Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Roth (* 1930)

• narodený 11. 2. 1930 v obci Lúčky pri Kremnici

• 1944 jeho rodina ušla do Rakúska z obáv z partizánskych represálií

• 1945 po skončení vojny návrat na Slovensko a obavy z možného odsunu

• v apríli 1951 narukoval do Pomocných technických práporov (PTP)

• pracoval v rôznych zamestnaniach

• v súčasnosti žije v Kopernici

Jozef Roth sa narodil 11. 2. 1930 v obci Lúčky pri Kremnici. Lúčky, Kunešov a Kremnické Bane boli typické banícke obce nemeckým obyvateľstvom osídleného Hauerlandu. Pochádzal z rodiny nemeckej národnosti, ich materská reč bola švábčtina, no jeho rodičia sa považovali za Čechoslovákov. Jozef bol šiesty z dvanástich detí, v súčasnosti ešte žijú piati. V mladosti bol členom Sokola, rád na to s hrdosťou spomína. Mama Mária sa starala o deti a o domácnosť. Otec Matej bol baník, ale mal aj svoju roľu, na ktorej hospodáril: „Mali sme dve kravy a tým sme si trošku prilepšili. Ináč bolo nám veľmi ťažko.“

Ťažké časy počas druhej svetovej vojny a útek do Rakúska

Oveľa ťažšie chvíle však prišli počas druhej svetovej vojny, hoci až do roku 1944 Rothovci vojnové časy nepociťovali. Žili si svoj život a pracovali. Otec bol podľa Jozefa protinacisticky orientovaný, Hitlera označoval za vraha a odmietal aj členstvo detí v Hitlerjugend. V roku 1944, keď bolo jasné, že Hitlerovo Nemecko vojnu prehrá, začali niektoré partizánske skupiny svojvoľne terorizovať nemecky hovoriace obyvateľstvo na Liptove a v okolí Turca. Podľa slov pamätníka sa medzi miestnym obyvateľstvom rozšírilo, že nemecky hovoriace dediny z oblasti Hauerlandu majú byť zlikvidované. Keď potom vypuklo Slovenské národné povstanie, Jozefova rodina sa rozhodla z obáv pred represáliami ujsť do Rakúska. Pre ich rodinu sa začali veľmi ťažké časy: „My sme potom, keď partizáni začali vyčíňať, ušli, ako dnes utečenci z Afganistanu a aj odinakiaľ. Odsťahovali sme sa do Rakúska, lebo sme vedeli o partizánskych násilnostiach v nemeckých dedinách, ako bolo Sklené. V Rakúsku sme boli, až kým vojna skončila. Tam sme boli ubytovaní ako dnes tí utečenci v školách, neskôr po okolí, kto mohol, u gazdov. A chodili sme im pomáhať, lebo vtedy začala kosba a podobné práce.“

Po vojne dostali príkaz vysťahovať sa do 48 hodín z Rakúska. Cestovali domov na Slovensko skoro dva týždne v otvorených vozňoch cez Budapešť, Levice a Dúbravu až do Trnavej Hory, odkiaľ vlak už ďalej nešiel. Pamätník si spomína: „Odtiaľ sme museli ísť peši až do Kremnice, kde keď sme prišli, tak nás pred Obecným domom postavili, chlapov niektorých zobrali, zavreli do basy a tam ich bili bezdôvodne, len za to, že boli nemeckej národnosti. Ani domov sme nesmeli, hoci v Lúčke sme mali vlastný dom, keďže sa kričalo: ,Nemci majú všetko konfiškované!´ My sme nemali právo na nič! Odtiaľ potom ešte pešo sme museli ísť na Kremnické Bane. Tam v tých domoch bol láger a tam nás držali, my sme do vlastného domu nemohli a hotovo! ,Vy ste všetko prehrali a všetko je konfiškované!´ hovorili nám.“

