Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľudovít Sabadoš (* 1937)

• narodený 31. marca 1937 v Gáni

• od troch rokov žil u svojej tety a strýka Valéra Kubániho v Bratislave

• strýko bol čechoslovakista a dôstojník Českolovenskej armády, po vzniku Slovenského štátu prešiel automaticky do Slovenskej armády

• manželia boli zapojení do odbojovej činnosti, niektorých aktivít sa ako malý chlapec zúčastnil aj Ľudovít

• gestapo zatklo strýka 5. februára 1945, Ľudovít bol prítomný na celodennej bytovej prehliadke

• bol svedkom nakladania a deportovania väzňov z Justičného paláca 31. marca 1945

• všetci väzni boli okamžite po príchode do koncentračného tábora Mauthausen začiatkom apríla 1945 zavraždení v plynových komorách

• po vojne Ľudovít ostal žiť s tetou v Bratislave

• do roku 1949 bol skautom, skautský tábor predčasne rozpustený ŠtB a deti následne predvolané na výsluchy

• ukončil chemickú priemyslovku, pracoval vo výskumníctve vo viacerých podnikoch

• v mimopracovnom čase bol aktívny v Klube campingu a caravaningu, s ktorým sa dostal aj na Západ a niekoľkokrát navštívil Pamätník Mauthausen

• posledných päť rokov svojho života zasvätil historickému bádaniu o osudoch transportu, keďže doteraz spoločnosť nijako nevzdala hold pamiatke zavraždených

Ľudovít Sabadoš strávil posledných päť rokov svojho života bádaním o transporte politických väzňov z Bratislavy do koncentračného tábora Mauthausen, ktorý bol vypravený 31. marca 1945, len niekoľko dní pred oslobodením mesta. Po strastiplnej desaťdňovej ceste boli všetci okamžite po príchode zavraždení v plynových komorách. Bol medzi nimi aj Ľudovítov strýko Valér Kubáni, u ktorého vyrastal v Bratislave v rokoch 1940 – 1945 a ktorého dodnes nazýva svojím otcom.

Ľudovít Sabadoš sa narodil 19. júna 1937 na tzv. dedovizni, v dome matkiných rodičov v Gáni. Matka mala dve sestry a brata, ich otec bol železničiar. Ľudovítov otec pochádzal z dediny Kajal vzdialenej len štyri kilometre. Prvou Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 bolo Československo donútené odstúpiť južné Slovensko s prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom Maďarsku. To spôsobilo, že dedovizne sa ocitli v dvoch separátnych štátoch: Gáň ostal na Slovensku a Kajal pripadol Maďarsku. Ľudovít s rodičmi ostal v Kajale. Na jeseň roku 1940 musel jeho otec napriek pokročilému veku 38 rokov narukovať do maďarskej armády. Matka mala podstúpiť vážnu a riskantnú operáciu. Poprosila preto svoju sestru Alžbetu, ktorá žila v Bratislave, či by si Ľudovíta nevzala k sebe.

Teta bola vydatá za Valéra Kubániho pochádzajúceho zo vzdelanej rodiny, ktorý bol vnukom spisovateľa Ľudovíta Kubániho. Narodil sa 13. marca 1913 v Myjave a vyštudoval učiteľský ústav v Modre. Po absolvovaní povinnej vojenskej služby v Československej armáde vyštudoval dôstojnícku školu a bol vyradený do zálohy. Pôsobil ako odborný učiteľ. Bol vrcholovým športovcom a členom Sokola. „Ujo bol jasný čechoslovakista,“ spomína pamätník. So vznikom ľudáckej Slovenskej republiky sa však automaticky stal dôstojníkom Slovenskej armády.

Zatknutie strýka gestapom a bytová prehliadka

Aby vyzdvihla malého Ľudovíta, musela teta Alžbeta ilegálne prekročiť maďarské hranice. Bola to rozhodná a energická žena, ktorá sa ako dcéra železničiara vedela v okolí Gáňa veľmi dobre orientovať a napriek protestom svojho manžela sa rozhodla prejsť do Maďarska a naspäť na Slovensko s trojročným chlapcom. Vyhliadla si podvečerný vlak do Gáňa, aby stihla posledný vlak do Bratislavy. Zo stanice utekala štyri kilometre cez polia, cez hranice do dedovizne v Kajale. Ľudovít si dodnes spomína, ako ho zobudili, zbalili pár vecí a ako teta s ním v náručí vyrazila späť na stanicu. Avšak vyplašili kŕdeľ jarabíc a chytili ich slovenskí pohraničiari. Našťastie to boli miestni, ktorí ich poznali a ešte im pomohli na vlak.

