Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dominik Praženica (* 1924)

• narodil sa 2. januára 1924 v Liptovských Revúcach

• 1938 už ako 14-ročný pracoval ako lesný robotník

• 1944 narukoval do Slovenskej armády

• 1944 – 1945 stal sa partizánom, v horách sa dožil oslobodenia

• 1947 dosluhoval vojenskú službu na Dukle, kde odmínovával polia

• 1949 po zvyšok života pracoval ako lesný robotník

• 1987 odchod na dôchodok

Na živote Dominika Praženicu sa zásadným spôsobom podpísala vojna. Prierez jeho životného príbehu to viackrát potvrdzuje. Dominik sa narodil 2. januára 1924 v Liptovských Revúcach, v časti Dolné Revúce, ako treťorodené dieťa Vendelínovi Praženicovi a Paulíne, rodenej Strakovej. Vojnové udalosti sa zásadne už podpísali na životných osudoch jeho otca: „Otec ako malý štvorročný chlapec sa hral s o dva roky mladším bratom a pritom našli stratené náboje. Dali ich do ohňa, ale náboje nestrieľali. Tak otec začal fúkať do tej pahreby a jeden náboj, bác do oka! Jeho brat sa vtedy rozbehol za mamou a kričal: ‚Venda, bum! Venda, bum!‘ Aj sa nachodili po doktoroch, ale nič mu nepomohli, tak prišiel otec o oko.“ Aj napriek veľkému postihnutiu nebolo pre Vendelína Praženicu takmer nijakej úľavy a musel sa so svojím hendikepom vyrovnávať tvrdou prácou. Po vypuknutí prvej svetovej vojny a pri mobilizácii bojaschopných mužov, však bolo postihnutie pre Dominikovho otca veľmi cennou úľavou: „Otec ako nevojak nemusel aspoň narukovať do prvej svetovej vojny. Tak zostal doma a mohol sa oženiť.“

Tvrdý život najstaršieho syna

Manželom sa v prvom roku po vojne narodila dcéra Magdaléna, tá však umrela ako dievča: „Najstaršia sestra ochorela na týfus. Liečili ju ľudovými metódami, mliekom a tak. Keď to nepomáhalo, zobrali ju do nemocnice do Ružomberka, ale ani tam jej už nepomohli a tam aj umrela. Aj ju tam niekde pochovali.“ Druhorodené dieťa, syn Vendelín, rodičom viac radosti nedal, umrel už po šiestich týždňoch od narodenia. Dospelosti sa dožili až ďalšie tri deti, z ktorých bol Dominik najstarší, mladší boli brat Peter a sestra Marta.

V medzivojnových rokoch sa Praženicovcom nežilo najľahšie. Postihnutie živiteľa rodiny ho veľmi obmedzovalo v nájdení adekvátneho zamestnania či v možnosti roľníčenia: „Otec si len ťažko našiel robotu, a tak musel ísť s jedným okom robiť do uhoľných baní, do Raďoviec, čo potom pripadli Maďarsku. Bolo to pre neho ťažké, ale zvládal to. Len čo sa nestalo! V septembri 1938 mu padol na hlavu kameň, krv mu zaliala oko a keďže nemohol to nijako riešiť, akurát vtedy ten juh pripadol Maďarsku, ani to nebol nahlásiť ako pracovný úraz. Tak ostal úplne bez zraku.“ 

Dominik mal vtedy iba 14 rokov, ale ako najstarší syn prebral istú zodpovednosť za rodinu: „Od toho roku 1938 som odišiel robiť do lesa pri Starých Horách. Mal som len 14 rokov, keď som zostal sám medzi dospelými chlapmi! Bolo si treba aj vedieť uvariť, oprať a všetko. Ej, bol to tvrdý chlebík, keď som s chlapmi musel celé dni bruchačku ťahať, aby som niečo zarobil. Jedného dňa prišiel za mnou predák a zakričal: ‚Praženica, poď dole z bánu! Veď ty máš do školy chodiť, ty tu nemôžeš robiť, veď mňa úrady za teba naháňajú.“ 

