Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Miroslav Rehák (* 1935)

• narodený 14. 2. 1935

• 1944 -1945 zažil bombardovanie Bratislavy a príchod frontu

• 1957 dokončil Vysokú školu pedagogickú

• 1958 nastúpil na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave

• 1953 - 1967 hrával súťažne basketbal

• 1967-1969 pôsobil ako tréner sudánskych basketbalistov v Chartúme

• 1970 - 1997 trénoval slovenské kluby a české kluby

• 1986-1990 pôsobil ako tréner vo Fínsku

Bratislavský rodák Miroslav Rehák patrí k najstaršej žijúcej generácii československých basketbalistov. Hrávať začal v 50. rokoch, neskôr trénoval v Sudáne a Fínsku. Za bývalého režimu sa vypracoval na popredného basketbalového odborníka, športu sa venoval aj ako pedagóg. Rozdiely medzi súčasným a československým športovaním vidí najmä v motivácii.

Detstvo v turbulentných časoch

Doyen slovenského basketbalu Miroslav Rehák sa narodil 14. 2. 1935 v predvojnovej Bratislave. Jeho rodičia pochádzali zo skromných pomerov, čo sa odrazilo aj na životných podmienkach mladej rodiny. Miroslav si dodnes vybavuje, ako mu mama vysvetľovala, že im nezostávajú peniaze na sladkosti. „Ale dalo sa vydržať,“ dodáva. Veľa spomienok sa mu viaže ku koncu vojny. Keď mal 9 rokov, zažil spojenecké bombardovanie rafinérie Apollo. Postupne si na čoraz častejšie nálety s rodinou zvykli.

„Potom už koncom vojny otec vymyslel, že v Bratislave to môže byť nebezpečné, tak vtedy bolo v móde, že sa Bratislavčania evakuovali, a my sme sa evakuovali do Záhorskej Bystrice. Tam som chodil aj do školy. Ako na potvoru, keď sme sa vracali na víkend domov do Bratislavy, tak vždy bolo bombardovanie. Navyše otec veľmi logicky povedal: ‚Nebývajme na dolnom konci, lebo tam je cesta, kade sa budú presúvať vojská. Poďme na horný koniec.‘ No tak sme sa ubytovali na hornom konci. Ale bohužiaľ, keď Nemci ustupovali, zamerali sa na kostol a tie delostrelecké granáty dopadali presne tam, kde sme bývali.“

Miroslav si spomína, ako chlapi s obavami behali z pivnice do pivnice, a na neustály plač žien a detí. Keď prišli sovietske vojská a donútili nemecké oddiely k ústupu, časť obyvateľstva musela poskytnúť bývanie osloboditeľom; rovnako aj rodina Rehákovcov. Front ale prešiel Bratislavu pomerne rýchlo. Netrvalo dlho a ruské sily pokračovali na západ. Z týchto čias mu utkvelo v pamäti najmä to, ako jedol guláš z vedra v kruhu sovietskych vojakov.

Gymnaziálny basketbal

Po vojne Miroslav dokončoval základné vzdelanie, pôvodne ešte na jezuitskom gymnáziu. Po komunistickom prevrate sa z neho stalo Leninovo gymnázium a práve tu pamätník po prvýkrát pričuchol k novému, vtedy ešte netradičnému športu. Neskôr prestúpil na vyššiu hospodársku školu, kde vďaka novým košom v telocvični množstvo žiakov prepadlo basketbalu. „Celá obchodná akadémia bola z toho zblbnutá,“ vysvetľuje. „Basketbal sa na tejto škole postupne stal dosť známym. Veľmi často sme hrávali s gymnáziami a s priemyslovkami, ten športový ruch bol veľmi čulý.“

Dejiny basketbalu sú neodlučne späté so školským prostredím. Koncom 19. storočia americký pedagóg James Naismith na univerzite v Springfielde prakticky vytvoril nový šport. Táto pomerne exotická hra sa k nám z Ameriky dostala až po prvej svetovej vojne. V roku 1922 sa v bratislavskej Medickej záhrade odohral pravdepodobne prvý oficiálny basketbalový zápas na Slovensku. Basketbalové koše začali od päťdesiatych rokov tvoriť pevnú súčasť školských telocviční.

Klubová kariéra

Po skončení strednej školy bol v roku 1952 Miroslav prijatý na bratislavskú Vysokú školu pedagogickú. Ako dorastenec sa oťukával v pezinskom tíme; ešte pred vysokoškolským štúdium nastúpil aj v jeho hlavnom mužstve. K pravému ligovému súťaženiu však pričuchol až v Slovane a najmä neskôr v Slávii SVŠT.  „Ja som do Slovana prišiel ako bažant. Moji spoluhráči boli tak o sedem, desať, dvanásť rokov starší. Tam boli také esá ako Křepela, Maršalka, Bobocký, Stanček, to boli vtedy veľmi známi hráči. Keď som potom prešiel ku Gustovi Hermannovi do Slávie Bratislava, tak vtedy sme my boli v lige tretí. Suverénne, špičkové kluby boli Brno a pražská Sparta,“ spomína.

