Ján Rampák

“Keď Rusi už prišli, keď boli Rusi tu, na okraji Trnavy, áno, tak prišiel jeden ruský solďak a hovorí otcovi, že či je on parikmacher, že či je on holič, áno? A hovorí, že áno, že je holič. Prišiel tam, už sme prišli do vykradnutého domu, my sme tam nič nemali, ani stoličky, nič… Nič tam nebolo, holé izby. A hovorí, že: `Ty pôjdeš pobrit generála, ty pôjdeš oholiť generála.` A ten generál bol ubytovaný… ruský, bol ubytovaný u Kováčových. Tak otec, mama sa samozrejme bála, keď odišiel s tým vojakom, tak zobral si tie veci, čo mal holičské, lebo to mal v kryte, lebo aj v tom kryte on holil, však tam bolo veľa ľudí, chlapov, tak tam strihal, holil. Tak to si zobral. Tak išiel tam a holil toho generála. Oholil ho a hovoril mu ten, že bude holiť soldákov, vojakov. Tak každý deň, alebo každú noc, o druhej hodine v noci, prišlo do toho vykradnutého domu nákladný auťák, tridsať vojakov alebo dvadsať, koľko sa na to auto zmestilo… Všivavých vojakov alebo ľudí, a otec ich všetkých strihal, do rána! Do rána ich všetkých strihal v tom vykradnutom baráku. A oni hovorili mu, že… však sedeli po zemi a pýtali od mamy... Ale neni som moc rozťahaný, však to je strašne veľa, ja som zašiel na okraj… Pýtali od mamy nejakú, chceli si pražiť tam slaninu s cibuľou, ale tam nič nebolo, ale videli, že je tam komín, tá diera do komína. Tak doniesli tam, dali tam nejaký ten sporák a ukázali, že čo potrebujú. Takú palacinkáreň, áno. A doniesli si aj takú velikú… To mohlo mať aj v priemere tak možno že aj osemdesiat centimetrov, takú velikú. A tam smažili, dovliekli aj dreva, čo ja viem, odkiaľ to mali, ale tam kúrili a smažili tú cibuľu. A to bolo smradu! A do toho otec strihal a holil. Teda nie holil, strihal ich. A do toho špirk pili, alebo teda vodku, špiritus pili. A núkali, samozrejmá vec, aj otca, ale však môj otec bol taký chabej postavy, tak hovorí, že však ja keby som… Oni to pili z takých… tie šálky čo mali. Vojenské. (dokumentaristka) Vojenské, tak z toho to pili. A hovorí, že: `Však ja by som bol hneď umrel, keby som to bol vypil.`

“A ako Vaša rodina rodina vnímala aj to, že prichádzali… legislatíva, ktorá obmedzovala napríklad židovské obyvateľstvo, židovský kódex? (dokumentaristka) No, to bolo už veľmi ťažké. To si mal ty okolo dvoch rokov… približne? (dokumentaristka) No, mal som okolo dvoch rokov, ale potom otec spomínal… V Trnave tí židia a hlavne ženy, židovské ženy, si ťažko hľadali najmä v tejto pospolitosti trnavskej, ženíchov. Tak zostávali väčšinou slobodné. Hovorilo sa im frajlenka, áno? Lebo Trnava bola aj ponemčená, a dosť! A tak otec spomínal, že už pri braní tých židov, keď už nariadenia, samozrejmá vec… Hitler pozval Tisa a povedal mu, že bude robiť takúto čistku a on tiež musí na Slovensku robiť. Takže chodili tí gardisti, ktorí sa tiež chodili k otcovi holiť, strihať, že chodili po tých domácnostiach. Teraz to veľmi dobre pripomína “Dunaj, k Vašim službám”, ktorý veľmi dobre to pripomína, aj rád ten seriál pozerám. No, ale aby som sa vrátil k tým ženám židovským, tak zostávali slobodné. A otec často spomínal prípady, že keď prišli pre tie ženy napríklad, tak otec… ony sa dávali strihať, nakrátko sa dávali strihať, aby nevyzerali tak, povedzme… Lebo židia vždy nosili dlhšie vlasy, tak otec ich strihával. A, že prišiel gardista, ktorý sa k nemu chodil strihať alebo holiť, do toho obchodu a hovorí: `Rampák, a vy striháte aj židov?!`, a hovorí: `Ja strihám, kto príde a potrebuje sa ostrihať.` Tak strihal tú ženu, to bola možná tridsaťročná žena, tak strelil, strhol ten gardista z nej ten obrus, čo mala na sebe, a nedovolil otcovi, aby ju ostrihal. A hnal ju po dvore preč. Hoci ona bola… hoci mu nestačila, tak ju vliekol. Boli to také surové zásahy tých ľudí, ktorých, no tých, obyčajných ľudí, ktorí si mysleli, že tým, že sú gardisti v garde, tak aj získajú. No, tak aj získali, ale to bola už tá politika, do ktorej sme sa my, nemiešali. No, ale videli ste teda, ako sa zaobchádzalo so židovským obyvateľstvom, aj transporty, ktoré sa začali v štyridsiatom druhom? (dokumentaristka) No, to si ja už, až tak nepamätám, lebo som… No, lebo ty si bol malý.” (dokumentaristka)

