Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavel Schenk (* 1941)

• narodený 27. júna 1941 v Borotíne na Morave

• jeho otec bol sochár František Schenk

• bez dlhšej profesionálnej prípravy sa dostal do československej reprezentácie, kde pôsobil v rokoch 1962 – 1972 a odohral asi 400 zápasov

• na troch majstrovstvách sveta, troch majstrovstvách Európy a troch olympijských hrách celkovo získal 6 medailí (1 zlatú, 4 strieborné a 1 bronzovú)

• bronz získal na olympiáde v Mexiku, kam výprava odcestovala krátko po okupácii Československa v roku 1968 s túžbou poraziť sovietske družstvo, čo sa im nepodarilo, a boli preto hodnotení ako veľké sklamanie

• je šesťnásobným majstrom ČSSR, tento titul získal tri razy aj ako tréner, vychoval celý rad reprezentantov

• keď mu komunistickí funkcionári zatrhli angažmán v Bruseli, prijal miesto trénera v Bratislave, kde žije dodnes

Pavel Schenk sa narodil 27. júna 1941 v juhomoravskej dedinke Borotín, kde vyrastala aj jeho matka Kvetoslava, rod. Šedá. Starí rodičia z matkinej strany mali malé hospodárstvo, ktoré rodine zabezpečovalo väčšinu potrieb. Pavlov otec, sochár František Schenk, zase pochádzal z neďalekých Veľkých Opatovíc, kde vyrastal u strýka, lebo sa ako štvorročný stal sirotou.

Pavel sa narodil, keď boli Čechy a Morava už druhý rok okupované nacistickým Nemeckom. Po vojne, keď mal šesť rokov, sa odsťahovali do Brna, kde mal otec ako akademický sochár svoj ateliér. Je autorom sochy Ženy v areáli brnianskeho výstaviska a mnohých ďalších. 

„Pomerne dôležité pre môj športový rast bolo, že hneď za domom bola lúka a pole, kde sme od rána do večera hrali vybíjanú a futbal. A vo vedľajšom vchode bola možnosť hrať stolný tenis,“ spomína Pavel, ktorý hral aj basketbal a chodil do Sokola.

Jeho otec tiež zvykol hrávať volejbal s partiou ďalších výtvarníkov a architektov. Keď im chýbal hráč, pustili na ihrisko aj „malého“ Pavla.

„Príprava“ reprezentanta

Komunistický prevrat v roku 1948 prišiel v čase, keď bol Pavel ešte školák. Spomína si na smútok, ktorý vládol medzi ľuďmi, ale aj na ruské „častušky“, ktoré museli spievať v škole. Jeho rodiny sa nástup nového režimu nedotkol, postihla ich však menová reforma v roku 1953, keď otec dostal honorár za sochu v Brne už v reformovanej mene, a tak mu zostali len dlhy. František Schenk pritom ako dieťa z chudobných pomerov na istý čas komunistickej ideológii podľahol a bol aj členom strany. Keď ho však ako vyučujúceho na umelecko-priemyselnej škole prišiel kontrolovať jeden z komunistických funkcionárov, ktorý bol vyučený murár a otcov krajan, zhodil ho zo schodov.

Pamätník vyštudoval za chladiarenského mechanika, k čomu ho zlákal kamarát. Po skončení štúdia sa spolu prihlásili do volejbalového klubu Královopolských strojární, kde ale pre začiatočníkov nemali miesto. Príprava budúceho olympijského reprezentanta nakoniec vyzerala tak, že si s kamarátom natiahli povraz na antuke v brnianskom parku Lužánky, cez ktorý skúšali smečovať. Práve tu si ho všimol Karel Láznička, bývalý dlhoročný reprezentant, v tom čas tréner ligového družstva Zbrojovka Brno a neskôr aj reprezentačný tréner, a dal 198 centimetrov vysokému mladíkovi šancu.

Pavel sa do reprezentácie mužov do veku 23 rokov dostal ako 18-ročný. Keď bol o rok starší, teda 19-ročný, získal svoj prvý titul majstra ČSSR. S reprezentáciou Československa v roku 1962 cestoval na majstrovstvá sveta v Moskve, kde získal svoju prvú striebornú medailu a stal sa tak súčasťou „zlatej éry“ československého volejbalu.

Zlatá éra

V lete 1964 československá reprezentácia cestovala na olympijské hry do Tokia, kde bol volejbal zaradený po prvý raz. Vyhrávali jeden zápas za druhým a vo finále sa stretli s družstvom Sovietskeho zväzu (ZSSR). Hoci bol súboj vyrovnaný, v závere prehrali a skončili strieborní.