Miroslav Rehák hrával stredného rozohrávača, vraj aj kvôli jeho výške. Podľa vlastných slov bol totiž v porovnaní so spoluhráčmi pomerne nízky. „Na tú dobu sme mali neuveriteľne vysokých hráčov. Maurovič mal 202 cm, Sako mal nejakých 198 cm. Ja som mal na krídlach dvoch hráčov po 190 cm. To na tú dobu boli vysoké krídla. Výškovo sme mali veľmi dobré družstvo. Samozrejme, dnes sa to nedá porovnať,“ dodáva.

Aktívnu hráčsku kariéru zavŕšil po 11 sezónach. Šikovný rozohrávač Slávie bol napriek skromnosti známou persónou bratislavského športu. Nostalgicky spomína najmä na časté stretávanie mnohých športovcov v reštaurácii Savoyka. Veľmi ho napríklad prekvapilo, keď ho na Novej scéne spoznal Milan Lasica, ktorý si ho pamätal ako fanúšik z tribún PKO.

Slovenský tréner v Sudáne

Miroslav Rehák si po skončení hráčskej dráhy vybudoval renomé ako vynikajúci tréner a teoretik športu. Ako pedagóg pôsobil na Lekárskej fakulte, Fakulte telesnej výchovy a aj na Telovýchovnej škole. Bratislavský Inter doviedol v rokoch 1983 a 1985 k majstrovskému titulu vo federálnej lige. Bol tiež poverený trénovaním reprezentácie kadetov a juniorov ČSSR. Dôležitým krokom v jeho živote bolo však pôsobenie v Sudáne medzi rokmi 1967 – 1969.

Bežnou praxou socialistických krajín bolo vysielanie expertov z rôznych oblastí do Tretieho sveta. Krajiny komunistického bloku sa so Západom okrem zbrojenia predbiehali aj v rozširovaní sfér vplyvu. Postkoloniálna Afrika bola cieľom mnohých zahraničných ciest československých akademických a technických kapacít. Do Chartúmu, hlavného mesta Sudánu, sa dostal aj Miroslav Rehák. Ale namiesto projektovania infraštruktúry či šírenia marxistickej ideológie sa venoval trénovaniu sudánskeho národného tímu. Po prekonaní prvotných problémov s aklimatizáciou sa spriatelil s miestnymi obyvateľmi a po čase za ním vycestovala aj manželka.

Pražskú jar a následnú okupáciu sledoval z iného kontinentu, nie však s odstupom. O pohnutých udalostiach boli dobre informovaní aj v Chartúme. Miroslav vysvetľuje, že medzi miestnymi spoločenskými špičkami bol Dubček doslova celebritou. Preto aj vo vzdialenej Afrike trpel rovnakou bezmocnosťou ako jeho spoluobčania vo vlasti. Dôsledky horúceho augusta 1968 ale neminuli ani ďaleký Sudán. Napríklad tamojší československý veľvyslanec po tom, ako vyjadril nesúhlas s okupáciou, skončil ako nakladač batožín na letisku. „Povedal svoj názor ako čestný človek, že je proti. Tak chudák potom bol nejakým zriadencom na letisku. Aspoň sme vedeli, že to bol férový chlap,“ spomína na veľvyslanca Jana Starečka.

S basketbalom na večné časy

Po návrate do vlasti Miroslav ďalej vyučoval a najmä trénoval. Normalizácia ho začiatkom 70. rokov príliš tvrdo nezasiahla. Ako úspešný športový tréner mal aj relatívne bezpečné postavenie. Jediný nešvár na jeho kádrovom posudku sa viazal ešte k ranej dospelosti, keď si od kádrováka vyslúžil nálepku „typický predstaviteľ zlatej mládeže“. Dôvodom bolo, že ako vysokoškolák večer počas lyžiarskeho zájazdu hral na gitare a do toho spieval po anglicky. Tento prečin musel vysvetľovať nadriadeným, aj keď pôsobil na fakulte ako pedagóg.

V druhej polovici 80. rokov sa opäť dostal na dlhšiu dobu do zahraničia – tentokrát na Západ. Prakticky do konca Nežnej revolúcie pôsobil vo fínskom prvoligovom tíme. „Do Fínska sme išli preto, lebo to bol socialistický klub. Aj český kolega Zídek išiel do Forsa Alku, lebo to boli takzvané kluby, ktoré boli nejako socialisticky alebo robotnícky zamerané. Inak by sa tam nikto nedostal,“ vysvetľuje.

Po páde komunizmu chcel podľa vlastných snov už konečne ísť domov. Počiatočné očarenie severským blahobytom, plnými obchodmi i nasadením fínskych športovcov postupne vystriedala odťažitosť cudzinca, nechuť voči tamojšej klíme aj túžba po návrate do konečne slobodnej vlasti. „Zase som minul ďalšiu revolúciu, čiže keď prišiel Havel, na tie jeho krátke nohavice som sa kukal v telke a potom prišla tá zmena.“

Po návrate pokračoval v tom, bez čoho si život nevedel predstaviť. Trénoval neskôr aj národnú reprezentáciu, venoval sa telovýchove, je známy svojou bohatou publikačnou činnosťou a pôsobil aj ako lektor na školeniach trénerov. V roku 2015 Slovenská basketbalová asociácia otvorila Sieň slávy. Jednou z prvých troch ocenených osobností bol aj Miroslav Rehák.