Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

doc. PhDr. MUDr. CSc. Oliver Rácz (* 1947)

• Oliver Rácz sa narodil v roku 1947 v Košiciach do učiteľskej rodiny maďarskej národnosti

• jeho otec počas Druhej svetovej vojny zachránil niekoľkých košických Židov, sfalšoval doklady aj budúcej manželke Kataríne

• za záchranu ľudských životov bol otec vyznamenaný titulom Spravodlivý medzi národmi

• Oliver navštevoval v rokoch 1953 – 1965 Maďarskú základnú školu a gymnázium v Košiciach, kde bol otec riaditeľom

• v rokoch 1965 – 1971 študoval na Lekárskej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach

• postgraduálne štúdium absolvoval v Budapešti v rokoch 1972 - 1976 na Enzymologickom ústave Maďarskej akadémie vied

• má habilitáciu z lekárskej biochémie na LF UK Bratislava a atestáciu z klinickej biochémie

• v roku 2009 bol menovaný za vysokoškolského profesora ministerským predsedom Maďarskej republiky

• v rokoch 1992 – 2016 bol prednosta ústavu Patologickej fyziológie UPJŠ Košice

• v rokoch 2005 – 2017 bol poslancom mestskej časti Košice – Staré Mesto

• v súčasnosti vyučuje patologickú fyziológiu a príbuzné predmety v troch jazykoch (slovenčina, angličtina, maďarčina) na UPJŠ LF v Košiciach a na maďarskej Univerzite v Miskolci

• je vedecký sekretár Spolku lekárov v Košiciach a viceprezident Slovenskej spoločnosti klinickej biochémie

• je ženatý a má dve deti

Jedinou obranou proti nacionalizmu, antisemitizmu či násiliu je vzdelanie ľudí.     

Dvaja muži. Otec a syn, obaja s rovnakým menom Oliver Rácz. Jeden zachraňoval ľudské životy počas Druhej svetovej vojny vďaka falšovaniu dokladov, druhý to robí pomocou vedy, medicíny či odovzdávaním vedomostí.   

Otec Oliver Rácz sa narodil v roku 1918 v Košiciach do maďarskej učiteľskej rodiny. Jeho otec bol konvertovaný Žid a dal ho pokrstiť ako gréckokatolíka. Rodina bola nábožensky viac než vlažná, takže keď si našiel syn židovskú priateľku Katarínu, nebolo to prekvapenie. Obyvatelia v Košiciach boli ešte pred vojnou veľmi tolerantní. Žilo tu vedľa seba v pokoji viacero národností a náboženstiev. Napríklad, na pohrebe starého otca, ktorý bol Žid, sa zúčastnil katolícky aj reformovaný kňaz, lebo to bol známy človek. 

Po absolvovaní maďarského reálneho gymnázia v Košiciach v roku 1938 sa Oliver stal na dva roky učiteľom. Paradoxne, na slovenskej meštianskej škole. Ďalším štúdiom na vysokých školách sa snažil oddialiť vojenskú službu. Dva roky študoval maďarčinu, dejepis a francúzštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Tri roky bol na Pedagogickej fakulte vysokej školy v Segedíne. Postgraduálne štúdium absolvoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Už počas štúdií písal básne a v roku 1935 vyšli knižne jeho prvotiny. Zároveň prekladal českých a slovenských básnikov do maďarčiny. 

