Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mariana Rybecká (* 1935  †︎ 2021)

• narodila sa 4. 7. 1935 v Banskej Štiavnici

• je židovského pôvodu, počas vojny bola pokrstená

• po potlačení povstania v septembri 1944 sa s rodinou skrývala na lazoch v okolí Pliešoviec

• vyštudovala rezbársku priemyslovku a Pedagogickú fakultu UK v BA, odbor matematika – výtvarná výchova

• viedla technické krúžky v Pionierskom paláci a pracovala pre Propagačné oddelenie Ústavu zdravotnej výchovy

• v auguste 1968 sa dobrovoľne vrátila na Slovensko z Izraela, kde bola na návšteve u sestry

• v súčasnosti žije v zariadení pre seniorov Ohel David

Mariana Rybecká sa narodila 4. 7. 1935 v Banskej Štiavnici. Jej otec Ladislav Šušický pochádzal zo Žibritova v okrese Krupina. Stará mama z jeho strany bola krčmárka a vlastnila podnik s názvom VD Šušická. Starého otca už Mariana nepoznala. Matka sa volala Helena, za slobodna Wintersteinová. Bola vyučená kuchárka a cukrárka. Mali rodinný podnik, do ktorého sa otec priženil. Táto živnosť v Banskej Štiavnici zahŕňala prevádzkovanie krčmy, reštaurácie, kaviarne a poskytovali tiež ubytovanie, mali asi 5-6 izieb. Súčasťou tiež bolo kino Uránia: „Mala som pani, z Čiech pochádzajúcu Nemku, ktorá sa o mňa starala, lebo rodičia boli v tom svojom podniku príliš vyťažení. Viem, že moja mamička spávala 3-4 hodiny denne, prosto nadreli sa.“ Veľkým vzorom bola pre Marianu o šesť rokov straršia sestra Viera.

Život po vypuknutí 2. svetovej vojny

Po vzniku Slovenského štátu a vypuknutí druhej svetovej vojny sa život rodiny zmenil, čo Mariana ako dieťa príliš nevnímala. Začalo to tým, že sa kvôli svojmu židovskému pôvodu museli odsťahovať zo svojmu domu a zároveň podniku kvôli arizácii: „Museli sme ísť k starej mame. Potom som už nemohla chodiť do škôlky a bola som doma.“ Rodina sa tiež zúčastnila súpisu Židov: „Pamätám si, že som chodila do takej Ovódy, to bola normálna škôlka, a raz ma pani učiteľka poslala domov, že tam nemôžem chodiť, že tam Židia nemôžu. Tak som prišla s plačom domov, že už tam nemôžem ísť.“

Jej otcovi v podniku, kde pracoval, udelili výnimku hospodársky potrebného Žida, čo znamenalo, že jeho rodina nemusela byť sústredená v zberných táboroch: „Platilo sa za to, stálo to veľa peňazí, ako aj môj falošný krst.“ Marianu dali pokrstiť v roku 1942, kedy začínali prvé transporty. Ak bol niektorí z členov rodiny kresťan, rodina bola ochránená od povinnosti prihlásiť sa na trasport mimo domova. Okrem židovského krstného listu mala teda tiež katolícky: „Tým som sa pýšila, že ja mám dva krstné listy.“ Po krste začala chodiť do kláštornej školy, kde bolo vyučovacím predmetom aj náboženstvo: „Volalo sa to kláštor, ale bola to škola, kde vyučovali katolícke mníšky. Boli to sestričky s veľkými bielymi čepcami.“ Túto školu navštevovala až do Slovenského národného povstania. Spomína tiež na to, že ako dieťa dvakrát zažila domovú prehliadku, ktorú robili gardisti a takisto aj prvé nálety: „To sme nevedeli, čo sa deje, pre mňa to bola úplná novota.“

