Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Sabaka (* 1930)

• narodený 24. decembra 1930 vo Východnej

• svedkom zostrelenia spojeneckého lietadla na Liptove

• videl, ako arizátor Otomar Brunner na začiatku SNP strieľa do civilistov v Liptovskom Mikuláši

• počas SNP prežil dva mesiace v pivnici

• odvedený Nemcami na kopanie ústupových okopov v Dechtároch

• ukrýval sa pred strieľajúcimi vojakmi pod Tatrami

• zúčastnil sa povojnových odpratávacich prác a obnovovania poškodených domov

• vyučený ako čašník, pri narážaní piva roku 1950 prišiel čiastočne o zrak

• 1953 sa odsťahoval na Turček, aby zachránil dom svokrovcom - karpatským Nemcom

• práca v Martinských strojárňach a Štátnych liečebnych kúpeloch Turčianske Teplice

Bol Štedrý deň roku 1930. Ján Sabaka sa narodil vo Východnej ako nemanželský syn práve 24. decembra 1930. Otec Ján Petrovič bol obuvník a matka pochádzala z roľníckej rodiny. Keď sa otec uchádzal o matkinu ruku, vyhnali ho so slovami: „Čo ty chceš, ty príštipkár, my sme gazdovia. A ty si čo?“. A tak otec odišiel za robotou do Nemecka. Matka ostala sama, bratia ju vyhnali z domu. Odišla do Liptovského Mikuláša a keď mal Janko tri-štyri roky, našla vdovca Jána Tomčíka, ktorý mu bol potom otčimom.

Zostrelenie lietadla

Druhú svetovú vojnu Janko prežil v Liptovskom Mikuláši. Keď raz spolu s inými deťmi pozoroval prelietavajúce spojenecké lietadlá, zbadal, ako jeden stroj za sebou vo vzduchu zanecháva čiernu stopu dymu, potom jedného parašutistu nad Ploštínom. Ďalší už nestačili vyskočiť. Lietadlo sa zrútilo do mäkkej pôdy, rolovalo a potom sa prevrátilo. „My ako decká sme tam všetci utekali,“ spomína Ján Sabaka, „ale Nemci obkolesení guľometmi nás potom odtiaľ hnali.“

Začiatok Povstania

Ako trinásťročný školák si Janko cez prázdniny chodieval zarábať do garbiarní, kde drvil kôru zo stromov na dubovanie koží. Jedného dňa počul húkať sirény. Bolo to na pravé poludnie, 27. augusta 1944. Vybehol von, ešte v koženej zástere, a bežal do mesta, kde už sa strieľalo - začalo Slovenské národné povstanie. Zo židovského obchodíku so železiarskym tovarom vybehol arizátor Otomar Brunner, ktorý ako besný začal okolo seba strieľať. Pred sebou držal ľahký guľomet a čo šlo po ulici, to zasypal guľkami. Istý veľkostatkár z Ondrašoviec, ktorý v tom čase obedoval v bufete, dostal jednu rovno medzi oči. Krajčír Pokorný padol Sabakovi priamo do náruče a zakrvavil mu zásteru. Našťastie bola obďaleč doktorka - odniesol ho k nej, a tá mu tu guľku vybrala. Brunner zastrelil ešte aj Michala Majeríka a potom sa schoval na záchode. Partizáni ho však našli a odviezli do Nemeckej Lupče (dnes Partizánska Lupča), kde bol popravený.

Život v pivnici

Počas Povstania sa Ján Sabaka s rodinou ukrýval v pivnici na námestí v Mikuláši. „To bola druhá Dukla, to bola hrôza zažívať. Tam nebolo jediného domu, aby nebol poškodený: fasády porozbíjané, komíny popadané. A my len v pivnici čupeli a čakali, kedy sa nám zrúti celý barák na hlavu.“ Iba malé okienko ich spájalo so svetom a hŕba zemiakov, ako i posteľ aj jedlo. „Bolo vidno iba na chodník, po ktorom išli nohy tých vojakov, už som ich potom poznával: To sú Nemci, to sú Rusi, to sú naši....“

Na veži kostola, pod ktorým bývali, bolo guľometné hniezdo, v obchodoch bunkre. Výsledky tejto skutočnosti Ján videl, keď vyšiel na ulicu. Potom, čo utíchli výbuchy, výstrely - hromady mŕtvych vojakov, najmä československých. Videl, ako ich odvážali na nákladných vozoch... Mŕtve kone, ktorým hladní ľudia odrezávali mäso na guláš... Varilo sa v noci, aby nebolo vidieť dym, vychádzajúci z pivnice. Raz, keď bol zas pokoj a ticho, vybral sa Ján von hľadať jedlo, či aspoň zemiak nenájde. Na Vianoce - na svoje narodeniny - jeden zjedol, ten najväčší. Predstavoval si, že je jablko. „Ale vďačím Pánu Bohu, že fakt stála nado mnou jeho ochranná ruka, že všetku túto hrôzu som prežil. Pane Bože, koľko vedľa mňa padlo granátov, a netrafil ma ani jeden...“