Falšovanie dokladov

Potom ho, predsa len, v roku 1942 povolali do maďarskej armády, lebo sa Košice po Prvej viedenskej arbitráži v roku 1938 stali súčasťou Maďarského kráľovstva. Počas vojenskej služby v maďarskej armáde bol zaradený do jednotiek pomocných technických oddielov. Dostal miesto v kancelárii na veliteľstve vojenského tábora, kde bol hrozný chaos a neporiadok. Vďaka tomu sa dostal k rôznym tlačivám a pečiatkam. Keď začali deportácie židovského obyvateľstva z Košíc, rozhodol sa konať. Začal falšovať doklady a vypisovať falošné povolávacie rozkazy na front. Svedčí o tom aj povojnové svedectvo generálneho tajomníka Zväzu slovenských partizánov Vladimíra Ružanského, ktorý dostal špeciálny preukaz umožňujúci prístup k zbraniam. Oliver presviedčal Židov, že všetko je lepšie ako nosiť žltú hviezdu. Ísť na front bolo bezpečnejšie ako odísť do koncentračného tábora. Medzi „zachránenými“ bola aj jeho budúca manželka Katarína, ktorá sa ako jediná zo židovskej rodiny Nyiszliovcov dala presvedčiť k úteku. Ostatných odviezli do vyhladzovacieho tábora Auschwitz – Birkenau. Po vojne sa zistilo, že holokaust prežila len sestra Marta. Po oslobodení americkou armádou sa jej podarilo emigrovať cez Kubu do Ameriky. Katarína, vďaka falošným dokladom, odcestovala do Budapešti, kde začala pracovať ako šička v rodine Čordášovcov. 

Odsúdený na smrť

Oliver pomohol ujsť aj dvom lekárom – Viliamovi Ganzovi a Štefanovi Šimkovi. Po prevzatí moci v Maďarskom kráľovstve Stranou šípových krížov, 26 – ročného muža niekto udal a musel utiecť. V neprítomnosti bol odsúdený na trest smrti. Zachránil ho páter Mikuláš Jozef Lexmann, ktorý ho ukryl do krypty dominikánskeho kostola spolu s ďalšími ľuďmi. Posledné týždne nyilašského teroru sa im podarilo prežiť. Zážitok ohrozenia života a Vianoce v krypte spracoval v poviedke Môj najkrajší vianočný darček. Za záchranu životov si Oliver Rácz vyslúžil vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. Svoj príbeh spracoval v románe Dozvedela som sa, že žiješ, ktorý vyšiel v roku 1963 v maďarčine. Slovenský preklad vznikol o tri roky.   

Po vojne v roku 1945 sa oženil so zachránenou Katarínou Nyisliovou. Bola to druhá svadba v Košiciach. Na obrade sa zúčastnilo asi desať ľudí a torta bola, kvôli zlej potravinovej situácii, vyrobená z fazule.

Mama Katarína Nyiszliová sa narodila v roku 1919 a pochádzala z bohatej židovskej rodiny. Pôvodne rodina Mysliovcov - Šchilerovcov pochádzala z Rumunska a asi v roku 1912 prišli do Košíc. Patrili k židovskej komunite a rodina má dôkaz, že stará mama počas vojny dala dosť veľkú sumu na založenia Palestíny, do Palestínskeho fondu. Rozprávať sa o holokauste bolo v rodine Ráczovcov tabu. Trvalo celý rok kým, mama Katarína prišla na to, že jej rodina, okrem sestry, neprežila holokaust. Jej manžel Oliver bol z prevratu v roku 1948 tiež sklamaný. Páter Lexman, ktorý zachránil veľa ľudí, bol komunistickým režimom prenasledovaný a umiestnený do pracovného tábora. Po prepustení zomrel, vzhľadom k zlému zdravotnému stavu.

Po otvorení maďarských menšinových škôl začal Oliver Rácz pôsobiť na stredných školách ako pedagóg. Prekladal a písal knihy pre deti, poéziu a neskôr aj prózu. V roku 1955 ho oslovili na post riaditeľa maďarskej základnej školy. Neskôr sa pričinil o to, aby sa zo školy stalo Gymnázium a základná škola Sándora Máraiho, kde bol naďalej riaditeľom. V roku 1969 sa stal námestníkom ministra školstva a v roku 1973 sa na päť rokov stal námestníkom ministra kultúry Slovenskej socialistickej republiky. Na krátko sa stal predsedom maďarského menšinového spolku Csemadok. Od roku 1981 bol predsedom maďarskej sekcie Slovenského zväzu spisovateľov. V roku 1980 získal titul Zasloužilý umelec, roku 1982 získal cenu Slovenského zväzu spisovateľov. V roku 1986 získal vyznamenanie Maďarskej ľudovej republiky. Primátor Košíc Rudolf Schuster mu udelil in memoriam Cenu mesta Košice. V roku 2004 bola v Košiciach odhalená jeho pamätná tabuľa. 

