Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

RNDr., CSc. Ondrej Pöss (* 1950)

• narodil sa 7. novembra 1950 v Handlovej, o tri mesiace neskôr mu zomrel otec

• základnú a strednú všeobecnovzdelávaciu školu absolvoval v Handlovej od roku 1956

• v roku 1968 nastúpil na štúdium matematiky a fyziky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde potom pôsobil aj ako asistent

• v roku 1978 začal pracovať na Historickom ústave SAV v Bratislave

• v roku 1989 ho zvolili za vedúceho oddelenia dejín vied a techniky

• po roku 1990 sa začal angažovať v Karpatskonemeckom spolku, ktorého predsedom stále je

• v roku 1994 inicioval vznik oddelenia dejín a kultúry karpatských Nemcov v rámci Slovenského národného múzea, neskôr samostatného Múzea kultúry karpatských Nemcov

• v roku 1999 vydal knihu Priekopníci vedy a techniky na Slovensku

• v roku 2002 spolupracoval na knihe Majstri ducha o vynálezcoch

„Rodičia boli rovnako ako ostatní Nemci na Slovensku na základe Benešových dekrétov zbavení občianstva, bola im nariadená nútená práca aj skonfiškovaný majetok. Po maminej smrti som nemal kde bývať a z celej rodiny som tu zostal sám.“

Hoci jeho predkovia ešte v 14. storočí zakladali obec Handlová, na prahu dospelosti zostal sám. Nemeckú menšinu, ku ktorej patril, totiž postihli nielen Benešove dekréty. Jeho príbuzní, ktorí ostali napriek represiám, ako boli odsuny či konfiškácia majetku, neskôr v roku 1968 využili možnosť emigrovať. Ondrejovi Pössovi kvôli konfiškácii nezostal ani len rodičovský dom. Nakoniec si však vybudoval nielen nové zázemie, ale tiež založil Múzeum kultúry karpatských Nemcov na Slovensku a Karpatskonemecký spolok, ktorého je predsedom.

Ako sa dostali na Slovensko

Handlová patrila celé stáročia k obciam, kde sa hovorilo hlavne po nemecky. Patrili medzi nich aj predkovia Ondreja. „Urobil som si rodokmeň do 16. storočia, ale rodina zrejme prišla už v 14. storočí, pravdepodobne z oblasti stredného Nemecka,“ vraví pamätník, ktorého priezvisko je v Handlovej veľmi časté. Dôvodom, prečo sa Nemci začali sťahovať na územie dnešného Slovenska, bola nielen potreba kvalifikovaných pracovných síl či rozvoj hospodárstva, ale aj dostatok pôdy. Ondrejovi predkovia boli roľníci. „Bola tam pomerne neúrodná pôda, a preto mnohí z roľníkov chodili na sezónne práce do terajšieho Maďarska, alebo na južné Slovensko. Doniesli aj obilie, deputát,“ vysvetľuje. 

V roku 1909 vznikol v Handlovej Banský ťažobný závod. „Keď sa otvorili bane, tak sa tam zamestnal môj otec aj jeho bratia,“ vraví Ondrej. V tom čase sa k nemčine prihlásilo až 87 percent obyvateľov Handlovej. Avšak už pred jeho narodením, koncom druhej svetovej vojny, začali členovia jeho rodiny zo Slovenska odchádzať. 

Bez strechy nad hlavou

„Keď sa už vedelo, že Nemecko prehráva, bola nariadená evakuácia z obáv pred represiami na nemeckom obyvateľstve. V zimných mesiacoch 1044 žien a detí z nemeckých oblastí, aj z Handlovej, evakuovali do Sudet alebo Rakúska. Aj mamu a otca do severných Čiech,“ hovorí Ondrej. Jeho otec dostal prácu v Krušných horách. Celkovo bolo zo Slovenska evakuovaných od 70 do 100-tisíc Nemcov. V prievidzskom okrese, do ktorého patrí aj Handlová, zostalo podľa archívnych dokumentov z mája 1945 len 938 Nemcov a v auguste 1945 evidovali asi tisíc voľných bytov. 

