Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

sr. Inocentia Radvanová (* 1930)

• narodená v roku 1930v Hvozdnici, okres Bytča

• základná škola v Hvozdnici, meštianska škola v Bytči

• do kláštora vstúpila v decembri 1945 v Bratislave ku sestrám Najsvätejšieho Spasiteľa

• obliečka do rehoľného rúcha a začiatok noviciátu 27. augusta 1946 v Pruskom a prvé sväté sľuby 28.8.1947 tiež v Pruskom

• od r. 1947 do r. 1952 pracovala ako pomocná ošetrovateľka na ortopedickej klinike na Hlbokej ceste v Bratislave

• v roku 1952 násilne vyvezená s ostatnými sestrami na pohraničie do Nejdeckých česární vlny. Tam pracovala do 20.3.1958

• od r. 1958 do r.1981 pracovala v Ústave sociální péče pre duševne chorú mládež. Tu absolvovala najprv 6 mesačný zdravotný kurz a neskôr v rokoch 1971-1975 strednú zdravotnú školu s maturitou

• od r. 1981 do 31.8.1992 pracovala v Adamovských Kochanovciach ako vychovávateľka pri duševne chorých deťoch

• od 1.9.1992 nastúpila do dôchodku, ktorý aktívne trávila ako vrátnička a spojovateľka na vrátnici materského domu v Bratislave

• od 5.2.2010 pre rekonštrukciu domu v Bratislave preložená do kláštora v Banskej Bystrici

• od 26.9.2014 na zaslúženom odpočinku v charitnom Dome sv. Jozefa v Bratislave

Detstvo

Sestra Inocentia Radvanová sa narodila neďaleko Bytče. Tu absolvovala aj základnú školu.

„Vychodila som v našej obci šesť základných tried. Potom som iša na meštianskú školu do Bytče, lebo v ten rok, keď som mohla isť už z piatej triedy, nikto nešiel a bola by som chodila takmer sama. Až na rok nás potom išlo viacej dievčat, tak potom som tam vychodila tri triedy meštianskej školy“. „Potom jeden rok som bola doma len tak, tak som doma mamičke pomáhala, proste čo bolo za potreby. No a v štyridsiatompiatom roku som vstúpila do kláštora“

Veľmi rýchlo sa u nej prejavilo povolanie a chcela sa stať rehoľnou sestrou. Vstupuje do kláštora veľmi mladá a začína si robiť zdravotnú školu.

„Bolo nás pätnásť do postulátu. No a postulát sme mali pol roka. A ako postulatku ma dali pracovať na ortopedicku kliniku. Tak tam sme sa učili od sestričiek, lebo sme nemali ešte zdravotnicku školu.“

Akcia K

Rok 1950 prežíva na ortopedickej klinike v Bratislave, kde si ani uvedomuje, že ostatné rehole už nemajú príležitosť účinkovať.Stretáva sa s s prehováraním:

„Boli sme odhodlané vytrvať za každú cenu. Tak nás aj plašili na tej ortopédii, že sestričky vyvezú vás na Sibír, keď sa nevyzlečiete. A navádzali nás aj sám pán profesor Červeňanský, ktorý bol na tej klinike, kde som bola, teda kde som pracovala. A vôbec každú sestru osobne volal a dokonca prosil: “Sestričky ostante, a budete môcť zaopatrovať pacientov. Všetko vám dovolím, len ostante a budte tu pri tých nemocných.“„

V roku1952 všetky sestry presúvajú do Močenku, kde začína prácu spolu s ostatnými sestrami v charitnom dome. 

Bola som tam len krátku dobu, pretože potom už zase na naše miesto tam dali ďalšie sestry do tej Charity. To bolo ako charitný taký sústreďovací tábor. Tak sme sa tam krásne zoznámili všetci, a tak sme sa mali radi, akoby sme boli jedna rodina. Skutočne ako jedna rodina. Niektoré sestričky boli tam zo slepačarne, sa to volalo, tu hydinu a nové sliepky sa tam liahli. Potom my, také pár mladšie sme chodili po záhrade a zberali sme už ja neviem gaštany a hrabali lístie.

Sibír?