Kubániovci bývali v Bratislave v jednoizbovom byte v komplexe Avion. Ľudovítovi sa u nich páčilo a na toto obdobie rád a s láskou spomína. Strýko Valér bol veliteľom hlásnej služby Leonard 2, ktorá mala za úlohu sledovať prelety spojeneckých lietadiel. Na základe týchto hlásení sa vyhlasovali v meste poplachy. Neskôr pôsobil ako pobočník náčelníka štábu na ministerstve obrany a dosiahol hodnosť nadporučíka. Pravdepodobne sa ako člen ilegálnej skupiny dôstojníkov Slovenskej armády aj podieľal na príprave Slovenského národného povstania. Aj keď tomu Ľudovít ako malý chlapec nerozumel, pamätá si, ako spolu s tetou nosili do jednej pivnice za múrom Hurbanových kasární civilné oblečenie pre vojenských zbehov a na ďalší deň vyzdvihovali ich uniformy. Občas u nich v byte strávili noc cudzí muži, zrejme zbehovia a zostrelení parašutisti. 

Po potlačení SNP nemeckou armádou nastalo masívne zatýkanie ilegálnych odbojárov na základe informácií Ústredne štátnej bezpečnosti, ktorá disponovala sieťou konfidentov-udavačov. Do konca roku zodpovedalo za zatýkanie aj väznenie v Justičnom paláci v Bratislave ministerstvo pravosúdia (spravodlivosti). Začiatkom roka prešla plná právomoc na gestapo a situácia sa zhoršila. Valér Kubáni bol zatknutý ráno 5. februára 1945 v kasárňach na Uršulínskej ulici. Službukonajúcemu na bráne sa podarilo ho vopred informovať o príchode gestapa, a preto strýko stihol zatelefonovať svojej manželke. Krátko po telefonáte ho gestapo priviezlo domov a začali prehľadávať celý byt: „Teta vedela o dvoch pištoliach, ktoré boli asi pre niekoho pripravené na pomoc. Rýchlo ich zahrabala pod veľkú hromadu zemiakov, ktoré boli vysypané v špajzi. Pás nábojov mi hodila okolo krku a navliekla na mňa môj modrý námornícky zimník. A už boli u nás. Mohlo byť deväť hodín a do šestnástej poobede trvala dôkladná prehliadka jednoizbového bytu,“ živo si spomína na tento deň Ľudovít. V pamäti mu utkvela krutosť a beštialita, ktorá z gestapákov vyžarovala. „V ten deň som o pár rokov dospel,“ dodáva.

Strýka uväznili v Justičnom paláci. Asi dvakrát mu mohli odovzdať balíček na prilepšenie. Okrem toho chodievali s tetou vyzdvihnúť špinavú bielizeň, ktorá sa právala doma: „Pamätám si, že prádlo bolo krvavé, zrejme z tých výsluchov.“ Strýko tetu požiadal, aby mu do väzenia priniesla aj jeho bibliu. Išlo o české vydanie Kralickej biblie s venovaním jeho matky z 24. decembra 1936. Aj tá sa k nemu dostala. Párkrát sa im podarilo z vyššieho poschodia priľahlej budovy pozorovať väzňov na dvore Justičného paláca počas rannej rozcvičky: „Nikdy sme nikoho nestretli, asi to bolo medzi rodinami regulované,“ vysvetľuje.

Transporty do Mauthausenu na Veľkú noc 1945

Justičný palác bol v marci preplnený a koncom mesiaca sa s blížiacimi veľkonočnými sviatkami dostala k rodinám informácia, že väzni budú deportovaní. Vtedy už nad Bratislavou prelietavali lietadlá Červenej armády a viacero miest na západe Slovenska bolo oslobodených. Podvečer v sobotu 31. marca začali pri zadnom vchode pred zrakmi rodinných príslušníkov nakladať väzňov do pripravených nákladiakov: „Zákrok proti prizerajúcim sa bol pomerne surový. Každý sa pokúšal hádzať väzňom balíčky. To esesáci tvrdo potierali, nechceli, aby sme boli svedkami, ale bolo nás príliš veľa. Všetko prebiehalo veľmi rýchlo. Uja sme videli naposledy,“ spomína si pamätník. Ešte bežali s tetou na železničnú stanicu, ale o mužoch sa od železničiarov nič nedozvedeli.

