Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ivan Polanský (* 1936  †︎ 2015)

Zase synovia, dcéry komunistov sú vo vedúcich funkciách. Prečo? Pretože oni si mohli urobiť hociktorú vysokú školu. Moje deti si nemohli urobiť nič...

  • narodil sa 22. marca 1936 v Žiline;

  • od roku 1951 študoval na Strednej priemyselnej škole chemickej a potravinárskej v Banskej Štiavnici;

  • okrem chémie zasvätil svoj život knihám a literatúre;

  • v roku 1960 sa s rodinou presťahoval do Novej Dubnice, kde jeho život nabral nový smer;

  • zapojil sa do činnosti katolíckeho disentu;

  • spolu s viacerými osobnosťami, akými boli napr. otec a syn Dubovanovci, Vladimír Jukl, či Silvester Krčméry zakladali náboženské krúžky;

  • venoval sa najmä rozmnožovaniu náboženských časopisov a rôznych publikácií, ktoré vychádzali ako samizdaty;

  • v roku 1987 bol zatknutý príslušníkmi ŠtB;

  • v júni 1988 ho za trestný čin podvracania republiky odsúdili na štyri roky väzenia;

  • v decembri 1988 bol podmienečne prepustený na slobodu;

  • po páde komunistického režimu bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Ivan Polanský sa narodil 22. marca 1936 v Žiline. V útlom veku prežil hrôzy 2. svetovej vojny a okupáciu Slovenska nemeckými jednotkami. V prvej polovici 50. rokov absolvoval štúdium na Strednej priemyselnej škole chemickej a potravinárskej v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do vydávania školského časopisu. Po maturite sa v roku 1955 zamestnal na Krajskej hygienickej stanici v Žiline, kde spoznal aj svoju manželku. V roku 1960 sa s rodinou presťahoval do Novej Dubnice, pretože v blízkej Dubnici nad Váhom získal miesto okresného hygienika, avšak po územnosprávnej reorganizácii okresnú hygienickú stanicu ešte v tom istom roku presťahovali do Púchova, kam musel Ivan Polanský dochádzať. Popritom v Dubnici vypomáhal ako sanitár v nemocnici a dokončil nadstavbové štúdium na zdravotníckej škole. Dlhodobé zamestnanie potom našiel v Závodoch ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom ako pracovník bezpečnosti a hygieny práce. Vzhľadom na svoju kvalifikáciu začal v podniku prednášať civilnú ochranu, čo mu umožnilo získať množstvo kontaktov na nábožensky založené osoby, navštevujúce kostol ako on. S týmito ľuďmi sa potom začal intenzívnejšie stretávať.

Náboženské presvedčenie a praktizovanie svojej viery sa v tej dobe evidovalo okrem iného aj v kádrovom posudku. Zvláštne komisie zisťovali postoje i vnútorné presvedčenie ľudí, pýtali sa, či dotyčný človek a jeho blízki chodia do kostola: „Áno, chodíme a veríme. ,A prečo veríte?‛ Tak som im to vysvetlil, prečo verím, čo mi viera dáva, ale myslím si, že to moc na nich nezabralo. ,Ty chodíš do kostola a načo chodíš? Nedáme ti vyššiu funkciu,‛ alebo inak zastrašovali, no tak mnohí prestali chodiť.“

Prvý krúžok, v ktorom sa stretávali rovnako zmýšľajúci ľudia ako Ivan, túžiaci hlbšie prežívať svoju vieru, sa postupne rozšíril a podobné skupiny začali vznikať po celej Novej Dubnici i v Trenčíne. Ich členovia nadväzovali vzájomné kontakty. Jednou z významných osôb, ktoré Ivan Polanský takto spoznal, bol jeho neskorší spolupracovník doktor Vladimír Jukl, bývalý politický väzeň a tajne vysvätený kňaz. Na pravidelných stretnutiach sa veriaci venovali duchovným cvičeniam, študovali Písmo sväté alebo organizovali sväté omše, čím sa krúžky postupne menili na spoločenstvá. Stali sa súčasťou tajnej cirkvi, ktorá v období normalizácie predstavovala najvýznamnejšiu časť slovenského disentu.

Kvôli lepšiemu utajeniu sa vzájomné stretnutia konali na rôznych miestach, napr. v horských chatách alebo v rodinných domoch členov spoločenstva. Jedným z častých miest stretnutí bola aj chata Polanských vo Valašskej Belej. „V spoločenstve sme si robili zbierku peňazí, kto koľko obetoval, a to sme potom používali, keď sme išli niekde na výlet. Všetci sa nezmestili do môjho auta a nik iný ešte vtedy auto nemal, tak sa išlo autobusom.“ Ivanovou najrozsiahlejšou aktivitou však bolo vydávanie rôznej literatúry formou samizdatu. „V sedemdesiatych rokoch som začal nahrávať vysielanie Vatikánskeho rozhlasu, nahrával som Hlas Ameriky, Slobodnú Európu a z toho som vyberal. Najprv som to nahral na pásku, no vysielanie rušili, tak som si to pustil i desaťkrát.“ Texty následne prepísal a sám rozmnožil na jednoduchom rozmnožovacom stroji, ktorý bol priamo v jeho byte. Neskôr sa však dostal ku kvalitnejšiemu stroju, ktorý do Československa tajne previezli kurióznym spôsobom – rozobraný na súčiastky. Literatúra sa musela tlačiť v maximálnom utajení, priam dobrodružné bolo čo i len získavanie papiera potrebného na tlač. „Priemerne som vytlačil od dvesto do sedemsto kusov, ale stalo sa, že som vydal aj niekoľko tisíc menších vecí.“ S rastúcim nákladom museli byť do procesu zapojené i ďalšie osoby, ktorým dôveroval. Celé kopy materiálu mal uložené doma v skrini, ukryté len pod hŕbou bielizne.

