Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Viera Šagátová (* 1931)

• narodila sa 31. júla 1931 v Miezgovciach

• pochádza z dvoch detí

• otec Michal Masaryk bol v období SNP veliteľom ôsmej roty partizánskej brigády Jána Žižku z Trocnova

• prežila vypálenie Miezgoviec nemeckými vojakmi 29. októbra 1944

• po skončení vojny vyštudovala meštiansku školu v Uhrovci

• zamestnala sa v textilnej spoločnosti Trikota Bánovce nad Bebravou

• uzavrela manželstvo s Milanom Šagátom, ktorý bol účastníkom SNP

• narodili sa im tri deti

• manžel vyštudoval politickú školu a robil ideologického tajomníka na okresnom výbore Komunistickej strany.

• bola sympatizantkou komunistického zriadenia

• v súčasnosti žije na dôchodku v Bánovciach nad Bebravou

Viera Šagátová sa narodila 31. júla 1931 v obci Miezgovce neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Otec s matkou pochádzali zo skromných pomerov, vyrastali ako siroty, napriek tomu pracovitosťou a odhodlaním vytvorili zázemie pre svoje dve dcéry. „Dostali sme od nich len to najlepšie, učili nás úcte, láske a skromnosti. Veľký dôraz kládli na slušné správanie a výchovu. Otec bol napriek nízkemu vzdelaniu veľmi rozhľadený a sčítaný človek.“ Otec Michal Masaryk pracoval pri výstavbe tunelov v okolí Hornej Štubne, z toho dôvodu žila rodina až do hektických okolností roku 1938 v Harmanci.

Po vyhlásení autonómie Slovenska nasledovanej Viedenskou arbitrážou, ktorou prišlo o veľkú časť svojho územia, sa rodina vrátila naspäť do Miezgoviec. Viera tam navštevovala ľudovú školu, po jej skončení pokračovala štúdiom meštianskej školy v Bánovciach nad Bebravou. „Dochádzala som tam pešo, každé ráno 5 km od nás z dediny. My dedinské deti sme často pociťovali zo strany niektorých pedagógov podceňovanie pre náš pôvod. Mali pocit, že nám to vzdelanie až tak netreba, pretože sme vhodní akurát tak na pasenie kráv. Pritom z našej obce, ale aj neďalekého Uhrovca vzišlo mnoho vzdelancov aj významných osobností neskorších rokov.“ V Bánovciach nad Bebravou bola Viera aj svedkom nespravodlivosti dobových okolností ľudáckeho režimu, ktorý svojimi vazalskými protižidovskými opatreniami vychádzal v ústrety nacistickému Nemecku. „Môjho otca s matkou sobášil Jozef Tiso, neskorší prezident Slovenského štátu. Jeho osobnosť sme však v rodine nevnímali v dobrom svetle. V Miezgovciach sme Židov nemali, ale v Bánovciach som na vlastné oči videla rozpredávanie zhabaného židovského majetku. Dialo sa to priamo na ulici, hovorili tomu licitácia.“

Keď nacistické Nemecko začalo inváziu do Sovietskeho zväzu, muselo Slovensko v rámci svojho spojeneckého záväzku poslať po boku Nemcov do boja vlastných občanov. Paradoxne sa mnohí z nich hlásili na front dobrovoľne. „Odišli mnohí chlapci, aj od nás z obce. Prihlásili sa sami. Viete, pochádzali väčšinou z chudobných, mnohodetných rodín a z biednych pomerov. Vo vojenskej službe videli možnosť riešenia svojej životnej situácie, získania hodnosti, postavenia, pevnej mzdy. Netušili, čo sú to hrôzy vojny a mnohí to neskôr oľutovali, keď videli, v akom pekle sa ocitli. Mnoho z nich sa už nikdy domov nevrátilo.“

Ako sa situácia na svetových bojiskách postupne menila v neprospech nemeckej vojnovej mašinérie, začalo sa to v slovenských horách čoraz viac hemžiť ilegálnymi bunkami odporu, ktorých prvotné zázemie tvorili sovietski vojaci, ktorí utiekli zo zajateckých a koncentračných táborov. „Niektorých sme skrývali aj u nás doma. Rodina bola protirežimne orientovaná, hlavne môj otec, ktorý videl v Hitlerovi nebezpečenstvo pre celé ľudstvo. V našej izbe sme ukrývali štyroch sovietskych utečencov, bolo to ešte dlho pred vypuknutím povstania. Jedným z nich bol aj istý Pavel Baranov, ktorý utiekol z koncentračného tábora.“ Prípravy na ozbrojené vystúpenie národa boli v plnom prúde a situácia vyvrcholila 29. augusta 1944, keď bola vyhlásená výzva na ozbrojené vystúpenie obyvateľstva proti nemeckej armáde, ktorá začala obsadzovať územie Slovenska.

