Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Schönberg (* 1948)

• Peter Schönberg sa narodil 21. februára 1948 v Košiciach

• Petrov otec sa počas vojnového slovenského štátu skrýval pred odvlečením do koncentračných táborov v horách

• matka Edit prežila koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau pri meste Osvienčim

• v roku 1969 emigroval a usadil sa v nemeckom meste Aachen

• do Československa sa slobodne mohol vrátiť až po páde režimu

• žije v Aachene, je ženatý, má dve deti

Životný príbeh Petra Schönberga sa začal písať v období veľkých historických zmien. Peter sa narodil tesne pred februárovým prevratom v Československu, 21. februára 1948, do ortodoxnej židovskej rodiny. Podobne ako mnohé iné židovské rodiny, ani tá Petrova sa nevyhla prenasledovaniu, arizácii a ani koncentračným táborom.

Petrov otec Mikuláš, narodený v roku 1906, prišiel o rodičov už ako malé dieťa. Matka mu zomrela ako ročnému, keď mal tri roky, prišiel aj o otca. Ujal sa ho a vychoval strýko Izidor Wohl, ktorý vlastnil obchod s textilom v Prešove. Ešte pred vznikom ľudáckej Slovenskej republiky Izidor zomrel a obchod prevzal Petrov otec.

Arizácia obchodu s textilom

Počas existencie Slovenskej republiky o tento obchod prišiel. Počas prvej vlny deportácií v roku 1942 Petrovmu otcovi udelili výnimku, pretože bol potrebný pri riadení obchodu s textilom. Po potlačení Slovenského národného povstania sa šťastnou náhodou vyhol odvlečeniu do koncentračného tábora druhýkrát, keďže začul prenasledovateľov, ako kričia pred jeho domom: „Aj tu býva jeden Žid.” Vyskočil z okna a ukrýval sa v horách. Chlad a nedostatok jedla počas ukrývania sa podpísali na jeho zdraví. Kvôli podmienkam v horách a zime mal trvalé zdravotné následky: „Môj otec sa schovával v slovenských horách s mnohými inými Židmi u nejakých roľníkov. Potom mal z toho veľké problémy, lebo tam bola stále zima. Ja si pamätám, že jeho nohy boli často úplne čierne.”

Po skončení vojny sa vrátil do Prešova a obnovil rodinný obchod. Radosť z úspešného podnikania netrvala dlho. O tri roky neskôr prišiel o obchod druhýkrát – arizáciu vystriedalo znárodňovanie. Petrov otec sa musel zamestnať v pozemných stavbách a podľa slov pamätníka len vďaka svojmu koníčku vydržal robiť túto prácu: „Bol výborný šachista, jeho život zachránil šach. To bola jeho psychohygiena, lebo neviem, ako by prežil v tých pozemných stavbách. Bola tam veľmi dobrá partia šachistov a hovorili si dobré vtipy o komunistoch. Ja som tým vtipom nerozumel a pýtal som sa otca na vysvetlenie. On mi len povedal, že musím počkať, kým vyrastiem, a potom pochopím.” O navrátenie domu, kde sídlil obchod s textilom, už Petrova rodina nemala záujem ani po páde režimu v roku 1989.

Matka prežila koncentračný tábor

Petrov otec sa oženil v roku 1947 s Editou Friedmannovou. Matka pamätníka, narodená v roku 1924, pochádzala rovnako ako otec z ortodoxnej židovskej rodiny z Košíc. Podľa slov pamätníka to manželstvo predstavovalo román Rómeo a Júlia. Otec si matku veľmi vážil.

Edita počas vojny prežila peklo. Spoločne so svojou matkou a tromi sestrami boli odvlečené do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Pri príchode ich hneď rozdelili, najmladšiu sestru už nikdy nevideli.

Pamätníkova matka v tábore pracovala pod neslávne známym nacistickým lekárom Josefom Mengelem. „Ja som sa dozvedel niečo o koncentračných táboroch od mamy vždy len náhodou. Ženy boli odvlečené spolu, medzi nimi aj moja mama a jej tri sestry. Pri príchode ich hneď rozdelili a najmladšiu sestru, vtedy osemročnú, videli naposledy. Moja mama pracovala pod Mengelem, on bol strašný človek. Tie dievčatá boli, samozrejme, strašne chudé. Ona mala pocit, že sa musí starať o svoje mladšie sestry. Raz pracovali v nejakej fabrike, spomínala Siemens, a inokedy pracovali na poli. Kde ich poslali, tam museli pracovať a spievať nemecké piesne. Ona si ich aj doma niekedy spievala a mne až mráz behal po chrbte.“

Peter si spomína na mamino rozprávanie o koncentračnom tábore aj skrz túto príhodu: „Raz z toho poľa, kde chodili pracovať, priniesla pod blúzkou repy, aby mohla dať najesť svojim mladším sestrám. Mengele si to všimol a musela pochodovať po kolenách. Odvtedy mala tie kolená vo veľmi zlom stave. Mama povedala len občas takúto príhodu a otec mi zakázal sa na to pýtať.” V dôsledku týrania v tábore mala celý život zdravotné problémy.