Syn riaditeľa 

Syn Oliver Rácz sa narodil v roku 1947 v Košiciach. V rokoch 1953 až 1965 navštevoval maďarskú základnú školu a gymnázium v Košiciach. Keď bol v treťom ročníku, stal sa jeho otec riaditeľom školy. „Vedľa školy stála stará synagóga, ktorú zbúrali a postavili Dom umenia. Keď ho stavali, boli sme sa tam cez prestávku pohrať. Otec si nás počkal a jedného po druhom zbil po zadku. Ja som dostal dvakrát. Za to, že som vyviedol hlúposť a druhý raz za to, že som to urobil tak hlúpo, že na to prišiel. Neuznával tiež povinnú literatúru. Čítali sme s ním Hemingway, Remarque, Karla Mája či skautské poviedky. Chcel, aby sme používali vlastnú hlavu. Po roku 1956 poslali za otcom provokatéra z ŠtB. Tváril sa, že je maďarský revolucionár, ktorý utiekol, lebo ho chcú zabiť. Otec si ale všimol, že nevie dobre po maďarsky,” spomína pamätník, ktorý už ako dieťa počúval doma Slobodnú Európu a Hlas Ameriky. 

V dvanástich rokoch začal pamätník spolu s mladšou sestrou Katarínou navštevovať šermiarsky krúžok. Rodičia ho museli vyháňať, lebo bol knihomoľ. Sestra bola od začiatku ctižiadostivá. Olivera po ukončení strednej školy lákalo štúdium biochémie. Na vysokej škole v Košiciach sa v tom čase nedala študovať, tak sa rozhodol pre medicínu. Nakoniec urobil ústne prijímacie skúšky na Lekársku fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach a v roku 1971 úspešne promoval. Na Lekárskej fakulte v Košiciach, ktorá vznikla v roku 1950, učili profesori, ktorí boli v Bratislave politicky nepohodlní. Pamätník si myslí, že to boli tí najlepší – profesor Korec, Kutlík, Skotnický. Už vtedy mali odvahu hovoriť niečo iné ako určoval režim. 

Vedci do pivnice

Keď sa v januári 1968 komunistický politik Alexander Dubček stal prvým tajomníkom ÚV KSČ, začal presadzovať politiku „socializmu s ľudskou tvárou“. Tento reformný proces snažiaci sa o demokratizáciu komunistického režimu ukončil 21. augusta 1968 inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. 

Už pred inváziou pamätník počúval otca, ktorý po skúsenostiach z konca vojny vnímal situáciu veľmi skepticky. Hovoril, že Sovieti demokratizáciu nikdy nedovolia a že to skončí zle. Dňa 20. augusta 1968 bol pamätník spolu s kamarátmi a budúcou manželkou pri Balatone. Rodičia dovolenkovali v Juhoslávii. Keď sa vracali, bolo im čudné, aký veľký ruch bol na hranici. Stáli tam dlhšie ako obvykle. Celá rodina sa stretla večer doma a nemali nakúpené žiadne potraviny. V noci bolo počuť hukot tankov. „Otec bol členom Krajského výboru Komunistickej strany, takže ho v noci budili. Bola to však len hra, ale postarali sa o to, aby nebolo veľa civilných obetí. Ako povedal prezident Ludvík Sloboda, nemali sme na to, aby sme sa postavili Sovietom.“

Nemôžu všetci emigrovať

Počas Pražskej jari bol pamätník v treťom ročníku na vysokej škole. „Už tu boli spojenecká vojská, keď sme mali zasadanie o štrajkovej pohotovosti. Prišiel rektor profesor Matejíček a ubezpečil nás, že všetko bude tak, ako predtým. Mýlil sa.”

V roku 1971 začali vyhadzovať profesorov. Mnohí emigrovali. Došlo k veľkému poklesu úrovne lekárskej fakulty, ktoré posledné roky štúdia prežíval aj pamätník. Dostať sa na európsku úroveň trvalo dlho. Študenti napriek revolučným akciám prežili všetky čistky, ale už im bolo jasné, že tento systém nemôže fungovať. Pamätník bol členom Československého zväzu mládeže a prispel aj na stavbu visutej železnice systému Alweg vo Vysokých Tatrách. Doteraz nevie, kde jeho peniaze skončili. Pamätník priznáva, že po roku 1968 uvažoval o emigrácii prostredníctvom stáže v Holandsku. Nakoniec sa rozhodol vrátiť, kvôli svojej budúcej manželke. 