Ondrejovi rodičia, Ondrej Pöss (1916 - 1951) a Anna Pössová, rodená Schusterová (1918 - 1970), ktorí sa spoznali počas evakuácie, sa však do Handlovej vrátili. Vedeli, že aj v Nemecku je pre vyhnancov situácia nepriaznivá a keďže sa politicky nijako neangažovali, chceli naďalej zostať v krajine, ktorú považovali za svoj domov. „Po skončení druhej svetovej boli rovnako ako ostatní Nemci na Slovensku na základe Benešových dekrétov zbavení občianstva, bola im nariadená nútená práca aj skonfiškovaný majetok,“ hovorí syn. „Môj strýko si krvopotne postavil nový dom, mal mladú rodinu, a keď sa v štyridsiatom piatom vrátil z evakuácie, dom bol obsadený. Už nikdy sa doňho nedostal. Aj dom rodiny mojej mamy bol obsadený. Ubytovali ich v tábore pre Nemcov v Novákoch,“ vysvetľuje pamätník.

Pracovný tábor v Novákoch, ktorý fungoval od roku 1939, sa od júna 1945 stal sústreďovacím táborom pre osoby nemeckej národnosti. Slúžil aj na prevýchovu, keďže podľa jedného z dekrétov porušil vernosť ČSR každý, kto sa prihlásil k nemeckej alebo maďarskej národnosti. „Podmienky v Novákoch neboli moc dobré, pomerne veľa starších ľudí tam zomrelo, aj deti. Mali len nejaké slamené vaky, bolo to preplnené, strava bola nedostatočná,“ hovorí Ondrej, podľa ktorého sa situácia zlepšila až po návšteve komisie Červeného kríža. Jeho otec z tábora každý deň cestoval do bane v Handlovej, tak im nakoniec pridelili byt po Nemcoch, ktorí sa už nevrátili. Niektorým rodinám sa podľa Ondreja aj podarilo vrátiť do vlastného domu, ktorý však bol skonfiškovaný a v 50. rokoch si ho museli odkúpiť, ak ho chceli získať späť. „Mnohí to pociťovali ako krivdu,“ vraví. Celkovo v Handlovej skonfiškovali 810 domov. Okrem konfiškačných dekrétov však v roku 1945 začali platiť aj expatriačné, čo znamenalo ďalšiu vlnu sťahovania. To sa ale netýkalo špecialistov, ku ktorým podľa Ondreja patrili aj baníci. 

Nemec, halušky mi nejedz

Handlová koncom vojny prišla o dve tretiny obyvateľstva. Kým v roku 1943 mala 12 800 obyvateľov, po roku 1945 ich počet klesol na 4 000. Vysídľovanie karpatských Nemcov však nebolo také krvavé ako v Sudetoch. Ondrej Pöss to pripisuje dobrým vzťahom medzi obyvateľmi. „Boli to zväčša jednoduchí ľudia, žili a pracovali spolu dlho, poznali sa,“ vysvetľuje. Jeho mamu a otca dokonca v časoch ich pobytu v tábore v Novákoch jedna slovenská rodina z Prievidze pravidelne brala na výpomoc. Rodiny sa tak zblížili, že sa nakoniec stali krstnými rodičmi Ondrejovho staršieho brata Jána (1949 - 1976).

Krátko po Ondrejovom narodení, v novembri 1950, však pre Pössovcov nastala ťažké časy. Jeho otec totiž zomrel, keď mal len tri mesiace. Rodina, ktorá by im mohla pomôcť, bola vzdialená stovky kilometrov. Mama, ktorá nehovorila po slovensky, ale len handlovským nárečím, žila z vdovského dôchodku a opatrovala slepého príbuzného, ktorý nemohol odísť. „Zachovala sa mi korešpondencia, kde sestrám opisuje, ako sa jej ťažko prebíja,“ vraví Ondrej Pöss. Jedna z maminých sestier totiž po evakuácii zostala žiť v Louke pri Litvínove, druhú krátko po vojne prichýlila manželova rodina v Salzburgu. Matkini bratia sa zase dostali do Fuldy, Düsseldorfu a Bad Salzungen v Nemecku. Ondrejova rodina občas dostala zo zahraničia nejaký balík, nie však finančnú podporu. Ondrej si okrem detinských prekáračiek ako „Nemec, halušky mi nejedz“, na nejakú nevraživosť nepamätá. „S odstupom som vnímal, že učitelia vedeli, aké osudy mali karpatskí Nemci, a cítil som z ich strany pochopenie.“ 