Mariane bolo veľmi ľúto, keď zo školy kvôli pôvodu vyhodili aj jej sestru. Spolu sa potom hrávali na dvore u starej mamy: „Viem, že mi bolo veľmi ľúto, že deti ma odrazu nechceli brať medzi seba sa hrať. To boli také tie prvé zážitky z tých nepríjemných vecí, ktorým som nerozumela a vyvolávali u mňa obavy.“ V tomto období jej otec pracoval v továrni Svetro, kde sa vyrábali pletené veci. Mama chodila variť do Vyhní, kde otvorili koncentračný tábor: „Bola dosť vyčerpaná. Potom otecko veľmi ťažko ochorel, dostal infarkt. V Žiline chcel vyreklamovať maminho brata s rodinou, nepodarilo sa mu to, prišiel odtiaľ veľmi zúfalý a viem, že ho odviezli do nemocnice. A vtedy už začínal ten strach. Pamätám si, že mi nikde nedovolili chodiť, musela som byť v blízkosti domu, že sa na mňa dalo zakričať, aby vedeli, kde som.“ Židov sa týkali mnohé obmedzenia, dokonca nemohla mať ani sánky, ktoré jej doma z dosiek poskladal muž jednej starej panej, ktorú poznali. „To mi jeden, dokonca učiteľ, pri jednej uličke chytil, vytrhol mi tie sánky a hovoril: ,Ty nevieš, že ty nesmieš mať sánky?´ A hodil ich o múr, samozrejme sa rozpadli.“

Život na lazoch po potlačení povstania

Niekedy v októbri 1944 sa rozhodli utiecť na lazy: „Po potlačení povstania raz poobede mamička povedala: ,Tu si všetci zabalíme veci, tu je tvoj ruksačik,‘ povedali mi, ‚zober si aj zo dva zošity.‘“ Bolo to večer okolo deviatej hodiny, keď už zvyčajne chodili do postele. „Išli sme na obyčajnom rebrináku a ten bol plný. Otec, mama, sestra, ja a stará mama.“ Išli smerom na Pliešovce. Boli tam najmenej tri rodiny: „Pre mňa to bol kúsok dobrodružstva. Sestra bola zľaknutá, strachovala sa.“

Najskôr bývali v jednej šope, kde ich ešte bolo veľa. Boli tu asi mesiac, potom raz večer prišiel jeden zo známych oznámiť, že sa približujú Nemci a sú už v Pliešovciach. „A v ten večer už ostatní odišli a my sme ostali tam. Otecko povedal, že nepôjdeme nikde, on nevládzal, ani svoj ruksak nevedel odniesť, to všetko mamička, a staršia sestra veľa pomohla. Tí všetci, čo odišli, viem, že väčšina z nich zahynula. Išli smerom na Prašivú a okolo Bystrice ich pochytali. To sme sa dozvedeli až po vojne.“ Počas vojny boli väčšinou samy, len s ľuďmi, u ktorých práve boli ubytovaní: „Otecko len sedel pri okne a počúval, či nebrešú psy. Ak brechali psy, to bolo také znamenie, že sa niečo deje. A vtedy sme vedeli, že treba byť ostražitý.“  Väčšinu žili na samotách, nie v dedine. „Mamička chodila dolu do dediny do Pliešoviec každé dva týždne nakúpiť potraviny. Boli tam strminy, aspoň hodinu jej trvala cestu dolu a hore to muselo byť ešte horšie. Navyše väčšinu času to už bolo v zime.“ S nákupom potravín jej tam pomohol otcov vzdialený bratranec, keďže židovskí občania si nemohli len tak zájsť do obchodu a nakúpiť.

