Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Michal Šebeň (* 1931  †︎ 2023)

• narodený 25. marca 1931 na Salaši pri Uhrovci

• rodičia Michal Šebeň a Mária, rod. Sečánska, mal 12 starších súrodencov

• rodičia pochádzali zo Závady pod Čiernym vrchom, v roku 1929 sa presťahovali na Salaš, ktorý otec kúpil od grófa Zaya

• po vypuknutí SNP sa na salaši začali objavovať partizáni

• Michalov brat Adam bol odvedený do armády, dezertoval k partizánom a skrýval sa v bunkri pod pajtou

• Michal zažil odsun vojakov nemeckej armády z Uhrovskej doliny

• rodičia museli odvádzať vysoké kontingenty, nútili ich vstúpiť do družstva

• vyrúbili im vysoké pokuty a trestné výmery, prinútili ich vstúpiť

• rodičia zostali na Salaši ako zamestnanci, súrodenci si museli nájsť iné zamestnanie

• vyštudoval strojnícku priemyslovku, oženil sa, pracoval v Tatrovke v Bánovciach nad Bebravou

• po auguste 1968 mal problémy v zamestnaní, vyhodili ho, neskôr sa zamestnal v Bratislave

• do Bratislavy odišla celá rodina, deti mali problém študovať

• v roku 1982 bol Salaš zrovnaný so zemou

• po revolúcii v roku 1989 išiel do dôchodku, vrátili sa do Bánoviec a reštituovali Salaš

• Michal napísal knihu o rode Šebeň a histórii Salaša, pravidelne sa na mieste stretáva celá veľká rodina

• Michal Šebeň zomrel 04. marca 2023.

Michal Šebeň sa narodil 24. marca 1931 ako trináste najmladšie dieťa Michalovi Šebeňovi a Márii, rodenej Sečánskej na Salaši pri Uhrovci. Rodičia pôvodne hospodárili v Závade pod Čiernym vrchom, kde otec pre svoju rodinu postavil dom. Otec Michal Šebeň, ktorému deti nepovedali inak ako apinko, pochádzal z rodiny lužických Srbov z nemeckého Budyšína (Bautzen). Patril k významným a váženým občanom Závady pod Čiernym vrchom, kde zastával niekoľko dôležitých spoločenských funkcií. V roku 1928 sa mu naskytla príležitosť kúpiť Salaš od grófa Mikuláša Zaya. Rodina sa tam presťahovala v roku 1929. Začali vo veľkom hospodáriť a zveľaďovať spoločný majetok. Syn Michal sa ako jediný z detí narodil na Salaši. Jeho život bol od počiatku spätý s rokmi najväčšieho rozkvetu, ale aj smutného a nešťastného úpadku tohto miesta.

Detstvo a prvé roky na Salaši
Michal vyrastal na Salaši ako najmladšie dieťa. Starší bratia a sestry postupne študovali na školách v Uhrovci a v Bánovciach nad Bebravou a zakladali si svoje rodiny. Všetky deti sa zapájali do chodu Salaša podľa svojich možností. „Mal som povinnosti ako dieťa rodičov, ktorí majú gazdovstvo. Takže sa mi tam uchádzalo tých povinností všelijakých rôznych. Týkalo sa to prevádzky celého hospodárstva. Či už to bola starostlivosť o dobytok, práca na poli. Ako malý chlapec som bol zapriahnutý do toho, že som hrabával, keď sa kosilo. Kosilo sa ručne, to bola tiež moja povinnosť. Keď som bol väčší, presedlal som na ornú pôdu, ktorú bolo treba úhoriť, to bola moja povinnosť,“ spomína na prvé povinnosti na Salaši. Pred začiatkom druhej svetovej vojny bola vyhlásená všeobecná mobilizácia a armáda vzala Šebeňovcom koňa. Salaš však aj vo vojnovom období významne prosperoval. Rodina obnovila budovy, rozšírila chov hospodárskych zvierat, kultivovala poľnohospodársku pôdu, vysadili ovocné stromy a prikúpili pôdu a lesy. Šebeňovci na Salaši boli potravinovo úplne sebestační. Otec obchodoval s palivovým drevom, čerstvým aj sušeným ovocím a s ostatnými hospodárskymi produktmi. Všetky práce zvládali sami, iba v období žatvy si najímali niekoľko pomocníkov.