Potlačenie SNP

Keď Rusi v zime zaútočili na liehovar, mali sa na čo tešiť. Nemci im tam nechali dosť liehu na to, aby sa členovia Červenej armády výdatne „posilnili“: „A potom ich Nemci strielali ako myši, opitých, bohužiaľ, ja som to tak videl. Však čo ten mohol strieľať, keď bol opitý. A to bolo zrejme súčasťou nemeckej stratégie, že Rusi sa upijú... a stanú sa ľahkým terčom...“

Hneď po potlačení SNP ľudia začali šíriť paniku, že Nemci besnia a počas ústupu všade strieľajú a vraždia. „My sme sa báli, tak sme ako chlapčiská utekali do hôr smerom na Žiar, do Mútnika, do Bobrovca, do všetkých okolitých dedín, aby nás Nemci nepostrieľali. A ja som sa schoval na Vartovke a tam som bol ticho ako voš pod chrastou, aby ma nedajboh nenašli a nezastrelili. Ale potom mi prišla zima, hladný som bol, tak som sa pomaličky vrátil do mesta.“

Ústupové okopy – bolo to, ako by som išiel po záhrade a stúpal po popadaných jablkách

Keď sa ustupovalo, Nemci brali všetkých schopných ľudí. Aj Jána s otčimom odviedli k obci Palúdzka, smerom na Dechtáre, vedľa cesty na Ružomberok, kopať ústupové okopy. Dali im napiť kávy a najesť suchárov, čakany do rúk a – kopajte! Za Palúdzkou na nich začali strieľať Maďari; z druhej strany potom československí vojaci a červenoarmádnici: „Z mínometov na nás strieľali zo všetkých strán, všetko, čo bolo na cestách, im bolo zlé. Pre nás to bolo ako mínové pole, no choď tam a vystrč hlavu... Nik nevedel, že sme tam my, civilisti. Jeden to dostal priamo do čriev, rozsypalo ho to, chlapa. Keď som to videl, vracal som, a nemal som ani z čoho. Taký bol život, musel som sa z toho dostať. Bolo to, ako by som išiel po záhrade a stúpal po popadaných jablkách.“ Podarilo sa im utiecť. V obci Ižipovce natrafil na Vlasovcov, ktorí ho nútili čistiť čižmy, za neuposlúchnutie bol odvedený do pivnice, kde ho zbili. V noci, keď sa zotmelo, utiekol; ukrýval sa v lesoch pri Dechtároch a jeho otčim sa dostal až do Ružomberka, kde sa schovával u svojej dcéry.

Ján sa domov dostal až po oslobodení, po štvrtom apríli. Mama ich už považovala za mŕtvych, lebo kdesi pri Ružomberku objavili spoločný hrob s obeťami, ktorých údaje súhlasili s tými ich. Keď sa vrátili domov, dostala taký šok, že sa musela pol roka liečiť, aby sa z toho pozviechala. „Nakoniec sme to všetci prežili, túto hrôzu. To by sa malo hovoriť mladým ľuďom, aby nerobili hlúposti, vštepovať im ľudskosť, ochotu pomáhať. Súcítim s ľuďmi, ktorí dnes utekajú z arabských štátov, lebo viem, čo to je strach, strach o život. Naša mládež nevie, čo to je, žije sa jej dobre...“

Lepší zajtrajšok v mokrom byte

Keďže dom, v ktorom pôvodne bývali, bol „zošrotovaný“, Jánovu rodinu spolu s ďalšími dvoma umiestnili do starého mlyna. Museli sa uspokojiť s jednou izbou a komorou, ktorá patrila Janovi. Keď sa vylial potok, ktorý tiekol pod oknami, bolo tam vždy mokro. „No, dneska sa o seba každý stará sám,“ bola odpoveď úradníčky, keď bol Ján žiadať o pridelenie väčšej izby. „Ďakujem vám pekne! Ale všade som bol, kde bolo treba po vojne opravovať zničené domy, tehly som čistil, pomáhal som, robil som; ako mladí ľudia sme boli takí presvedčení! Hnali nás do všetkého; išiel som do toho, lebo som veril, že aj mne pomôžu.“  

Po čase sa Ján vrátil nádenníčiť do garbiarne ako skladník: „Vtedy tam bolo veľa potkanov a keď človek nedával pozor, tak aj útočili. Lebo na tých kožiach ostávalo mäso, masť.“ Po vyučení za čašníka sa opäť vrátil do garbiarní, tentoraz do závodnej jedálne, za výčap. Pri narážaní rozbúreného piva mu vystrelil štupeľ do tváre tak, že mu poškodil zrak. Odležal si takmer tri mesiace v martinskej nemocnici, po niekoľkých operáciách mu pravé oko zachránili, na ľavé dodnes nevidí. V nemocnici sa zoznámil so svojou budúcou ženou Oľgou Lackovou, ktorá mala takisto zranené ľavé oko. Jej brat totiž hodil náboj do pece, keď išla prikladať. To ich zblížilo a nakoniec v decembri roku 1951 mali na Dolnom Turčeku cirkevný sobáš.