V roku 1968 nastúpil na vysokú školu. Najbližšie roky trávil v Mlynskej doline na novopostavených internátoch, kde dostal ubytovanie ako „sociálny prípad“. Podarilo sa mu získať nielen sociálne, ale aj prospechové štipendium. Na štúdium matematiky a fyziky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského ho tiež prijali bez prijímačiek, keďže mal dobré výsledky a patril k úspešným riešiteľom fyzikálnych olympiád. Prijali ho aj na lesnícku fakultu vo Zvolene, keďže dostal odporúčanie po tom, čo v lete chodieval s taxátormi do lesov zameriavať porasty. Bolo to leto, kedy územie Československa obsadili vojská Varšavskej zmluvy. Ondrej si spomína, že hlavná cesta zo Žiaru na Handlovú bola plná vojakov. Stretával ich aj v lese. „Boli to chlapci, o dva roky starší odo mňa.“

Bez mamy

V roku 1970 Ondrejova mama ochorela a zomrela. „Nemal som ešte ani 20 rokov, takže som z blízkej rodiny na Slovensku ostal sám,“ vraví pamätník. Spomína si, že v roku 1969 mali aj s mamou a bratom pripravené podklady na súhlas na vysťahovanie, ale keď mama ochorela, tak nikam nešli. Zvyšok rodiny však uvoľnenie režimu na hraniciach využil. Strýko baník, ktorému kedysi skonfiškovali nový dom, sa s rodinou vysťahoval do Porúria. Teta z Louky odišla do južného Nemecka. „Po maminej smrti v roku 1970 som nemal kde bývať, lebo mama bývala v podnájme, o ktorý sme prišli,“ spomína. Osobné veci mal uložené u susedov, ktorým ostal dom, keďže šlo o zmiešané slovensko-nemecké manželstvo. „Dcéra sa im vydala a odišla a synovia sa neoženili, tak mi dali k dispozícii dve izby. Tam som prenocoval, keď bolo treba.“ Nové zázemie získal až po tom, čo v roku 1972 spoznal svoju terajšiu manželku z pezinskej vinárskej rodiny. V roku 1976 mu však zomrel aj brat. 

Na škole sa však Ondrejovi darilo. „Ľudia vedeli, kto som, a možno so mnou aj súcítili. Mal som aj solídne výsledky, tak už v roku 1973 mi prodekan povedal, že môžem na škole ostať na študijný pobyt a potom zmenili moje miesto na asistentské,“ spomína pamätník. Po vojenčine sa tak stal asistentom na Katedre všeobecnej fyziky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. 

Majstri ducha

Okrem toho však inklinoval aj k spoločenským vedám, hlavne k histórii. Po tom, čo publikoval niekoľko článkov o významných fyzikoch v časopise Príroda a spoločnosť, ktorý čítal už ako chlapec, v roku 1978 dostal ponuku robiť internú ašpirantúru na oddelení dejín vied a techniky Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV). Oddelenie vtedy viedol Ján Tibenský (1923 - 2012), ktorý patril k osobnostiam povojnovej éry slovenskej historiografie. Ondrej sa tak v roku 1978 začal venovať dejinám exaktných vied na Slovensku. 

Oddelenie vedy a techniky bolo počas socializmu v určitom „závetrí“, aj keď stranícky preukaz bol potrebný. „Vedelo sa, že tam boli ľudia nábožensky založení a ostali tam pracovať. Zrejme na iných oddeleniach by to možné nebolo,“ myslí si Ondrej. Spolu s Tibenským a ďalšími autormi vydali encyklopédiu Priekopníci vedy a techniky na Slovensku I. - III. Dnes je vypredaná rovnako ako kniha Majstri ducha o najvýznamnejších vedcoch našej histórie, ktorú pred 20 rokmi Ondrej napísal spolu s Ladislavom Švihranom. „Niekedy bolo nutné texty upraviť, ale so zásadnou cenzúrou som sa nestretával,“ tvrdí pamätník. Tibenský oddelenie viedol len do roku 1986, kedy z akadémie odišiel po viacerých politických atakoch, hoci bol tiež v strane. „Vyčítali mu, že je skrytý katolík a že tam týchto ľudí ochraňoval a zamestnával. Zostavoval vlastivedné Dejiny Slovenska a zapojil aj ľudí, ktorí boli po ´68. postihnutí,“ spomína si Ondrej.