Útrapy aj po vojne

Útrapy rodiny pokračovali aj po vojne, keďže ako občania nemeckej národnosti čelili konfiškácii, možnosti vysídlenia a aj nepriateľským náladám obyvateľstva. V ich dome v Lúčkach už bývala iná rodina, ktorá sa však odsťahovala, keď sa dozvedela, že sa vrátili pôvodní vlastníci. Jozefov otec sa ako celoživotný baník pokúsil zamestnať opäť v bani a zobral so sebou aj Jozefa: „,Nemcov nepotrebujeme, von!‘ Takto nás vyhnali! Celý život tam robil a takto dopadol! Ale my sme neboli Nemci, my sme boli nemeckej národnosti, inak sme mali ale občianstvo československé a aj nás všade v Nemecku či Rakúsku brali ako Čechoslovákov, nie ako Nemcov!“

Rodina mala šťastie a na rozdiel od iných občanov nemeckej národnosti sa vysťahovať nemusela. Jozefov otec si nakoniec našiel robotu ako kočiš na lesnej správe v Kremnici. Tunajší riaditeľ Macko sa za nich zaručil, povedal im, nech nikam nechodia, a vybavil im tu aj provizórne ubytovanie, lebo vo svojom dome ako osoby pôvodne určené na vysťahovanie nakoniec žiť nemohli. S otcom pracoval až do roku 1948 aj Jozef. Bol tak zvyknutý na tvrdú prácu už od detstva.

Do života osemnásťročného Jozefa potom vstúpil komunistický režim: „Ja som mal plán, že ujdem odtiaľto. Aj sme mali vybrané, že pôjdeme štyria kamaráti spolu. Vybrali sme trasu cez Moravu do Rakúska, no ja som napokon nešiel, lebo mi kamaráti nedali vedieť, že idú. Tak som zostal doma a odvtedy som sa s nimi už nestretol.“ Keďže nepozná ich okolnosti a dôvody, svojim kamarátom to nevyčíta. Život išiel ďalej: „Potom som všelijaké roboty robil, šiel som aj na pílu robiť, tam som robil dva a pol roka a odtiaľ som potom išiel na vojnu.“

Čo ho však bude čakať na vojne, netušil. V apríli 1951 narukoval do Pomocných technických práporov (PTP). Omylom si ho totiž zamenili s jeho takmer menovcom Jozefom Rottom. To sa ale dozvedel až na konci svojej služby, dovtedy nič netušil. Ale keďže už mal skúsenosti s uplatňovaním kolektívnej viny a s vyrovnávaním si účtov na nevinnom obyvateľstve, po nemecky počas služby v PTP radšej vôbec nerozprával. „Prišiel som sa na vojnu, tam samá šarža a dovolili mi, aby som si sadol. A jeden mi hovorí, či viem, prečo som u pétepákov. Ja reku: ‚Neviem, zrejme kvôli tomu, že som nemeckej národnosti.‘ ‚Nie!‘ ‚Tak že sestra ušla do Kanady.‘ ‚Nie!‘ ,Brat, že žije v západnom Nemecku.‘ ‚Nie!‘ Lebo komunisti vás vtedy za každú maličkosť potrestali. Tak potom im hovorím: ,Neviem, ja som sa ničím neprevinil voči republike a ani trestaný som nebol!‘ ,Tak my vám ten kádrový posudok prečítame!‘ - hovorili. A začali: ,Otec bol veľký nacista a aj so synom boli zastrelení partizánmi!‘ Ja im hovorím: ,Toto nie je možné! Veď otec žije v Kremnici!‘ A vraj: ,Kde je brat?‘ Ja: ,Ten je v západnom Nemecku!‘ Kukali, kukali a že či nemám druhého otca. Ja: ,To by som musel vedieť, prepánajána, toto je lož, čo je tu napísané!‘ Oni si mysleli, tí, čo v Kremnici robili kádrový posudok, že som syn riaditeľa gymnázia, čo sa volal Rott s dvoma T! Tak som dostal zlý kádrový posudok a za to som bol pétepákom!“