Partizánske hnutie v okolí Uhrovca
V prvých rokoch vojny chodil pamätník do ľudovej školy v Uhrovci. Vojnu takmer nevnímal, keďže v škole ani v rodine sa o nej nerozprávali. Kde-tu zahliadol nejakého neznámeho jazdca alebo prelet dvojplošníkov ponad ich polia. V bývalom rodičovskom dome v Závade, kde gazdoval starší brat Štefan, istý čas sídlil aj hlavný partizánsky štáb Partizánskej brigády Jana Žižku. Mali pôsobisko v okolí Uhrovca a Bánoviec. Jeho ďalší brat Adam v tom období zabezpečoval v Trenčíne odvody brancov do zložiek slovenskej armády pod velením nemeckého Wehrmachtu na východný front. Po čase mal byť odvedený aj on, no k odvodu sa už nedostavil a pridal sa k partizánom. Po vypuknutí SNP prišlo na Salaš desať partizánov a robili výpady do Bánoviec a okolia. Pamätník si spomína, že partizáni mali v okolí Salaša stráž. Jeden z nich otvoril sušiareň na ovocie a celá várka sa znehodnotila. Pamätníkov otec sa sťažoval veliteľovi a ten vinníka poriadne vyhrešil. Časom sa počet partizánov na Salaši navýšil až na tridsať chlapov. Bývali v v jednej miestnosti v dome. Pamätník spomína, že partizáni robili výpady do Bánoviec a do okolia Topoľčian. Boli aj v loveckom zámočku na Duchonke, odkiaľ doniesli kadejakú bižutériu. „Viem, že to rozdávali u nás. Oni mali vlastné stravovanie, nosili im ho zo Žitnej. Tá jednotka sídlila v našom dome. Mali jednu miestnosť, lebo ja som tú miestnosť, keď potom od nás odišli, ja som ju potom upratoval. Takže mám ju dobre v pamäti,“ spomína na pobyt partizánov na Salaši. Pomáhali im s prácami na poli. Jeden z nich bol poľovníkom a keď niečo ulovil, tak varili guláš. Partizáni sa u nich zdržali asi mesiac a potom odišli do bunkrov, ktoré boli medzi Kšinnou, Trebichavou a Dubničkou. Tam ich zásoboval aj pamätníkov brat Peter. Pamätník si spomína aj na paradoxnú situáciu, kedy tam jeho brat viezol aj debnu plnú klobás od mäsiara Šišmiša. Tú na Salaš doviezol sluha Ďurčo, ktorý slúžil u veliteľa Hlinkovej gardy Dudáka.

Nemecký výpad na Rataje
Po odchode partizánov zo Salaša sa u Šebeňov ešte niekoľkokrát zastavili nejakí jednotlivci, ktorí však len prespali v pajte na slame a išli ďalej. Pamätník si spomína aj na židovskú rodinu, ktorá sa tiež istý čas u nich zdržala, ale tí tiež časom odišli. Koniec roka 1944 bol na Salaši relatívne pokojný, rodina sa venovala prácam na hospodárstve. Skromne a pokojne prežili aj Vianoce. Veľakrát k nim však zavítali Nemci. Otec pamätníka vedel po nemecky, tak sa s nimi vedel dobre dohodnúť. Z Bánoviec sa im doniesla informácia, že nemecké jednotky plánujú útok na partizánske zázemie v Ratajách, kde pôsobil aj Adam. Pamätník s bratom Petrom v rohu pajty blízko kozla slamy vykopali bunker, kde sa Adam ukryl s ďalšími dvomi partizánmi - Jánom Čabrákom a Ladislavom Reichom. Na Salaši mali informáciu, v ktorý deň sa mal výpad uskutočniť, no Nemci sa rozhodli zaútočiť už o deň skôr, a to 26. januára 1945. „Zobudil nás už príchod tých Nemcov, ako išli hore na tie Rataje. Jedna skupina išla okolo nás a druhá kdesi od Dubničky. Mňa vtedy rodičia vystrojili, aby som poupratoval zbytok tej zeminy, ktorá okolo toho kozla bola. No tak ja som to všetko teda robil, aj som to na voze odvážal, aj metlou som to zametal, lebo bol padnutý sneh. A ja sa obzriem tam na západ tak bližšie a ‚Panebože, však tam je Nemec!‘  Tam bol s guľometom, čiže musel ma vidieť, čo tam ja robím. Musel ma vidieť!“ spomenie si s hrôzou. V Ratajách sa proti sebe stretli dve skupiny Nemcov a partizáni. O nejaký čas na obzore z kuchyne videli aj počuli streľbu a spozorovali, ako sa k Salašu približuje rojnica nemeckých vojakov. Otec im kázal obliecť si kabáty, aby nepomrzli od zimy, ak by v pajte Nemci objavili bunker aj s ukrývanými partizánmi. V stodole však Nemci nič neobjavili, tak si mohli kabáty opäť vyzliecť. Medzi Nemcami bolo aj veľa gardistov z Bánoviec, Šebeňovci ich poznali. „Viem, že bola taká rozprava, že otca (pozn. Nemci) obviňovali, že sme museli počuť, keď išli oni hore. A otec im hovoril, že nie, že to bola dajaká zver. No ale Nemec ho hneď zavrátil, že ináč pes brechá na zver ako na živého človeka,“ spomína. Mysleli si, že Šebeňovci varovali partizánov. Nemci prišli až do domu a celý ho dôkladne prehľadali. Našťastie, nič neobjavili. Peter, brat pamätníka, bol vyslaný po padlých Nemcov do Ratají.