Mariana si spomína väčšinou na drobnosti, ktoré jej utkveli v pamäti, alebo na strach a hlad. „Veľakrát som bola hladná. Mamička hovorila: ,Nemám viac, musí ti to stačiť´. A to sú také malé zážitky, ktoré ostatnú v pamäti.“ Nemala však z vojny až takú panickú hrôzu ako jej sestra, ktorá už bola 15-ročná slečna a vždy, keď niekto išiel, schovávali ju. „Mala viac trampôt so stravovaním a skrývaním. Ona si to inak uvedomovala. Bolo jej treba viac vecí vysvetliť, prečo ju schovávali a tak ďalej. V strachu pred mužmi, vojakmi a kýmkoľvek. Bola veľmi pekná, pracovitá, nadaná. Vždy bola pre mňa taký vzor, pomáhala rodičom, v čom sa dalo.“ Veruška, ako ju všetci volali, sa tiež snažila pomôcť starej mame, ktorá bola v zlom psychickom stave. Roprávala sa s ňou, aby spomínala na krajšie obdobia svojho života. „Každú chvíľu plakala. Otecko sa s ňou veľmi veľa rozprával, až som žiarlila, prečo sa aj so mnou toľko nerozpráva. Každý deň nám pripravil počtové príklady, diktoval nám. Staral sa jednak, aby prešiel čas, lebo sme nemohli nikam ísť.“ Na výučbu využíval aj karty, hoci predtým nemal rád, keď ich hrali. Možnosti boli obmedzené, Mariana sa rada hrávala v stohu slamy alebo pomáhala pri vykopávaní zemiakov. Pri náletoch v diaľke všetci povychádzali von a pozerali na to.

Putovali po rôznych miestach v okolí Pliešoviec: „V jednom dome mal gazda dcérku starú ako ja, tak s ňou som sa hrávala vonku, to sme ale tiež nemohli odísť z dohľadu. Bola tam hlinená dlážka. Do vedra sa vždy v sobotu dalo lajno, a tým sa tá hlina potierala, a to vytvorilo takú tvrdú škrupinku. Spali sme na zemi, na takých slamou vypchatých stružliakoch pod stolom.“

Jedla bolo málo a preto si ho vážila: „Mám taký zážitok, hlúpe decko. Mala som kocku cukru v takom malom vrecúšku na teplákovej bunde a prišli nejakí nemeckí vojaci, asi mi to trčalo, chytil mi tú kocku curku, pozrel sa a dal mi ju nazad. Strašne mi to bolo ľúto, že ju chytal do ruky, tak som si ju išla umývať. A proste tam nebol vodovod, bola tam lavica, vedro s vodou a hrnček, a cukor sa mi začal rozpúšťať, tak som ho rýchlo dala do úst.“

Zažila tiež situácie, ktoré sa jej dnes už zdajú bizarné, no po dlhé roky jej utkveli v pamäti. Spomína si napríklad na človeka, u ktorého sa počas vojny skrývali: „Ten gazda, u ktorého sme bývali, bol vdovec a žil so svojou bývalou slúžkou. Neboli boháči, mali koňa, kravu, drobné zvieratá nemali. Mamička raz priniesla dve krabičky sardiniek s nákupom. Zvyčajne také veci nekupovala, lebo to bolo jednak drahé a nebola to riadna potrava, bola to rarita zbytočná. Otvorilo sa to a ponúkli sme samozrejme aj toho gazdu, lebo aj spoločne sme niekedy jedli. Ponúkla tie sardinky. Boli maličké, krásne. Zobral si, dal do úst a pfúúúj, vypľul to. Mne to prišlo tak ľúto, celá tá rybka mu vyletela z úst na zem. Najradšej by som po nej skočila a umyla ju. Taká bizarnosť, bolo mi to ľúto, lebo pre mňa to bolo čosi úžasné, sardinka.“

Presne si tiež spomína na 8. máj 1945, keď bola počas pekného dňa u kamarátky a spustila sa siréna na znak ukončenia vojny: „To bolo pre mňa strašné, zľakla som sa, rozplakala a bežala celý čas kusisko domov, aby som bola doma. Vždy mi povedali: nechoď ďalej, ako vidíš dym alebo kúsok strechy z budovy, kde sme práve boli. Stačilo, aby zakričali - Marika. Nesmela som ísť ďalej, kde by som už nepočula. To som mala také mantinely. Vedela som, že to nie je naše prostredie.“