 

Kruté časy neistoty – spomienky na SNP

Vierina rodina sa aktívne zapojila do priebehu povstania. Otec bol partizánskym veliteľom ôsmej roty brigády Jána Žižku z Trocnova, ktorá obsadila Bánovce nad Bebravou. Nedostatočne vyzbrojení a slabo zásobení povstalci však nemali potrebné vojenské a materiálne zabezpečenie. Čoskoro sa tak museli pod náporom ťažkej nemeckej mechanizovanej techniky z mesta stiahnuť do hôr. Stanovisko si zriadili na Jankovom vŕšku v Strážovských vrchoch, odkiaľ podnikali diverzné a prepadové akcie zamerané na demoralizáciu nepriateľa, ničenie jeho zásobovacej infraštruktúry a podporu miestneho obyvateľstva na okupovanom území: „Nemci spočiatku nemali potuchy, koľko partizánov sa v horách nachádza. Báli sa tam chodiť. Avšak o to väčšia bola ich zúrivosť pri represívnych akciách proti civilným obyvateľom, ktorých obviňovali z pomoci partizánom. Obsadzovali miestne dediny a robili takzvané trestné výpravy, ktorým sa nevyhla ani naša obec.“

Čiernym dňom v histórii Miezgoviec sa stal 29. október 1944, keď v skorých ranných hodinách vtrhli do obce nemeckí vojaci a príslušníci jednotiek SS: „Ľudia už tušili, čo sa deje a pripravovali sa na najhoršie. Za dedinou vybudovali sieť bunkrov, kam sa utekali skryť pred rozzúrenými vojakmi. Nemci našli mnohokrát len opustené domy, čo ich ešte viac rozzúrilo. Zapálili v dedine 40 domov, rabovali a pustošili, čo sa dalo. Z dvorov zobrali hydinu, dobytok, ošípané a všetko, čo malo nejakú hodnotu. My sme stihli utiecť a ukrývali sme sa u rodiny, ktorá bývala pod horou. Náš opustený dom taktiež vyrabovali a vypálili. Nezostalo nám nič. Tých, čo nestihli ujsť, stihol taktiež krutý osud. Nemci prikázali zhromaždiť všetkých mužov z obce, išlo hlavne o starých, nevládnych ľudí a mladíkov. Zobrali deväť miestnych sotva plnoletých chlapcov a hnali ich pešo do Bánoviec nad Bebravou, kde ich väznili. Neskôr ich deportovali do Trenčína. Absolvovali ťažké výsluchy a mučenie, potom ich poslali do koncentračných táborov. Po vojne sa vrátili len dvaja z nich, Milan Kozinka a Jozef Sečanský a aj tí na zdravotné následky zakrátko umreli.“

Nemeckí vojaci sa po potlačení miestneho odporu odvážili aj na útoky v horách proti postaveniu partizánskych jednotiek. Konali pritom s maximálnou krutosťou a bezohľadnosťou: „Koho našli raneného či bezvládneho, stihol ho krutý osud. Niekoľkých partizánov zaživa upálili priamo v ich úkryte. Nebrali zajatcov. Na Jankovom vŕšku stojí pamätník pripomínajúci ich tragické osudy.“ Postavenie každej rodiny bolo mimoriadne nebezpečné a neisté. „Keď nám spálili chalupu, bývali sme celá rodina s našou tetou v druhom dome, kde sme sa skrývali aj spávali všetci spolu v pivnici. Otec sa občas tajne zastavil vymeniť si ošatenie a umyť sa, skontrolovať rodinu. V horách totiž žili v najťažších podmienkach.“ Počas jednej zo zimných trestných výprav na obec sa stala Viera očitým svedkom bezohľadnosti vojakov z útvarov SS, ktorej obeťami sa stala tentokrát jej vlastná rodina. „Nadránom obsadili náš dvor, vtrhli do pivnice a prikázali nám všetkým odísť na dvor. V pivnici bola zima a vlhko, ja som z toho ochorela a mala vredy po celej tvári. Matka ich prosila nech mi dajú pokoj, nebolo to však nič platné. Boli to vojaci z útvarov SS, tí boli obzvlášť krutí, na čiapkach mali lebky s prekríženými hnátmi. Môj strýko, tetin manžel bol taktiež partizánom. Začali po nej kričať, že kde má manžela. Musela ho zatajiť. To ich rozzúrilo ešte viac, jeden vojak ju udrel tak silno, že takmer omdlela. Vedľa seba mala svoju 10 ročnú dcérku. Ani to ich však neobmäkčilo, dieťa oddelili od matky a zatkli ju. Odviedli ju do Bánoviec nad Bebravou s ostatnými zatknutými občanmi. Už sa nikdy nevrátila.“

