Vincent Samuely

(Štefan Haško: „Máte nejaký odkaz pre ďalších ľudí, možno pre ďalšie generácie? Máte nejaké posolstvo, také, ktoré by ste ... ?“) Moje posolstvo je to, aby sme žili čestne a nikdy nezabudli na to, že aj iní ľudia chcú žiť. A keď ja chcem žiť dobre, aj iní ľudia chcú žiť dobre. Čiže; ja nemám právo – morálne pravo - žiť tak, aby som druhému bral. To je môj odkaz.“ (Štefan Haško: „Ďakujem, veľmi pekne ďakujem.“)

„Vo väzení, viete, samozrejme nemusím hovoriť, že aké je to nepríjemné – tvrdé, ale na druhej strane treba povedať to, že som sa tam stretol s nesmierne vzdelanými ľuďmi. Pretože tá väznica v Kartouzach sa podobala väznici v Leopoldove a dá sa povedať, že polovica väzňov boli politickí väzni. Len druhá polovica bola kriminálni väzni. No a tí politickí väzni väčšinou boli vysoko vzdelaní ľudia.“

„O každom sa vedelo, čo je zač. Aj keď prišiel z inej väznice (lebo ... prekladali väzňov – chodili tam najmä z Jáchymova – z jáchymovských baní) vždy tam bol niekto, kto ho poznal a ten o ňom povedal, čo je zač. Takže o každom sa vedelo presne, akého je zmýšľania. Tam bolo (dôležité, pozn. ed.) jedno: či je to politický väzeň a či to náhodou nie je špiceľ, lebo pred tým si musel človek dávať veľký pozor. Raz ma chceli „dostať“ takíto dvaja špicli a začali nadávať na režim, predo mnou. Rozdávali knižky (oni mali výhody všelijaké) ... a chceli ma udať. No ale ja som to predbehol. Po dohode s ostatnými politickými väzňami som sa hlásil na ŠTB a povedal som, že „ten a ten“ nadával na režim. A tí si ho dali zavolať, keď prišiel, mňa poslali von a ja som počul, ako mu nadával ten eštebák, tomu väzňovi. Že: ,Ty somár sprostý! Ty to robíš tak, že oni to poznajú?!´“

„Dôležité ale je, že kým som bol v tej Podbrezovej, v päťdesiatom piatom, po poldruha ročnej známosti som sa šťastne oženil. V päťdesiatom šiestom som mal prvého syna a v päťdesiatom siedmom (to už keď som odišiel z Podbrezovej a dočasne sme bývali u mojej svokry ..., pretože na ďalší rok ... som mal už dostať byt ...) v septembri sa mi narodil druhý syn a prvého novembra ma zatkli! Štvrtýkrát, no teraz to už bolo o niečo horšie ... Zobrali ma z ničoho nič, ja som nevedel o čo ide ... Prišli naraz, urobili prehliadku v kancelárii Banskej Bystrici v Pozemných stavbách, potom išli so mnou do toho môjho bytu, teda k svokre, tam urobili prehliadku, nesmel som sa ani rozlúčiť so svojimi dvomi synmi, ani s manželkou, nasadili ma do auta a išli sme. Prenocoval som vo väznici Krajského súdu v Bratislave, musel som odovzdať opasok a šnúrky z topánok (aby som sa nedajbože neobesil) a na druhý deň sme pokračovali v ceste. Prišli pre mňa traja eštebáci z Prahy – to bolo pražské auto, ktoré ma viezlo z Banskej Bystrice. Prišli sme do Břeclavi, eštebáci zrejme cítili hlad, chceli sa najesť, tak ma museli zobrať, nemohli ma nechať samého v aute. Takže pre neznámeho človeka – štyria ľudia sedeli pri stole – mohol si myslieť, že bohvie akí priatelia sú.“

„Nie tak dávno predo mnou, lebo predsa len, ja som prišiel do tých Valdíc už v päťdesiatom siedmom roku, ale ešte pred maďarskými udalosťami, to znamená, v päťdesiatom tretom a tam boli ešte väzni, ktorí si to všetko pamätali. Tí nám hovorili, že bol prípad, keď mali záujem niekoho likvidovať, tak bol múr vysoký, vyorané a taký mali plot s nápismi ,zákaz prestúpiť´. A tam na tom múre, hore, boli guľometné hniezda. No a oni spravili takú vec, že dozorca zobral čiapku jednému väzňovi (ktorého chceli zlikvidovať) a hodili ju do toho zakázaného pásma. A povedal väzňovi: ,Choďte si pre ňu!´ ... No a ten väzeň ... sa zdráhal tam ísť, bál sa, keď tam videl nápis ,pozor strelné pásmo´ (alebo niečo podobné). A on naňho „reval“: ,Choďte si pre ňu!´ Tak išiel pre ňu a ... guľometná dávka, celá. ,Zomrel na úteku,´ dozvedela sa rodina.“