Olympiáda, kde výprava získala 14 medailí, bola pre Pavla veľkým zážitkom. Doma ho však čakalo nepríjemné prekvapenie. Volejbalisti v tom čase nefungovali ako platení profesionáli, živilo ich bežné zamestnanie. Pavel Schenk pracoval ako mechanik chladiacich zariadení v Kovopodniku mesta Brno.

„Po návrate do roboty som zistil, že moji rovesníci majú zvýšenú platovú triedu, tak som sa šiel na vedenie podniku opýtať, prečo ja nie. Odpoveď bola, že ich nezaujíma, kde som sa pol roka flákal,“ hovorí Pavel. Potom mu ešte prišiel šek na 220 korún za reprezentačný dres, ktorý mu ukradli v olympijskej dedine. „Takže to bola odmena za olympijskú medailu,“ dodáva.

V roku 1966 sa na majstrovstvách sveta československému družstvu podarilo Sovietov poraziť. Šampionát sa konal v Prahe, kde ťažili z domáceho prostredia. Stali sa majstrami sveta.

Strieborní Rusi sa podľa Pavla presadzovali hlavne silou, skákali vysoko, dávali rany, „až lietali parkety. My sme ale vedeli, kam trafiť a ako trafiť.“ Pavla vyhlásili za najlepšieho smečiara turnaja.

V čase okupácie

Nikdy však volejbalistom ľudia nedržali palce proti Sovietom tak, ako v roku 1968. Pred letnými olympijskými hrami v Mexiku, v auguste 1968, totiž polmiliónové vojsko krajín Varšavskej zmluvy obsadilo „bratskú“ Československú socialistickú republiku.

Volejbalisti v tom čase hrali prípravné zápasy s Japoncami v Českých Budějoviciach. Ráno sa zobudili na streľbu. Ešte šokovanejší boli podľa Pavla Japonci, báli sa, že by sa im niečo mohlo stať. Podarilo sa ich však vyviezť do Rakúska. Reprezentanti sa rozišli. Pavel šiel vlakom do Brna, z ktorého ho „osloboditelia“ vyhnali, a tak šiel niekoľko kilometrov pešo.

Brno obsadili vojská v skorých ranných hodinách 21. augusta 1968. Okupovali redakcie, poštu, banky, prerušili telefónne spojenie. Obyvatelia proti tomu protestovali. Zvesené cedule s názvami ulíc, smerovky, zalepené výklady s nápismi „Choď domov, Ivan, čaká ťa Nataša“. Vojaci podľa Pavlových spomienok kontrolovali dianie v meste v otvorených džípoch a domácim brali rádiá.

Príprava na olympiádu

Do poslednej chvíle reprezentanti nevedeli, či na októbrovú olympiádu do Mexika pôjdu. Potrebovali tam byť v predstihu aj kvôli aklimatizácii, keďže dejisko hier bolo viac ako 2200 metrov nad morom. Súhlas z Moskvy nakoniec prišiel. Pavel sa domnieva, že im účasť nemohli zakázať z politických dôvodov. Vo svete sa, naopak, diskutovalo o tom, či by na OH mali štartovať športovci z krajiny agresora, ZSSR.

„Keď sme sa lúčili, každý nám kládol na srdce: Hlavne porazte Rusákov. Môžete prehrať s kýmkoľvek, ale Rusov porazte,“ opisuje Pavel. V Mexiku ich vítali ako hrdinov. „Úžasný zážitok bol otvárací ceremoniál. Keď sme nastupovali, tých 80-tisíc ľudí na štadióne stálo, ukazovalo véčko a skandovalo Čeko, Čeko!“ usmieva sa Pavel, známy pod prezývkou Pavčo.

Československí reprezentanti sa Rusov snažili ignorovať, no v spoločných priestoroch dochádzalo aj k provokáciám. K Pavlovi priskočil nejaký sovietsky športovec, objal okolo pliec a ich spoločná fotografia sa objavila v ruskej tlači ako ukážka „družby“.

Pod tlakom

Väčšinu zápasov československí volejbalisti vyhrali. Prvý neúspech sa dostavil počas zápasu s Poľskom, ktorý hrali v menšej hale, kde sa im horšie orientovalo. „Navyše, ja som si tam po zrážke so spoluhráčom zranil koleno, a tým som mal prakticky dohrané,“ vraví Pavel.

Situácia pred zápasom so Sovietmi bola taká, že Japonci už mali vďaka bodom zaistenú striebornú medailu.