Po mesiaci nasledoval utajovaný presun do Českého pohraničia i keď mnohé si mysleli, že ich vezú na Sibír. Tu boli ubytované v internátoch a mali za úlohu pracovať vo fabrike na spracovanie vlny v Nejdecích. Nasledovali snahy o násilné vyzlečenie rúcha. 

Taký bezpečnostný referent nás vyzval a hovorí: “Sestričky, musíte dať rúcha dole, lebo takto nemôžete pracovať pri stroji.” A my hovoríme: “No, pán referent, my sme neprišli sem dobrovoľne, nás sem vyviezli. A pretože sme si nechceli v nemocnoci dať rehoľné rúcho dole, tak my si ho nedáme ani tu.” Pozrite, museli sme podpísať, že si berieme zodpovednosť - každá sme to podpísali, samozrejmá vec - no a vďaka Pánu Bohu. Prispôsobili sme si tie plášte, zašili sme si tak aby nám boli také pracovné, také trošku užšie, no a vďaka Pánu Bohu, nestal sa nám nejaký veľký úraz. Až no jeden krát, ešte keď som nemala zašitý ten plášť, ten rožok toho plášťa mi zobralo do toho kolesa a už ma to tak trošku, ako sa povie hore, ma to otáčalo, ma to ťahalo hore. Si myslým: “Čo teraz, keď to na hento horne”, tak som si túto roztrhla plášť a proste rukáv som vyzliekla. Ale otočilo sa to a už to zase klesalo to koleso, tak nič sa nestalo.

Po jemnom uvoľnení pomerov mali povolené sestry navštevovať kostol, kde vzbudzovali zvedavosť a aj vyššiu návštevu v kostole.

A tiež sa nám stal taký prípad, že keď sme išli do toho kostola, to bolo na začiatku, jedna mamyčka viezla v kočiariku také malinké dieťa, a také asi dvoj-troj ročné išlo vedľa kočiarika. Keď nás videla, také dieťatko vyplaštilo očká a hovorí: “Maminko, co pak to je? To jsou bubáci?” Tak oni ani nepoznali rehoľné sestry. Normálne takto sa pýtalo to dieťa. Viete, v tom Nejtku, bol taký dôstojný pán Šaver sa volal, tak ten hovorí: “Ani lepší dárek mi Ježíšek k Vianociam nemohol poslať.” Lebo tí ľudia začali chodiť do kostola, a možno viac zo zvedavosti, keď pradaže ako to tie sestry, boli zvedaví. No tak do toho kostola bola hojnejšia účasť.

Voľby

Po odmietnutí volebného práva boli sestry presunuté do neďalekých Tatrovíc, ako trest. Nasledoval presun do Kladna, kde sa mali starať o dôchodcov. 

A taký jeden dedeček, pravda sme ich pochválili: “Jé, dedeček, jak dobre vypadáte!” A on mi hovorí: “No sestřičko, my komunisté nestárnem.” Že oni, komunisti nestárnu. Tak sme to prijali ako žart. A proste sme sa snažili s nimi, im urobiť všetko, čo im treba. Potom keď sa postupne menil ten ústav z domova dôchodcov na ústav sociálnej starostlivosti, tak sme tam mali deti od dvanásť do dvadsaťpäť rokov. Boli tam aj mladší aj starší a tie začiatky to bolo ešte miešané, aj starci, ktorých nemali kde dať, aj tie deti už prichádzali. 

V 80tych rokoch boli sestry presunuté naspäť na Slovensko, pre potreby detských ústavov. 

Niektoré sme išli do Adamovských Kochanoviec, to je pri Trenčíne, tam bol taký detský ústav. A niektoré sestričky, už staršie, aj medzitým museli už staršie, chorľavé odísť na Slovensko, kdesi do charity. A zase, ktoré sa necítili ako pri deťoch, tak tie išli tam, kde bol dom dôchodcov, išli tam pracovať do domova dôchodcov. Ja som išla do Adamovských Kochanoviec. Tam bol ústav od dvanásť rokov do dvadsaťpäť, deti, chlapci aj dievčatá. Tam som tiež pracovala ako vychovávateľka.

Sestra Inocentia prejavovala lásku ku svojmu blížnemu všade kde to bolo možné, snažila sa priniesť nádej a dobrotu.