Okupanti sa vo svojej krutosti neštítili mučiť a vraždiť ako partizánov, tak aj civilných občanov. Po vojne sa našiel masový hrob s pozostatkami 44 miestnych obyvateľov, ktorých Nemci popravili v neďalekom lese Cibislavka. Pre Vieru, jej malú sestru a matku to bol každodenný boj o holý život. Dlhých osem mesiacov partizáni v horách, aj miestni obyvatelia v dolinách, trpeli a statočne znášali zločiny páchané zo strany nemeckých okupantov. Tí sa ešte aj v samotnom závere vojny, počas ústupov v dôsledku posunu frontu a blížiaceho sa príchodu spojeneckých vojsk, neštítili rabovať a ožobračovať zbedačené obyvateľstvo. Vyslobodenie prišlo v apríli v roku 1945, keď do Miezgoviec prišli prvé predsunuté jednotky rumunskej armády: „Na ten deň si veľmi dobre pamätám. Boli to takí nižší potmavší vojaci, vítali sme ich s nadšením a tešili sa, že tie hrôzy už konečne pominuli. Otec sa taktiež konečne vrátil domov, jeho partizánska jednotka v prvých povojnových dňoch zabezpečovala bezpečnosť a poriadok v Bánovciach nad Bebravou a okolí. Všetci sme si vydýchli a pozerali do budúcnosti s nádejou, táto sloboda nás stala veľa obetí. Nebolo rodiny, ktorú by tie hrôzy nezasiahli  a my nikdy nezabudneme na všetkých tých statočných ľudí, ktorí sa obetovali pre našu budúcnosť.“

 

Nový začiatok v novej dobe

Otec Michal Masaryk, ako aj mnoho miestnych obyvateľov, vložili celé svoje povojnové úsilie do obnovy obce a rekonštrukcie zničených domov a infraštruktúry. Na okolí získavala vplyvom dobovej propagandy čoraz väčší vplyv komunistická ideológia, ktorá v jednoduchom obyvateľstve  budila svojou propagandou dojem lepšej a spravodlivejšej budúcnosti pre chudobných ľudí. Rodina Masarykovcov taktiež sympatizovala s týmito myšlienkami. Viera pokračovala štúdiom meštianskej školy v neďalekom Uhrovci. „Rodina zo mňa chcela mať učiteľku, pretože som sa dobre učila, ale ja som už túžila zarábať, a tak som po skončení meštianskej školy a absolvovaní praktického kurzu nastúpila pracovať v miestnych textilných závodoch Trikota v Bánovciach nad Bebravou, neskôr reorganizovaných na národný podnik Zornica.“ Ako 18 ročná uzavrela manželstvo s Milanom Šagátom, ktorý bol taktiež priamym účastníkom SNP, robil takzvanú partizánsku spojku. Bol politicky angažovaný a neskôr absolvoval Vysokú školu politickú v Prahe a stal sa funkcionárom na okresnom výbore Komunistickej strany v Trenčíne. Viera bola v tom čase ženou v domácnosti a starala sa o ich maloletého syna. Do jej života však vstúpila nepríjemná pľúcna choroba. Musela absolvovať liečenie vo Vyšných Hágoch. Po úspešnej liečbe pribudli neskôr do rodiny ešte dve dcéry.

V období politického odmäku 60. rokov spočiatku sympatizovala so snahami Alexandra Dubčeka o reformu socializmu. „My sme Dubčekovcov poznali ešte z detstva. Bývali v neďalekom Uhrovci a naše rodiny sa navštevovali.“ Hektické okolnosti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 vnímala ako manželka politického pracovníka s obavami, ale pragmaticky. Nezapájali sa do občianskych nepokojov a ako pamätníčka vojnových udalostí, vnímala príchod sovietskych vojakov pozitívne, azda z nostalgických spomienok oslobodzovania republiky na sklonku vojny. Neskoršie obdobie normalizácie sa jej manžela ani rodiny negatívne nedotklo. S obavami však hľadeli na neskoršie obdobie pádu komunistického režimu v roku 1989, pretože nevedeli, aké to bude mať dôsledky pre rodinu straníckeho funkcionára: „Manžel sa toho dosť obával, neskôr musel odovzdať aj stranícku knižku a bolo mu zrušené členstvo. Inak sme však nepocítili snahy o naše prenasledovanie. Skôr sme sa obávali toho, čo nastane neskôr. Boli sme sklamaní z rozdelenia Československa, brali sme Čechov ako náš bratský národ. Obdobie následného nástupu Vladimíra Mečiara k moci a divokej privatizácie 90. rokov sme vnímali veľmi negatívne. Dotklo sa to najbiednejších vrstiev obyvateľstva.“

V súčasnosti žije Viera Šagátová na dôchodku v Bánovciach nad Bebravou. Do budúcna by si priala, aby boli mladí ľudia čestní, pracovití a viac hľadeli jeden na druhého. Predovšetkým však, aby už nikdy nepoznali hrôzy vojny. „Ja mám pocit, že kedysi si ľudia medzi sebou viac pomáhali. Boli súdržnejší. Dnes je každý zahľadený do seba, nevnímajúc ostatných. Sebectvo a ignorácia môže byť totiž vždy živnou pôdou pre nové diktatúry a nové vojny.“