Najbližšia rodina prežila, nie však všetci príbuzní

Mariane s rodinou a starou mamou sa podarilo prežiť. Stará mama zomrela krátko po vojne v nemocnici v Nitre. Nie všetkým príbuzným sa však vojnu podarilo prežiť. Z najbližšej maminej rodiny zahynula sestra aj s celou rodinou, ktorí žili v Prahe, aj brat v Banskej Bystrici, ktorý bol fotografom. Prežiť sa podarilo bratovi v Žiline. „V lese urobil bunker, ktorý odvádzal splodiny z piecky rôznymi smermi, aby dym nevychádzal na jednom mieste. Tam sa ich v horách zachránilo viac.“

Mamin otec zomrel krátko po vojne. Po potlačení povstania žil v dedine Staré Hory, kde mu ukradli kabát aj s dokladmi. Po vojne bol zúfalý, že sa s nikým nevedel skontaktovať: „Keď už bola Štiavnica oslobodená, mamička sa išla pozrieť, či už môžeme ísť domov. V dome starej mamy bývali jedni známi, tí nás ale uložili u susedov. Prišiel nejaký pán, dokonca vzdialená rodina k mame a povedal, že bol pri otvorení masového hrobu, tam v Starých horách, a že tam našiel starého otca, aj priniesol jeho legitimáciu a povedal, že ho pochoval vedľa toho masového hrobu. A asi za dva týždne sa starý otec objavil. A zahynul ten človek, čo mu ukradol kabát aj s dokladmi.“ Starý otec potom už žil len pár mesiacov.

Po vojne

Krčmu starej mamy arizovali a ich podnik Horný Majer tiež. Po návrate z vojny mali len to, čo si pred odchodom vzali so sebou: „Niektorí ľudia boli veľmi slušní, ktorí našli veci a odložili, ale boli aj takí, ktorí povedali mamičke, keď ich oslovila, že toto je môj kabát, že čo si to dovoľuje. To prijatie Židov, ktorí sa vrátili po vojne domov, to bolo často veľmi zlé. Len s tým, že každý hľadal svojich príbuzných, z ktorých sa veľmi veľa nevrátilo.“ Po návrate z lazov bývali v dome starej mamy Štepanekovci, ktorí ich prichýlili, a pred koncom roka sa dostali do svojho pôvodného bytu. Rodičom sa po vojne ešte podarilo obnoviť prechádzku krčmy, reštaurácie a kino. Po roku 1948 im podnik zoštátnili a rodičia sa museli zamestnať. Mali existenčné problémy, keď sa z vojny vrátili len so svojím ruksakom.

Otcova staršia sestra Gizela Wetzlerová mala dve dcéry a syna: „Ten zahynul v povstaní. Podobal sa môjmu otcovi. Veľký mohutný chlap.“ V Banskej Štiavnici vlastnila obchod, kde bolo možné zohnať všetko. Robila tu pokladníčku, mali však aj nejaký personál: „My sme mali tiež personál. Takže aj po 1948 sme boli nepriatelia ľudu, lebo sme vykorisťovali. Rodičia mali kaviareň a krčmu, a krčmári boli v očiach Slovenska tí Židia, čo ohlúpujú slovenský národ.“

Odchod židovského obyvateľstva z Banskej Štiavnice

„Strašne, strašne málo Židov sa vrátilo do Štiavnice. Snáď desiati-dvanásti, a tí sa v priebehu roka až dvoch vysťahovali. Časť išla do Izraela, tí mladší.“ Bola tu rodina ortodoxných Židov, kde bol aj Marianin rovesník: „Šaňko Tesler, kamarát a rovesník, ktorý sa vrátil z hôr, kde mu odmrzli nohy, keď vyzul topánky, ostali tam prsty aj päty, potom žil v Izraeli.“ Mariana konštatuje, že veľa ľudí sa už domov nevrátilo a mnoho z tých, čo prežili, sa odsťahovalo. „A nakoniec v roku 1949 aj moja sestra odišla. Otecko to niesol veľmi ťažko.“ Pôvodne sestra chcela, aby išla aj Mariana, bola vraj veľká idealistka. Celé roky každé dva týždne písala domov dlhé listy, kde detailne opísala, čo ako prebieha, čo robí a ako žije. Neskôr sa vydala, mala dve dcéry a jedného syna. Zomrela ako 86-ročná v roku 2015.