Po necelom roku už očakávali príchod dieťaťa, no do komory veľkej dva krát tri metre by sa vari ani kolíska nezmestila. Stanovisko úradníčky k žiadosti však bolo odmietavé. Keď sa Ján vracal z kostola, kde sa bol modliť za lepšie bývanie, stretol bývalú spolužiačku, ktorá im pomohla. Nasťahovali sa do letného bytu jej matky. Prišlo to ako na zavolanie, lebo ich z mlyna vyháňal Jánov nevlastný brat, večne opitý, ktorý mu nadával do Nemcov a považoval ho za zradcu, keďže si zobral ženu nemeckého pôvodu. S označovaním za „Nemca“, za nepriateľa robotníckej triedy, sa stretával často. Napríklad ho šikanovali ako zamestnanca v Martinských strojárňach. Jeho žena navštevovala nemecké školy v Kremnici. Svokor, Gejza Lacko, bol spišský Nemec, narodený v Poprade, vyučený stolár. Roku 1929 postavil na Turčeku veľký dom aj so stolárskou dielňou. Po čase sa však zadĺžil, dlh nesplácal a dom museli opustiť. Po vojne boli Nemci v nemilosti, nemohli bývať ani vo vlastnom dome. Bolo teda celkom pochopiteľné, že roku 1948 sa tam nasťahovala jedna súdružka, ktorá v susedstve vlastnila mlyn a gáter (pozn.: nárečovo píla).

Z Liptova do Turca

Po vojne strojárne organizovali nábor robotníkov z celého Slovenska, no úradníkom došlo, že nemajú kde bývať. Ich zámerom bolo nasťahovať „pracujúci slovenský ľud“ do domov po Nemcoch. Hrozilo teda, že aj svokrovci Jána Sabaku prídu o dom na Turčeku. Jano však bol slovenskej národnosti a jeho manželka získala slovenské občianstvo, mali teda zákonné právo obývať „dom po Nemcoch“.  A tak sa v máji 1953 naložili na vlečku aj s polročným synom a traktorom sa viezli od rána do večera z Liptovského Mikuláša do Dolného Turčeka. Vďaka tomu sa napokon aj svokrovci mohli znovu nasťahovať do svojho domu. Najprv prerobili na prízemí stolársku dielňu, aby bývali kultúrnejšie. Na poschodie, kde boli keramické pece, sa však ešte nemohli nasťahovať, stále tam trónila nezvaná suseda. Súdružka sa z ich domu vysťahovala, až keď jej zhorel mlyn.

Martinské strojárne

Ján Sabaka sa na Turčeku rýchlo začlenil do nemeckej komunity. Ovládal švábsky dialekt, keď bol divadelníkom, naučil sa aj nemecké pesničky a povedačky. Koľko raz mu povedali: „Jano, však tebe to ide lepšie ako našim.“ Ukázal sa byť schopným organizátorom ako športových, tak aj kultúrnych podujatí. Pôsobil aj ako dobrovoľný hasič. Tieto schopnosti neskôr zúročil v práci kultúrneho referenta v kúpeľoch Turčianske Teplice. Predtým ho však prišli verbovať do Martinských strojární, kde sa dostal priamo do výroby. Dlho to nevydržal, časom sa mu vytvorili obličkové kamene. Po liečbe ho preložili k hasičom: „Po všetkých halách som chodil. Poznal som každé oddelenie, viem, kde sa čo vyrábalo, ináč to bolo prísne tajné, nesmelo sa o tom hovoriť. Každý však vedel, že sa tam vyrábajú kočiare s kanónmi.“ Jeho nadriadený Ondrej Kuka mu dal pocítiť, že má ženu nemeckej národnosti: „Vieš čo, keby sa niečo stalo, tak ťa prvého odfláknem, lebo ty si nepriateľ socializmu a robotníckej triedy...“

Na Turčeku nemali v dome vodu, Ján ju musel vláčiť vo vedrách a v zime na saniach. Potom sa podujal zaviesť vodu do domu. Obďaleč cez potok bol hlavný vodovodný ťah na Handlovú, na ktorý napojil rúrky a zaviedol ich popod potok až do domu, do kuchyne. Tam svokre v podlahe namontoval aj vodomer. „Kvôli tomu som odišiel z Liptova sem do Turca, aby som zachránil dom - a skončil som v domove dôchodcov. Ale nereptám, som tu, žijem, a nech ma neľutujú - nech mi radšej závidia.“