Po ukončení medicíny v roku 1971 pôsobil ako asistent a pedagóg na Oddelení patologickej fyziológie LF UK, ktorú založil profesor Rudolf Korec. Po roku dostal možnosť ísť do Budapešti na doktorandské štúdium na Enzymologický ústav Maďarskej akadémie vied. Pôsobil tu profesor biochémie Brunó Ferenc Straub, ktorý sa v roku 1988 stal na rok maďarským prezidentom. Pôvodne bol komunista, ktorý v roku 1956 na protest vpádu sovietskych vojsk vystúpil z komunistickej strany. Bol však už vtedy známy, takže mu nemohli nič urobiť. Ostal šéfom Biologického výskumného centra v Szegede. „To boli posledné demokratické roky Maďarska. Káder povedal, kto nie je proti nám, tomu dáme pokoj. Mali sme kontakty na západné pracoviská a chodili sme na zahraničné konferencie. Do Ameriky nie, lebo sme nemali peniaze na letenky. Naše práce boli prijaté v tých najlepších vedeckých časopisoch.”

Atmosféra na Lekárskej fakulte UJPŠ bol zlá, prístrojové vybavenie slabé, veľa administratívy, objednávanie chemikálií bolo problematické. Našťastie, vedecká metóda, ktorú si pamätník zvolil, bola finančne nenáročná. „Mal som šťastie, že v Budapešti sa robilo starnutie červených krviniek. Zistilo sa, že červená krvinky viažu na seba cukor – presnejšie hemoglobín a kolujú v tele 120 dní. Tento glykovaný hemoglobín ukazuje, aký mal pacient cukor v minulosti. V tom sme boli priekopníci. Potom nás svojimi metódami predbehli Angličania a Američania. Dnes to každý diabetik pozná.“ Na pokrok vo vede ďalej spomína, „v rokoch 1976 a 1982 som videl, že západ nedobehneme. Také mali technické výdobytky. Genetické výskumy neboli u nás vôbec možné. Ale aj napriek tme, ktorú normalizácia spôsobila, všade horeli malé sviečky. Navzájom sme o sebe vedeli. Vnímali sme, že komu môžeme povedať pravdu a komu nie.“

„V októbri roku 1989 som bol práve na konferencii v Nemeckej demokratickej republike. Práve vtedy bol Honecker vymenený za niekoho, kto tam bol len pár dní. Všade sa demonštrovalo. My sme mali konferenciu v Drážďanoch a Nemci nás volali: poďte s nami. Vtedy ich už nebili. A keď som sa vrátil domov, už bolo jasné, že Berlínsky múr padol. Vedecká kniha vyšla 17. novembra 1989. Pre mňa to bola jedna éra vedeckého rastu. V ten istý deň sa ukončila jedna éra spoločnosti,“ smeje sa pamätník, ktorý sa o Nežnej revolúcii dozvedel z maďarskej televízie. 

Náhla revolúcia 

Demokratické pohyby prebiehali opatrne. Akademická obec sa podľa Olivera pohla až v novembri. „Keď 22. novembra prišli študenti a informovali dekana, že idú demonštrovať, povedal im, že nech sa rozlúčia s lekárskou fakultou. Potom dostal avízo z krajského sekretariátu Komunistickej strany a zmenil postoj.“ Prvý, kto sa na univerzite postavil na stranu študentov, bol profesor Korec. Pamätník sa zúčastňoval zhromaždení pri vedeckej knižnici v Košiciach. Ale viac sa zamerali na stretnutia na univerzite, lebo bolo treba založiť senát. Išlo hlavne o prvú transformáciu celej univerzity. A to sa podarilo.   