Dve matkine sestry, ktoré prežili, po vojne emigrovali. Jedna do Buenos Aires a druhá do Spojených štátov amerických. Aj pamätníkov starý otec z matkinej strany prežil koncentračný tábor Bergen-Belsen. Podrobnosti o rodinných útrapách počas druhej svetovej vojny sa Peter nedozvedel. O ťažkých traumách rodina nerozprávala.

Po Petrovi sa manželom Schönbergovcom v roku 1950 narodila dcéra. Obe deti boli prísne vychovávané v židovskej viere. Všetko muselo byť kóšer. „Aj otec bol konzervatívny. Raz som prišiel domov a dostal som facku. Pozerám, že čo sa to deje. A otec, že niekto ma videl v meste na bicykli. V sobotu. A v sobotu sa nejazdí na bicykli,” vysvetľuje.

Štúdium a rok 1968

Popri základnej škole v Prešove Peter navštevoval aj židovskú školu. Svoje učenie na bar micva – prechodový rituál, pri ktorom je chlapec vo svojich trinástich rokoch prijatý za plnoprávneho člena náboženskej obce, absolvoval v Košiciach v roku 1961. „Na moje bar micva som sa učil v Košiciach u jedného rabína. Pamätám si, že k nám prišla celá rodina a veľa známych. V našom byte bolo okolo 120 ľudí a dostal som aj veľa darčekov. Z tých peňazí som kúpil mame práčku.”

Židia počas socializmu, rovnako ako kresťania, nemohli navštevovať synagógy, ak pracovali vo vysokých funkciách, boli zamestnaní v školstve a podobne. Obrad prebehol bez záujmu štátnej polície, nie však bez strachu pred štátnou mocou: „Mama sa veľmi bála. Ona sa stále bála a upozorňovala ma – to smieš povedať, to nesmieš povedať. Pre ňu bol komunizmus ďalší tábor, ďalšie väzenie. A nebola jediná…”

Po skončení základnej školy Peter pokračoval v štúdiu na priemyselnej škole v tom istom meste. Študoval odbor strojárstvo. Mal vždy výborné známky a štúdium ukončil maturitnou skúškou v roku 1967. „V škole som mal dobré známky, bol som dobrý žiak, ale s mojim menom Schönberg som mal problémy, lebo každý vedel, že som Žid. A niektorí to cez ten mobbing zneužívali. Pamätám si, že som sa raz v škole pobil a spolužiakovi som zlomil palec. Musel som nastúpiť k riaditeľovi. A jediné šťastie som mal, že na tej škole boli dvaja Židia: ja a ten riaditeľ. Inak by som letel zo školy. Mal som samé jednotky a jednu dvojku – zo správania,” smeje sa.

Petrovo vysokoškolské štúdium začalo v Bratislave, pokračoval v „strojárine” na Slovenskej vysokej škole technickej (dnešná Slovenská technická univerzita). Leto po prvom ročníku štúdia na vysokej škole ostalo v pamäti mnohých obyvateľov vtedajšieho Československa. Dňa 21. augusta 1968 obsadili Československo vojská Varšavskej zmluvy.

Peter toto osudové leto strávil v rodnom meste Prešov. Spomína si, ako spočiatku nevedeli, čo sa deje. „Ja som vtedy začal študovať v Bratislave, pamätám si, keď som prišiel na prázdniny do Prešova, začali lietať lietadlá z Ruska či odkiaľ. Tanky išli cez Prešov. V Bratislave som potom videl aj rozstrieľané budovy či okná. My sme aj demonštrovali, matka mi stále hovorila, aby som nechodil von, ale my sme protestovali. Pre mňa to bolo veľmi napínavé. Dnes už vieme, že to bolo nanič.” Zároveň Peter spätne zhodnotil, že atmosféra v Prešove nebola taká ako v Bratislave alebo v Prahe.