V čase, kedy sa začali spúšťať demokratizačné procesy, Tibenského nahradil normalizátor, pre ktorého vraj nič nebolo dostatočne marxistické. „S tým som mal dosť výrazné konflikty,“ spomína si Ondrej, ktorého nový vedúci napríklad nechcel púšťať na zahraničné kongresy. Spory skončili tým, že ho v auguste 1989 kolegovia zvolili za nového vedúceho, zatiaľ čo normalizátor musel po novembrových zmenách z akadémie úplne odísť. A Ondrej sa dostal na prvý kongres do západného Nemecka. 

Stolička v múzeu

Po páde režimu začal sledovať viac aj problematiku karpatských Nemcov. Zachytil vyjadrenia kardinála Tomáška a prezidenta Václava Havla, ktorý krátko po nástupe do prezidentskej funkcie odsúdil vyhnanie sudetských Nemcov. Už v septembri 1990 bol založený Karpatskonemecký spolok, v ktorom sa začal angažovať. Potom začali v rámci Slovenského národného múzea vznikať dokumentačné centrá národnostných menšín. Oddelenie dejín a kultúry karpatských Nemcov v rámci historického oddelenia SNM vzniklo k 1. augustu 1994. Jeho vznik navrhol práve Ondrej. „Nebol to ľahký prechod, mal som solídnu pozíciu, bol som členom Vedeckej rady SAV, mal som pomerne veľa kontaktov aj v zahraničí,“ spomína Ondrej. Po debate s manželkou sa však rozhodol ísť do múzea. „Oddelenie, to som bol ja sám. Priestory sme nemali žiadne, len stoličku hore na Bratislavskom hrade. Muzeálne zbierky, ktoré sú základom múzea, žiadne,“ hovorí s úsmevom. Artefakty tak začal zháňať aj s pomocou spolku. Navštevoval tiež starožitníkov, kde sa mu však neraz stalo, že ho niekto „preplatil“. „Začali sme od nuly a teraz máme 7 000 zbierkových predmetov v rámci múzea, vlastnú budovu v Bratislave, expozitúry v Handlovej, nitrianskom Pravne, v Múzeu slovenskej dediny je Nemecký dom,“ konštatuje pamätník, ktorého vyznamenal nemecký spolkový prezident i rakúsky kancelár. 

Stratená menšina

Nemecká menšina, ktorú ešte v roku 1910 tvorilo 200-tisíc ľudí, sa však v časoch socializmu výrazne zmenšila. „Pri sčítaní obyvateľstva 1950 sa ich prihlásilo 5 100. Ale existujú dokumenty ŠtB, kde sa hovorí asi o 25-tisícoch Nemcov,“ vysvetľuje historik, podľa ktorého sa jednoducho báli priznať svoju národnosť. „Formuláre k sčítaniu obyvateľstva sa zneužívali. Na základe toho, ako sa prihlasovali, im konfiškovali majetky, alebo ich vysídľovali,“ myslí si autor publikácie Dejiny a kultúra karpatských Nemcov. „Nemohli na verejnosti hovoriť po nemecky, stretávať sa, organizácie vytvárať. Až v 70. rokoch prišlo k určitému uvoľneniu.“

Ani po páde režimu počty veľmi nenarástli. „Mnoho Nemcov využilo to, že ovládali nemecký jazyk a v 90. rokoch odišli do Nemecka, Rakúska za prácou.“ Až v roku 2011 sa ich prihlásilo 4 690, pri poslednom sčítaní 2021 si 3 339 uviedlo nemeckú národnosť a 5 255 ju zaškrtlo ako druhú v poradí. „Identita je už iná ako v 90. rokoch. Sme otvorený spolok, hlásia sa k nám ľudia, ktorí s nami sympatizujú. Horšie je to s našimi rodákmi v Nemecku, Rakúsku, tam už sú silne integrovaní,“ uzatvára Ondrej.