Život a podmienky v PTP

Čo to PTP je a že vôbec niečo podobné existuje, pamätník vôbec netušil, podobne ako mnoho jeho súčasníkov. „Tušili to len niektorí, pýtali sa: ,Čo si vyviedol, čo si vyviedol?‘ A vedeli, že ideme na robotu.“ Narukoval najprv do Mimone, kde absolvoval výcvik bez zbrane. „Ubytovaní sme boli v dedine Hvězdov, tiež nemecká dedina, čo vysťahovali.“ Následne bol prevelený do Podbořan, kde sa budovali byty pre civilných zamestnancov kasární: „Tam sme boli asi 2 mesiace a tiež na prácu, pre stavebnú firmu Stavoindustriu. Keď sme plán na 100 percent nesplnili, žiadne peniaze sme nevideli a hotovo!“ Viedlo to k tomu, že „pétepáci“, ktorí nemali za svoju prácu peniaze, ju nebrali vážne a keď mohli, „ulievali sa“. Následne Jozefa prevelili do obce Líně neďaleko Dobřan pri Plzni, kde sa stavalo letisko: „Tam som mal veľmi ťažkú robotu, som bol pridelený na výkladku vagónov, napríklad makadam, to je taký kameň, čo sme mali ako podklad na letiskách, ten bol najhorší. To sa len otvorili dvere a všetko sa vyhádzalo na zem. Lopaty nie ako teraz hliníkové, ale železné, a tým sme to hádzali von. Samé mozole som mal a som si vravel, že toto dlho nevydržím.“ 

Raz pri politickom školení prišiel dozorca z kuchyne, lebo potreboval jednu pomocnú silu. Keďže sa nikto nehlásil, prihlásil sa Jozef a po absolvovaní lekárskej prehliadky nastúpil do kuchyne, kde strávil 7 mesiacov. Politické školenia boli takmer každodenné, vždy po namáhavej práci, večer nástup, pochody i tzv. čepobitie s povinným spievaním sovietskych pesničiek. Ubytovacie, sociálne a hygienické podmienky boli katastrofálne, keďže celý tábor bol ubytovaný v starých barakoch: „To bolo voľačo hrozné, ploštice nás žrali, ráno som mal často celý vankúš krvavý. Kto to neprežil, tak by asi neveril, ale je to pravda. Takto sme žili.“

Párkrát sa pétepákom podarilo dostať z barakov von na priepustku a Jozef si pamätá hlavne na návštevu Plzne, ktorá bola veľmi protikomunisticky naladená a obyvateľstvo prejavovalo k „pétepákom“ sympatie: „Nás mali radi, rozprávali sa s nami a aj hovorili – ,To sú naši!‘“ Rád spomína na to, ako „pétepáci“, naozaj ako čierni baróni, obsadili takmer celý jeden z najluxusnejších hotelov v Plzni a bavili sa a spievali. Bol to však jeden z mála svetlých momentov, ktoré mohli príslušníci PTP zažiť. Na nejaké vychádzky sa síce dostali, ale na dovolenku či cestu domov nemali nárok.

Neskôr robil Jozef v lese, kde stínal stromy, aby bola voľná plocha pri letisku. Odtiaľ Jozefa prevelili do obce Bechyně pri Českých Budejoviciach, kde sa taktiež stavalo vojenské letisko, no zakrátko sa mu podarilo dostať do skladu, kde mal na starosti elektrosúčiastky a pohonné hmoty. Keďže mal vodičský preukaz, urobili z neho šoféra, ktorých bol nedostatok. Rok tak dovážal rôzny materiál a hlavne pitnú vodu pre celý areál. Neskôr tu postavili aj čerpaciu stanicu, ktorú mal Jozef spolu s dvoma vojakmi na starosti. V tejto práci sa tak uchytil, že keď mal odísť do civilu, mu dokonca ponúkli, aby túto prácu robil aj ako civilný zamestnanec: „Nahovárali ma, aby som to ako civilný zamestnanec robil. 1 800 korún plat plus prémie, vtedy to boli obrovské peniaze, ale ja im hovorím - nemôžem, lebo otec bol doma chorý a potreboval pomoc. A brat mal ísť navyše na vojnu.“ Službu im nakoniec predĺžili o pol roka, zdôvodniť im to prišiel samotný minister národnej obrany, ich väzniteľ, bezohľadný kariérista Alexej Čepička: „Prišiel aj Čepička, Gottwaldov zaťko, veľký komunista aj s tromi dákymi Rusmi. Všetci vojaci sme boli v kruhu a potom nám rozprával: ,Je to bojový úkol, nemůžu vás pustit, musíte to udělat!‘“. Na posledné dva týždne ich premiestnili a dali pracovať po stavbách aj po lomoch v Kolíne. Komunistická moc tak využívala svojich otrokov a presúvali ich podľa svojej ľubovôle do poslednej možnej chvíle.