To bol koniec prvej Dominikovej skúsenosti so životom dospelých. Mladý chlapec sa síce nakrátko vrátil do školských lavíc, no len čo to išlo, vrátil sa k práci. To sa už rodine žilo aspoň trochu ľahšie, keďže pre Vendelína ako úplného invalida sa podarilo vybaviť dôchodok: „Aj to otcovi nikto nechcel dať, bane sa vyhovárali na bratskú pokladnicu, kde otec platil poistku, a tí zasa na nich. Trvalo to štyri roky, čo bol otec bez koruny. Až učiteľka Naibauerová, čo tu bola, tá dobre vedela po maďarsky a vybavila rentu z tej bane, kde sa mu stal úraz.“

Služba v armáde počas vojny

Po vypuknutí vojny žila rodina relatívne pokojné časy, keďže hrôzy konfliktu sa krajiny, v ktorej žili, spočiatku nedotýkali. Dominik sa doma často ani nezdržiaval: „Mal som len 16 rokov a dostal som už riadny pracovný pomer. Robil som v štátnych lesoch a potom pri stavbe železničnej trasy Banská Bystrica – Diviaky. Tam sme vyvážali kamene alebo som bol pri miešačke, keď sa betónovali tie veľké tunely.“ 

Relatívna pokojná situácia v rodine sa zmenila, keď prišiel domov list, v ktorom bol povolávací rozkaz na Dominikovo meno. Ten si mal odslúžiť prezenčnú vojenskú službu, pričom situácia a atmosféra v krajine sa stále zhoršovala. Zásadný obrat v armádnej službe nastal vypuknutím Slovenského národného povstania a obsadzovaním Slovenska nemeckou armádou: „Narukoval som do Brezna nad Hronom, odtiaľ sme mali v septembri 1944 ísť na Červenú Skalu vymieňať prvú líniu. Iba keď sme dostali rozkaz, poručík roty nám povedal: ‚Vojaci, musíme sa vzdialiť, lebo tu je 8000 nemeckých vojakov. Nechceme dokázať to, aby bola tuná ľudská jatka! Musíme sa po dedinách rozísť!‘ Keby Nemci zaútočili, mali by zdrvujúcu prevahu nielen na Červenej Skale, ale aj v Brezne nad Hronom.“ Preto vojakov čakal ťažký presun popri toku Hrona.

Ťažké chvíle pre slabo vycvičených vojakov však len začínali: „Potom sme šli z Brezna nad Hronom smerom na Banskú Bystricu. Aby nás nedostali Nemci do rúk. Keď sme prišli do Šalkovej, tam bol dážď, vietor, sneh! Bolo po polnoci, keď sme tam prišli, že si ideme oddýchnuť. A asi okolo štvrtej nás veliteľ zobudil so slovami: ‚Vojaci, nerobte paniku! Kým ma vidíte, nebojte sa! Ale keď ma nebudete vidieť, tak buďte bdelí, ostražití, priami a úprimní! Bojujte každý na svoju päsť a nedajte sa ‚Fritzom‘ zajať!‘ To som si zapamätal jeho slová!“ Poručíkove slová si mužstvo zobralo k srdcu, no zakrátko sa vojaci rozutekali do okolitého kraja, medzi civilistov: „Utekali sme domov cez kopce a na Ploskej nás objavilo nemecké lietadlo – dvojtrupák. A to na nás spustilo krížovú paľbu z guľometu! Len zo 50 metrov bol od nás a my sme nemali proti nemu žiadnu šancu. Tak som sa hodil do takej brázdy a schoval som sa. A to som sa cítil, ako by som bol 2 metre pod zemou! Ale sme sa zachránili.“ Dominikovi sa teda podarilo prísť šťastne na Liptov, do rodnej dediny. To však ešte netušil, že skúsenosti s ostrými bojmi pre neho ešte ani nezačali. 