„V roku 1949 sestra odišla do kibucu do Izraela. Bolo to ešte oficiálne legálne vysťahovanie.“ Na odchod sa pripravovala v organizácii Hašomer Hacair: „To bola taká židovská mládežnícka organizácia, ktorá tvrdila, že miesto pre Židov je vo vtedajšej Palestíne, tam sa treba snažiť založiť štát, ktorý bol vlastne aj v ´48. roku založený. A oni ho skutočne vybudovali a bývali v stanoch. Ona bývala štyri roky v stane. Pri lôžku mali aj zbraň, lebo stále ich napádali. Oni tam zveľadili tú zem a darilo sa im.“ So sestrou komunikovali prostredníctvom listov. Prvýkrát však spolu telefonovali až v roku 1967, keď sa dohodli na návšteve.

Nespravodlivé obvinenie matky

Marianina matka pracovala v závode Kaviarne a reštaurácie Raj. Bola tu vraj veľmi dobrá a kvalitná kuchyňa: „Mamička mala dobrú povesť a vtedy dievčatá z dobrých rodín, pred vydajom, išli mesiac robiť, učiť sa robiť gazdinú ku nej. Ako treba nakupovať, ako treba robiť, ako sa varí domáca strava. To vyústilo k jednej ďalšej hrôze vtedajších rokov, keď bola Slánskeho aféra a Židia boli zas veľkí nepriatelia.“ 

V Banskej Štiavnici sa každé 4 roky konali tzv. Chemické dni. Časť delegátov sa stravovala aj u nich v reštaurácii: „Mamička dávala do jedla hríby, vždy ich do kuchyne priniesol jeden pán, ktorý ich nazbieral.“ Poznali ho ešte pred vojnou. „Ja som prišla z Bratislavy, hladná študentka, takže nie porciu, ale samozrejme plný tanier praženice s hríbami, lebo som to mala veľmi rada.“ Okolo desiatej-jedenástej večer išli do nemocnice, kde už na chodbe sedelo vyše 30 ľudí z tých, čo boli na večeri. Mariana bola v najhoršom stave, lebo zjedla trikrát toľko ako ostatní: „Mamičku obvinili, že je nepriateľ ľudu, bývalá živnostníčka, ešte k tomu Židovka, a chcela otráviť slovenskú technickú inteligenciu a bola ochotná obetovať aj vlastnú dcéru, lebo ja som zjedla za plný tanier hríbov s vajcom a mne bolo strašne zle. Išli so mnou v noci do nemocnici a tam už sedeli na chodbách ľudia vracajúci, ktorí boli na tej večeri. A mamičku zavreli ako nepriateľa štátu. Naštastie bol jeden z postihnutých akademik Turzo, ktorý sám bol vášnivý hubár, a on dal urobiť rozbor a zistilo sa, že štiavnická lesná správa robila postrek proti besnote líšok a neohlásila to.“ Vo vyšetrovacej väzbe v Ilave sedela Marianina mama dva týždne, potom ju prepustili, pretože neboli dôkazy, že to bolo úmyselné otrávenie: „,Čo Žid, to nepriateľ,´ vtedy vraveli,“ spomína pani Mariana.

Vzdelanie a osobný život

Po ukončení vojny Mariana rok študovala na gymnáziu a potom na nižšej strednej škole. V roku 1950 začala chodiť na rezbársku priemyslovku a zmaturovala v roku 1954. V tomto roku zomrel aj jej otec. Hneď po maturite nastúpila do práce v Pionierskom paláci, kde viedla technické krúžky: „Tzv. Šikovné ruky pre chlapcov a Umeleckú výrobu pre staršie dievčatá. Veľmi rada som tam robila.“

V rovnakom roku sa aj prvýkrát vydala. Po svadbe žili v Bratislave. Manžel zomrel mladý, ako 35-ročný po návrate zo služobnej cesty z Poľska: „Bolo to v priebehu pol dňa, nevieme presne, čo sa stalo. Bolo tam niekoľko úmrtí na obrnu, preto sme aj my dostali prísnu karanténu. Bolo to v novembri 1967.“