Návrat z PTP a ďalší život

Po návrate z PTP sa vrátil Jozef do Lúčok, lebo otcovi sa podarilo po obrovskej námahe vybaviť, aby im vrátili dom a majetok. Navyše otec prešiel aj tzv. reslovakizáciou, no Jozef na to nepristúpil, keďže nevidel dôvod hanbiť sa za to, že sa narodil do rodiny s nemeckou národnosťou. Ako pracovitý človek nemal problém so zamestnaním. Vďaka vodičskému preukazu sa mu podarilo zamestnať ako šoférovi, najprv v ČSAD a potom aj ako taxikárovi. Ako šofér podľa vlastných slov precestoval skoro celé Československo. Podarilo sa mu dostať aj za bratom do Západného Nemecka, ale nemohol ísť aj s deťmi, aby tam neostali, čo pôvodne Jozef na chvíľu aj zamýšľal a uvažoval o emigrácii: „Keby ste videli tie kontroly! Vojaci s vlčiakmi a všetko kontrolovali, kufre otvorili, úplne všetko prehľadali! Keď sme išli tam a hlavne, keď sme išli späť. Voľačo hrozné, tie kontroly. Vtedy bola riflovina, to tu nebolo, deti chceli rifle, ďalekohľad som kúpil, dáke tie kalkulačky, a to tam všetko vysypali, to bolo prísne zakázané. Zobrali ma na colnicu, spísali zápisnicu, nezabavili mi to, dali mi to, ale som musel v priebehu 14 dní zaplatiť clo. Žena si myslela, že ma idú zavrieť. Ešte modrý oblek som mal, aj ten mi chceli zobrať, obrátili ho a tam bola značka Makyta Púchov. Veď to bolo smiešne!“ Rozdiel medzi socialistickým Československom a Západným Nemeckom bol podľa Jozefa enormný a viditeľný na prvý pohľad.

S komunizmom nikdy nesympatizoval a jeho pád ho potešil. „Komunistiov som ani nemohol mať rád, keď s niekým bez akejkoľvek viny zaobchádzali takto. Mal som ho dosť, keď ma takto ponižovali.“ Po páde komunizmu sa veľa zmenilo a podmienky na život sú jednoznačne lepšie. Napriek tomu je k súčasnej situácii kritický a dúfa, že spoločenská a politická situácia sa zlepší.

V roku 1955 sa oženil. S manželkou Hildegardou žije na dôchodku v jej rodnej dedine Kopernici. Majú 2 dcéry, 6 vnúčat a 9 pravnúčat. Celý život ho to tiahne k prírode, ktorá ho zaujíma v celej svojej rozmanitosti. Dôležité je život prežiť čestne, k čomu jemu osobne pomáha aj viera v Boha. Do kostola chodil vždy, aj počas komunizmu. Mladú generáciu varuje pred vojnou, ktorej zverstiev bol sám svedkom a ktorá zasiahla aj jeho rodinu. O mnohých veciach, ktoré cez vojnu videl a zažil, a nielen on, ale aj jeho manželka, nechce radšej ani rozprávať. Generácie, ktoré vojnu nezažili, si ich ani nevedia predstaviť: „Vojna k ničomu dobrému nevedie, len k utrpeniu a doplatí na ňu každý. Boh nás od nej ochraňuj!“