Keď vychádzali z ubytovne, stretli gymnastky. „Věrka Čáslavská vravela: ‚Chlapci, musíte ich poraziť, my sme s nimi o nejakú tú stotinu bodu ako družstvo prehrali,‘“ spomína Pavel na najväčšiu hviezdu olympiády, ktorá vzbudila pozornosť tichým protestom počas hymny ZSSR na stupňoch víťazov.

Nakoniec však prehrali. „Bol to kŕč, keď sme všetci tak chceli, že sa to nedarilo,“ skonštatoval.

Oplakaná medaila

Bronzovú medailu reprezentanti Československa doslova oplakali. „Keď sme sa vrátili, žiadne pochvaly sa nám neušli. Boli sme hodnotení ako sklamanie,“ hovorí Pavel. Výprava pritom priniesla sedem zlatých medailí, dve strieborné a štyri bronzové. Československo sa v hodnotení krajín umiestnilo ako siedme, Sovietsky zväz druhý za Spojenými štátmi.

„Od tej doby nikto medailu z olympiády nedoniesol,“ zhrnul Pavel ďalší vývoj československého volejbalu. „To všetko sú dnes nedostihnuteľné méty a keď sa niekto len kvalifikuje len medzi 24 družstiev na majstrovstvá Európy, už sú z toho palcové titulky,“ dodáva.

Odborníci predpokladajú, že dôvodom úspechov volejbalovej reprezentácie v „zlatej ére“ bola silná generácia hráčov, vysoká úroveň trénerov a československej ligy, rozšírenosť a popularita volejbalu, ale aj nižší počet krajín v medzinárodnej volejbalovej federácii.

Krvavá olympiáda

Bez medaily odišli reprezentanti z letnej olympiády v Mníchove 1972, ktorú poznáme ako „krvavú“. Aj v Mníchove podľa Pavla najprv vládla priateľská pohoda, turisti sa dokázali dostať i do olympijskej dediny. A ako sa ukázalo neskôr, aj teroristi.

Ráno 5. septembra, keď sa odohrala najväčšia olympijská tragédia, sa volejbalisti vybrali na tréning. Pri pavilóne Izraelčanov videli kukláčov, pásky, guľomet. Mysleli si, že sa tam natáča scéna z filmu, nikto ich nevaroval, neevakuoval.

Keďže nebol internet či mobily, až pri návrate z tréningu sa z novín dozvedeli, že šlo o teroristický útok. Palestínski teroristi priamo na mieste zabili jedného izraelského trénera a vzpierača, ktorí sa im postavili. Rukojemníkov chceli vymeniť za dve stovky palestínskych väzňov, nakoniec ich pri nevydarenej policajnej akcii pozabíjali.

Hoci olympijský výbor nakoniec rozhodol, že hry budú pokračovať, atmosféru to pokazilo a niektorí športovci dejisko hier opustili. Pre Pavla to bola posledná olympiáda. Po úvodnej hladkej výhre nad Poľskom a prehre so ZSSR skončili na šiestom mieste. Pavel skončil s reprezentáciou ako 31-ročný. Počas 11 rokov svojej kariéry odohral asi 400 zápasov.

Cestovanie za železnú oponu

Hoci športovci mohli precestovať svet, v zahraničí boli pod dozorom agentov ŠtB. „To bol agent z nášho blízkeho okolia alebo vedúci výpravy, ktorý podával po návrate správu,“ vraví Pavel. S emigrantmi mali zakázané stretávať sa. „Očko“ však nie vždy bolo ostražité, podľa Pavla nestíhalo ustrážiť všetkých. Efektivitu sledovania podľa neho znižovalo aj to, že členovia výpravy obvykle vedeli, kto je medzi nich nasadený, a dávali si pozor.

S emigrantmi sa však naši reprezentanti bežne stretávali. Napríklad v Caracase ich domáci volejbalisti zavolali na večeru v hoteli Krištof, ktorý vlastnili Slováci. Večera tak trvala do rána.

Raz však za ním prišli dvaja agenti s tým, že keď ide do cudziny, mal by sa po návrate u nich zastaviť. Spomínali jeho otca, ktorý bol členom strany, ale aj vybavenie pokuty za motorku. Na Leninovej ulici v Brne, kde sídlila kontrarozviedka ŠtB, sa však neukázal, tak sa objavili znova. „Tak som povedal, že nebolo o čom informovať a prebehlo to bez problémov.” Na jeden problém si však spomína. Po zápase majstrov, ktorý sa odohral v nemeckom Aachene, sa totiž nechali prehovoriť, aby po zápase odohrali ešte exhibičný zápas v Holandsku. Týmto sa dopustili nelegálneho prechodu hranice. Po návrate do Československa všetci členovia reprezentácie podpisovali pre ŠtB vyhlásenie, že sa na zájazde nič neobvyklé nestalo. Avšak to ešte netušili, že o tomto prechode cez hranice ŠtB už vedela. Všetkým reprezentantom následne hrozil zákaz výjazdu do zahraničia. K tomuto kroku nakoniec nedošlo, pretože by tým výrazne klesla výkonnosť reprezentačného družstva.