Nacionálne tendencie 

Rumunská revolúcia v roku 1989 bola, v porovnaní inými európskymi prevratmi, krvavá. Protesty a nepokoje, ktoré sa uskutočnili koncom decembra, mali za následok pád komunistického režimu a popravu najvyšších predstaviteľov. Keď vypukli nepokoje, robili sa zbierky v Košiciach – aj na lekárskej fakulte na pomoc rumunským revolucionárom. Zbieralo sa šatstvo, lieky, röntgenové filmy. Pamätník spomína, že ho zavolali, aby prišiel vytriediť lieky. „Trvalo to do večera. Začalo sa nakladať a jeden študent tretieho ročníka vyliezol na auto, že on ide ako veliteľ vozidla. Tak som mu kázal zliezť a išiel som ja. Robil som poľné pohyblivé nemocnice, takže som mal skúsenosti. Išli dva veľké nákladiaky. Na rumunských hraniciach nám chceli dať ozbrojenú stráž. Mali zbrane z prvej republiky a bál som sa, aby im to nebuchlo v rukách. Našťastie sme náklad odovzdali a vracali sa späť. Boli to moje najkrajšie Vianoce. Odovzdali sme to presne v deň, keď zatkli Nicolae Ceaușescu a na druhý deň ho popravili. Vtedy som vyhlásil, že v Európe už nebude nacionalizmus. Otec mi povedal, aby som počkal dva týždne.“ 

Po revolúcii sa univerzita v Košiciach otvorila svetu a zapojila sa do zahraničných programov. Do Košíc začali chodiť zahraniční študenti. Oliver hodnotí, že prví boli veľmi slabí, ale prinútili prednášajúcich prezentovať a diskutovať plynule po anglicky. Dnes sa rozdiely medzi študentmi vyrovnali.  

Prvé slobodné voľby v roku 1990 pamätník opisuje takto: „Bol to úžasný pocit, keď som vo veku 43 rokov mohol zakrúžkovať, koho som chcel. Nevyhrali síce, ale mohol som sa slobodne rozhodnúť. Ísť voliť je v našej rodine povinnosťou.“

Rozdelenie ČSR sledoval veľmi negatívne, hoci ako Maďarovi by mi to mohlo byť jedno. „Narodil som sa v Československu a považoval som ho za funkčný štát. Dnes, v čase Európskej únie, je to jedno. V deväťdesiatych rokoch sme sa, zobudili. Snívali sme totiž, že za tri mesiace tu bude ako v Rakúsku.“ Objavili sa aj negatívne stránky otvorenej spoločnosti, ktoré tu, avšak boli aj predtým. 

Za novej éry, presnejšie v roku 1992, sa neúnavnému vedcovi podarilo obhájiť docentúru z klinickej biochémie na LF UK Bratislave. Potom sa v rokoch 1992 až 2016 stal prednostom Ústavu patologickej fyziológie LF UPJŠ Košice. Od roku 2009 pracuje aj na Univerzite v Miskolci. Vyučuje rôzne predklinické predmety v štyroch jazykoch. 

Vo výskume sa zaoberá  predovšetkým diabetológiou, oxidačným poškodením a problémami klinickej biochémie. Zaoberá sa aj otázkami verejného zdravotníctva a financovania zdravotnej starostlivosti. Je autorom jednej monografie, niekoľkých učebníc, učebných textov v slovenskom a anglickom jazyku a veľkého počtu vedeckých a odborných prác v renomovaných zahraničných a domácich časopisoch. Vyškolil 8 doktorandov a mnohí z jeho mladších spolupracovníkov získali akademické tituly docent a profesor.

V minulosti bol mimoriadne aktívny v „ponovembovej“ transformácii slovenského vysokého školstva. Bol predsedom Univerzitného senátu UPJŠ, predsedom Rady vysokých škôl Slovenskej republiky a prorektorom UPJŠ. Okrem pedagogickej a vedeckej činnosti je aktívny aj v spoločenskom živote, ako poslanec samosprávy Staré mesto Košice. Je ženatý, má tri dcéry a štyri vnúčatá. K jeho koníčkom patrí predovšetkým beletria a výtvarné umenie. Zo športov sa aktívne venuje plávaniu a jachtingu.  

Oliverovo životné motto znie: Kto, ak nie ty. Kedy, ak nie teraz.