Už ako dieťa vedel, že raz emigruje

V období vlády Komunistickej strany Československa (ďalej KSČ), od prevratu vo februári 1948 až po Nežnú revolúciu v novembri 1989, odišli za hranice tisíce obyvateľov Československa. Odchádzali prevažne z politických, náboženských a ekonomických dôvodov. Občania Československa nemohli slobodne cestovať do zahraničia, najmä do kapitalistických krajín.

Rozhodnutie opustiť hranice Československa v Petrovi tkvelo od detstva. Ako povojnové dieťa sledoval zmenšujúci sa počet židovských detí. Po vzniku štátu Izrael v roku 1948 aj Petrova rodina zvažovala odchod do tohto novovzniknutého štátu. Petrov otec to odmietol kvôli svojmu zrelému veku. Doma to však aj ostávalo naďalej témou, keďže pamätníkova matka tam veľmi túžila odísť.

Po udalostiach augusta 1968 začalo byť verejným tajomstvom, že hranice zostanú zatvorené natrvalo, preto Peter na jeseň roku 1969 prišiel domov a oznámil rodičom, že odchádza. „Už keď som bol dieťa, som vedel, že emigrujem. Ja som videl na uliciach, že viac a viac ľudí odchádza. Vedel som, že tu nemám čo robiť, mojich rovesníkov ostalo v Československu len zopár. Po roku 1968 sme sa stále na internáte rozprávali, že hranice sa budú zatvárať. Ja som odišiel domov, do Prešova a povedal som rodičom, že idem preč. Oni tomu nechceli veriť, ale prakticky to bola ich výchova. Mama strašne plakala, ani ma nešla odprevadiť na stanicu. Pamätám si, že otec sa odvrátil, keď som mu kýval. A to bol posledný pohľad na môjho otca na veľmi dlhý čas. Autobusom som prešiel cez hranice, samozrejme, že som sa bál. Požiadal som o povolenie vycestovať na pár dní do Viedne. Prvý plán bol, že pôjdem k mojej rodine do Kanady. To nebolo možné. Odišiel som do Nemecka, tam som požiadal o politický azyl. Pomaly som sa naučil nemecky a začal som študovať v Aachene ekonómiu, keď som spravil kompenzačné skúšky. De facto som musel robiť druhýkrát maturitu, ale nebol to problém, ja som sa rád učil”.

Začiatky boli neľahké, Peter bol odkázaný sám na seba. Štipendium nedokázalo pokryť mesačné náklady a popri štúdiu si privyrábal na rôznych brigádach. Svojou šikovnosťou a húževnatosťou ukončil bakalárske štúdium ekonómie v Aachene. Úplné vysokoškolské štúdium ukončil na univerzite v Kolíne nad Rýnom.

Život v Nemecku

S rodičmi sa počas života v Nemeckej spolkovej republike stretol párkrát, vždy v Budapešti. Petrova matka sa počas týchto stretnutí obávala, že ich uvidí niekto známy: „Jej kamarátka totiž mala syna, ktorý tiež emigroval. Im prišli na to, že sa s ním stretávajú v Budapešti, a zobrali im pasy.” Počas pobytu v Kolíne v roku 1979 Petrovi zomrel milovaný otec. Povolenie na vstup do vlasti však nedostal. Po preštudovaní pamätníkovej zložky mu úrady oznámili: „Pán Schönberg, vy sa už do Československa nedostanete nikdy.” Neskôr sa dozvedel, že ľudia z Prešova na pohrebe jeho otca radšej stáli na druhej strane ako jeho matka. Ona bola matkou emigranta, ľudia od nej bočili. Niekoľkokrát bola kvôli Petrovmu odchodu vypočúvaná Štátnou bezpečnosťou. Podrobnosti sa pamätník nedozvedel, ale určite to nebolo nič príjemné.

Peter bol v zahraničí úspešný. Pracoval pre významné spoločnosti a neskôr založil aj vlastnú firmu. Po Nežnej revolúcií v roku 1989 sa mu začali ozývať jeho známi z Prešova. Tí istí ľudia, ktorí sa na pohrebe vyhýbali jeho matke. Ako človeka, ktorý mal kontakty so Západom, ho prosili o radu aj pomoc. Peter napriek svojej osobnej skúsenosti neodmietol pomoc svojim krajanom.

Peter je ženatý, má dve deti a šesť vnúčat. Jeho manželka je tiež Židovka a svoje potomstvo vychovávajú v láske k židovským tradíciám a vo viere. Žije v Aachene. Mladým ľuďom odkazuje: „Treba chodiť po svete, pozrieť sa doprava doľava, hore aj dole. Najhoršie je myslieť si, že jeden národ je lepší ako druhý.”