S prvým manželom mala dcéru. V tomto období Mariana diaľkovo vyštudovala Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor matematika – výtvarná výchova. „Neboli vtedy žiadne tituly, iba sa končilo promóciami. Trvalo to 3 roky.“

Druhýkrát sa vydala, až keď jej dcéra doštudovala. Mariana hodnotí: „Dvaja manželia aj dve zamestnania. Najprv v Pionierskom paláci, tam som robila 20 rokov, a potom som išla do Ústavu zdravotnej výchovy a odtiaľ do dôchodku.“

Návšteva sestry v Izraeli a návrat na Slovensko v auguste 1968

So sestrou sa od jej odchodu nevidela skoro 20 rokov. V kontakte boli len písomne. Prvýkrát s ňou hovorila telefonicky v roku 1967, keď jej sestra navrhla, aby prišla, že jej to vybaví: „Sestra odišla v roku 1949 a prvýkrát som ju tam navštívila v roku 1968. V kibuci žila niekoľko rokov. Boli to komunistické osady, ktoré sa vtedy stavali a zúrodňovali pôdu. Bývali v stanoch niekoľko rokov, kým si postavili budovy, v ktorých boli aj byty. Tam som potom chodievala viackrát. Jej deti nevedeli nič o vojne, sestra nič o tom nehovorila. Pýtali sa, nehovorila. Pustila sa hneď do plaču, nevedela o tom rozprávať.“

U sestry boli mesiac na prázdninách práve počas okupácie v auguste 1968: „Vtedy ešte nebolo priame spojenie do Izraela. Musela som vystúpiť na Cypre a odtiaľ Cyprus – Tel Aviv. Späť takisto cez Cyprus. V hoteli sme prespali, to bolo v rámci letenky. Tam nám povedali: ,Čo s vami, nič do Prahy nejde´.“ Marianin švagor volal na letisko, aby ju s dcérou nepustili odletieť do Prahy, ale poslali späť do Izraela, kým sa situácia neupokojí, čo bolo až o dva týždne neskôr, a tak išli domov linkou z Damašku do Prahy cez Cyprus. „Sestrin manžel bol vysoký vojenský dôstojník. Za vojny našiel topánky svojich rodičov v Budapešti na nábreží, keď ich strieľali. Ako 14-ročný sa dostal do Izraela.“

Sestra so švagrom ju nahovárali, aby zostala v Izraeli, bolo to obdobie, keď sa ľudia snažili dostať preč z ČSSR: „Dcéru som mala so sebou, mohla som tam pokojne zostať, ale tu bola mamička a už taká chorľavá, stará.“ Vedela, že majú rezervovanú letenku, preto sa s matkou Mariana snažila skontaktovať. „Veď tá sa chudera zblázni, čo je so mnou. Podarilo sa nám cez Švajčiarsko telefonicky spojiť.“ Obsadenie Československa „spriatelenými“ armádami bol pre Marianu rovnako hrozný zážitok ako tie z vojny. Neľutuje však, že sa vrátila do Bratislavy: „Pre mamičku by tam bolo príliš teplo a samu som ju nechcela nechať.“ Vrátila sa aj kvôli druhému mužovi, s ktorým sa už poznala, hoci neboli manželmi.

Život v súčasnosti

Od septembra 2015 žije v Ohel David. Ako vraví: „Mám vyše 90%-nú stratu sluchu a okrem toho veľa iných diagnóz. Nemohla som už ďalej ostať sama v nevyhovujúcom byte. Som spokojná, že tu žijem.“

Aktívne sa zapája do rôznych činností a programov. Venuje sa najmä šitiu. Ak treba, skracuje nohavice, opravuje spolubývajúcim drobnosti na oblečení, vyrába darčeky alebo obšíva plachty pre ležiacich pacientov na šijacom stroji, ktorý si sem priniesla. Je rada, keď má túto robotu a ešte môže byť užitočná.