Posledné dni pred oslobodením Bratislavy 4. apríla 1945 strávili v pivniciach Avionu, ktorý dostal niekoľko zásahov. Front postupoval smerom na západ pomaly a až v polovici mája sa začali vracať z Mauthausenu do Bratislavy prví väzni, ktorí priniesli kusé a rozporuplné informácie o tom, čo sa s mužmi stalo. Ako sa neskôr ukázalo, nikto z transportu sa nedostal živý ani dovnútra tábora. Hneď za prvou bránou tábora sa museli vyzliecť, odovzdať všetky cennosti a niekoľko hodín čakať, kým ich nahnali do plynových komôr a mŕtvoly následne spálili v krematóriu. Podľa pamätníka koncentračného tábora Mauthausen sa táto tragédia udiala 10. apríla 1945. Ľudovít Sabadoš v rámci svojich rešerší dodatočne zistil, že cesta trvala preto niekoľko dní, lebo väzni prešli do tábora 100 km pešo z Českých Budejovíc.

Z celého transportu asi 100 mužov prežili len tí piati, ktorí boli z nepotvrdených dôvodov vyložení v Břeclavi.

Život s tetou po oslobodení

Tete sa vrátila strýkova Biblia, ktorú mal asi celý čas pri sebe a ktorú pravdepodobne našiel pohodenú so šatstvom v plynovej komore jeden z oslobodených väzňov a priniesol ju do Bratislavy. Bola označená razítkom so strýkovým menom a adresou.

Ľudovít ostal u tety aj po vojne. Žili skromne: „Tieto ženy-vdovy, chúďatká, žili z ničoho. Koľko len trvalo, kým konečne dostali uznaný vdovský dôchodok, lebo neboli úmrtné listy.“ Nikto nemohol dosvedčiť, čo sa s väzňami stalo, keďže ich nikto v Mauthausene nevidel. Až do roku 1948 bola v spoločnosti snaha nielen objasniť okolnosti ich smrti a zostaviť ich kompletný zoznam, ale im aj vzdať hold a česť. Slovákov bolo asi 80, ostatní boli Francúzi a Sovieti. Avšak po februárovom komunistickom prevrate v roku 1948 začala štátna propaganda pripisovať zásluhy za SNP a odboj bezvýhradne komunistickým predstaviteľom a tieto snahy boli prerušené.

Po oslobodení bolo obnovené skautské hnutie, zrušené po vzniku Slovenského štátu v roku 1938. Ľudovít mal osem rokov a bol nadšeným členom oddielu, ktorý sa stretával v klubovni vo dvore jedného z domov v Starom meste. Ale toto obdobie trvalo len krátko, po februári 1948 bol skauting komunistami opäť zakázaný. Ich vedúcemu sa podarilo priradiť ich oddiel k Sokolu. V roku 1949 zorganizoval s ďalšími vedúcimi pre chlapcov letný stanový tábor na Počúvadle. Všetko v tábore vrátane kuchyne a latríny si postavili sami. Asi po týždni skoro ráno vtrhli do tábora príslušníci Štátnej bezpečnosti, deti sa museli okamžite zbaliť a nastúpiť do pripraveného autobusu, ktorý ich doviezol späť do Bratislavy. „Rad radom volali rodičom k Dvom levom na výsluch.“ Ľudovít bol tiež prítomný: „V tej miestnosti, kam sme prišli vypovedať, sedel v putách náš vedúci. Chceli mu našiť, že ten tábor organizoval ako gej. Vôbec som nevedel, čo to je, a nemohol som reagovať na ich otázku.“ Teta sa nebála a energicky sa naoko rozčuľovala, čo si cez prázdniny počne s chlapcom. Tým sa výsluch skončil. „A to bol koniec Sokola. Odvtedy už nič, len v škole intenzívne pionieri.“ Pamätník si spomína, ako u nich ešte dvakrát zazvonili eštebáci, keď teta nebola doma. Ale od chlapca sa nič nedozvedeli. Tetu tiež párkrát volali na výsluch. Bolo to v čase, keď na ňu vyvíjali nátlak, že býva v údajne nadrozmernom byte. Vdovy intenzívne korešpondovali so zahraničím a Medzinárodným Červeným krížom, aby sa dozvedeli viac o osude svojich manželov. Stále sa stretávali, debatovali a výsledkom ich debát bolo: „Keby [ich muži] prežili, tak ich títo [komunisti] zlikvidujú.“  

Ľudovítovi vlastní rodičia žili naďalej v Gáni na dedovizni, do Bratislavy nosievali na prilepšenie, čo vypestovali, a navzájom si pomáhali: „Ja som mal dve mamy a dvoch otcov,“ dodáva pamätník.

Po ukončení základnej školy absolvoval chemickú priemyslovku a povinnú základnú dvojročnú vojenskú službu, počas ktorej hral v džezovej kapele na saxofóne. Následne absolvoval dôstojnícku školu. V roku 1960 nastúpil do Výskumného ústavu inžinierskych stavieb. Počas druhej polovice 60. rokov si ako mladý človek užíval spoločenské uvoľnenie: „Boli to pekné časy, lepšie sa dýchalo, ale len chvíľu. Rok 1968 ma veľmi sklamal. Ako záložný dôstojník som to považoval za hrubý zásah. Pripadalo mi to neprijateľné. So svojím názorom som sa netajil.“ Podniková komisia ho však počas previerok podržala a pravdepodobne pripísala jeho postoj mladíckej nerozvážnosti.