“Recitovával som… recitoval som. Na vojne som robil v kultúre. Kde si bol na vojne? (dokumentaristka) Ja som bol na vojne vo Valašskom Meziřičí. Mňa prijali ako jediného nestraníka na školu VŠ… ŠDZ, škola dôstojníkov v zálohe. ŠDZ-ka. Železničné vojsko ma prijalo tam do školy. Tam boli všetci straníci, ale len ja som… Prečo mňa tam prijali, ja neviem. No, a tam ma prijali a tam som bol u mostnej čety a tam ma zas prekvapila, dobehla tá matematika. Lebo tam bolo treba tiež, počas celého toho roku, lebo rok bola škola, zas tá matematika, krimonové plány, mosty a tak ďalej. Ale ja som v tej… učil nás nejaký podplukovník Route, šikovný človek to bol na tú dobu, ale to boli päťdesiatedeviate roky. A ja som tam vtedy začal. Ja som sa prihlásil na recitačné preteky tam na tej škole. A tam som vyhral to útvarové kolo, som vyhral so Sládkovičovou Marínou, áno. A išiel som na brigádne kolo. Brigádne bolo v Žiline, a v Žiline som vyhral aj to brigádne kolo so Sládkovičovou Marínou. A teraz sa mi hodila do tejto hry… možno ma môžu odrieknuť a môžu ma tam ďalej, no. A tam som to vyhral, takže na základe tej Maríny, po skončení školy, keď ste to skončili, tak dostávali ste hodnosti. Dostávali sme, my sme boli absolventi, to bolo také biele Véčko a hodnosti k tomu boli. Kto skončil dobre, vyznamenaný, tak dostal čatár absolvent, tak sa to volalo, a ďalší, tak desiatnik a slobodník. Ale ja som neskončil s vyznamenaním, ale som vyhral stu Marínu, to brigádne kolo, tak som dostal tohoto… čatára, čatár absolvent a dostal som sa do Brna k útvaru. Tam som bol v útvare. A tam som sa vlastne prvý raz dostal k profesionálom, lebo tam nastúpilo päť vysokoškolákov, už skončených inžinierov z vysokej školy dopravnej, ktorá bývala voľakedy v Žiline, ale potom ju premiestnili do Prahy. Bola v Prahe. A títo ukončení inžinieri, Pražáci, prišli na vojnu na šesť mesiacov, áno. A vystupovali, oni mali ako študáci tam v Prahe založený… muziku, ale nie hocijakú, lebo hrávali v Brne, Čaj. No a ja som, ma zobrali, keď ma videli recitovať, tak ma zobrali medzi seba, že či by som neuvádzal im tie koncerty. Tak ja som každú sobotu... či v nedeľu to býva, už si nepamätám, večer… chodil tam uvádzať tie koncerty. “