Štefan Ružovič

" U jedného dozorcu vo Valdiciach u Jičína som si pýtal uhlie, aby som si mohol zakúriť. Bola tam zima. Ten bachar, nebudem to opakovať mi vulgárne povedal, aby som si nas..l (našpinil) do krku. Jedna tyč na posteli bola vymontovateľná. Ja neviem prečo, proste mi tam vybehla ruka. Tú tyč som zobral a udrel som ho. Keby neuhol hlavou, tak ho zasiahnem do hlavy. Takto som ho udrel do ramena. Tak som dostal 3 krát 10 dní "korekcie", s prestávkou 10 dní."

" Bolo niekoľko miest, kde keď pršalo pohraničiari boli bezmocní. Stačil kus železa, a na tie mriežky, ktoré mali napustené elektrinou ho hodiť. Ale muselo sa to vedieť. To zaiskrilo, zhasli svetlá, vyhodilo im poistky a na takých 15 minút bolo celou tou čiarou - my sme tomu hovorili spod skaly až po bývalý drevený most, ktorý stavali sovietski zajatci, teda približne kilometer možné prejsť. Takže tento úsek sa používal aj na prechod do Rakúska. Keď to inak nešlo oprela sa doska, to sme organizovali. Zo záhrady sa vybehlo s doskou. Oprelo sa to o ten plot. Človek vybehol po tej doske a keď sa dostal na vrchol, ona sa prevážila a dostal sa až k Morave. A tam za ním nestíhali ani psy, ani nikto preplávať. Tam bola totiž najplytšia Morava. "

" Noví väzni na to doplatili. Kládli odpor. Tam sa to neoplatilo. Oni hneď doviedli aj dvoch psov vlčiakov. Pustili vám ich do cely a mali ste čo robiť. Jediná možnosť bola schúliť sa do kúta. Skrčiť sa a chrániť si hlavu aj tvár. To bola najlepšia obrana. Bol tam jeden väzeň, volal sa Škobit. Tomu jeden z tých psov vyhrýzol ľadvinu. Volal sa Škobit. S tým chlapom som sedel na samotke. "

" 6. decembra 1952, teda na Mikuláša ma štátna tajná bezpečnosť na stanici v Devínskej Novej Vsi, ktorá bola obsadená pohraničiarmi aj civilistami, teda štátnou tajnou bezpečnosťou pod vedením veliteľa zatýkacej štvorky plukovníka, alebo kapitána Jureňku zatkla. Títo mi zaviazali oči. Hodili ma do auta, na ruky mi dali želiezka a jednu ruku dali o operadlo, druhou si ma oprel ten od štátnej tajnej služby. "