Začiatkom 70. rokov postavil na pozemku v Rači, ktorý mu darovala teta, rodinný dom, do ktorého sa nasťahoval aj s tetou a svojimi rodičmi.

Celý život sa popri zamestnaní vzdelával v rámci tzv. individuálneho vzdelanostného rozvoja, najprv pri ministerstve stavebníctva a neskôr pri ministerstve kultúry, kde dosiahol v roku 1987 postupne titul „Vedecko-technický pracovník 2. stupňa“.

Zo zdravotných dôvodov zmenil v roku 1982 zamestnávateľa a už ako člen Komunistickej strany Slovenska prešiel na Generálne riaditeľstvo Technickej tvorby kultúry ako vedúci odboru výskumu a vývoja. K vstupu do strany dodáva: „Vyhováral som sa, ale príde chvíľa, keď si už nemôžete robiť srandu.“ Postupne sa vypracoval cez námestníka až na riaditeľa. Od roku 1988 pracoval vo vedúcej pozícii na Ústredí umeleckých remesiel.

Koncom 70. a v 80. rokoch viackrát vycestoval na Západ. Tieto cesty súviseli s jeho pôsobením v Klube campingu a caravaningu, ktorý spadal pod Československý zväz telesnej výchovy (ČSTV). „Komunisti prišli na to, že sa nedá všetko donekonečna uťahovať,“ vysvetľuje. Od roku 1976 bol predsedom slovenského klubu, neskôr aj československého. Tiež bol funkcionárom v Československej vedecko-technickej spoločnosti, kde pre členov organizoval zájazdy do zahraničia, niektoré aj na Západ. Za tie roky sa mu podarilo pri návrate domov niekoľkokrát navštíviť koncentračný tábor Mauthausen, kam zobral na prehliadku aj účastníkov zájazdu.

Osobný dlh Valérovi Kubánimu

V osemdesiatom deviatom bol novembrovými udalosťami nadšený: „Nikdy by som nebol uveril, že sa to prihodí; ‚na večné časy’, to bola axióma. Vcelku sa to ubralo správnym smerom. Že si to často babreme, to patrí k tomu, tak ako k dospievaniu. Nie je možné, aby sme sa merali so starými demokraciami. To nejde.“

V roku 1992 bolo v rezorte kultúry zrušených 118 podnikov a pamätník stratil so stovkami ďalších vo veku 55 rokov prácu. Začal úspešne podnikať a pracoval až do veku 75 rokov.

Niekoľkokrát navštívil bývalý koncentračný tábor Mauthausen a naďalej myslel na strýka, čo sa s ním a s ostatnými stalo. V rodinnej hrobke v Rači, kde sú pochovaní jeho rodičia a teta Alžbeta, mu symbolicky vzdal hold – do zeme zahrabal prsť z Mauthausenu. Na jeho náhrobnom kameni je nápis: „Zahynul v Mauthausene.“ „Som vďačný svojim rodičom, skvelí ľudia a nekoneční dobráci, čo by sa rozdali, čo sa mňa týka. Ale kubáňovská rodina mi dala tú výbavu do života, ktorú mám. To dobré, čo je vo mne, mi odovzdali s láskou skutočne ako moji druhí rodičia. To je môj dlh. Čokoľvek urobím, je moje poďakovanie, a to nikdy nebude stačiť.“

Keďže táto historická udalosť dodnes nie je odborne spracovaná a objasnená, pustil sa pred piatimi rokmi do vlastného bádania. Nevie sa zmieriť s tým, že si spoločnosť od revolúcie nijakým spôsobom neuctila tých, ktorí boli zavraždení v posledných dňoch 2. svetovej vojny: „Nech sa to tu striedalo akokoľvek, veď sa vystriedali tri režimy, žijeme tak, že si nič nevážime, len sa chceme mať dobre. Táto úroveň spoločenskej ignorancie je bohužiaľ čoraz väčšia. Hrubneme, stávame sa arogantnými a agresívnymi. Vzdelanosť nemá žiadny odraz. Kedysi, keď ste povedali, že ste akademik, to niečo znamenalo. Dnes? Máva sa bezcennými papiermi, každý sa snaží nejako ľahko vyštudovať. To predsa nejde. Veď život je aj drina, musí za vami ostať nejaká oráčina,“ uzatvára.