Čoraz intenzívnejšia vydavateľská činnosť neunikla pozornému oku Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorá v súvislosti s aktivitami Polanského v roku 1987 rozpútala akciu IVAN, pretože išlo o jedného z najväčších vydavateľov samizdatu na Slovensku. Ivan Polanský začal tušiť, že ho čoskoro odhalia. Príslušníci ŠtB ho prišli zatknúť začiatkom novembra 1987. „Prišli na piatich osobných autách, oni to už mali všetko obhliadnuté. Najprv sa objavil jeden alebo dvaja vo dverách, potom zavolali ostatných. Prišli dovnútra, ani sme ich usadiť nemali kde, nemali sme toľko stoličiek. Keď som videl, koľko sa ich valí dnu, tak som vedel, že už to prasklo. Prečítali mi obvinenie, ale ja som bol pokojný. Hovorím: ,Ja som čakal, že prídete.‛“ Nasledovala niekoľkohodinová prehliadka bytu i garáže, ktorá sa skončila zhabaním cyklostylu, tlačiarenských blán a viac ako tisícky samizdatových tlačovín. 

Nadránom Ivana previezli do Banskej Bystrice, kde ho umiestnili do vyšetrovacej väzby. „Keď začal na mňa tlačiť vyšetrovateľ, tak mu vravím: ,Pán doktor, ja o týchto veciach Vám hovoriť nebudem. Ani keď budete neviem čo robiť, s Vami sa ani baviť o tom nebudem.‛ A on sa zháčil, myslel, že sa budem báť.“ Vyšetrovanie prípadu trvalo až do júna 1988, keď sa na Krajskom súde v Banskej Bystrici uskutočnilo súdne pojednávanie. Ivan Polanský bol ako „osoba nepriateľská socialistickému zriadeniu“ odsúdený za trestný čin podvracania republiky na štyri roky odňatia slobody.

Ivan Polanský však vo väzení neklesol na duchu. Získal si mnohých spoluväzňov svojím ľudským prístupom a hlbokou vierou, viacerí sa mu začali zdôverovať. Učil spoluväzňov náboženstvo, ale pomáhal im aj v súkromných problémoch. Príležitosť na rozhovor sa naskytla počas krátkych vychádzok: „Vonku bola klietka, ako keby sme boli zver, a chodili sme dokola tak možno šesťkrát šesť metrov. Bachar bol vonku, díval sa, ale boli sme radi, že sme na čerstvom vzduchu. A potom som začal pomaly apoštolovať. [Spoluväzni] videli, že sa modlím. Hovorím, pozrite sa chlapci, čo ste urobili, to ste urobili, ja sa vás na nič nepýtam. Ja som politický väzeň, to je niečo iné, ja som vedel, do čoho idem a vedel som aj, že raz to praskne. Nebál som sa a nebojím sa.“

Na Ivanovo meno prichádzalo od ľudí, ktorí sledovali jeho prípad, obrovské množstvo povzbudivých listov a pohľadníc z takmer celého sveta, poštu však dostal až po prepustení z väznice. Prejavy solidarity a podpory vyjadrili nielen aktivisti tajnej cirkvi, ale aj predstavitelia najvýznamnejších disidentských zoskupení v Česku Charty 77 a Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. Ivan Polanský si neodsedel trest v plnej výške, podmienečne ho prepustili v decembri 1988, hoci dostal ešte štvorročnú podmienku. Po návrate na slobodu sa pokúsil čo najskôr zamestnať, pretože ak by tak neurobil do určitého termínu, mohli ho opäť zavrieť do väzenia z dôvodu, že sa vyhýba pracovnej povinnosti. Vzhľadom na jeho minulosť ale nemohol získať prácu nikde v okrese. Zlý zdravotný stav, podlomený i pobytom vo väzení, ho nakoniec prinútil ísť na invalidný dôchodok.

Blížila sa však doba, ktorá mala opäť zásadne zmeniť jeho život – pád komunistického režimu. Počas prelomových udalostí rokov 1989 a 1990 s nadšením prispieval do vysielania Rádia Slobodná Európa, kde komentoval situáciu v Československu. V roku 1990 bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Kontakt s politickými väzňami udržiava dodnes: „Máme stretávky v Ilave, kde máme centrum, ale keď sa s nimi stretám, tak hovoria, že nebolo publikovaných ešte mnoho svedectiev.“

Príbeh pamätníka spracovala: Martina Fiamová

Rozhlasová stanica, ktorá začala vysielať v nemčine a jazykoch krajín okupovaných alebo kontrolovaných Nemeckom v roku 1942. Vo vysielaní pokračovala po roku 1945 do krajín, ktoré sa ocitli v sovietskej mocenskej sfére.

Rozhlasová stanica vysielajúca od roku 1951 do štátov sovietskeho bloku. Jej príjem bol rušený rušičkami. Vysielala predovšetkým spravodajské relácie, ktoré prinášali objektívnejšie informácie ako štátom cenzurované masmédiá v Československu.

V období socializmu musel mať každý prácu, inak mu hrozilo obvinenie z príživníctva a väzenie.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Svedkovia z obdobia neslobody

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody (Martina Fiamova)