Každý deň stretnúť človeka, to stačí. A nech sa všetko mení, nech čas uteká, nech rozsýpa sa stále, nech sa taví na novom vare, a len každý deň stretnúť človeka, to stačí

Stáhnout obrázek
Dlhoročný herec Ján Rampák sa narodil 6. októbra 1939 v Trnave. Narodil sa ako prvorodený syn, keďže neskôr do rodiny pribudli ešte mladší bratia Pavol a Štefan. Ich otec, Ján Rampák, pracoval ako trnavský holič a kaderník viac než 60 rokov. Mamička Jozefína, za slobodna Nováková, bola vyučená krajčírka, ktorá hneď ako jej to situácia dovolila, pracovala z domu a tak tiež prispievala do domáceho rozpočtu. Rampákovci boli silno veriacou katolíckou rodinou, čo si Ján odniesol aj do svojho dospelého života. Po materskej škole v Trnave, kam chodieval ešte počas druhej svetovej vojny, nastúpil ako prvák na miestnu základnú školu až v roku 1945, teda o rok neskôr. Jeho otec, miestny holič, mal vlastný podnik, ktorý mu v roku 1948 znárodnili a Ján s bratmi tak získali negatívny kádrový posudok. Na základe posudku mali neskôr problém s umiestnením na strednú školu. Jánovi nakoniec otec vybavil prijímacie pohovory na trnavskú Strednú priemyselnú školu strojnícku, kde ho prijali, avšak mladšiemu bratovi sa na vysnívanú pedagogickú školu hneď dostať nepodarilo. Keď počas stredoškolského štúdia Ján vďaka svojej slovenčinárke objavil lásku k literatúre a divadlu, skúšal prestup na gymnázium, avšak rodičia ho v tom nepodporili. Maturitnú skúšku nakoniec na priemyslovke úspešne zložil v roku 1959. Krátko na to bol umiestnený v Považských strojárňach v Považskej Bystrici, kde sa venoval výrobe motocyklov. Krátko na to nastúpil na výkon povinnej vojenskej služby vo Valašskom Meziřičí, do školy dôstojníkov v zálohe, kde strávil prvý rok. Práve tam sa prvýkrát prihlásil na recitačnú súťaž, kde vystúpil s Marínou od Sládkoviča. Bol veľmi úspešný a podarilo sa mu vyhrať. Získal hodnosť čatár absolvent a bol odvelený k útvaru profesionálov v Brne. Pražskí absolventi vysokej technickej školy ho medzi seba vrelo prijali a po zistení, že pekne recituje, ho pozvali uvádzať ich hudobné koncerty. Do civilu nakoniec Ján odchádzal ako nadporučík. Po návrate domov do Trnavy bol v roku 1962 oslovený Edom Norulákom, spoluzakladateľom trnavskej Kopánky, zahrať si v hre Čachtická pani, kde získal rolu zemana Praska. Bola to jeho vôbec prvá úloha. Potom už nasledovala rola za rolou. V roku 1968 sa Ján zosobášil so svojou hereckou kolegyňou z Kopánky, Jarkou Lisickou, s ktorou mal neskôr dvoch synov. Ján sa stal členom ochotníckeho divadelného súboru Disk (Kopánka), kde účinkuje dodnes. V šesťdesiatych rokoch sa bežne spájali ochotnícke divadelné súbory s profesionálmi a Kopánka nebola výnimkou. Vďaka tomu v Trnave vznikla divadelná ochotnícka scéna, do ktorej patrili Osvetová beseda Kopánka, Trikota Vrbové a Slovakofarma Hlohovec. Vedúcim tejto ochotníckej scény bol spočiatku Vendo Kufer, ktorý neskôr začal režírovať najmä na Kopánke. Ján si spomína, že prvýkrát zažil iný, teda viac profesionálny prístup a tiež prechod z bežnej klasiky k modernému bratislavskému štýlu. Ján sa stal Kuferovým pobočníkom a bol často obsadzovaný do hlavných postáv. Hneď s prvou inscenáciou Opál sa dostali na krajskú prehliadku, kde vyhrali cenu Zlatý veniec Samuela Jurkoviča. Normalizáciu si Ján spája najmä s inscenáciami Ochotníci a Tanap. Tanap bol v časoch tvrdej normalizácie nevhodný, pretože odzrkadľoval udalosti z augusta 1968. Ján si v týchto inscenáciách zahral pod režijným vedením Blaha Uhlára. V súčasnosti sa už obľúbený herec Ján Rampák, jeden z najvýraznejších talentov slovenskej divadelnej ochotníckej scény, cíti vyčerpaný a aj kvôli vyššiemu veku už nehráva v takej miere ako kedysi. Dodnes však spolupracuje s Blahom Uhlárom a získava nové herecké ponuky. Jeho posledná inscenácia nesie názov Cholesterol.