Namiesto Bruselu Bratislava

Nad emigráciou Pavel nikdy nerozmýšľal. Hovorí, že volejbal nikdy nehral pre peniaze. Takéto úmysly nemal ani po tom, čo mu prekazili kariéru v zahraničí. Po tom, čo v roku 1972 skončil s reprezentáciou, sa totiž vrátil do dresu Zbrojovky Brno, s ktorou vyhral Pohár majstrov európskych krajín. Tam si ho všimli ľudia z belgického klubu ASUB Brusel a chceli ho angažovať ako hrajúceho trénera. Rozhodnúť však o tom mal Ústredný výbor Československého zväzu telesnej výchovy. Pavel stále počúval len odpoveď, že sa na tom „pracuje.“

„V tom čase došli do Brna funkcionári Červenej hviezdy Bratislava s tým, že majú správu, že v tom roku nikoho na Západ nepustia. A že ako nováčikovia najvyššej súťaže majú záujem, aby som im hráčsky pomohol, aby sa udržali v československej najvyššej súťaži,“ spomína Pavel.

Tak si povedal, že jednu sezónu to skúsi v Bratislave a po roku sa o Brusel pokúsi znova. No počas zápasu s Ostravou sa mu stal úraz. Dodnes má päť drôtov v kolene a transplantovanú šľachu zo stehna. Červená hviezda, predchodca dnešného Športového klubu polície, ktorá sa stala strediskom vrcholového športu, mu ponúkla trénerské miesto. 

Rodina musela urobiť rozhodnutie. V roku 1966 sa totiž oženil s basketbalistkou Alenou, a keď prišla ponuka z Bratislavy, už mali dve malé deti: „Žena to oplakala, ale nakoniec sme tu už 48 rokov.“ Volejbal potom hrala celá rodina. Venovali sa mu nielen dcéry Petra a Katka, ale dnes aj vnučka Martina a vnuk, mimochodom, v drese Zbrojovky Brno, ktorý nosil aj Pavlov brat Petr.

Na trénerskej lavičke

V roku 1973 v Bratislave Pavel odštartoval svoju úspešnú trénerskú kariéru, ktorá opäť viedla k majstrovským titulom. To sa podarilo len málokomu z našich volejbalistov.

Červená hviezda Bratislava hneď v prvom roku jeho pôsobenia vyhrala Československý pohár, stala sa trojnásobným majstrom Československa, v roku 1978 vyhrali Pohár európskych majstrov a v roku 1981 Pohár víťazov pohárov.

„Keď chcete niečo dosiahnuť, tam nie je miesto na nejaké úľavy,“ zhrnul Pavel. Dôležité je podľa neho nielen naučiť hráčov taktickému mysleniu, ale viesť ich aj k disciplíne a dobrej kondícii.

Bojkotovaná olympiáda

V roku 1980 viedol reprezentáciu aj na olympiáde v Moskve. Tá sa konala rok po tom, čo Sovietsky zväz napadol Afganistan. Až 67 štátov sa tak rozhodlo olympiádu bojkotovať.

„My sme sa nekvalifikovali a na poslednú chvíľu, keď družstvo nebolo pripravené, vypadlo iné družstvo, tak sme boli pozvaní,“ hovorí Pavel. Skončili na ôsmom mieste. V okýptenej konkurencii z 80 krajín získala rekordný počet medailí výprava ZSSR, ktorej sa podľa olympijských archívov organizátori i rozhodcovia snažili všemožne pomáhať.

Po Nežnej revolúcii Pavel ako tréner Červenej hviezdy skončil. Po tom, čo mu v roku 1989 zistili rakovinu, s ním už funkcionári klubu ďalej nerátali a preobsadili trénerské posty. Pavel však trénovať neprestal: založil ženský volejbalový klub Slovakotourist, pôsobil v Púchove, Nitre, v Interi bol šéftrénerom mládeže. Na dôchodku sa začal venovať študentkám z dúbravského Gymnázia na Bilíkovej ulici v Bratislave. „A postupne som sa dostal k mojim posledným medailám, boli sme majstri republiky v žiačkach a striebro sme získali v juniorkách.“

A hoci má talenty aj v rodine, drží palce vnučke a vnukovi volejbalistom, veľmi ho mrzí, ako klesla úroveň a popularita volejbalu, čo pripisuje aj slabej podpore zo strany štátu.