Pripojenie sa k partizánom

Dominik bol pár dní doma, v Liptovských Revúcach, v obci ležiacej na úpätí Veľkej Fatry. Po potlačení povstania z miest do horských oblastí to bola lokalita, kde sa začali objavovať slovenskí aj sovietski partizáni: „Raz som tak za dedinou v diaľke videl osamoteného muža. Keď sme sa stretli, prehovoril na mňa po rusky. Bol veľmi dobre informovaný a zorientovaný. Podľa toho, na čo sa pýtal, dobre poznal okolie a zistil, že mi môže dôverovať. Tak ma hneď aj poveril úlohou.“ Záhadným mužom bol partizánsky veliteľ kapitán A. Makarenko. Ten miestneho mladíka poveril zaniesť depešu inej hliadke v doline. Tak sa Dominik dostal do partizánskej skupiny operujúcej na Liptove.

„Dostal som sa do čaty, ktorej veliteľom bol Komanický. Našou úlohou bolo robiť prepady. Vyhadzovali sme mosty, cesty a tak podobne. Robili sme všetko preto, aby sme Nemcom zabránili postup a zamestnávali ich.“ Dominik s partizánskou skupinou prežíval v liptovských horách ťažkú jeseň a zimu. V skupine mal úlohu nabíjača-guľometníka, teda v akciách vždy nasadzoval holý život. Vojaci aj civilisti prežívali najťažšie chvíle, keď nemecké vojská prišli do horských dedín s ťažkou technikou. Doplatila na to dedina Liptovská Osada, ktorá ležala na hlavnej ceste a cez ktorú prechádzala aj úzkorozchodná železnica. Nemecké veliteľstvo vedelo, že v obci ľudia pomáhajú partizánom a že je pre ich nepriateľa strategickým miestom: „Preto tam Nemci poslali tanky – Tigre. Boli štyri hodiny popoludní, možno pol piatej, keď na Osadu poslali tie zápalné strely. Tam v časti smerom na Revúcu. Ten kút vtedy vyhorel.“ V blízkosti sa totiž zdržiavali partizáni, ale proti ohromnej technickej prevahe nemali najmenšiu šancu: „Ej, ale nám bolo horúce! Vtedy bol čardáš! Kto vtedy ako mohol, tak utekal. My sme sa dostali do Revúcej, jedni do Korytnice a kapitán bol ranený do ľavej ruky.“ Povstalci tak boli vytlačení ešte vyššie do hôr.

Táto situácia bol síce náročnejšia, ale pre Dominika lepšia, lebo boj sa dostal do miest, ktoré poznal, čo bola výhoda nielen pre neho, ale pre celú skupinu: „Potom sme prišli do Revúc a veliteľ sa ma opýtal, kde by bolo najlepšie miesto na pozorovanie. Ukázal som mu na skaly, ktoré ležali vysoko nad dedinou. Odtiaľ bol vynikajúci výhľad na celú dedinu, ale aj ďaleko do doliny smerom k Ružomberku a do hôr, k Donovalom.“ Tak mali partizáni výhodné stanovisko, odkiaľ videli pohyb nemeckých jednotiek. Raz videli, ako sa do dediny blíži prieskumná skupina vojakov Wehrmachtu, ktorí mali zistiť situáciu v Revúcach: „Mali sme ich ako na dlani, mohli sme z hory urobiť krížovú paľbu a veru tí deviati by neušli. Ale keby sa neboli bývali vrátili, Nemci by poslali tanky do dediny, tak ako to urobili v Liptovskej Osade, a bolo by.“

Partizánske skupiny boli síce v lesoch roztratené, ale nemecké jednotky citeľne zamestnávali. Boje na východe prebiehali ďalej a správy o blížiacom sa fronte dochádzali aj do hôr, čo tamojším bojovníkom dodávalo silu. Preto partizáni zohrali významnú úlohu aj pri oslobodzovaní dolného Liptova a Ružomberka: „Podarilo sa nám udržať strategické miesto v Hiadeľskom príslope. Keď sa Nemci začali zakopávať pri Osade, my sme už hore mali horské mínomety. Keď sa veliteľ roty na Hiadli pozrel do zrkadielka, všetko videl - ako sa pohybujú Nemci. Zobral tužku, odmeral si a dal príkaz tomu na Hiadeľskom príslope, tomu horskému mínometníkovi: ,Páliť!´ Mal to odmerané. Presne tam, kde sa začali zakopávať, presne tam padla tá mína! Už aj Nemci mastili!“

Výhoda v podobe znalosti terénu a lokality bola pre partizánov - zdá sa - rozhodujúcou. Hoci mnohokrát čelili veľkej prevahe, častokrát využili znalosť terénu na maskovanie či na útek. Jednotka sa na Veľkú noc 1945 presunula do Korytnice a odtiaľ do hôr na hrebeň Nízkych Tatier, na Veľkú Chochuľu: „Nemci boli z nás zúfalí. Keď prišli do Korytnice, kde sa naši ukrývali, hovorili si medzi sebou: ‚Achtung! Achtung! Každá čačina strieľa!‘ Veru tak si o nás podávali správu.“ V lesoch a na horách bolo stále veľa snehu a veľmi ťažký pohyb. Nechýbalo veľa a partizánsky odpor by bol definitívne potlačený. Zakrátko sa však bojovníci z hôr dočkali oslobodenia Donovál, kam mohli z horského hrebeňa zísť. 

Pokoj od vojny neprišiel ani v čase mieru

Po skončení vojny Dominik veril podobne, ako každý iný, kto hrôzu vojnu zažil, že s bojmi bude mať na celý život pokoj. Netrvalo však dlho a necelé dva roky po návrate z hôr musel narukovať opäť. Prišiel mu totiž povolávací rozkaz, aby doslúžil prezenčnú vojenskú službu, ktorá bola povstaním prerušená. Narukoval do ženijnej roty, ktorá sídlila v Komárne, kde mal stráviť pol roka. Časom boli poslaní na druhý koniec Slovenska, na Duklu, kde bolo potrebné odmínovať rozsiahle územia: „To bola náročná úloha, lebo nášľapné míny boli skryté veľmi starostlivo a husto. Niekedy sme za celú službu prešli len niekoľko metrov, museli sme to robiť veľmi opatrne. Mali sme tam však jedného poddôstojníka, ktorý bol na to macher. Ten sa iba plazil a jemne búchal po zemi. Mína, keď sa aktivovala, vyskočila spod zeme a vybuchla nad ním, jemu sa nič nestalo. Raz keď to dokončil, nevyčistil dôkladne územie pod sebou. Ako sa postavil a urobil len pol kroka, už jednu našiel, tak aj skončil, rozmetalo ho.“

Dokončenie vojenčiny bolo pre Dominika „spestrením“, keď na čas prerušil svoje neľahké zamestnanie, do ktorého nastúpil po vojne. Spočiatku si totiž nemohol nájsť v rodnej obci či na jej okolí prácu. Preto po stopách svojho otca musel odísť pracovať do bane. Objavil až výzvu ostravských baní, ktoré hľadali pracovné sily: „Tam som s malou prestávkou pracoval skoro štyri roky. Bol som tam do roka 1949, keď sa mi tiež stal úraz. Prišiel som skoro o dva prsty na ľavej ruky, na nej som mal 39 stehov.“ Po návrate do rodnej obce síce hneď pracovať nemohol, ale zakrátko mohol posunúť k lepšiemu svoj osobný život. V máji toho roku sa totiž oženil s mladou ženou Máriou, pochádzajúcou zo Stredných Revúc. Dvojica si postavila dom neďaleko Dominikovho rodiska a postupne sa im narodili dvaja synovia.

Dominik sa vrátil k profesii, ktorá ho sprevádzala od mladosti. Začal pracovať ako pilčík v lesnom závode v Ružomberku. Tam vo viacerých pozíciách ako skladník či pomocný lesník strávil celý aktívny pracovný život až do odchodu do dôchodku v roku 1987. Aj v dnešných nepokojných časoch vie, akou drahou cenou bol vybojovaný mier. Preto by sa už podobného konfliktu nechcel dožiť a nepraje ho nikomu ani zakúsiť.