Vytúžený koniec vojny
Traja skrytí partizáni mali v bunkri lampáš a atlas, ktorí všetci traja študovali. Pamätník o súrodencami ich zabezpečovali jedlom, ale museli byť veľmi opatrní. Medzi domom a pajtou bol voľný priestor, kadiaľ sa zvykli pohybovať nemecké hliadky z Uhrovca. V pokoji sa dočkali konca vojny. Ťažké chvíle však prežívali na Šebeňovom laze v Závade, kde žila jeho sestra s mužom. Starali sa o partizánov, o ktorých pod Čiernym vrchom nebola núdza. Jeden z nich sa k nim však neskôr vrátil v nemeckej uniforme. Bol to zved, ktorý sa dostal medzi partizánov. Pamätníkovho švagra aj s bratmi a niekoľkými ďalšími mužmi odvliekli do koncentráku a Šebeňov laz ľahol popolom.
Uhrovec a okolité obce boli oslobodené rumunskou a sovietskou armádou 7. apríla 1945. Rodičia pamätníka v to ráno vystrojili k sestre Anne do Bánoviec niečo zobrať, keďže mali informáciu, že Nemci už v meste nebudú. Pamätník zapriahol do vozíka koňa, no cestou do mesta narazil na ustupujúcu nemeckú armádu a stretol niekoľko nemeckých vozov. Dorazil do Bánoviec a tam zažil koniec vojny. „Díval som sa smerom na tú magistrálu (pozn. cesta z Bánoviec do Trenčína) a zrovna nalietala tá ruská stíhačka. Po tom nálete bolo kriku plaču, veru som ja nemeškal, som sa otočil a s koníkom som išiel preč. No a bola to pravda potom, lebo keď som prišiel za Naštice smerom na Uhrovec, tak som vlastne zistil, že to už je koniec,“ spomína na posledných zranených, krívajúcich vojakov bez zbraní. Ponáhľal sa naspäť na Salaš. Obával sa, že mu vojaci zabavia koňa a aj vozík. Odchodom posledných nemeckých vojakov vo veľkonočnú nedeľu sa vojna v Uhrovskej doline definitívne skončila.

Ťažké časy po vojne
Pamätník opäť chodil do školy v Bánovciach nad Bebravou. Jeo súrodenci pokračovali v štúdiách, postupne sa osamostatnili a založili si vlastné rodiny. Brat Adam si so spoločníkmi založili firmu s nábytkárskymi polotovarmi. Jeden zo spoločníkov bol Ladislav Reich, s ktorým sa skrýval v bunkri pod pajtou. Firmu im však v roku 1948 zlikvidoval zákon o národných správcoch. Všetky deti aj naďalej pomáhali s prácou na Salaši a neustále ho s rodičmi zveľaďovali a rozširovali. Otec si viedol dôkladné záznamy o chode celého hospodárstva, podľa ktorých sa jeho produkcia od začiatku hospodárenia v roku 1930 do roku 1942 zdvojnásobila. V ďalších rokoch na Salaš pribudli moderné poľnohospodárske stroje, ktoré zjednodušili prácu a zvýšili výnos. Pamätník študoval na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Bratislave. Koncom mája 1946 sa v republike uskutočnili prvé slobodné voľby. Šebeňovci ako evanjelici volili stranu, podľa princípov ktorej sa radili celý život - demokratickú stranu. „Iste, tú dobu si pamätám. Bral som to však všedne, že tak je diktovaný ten život z politiky. Brali sme to ako samozrejmú vec. Či to bolo kladné alebo záporné? Skôr záporné,“ spomína na začiatky nešťastného osudu rodinného Salaša.

Najskôr kontingenty a potom konfiškácia
V povojnových rokoch bol v celej krajine zavedený lístkový systém. Od roku 1949 sa začala presadzovať socializácia a zavádzali sa kontingenty na takmer všetky poľnohospodárske produkty. Ďalší rok v auguste 1950 začali pamätníkovu rodinu tvrdo navádzať, aby vstúpili do vznikajúceho družstva. Podľa jeho slov družstvo v Uhrovci tvorili najmä tí, ktorí na vlastnej pôde dobre nehospodárili. Vyhrážali sa im na národnom výbore a aj na družstve, no Šebeňovci odolali. V roku 1951 mali podľa záznamov otca vymerané kontingenty v množstve 24 metrických centov žita (q), 350 kg kukurice, 132 kg masla, 1 000 ks vajec, 853 kg bravčového mäsa, 700 kg hovädzieho mäsa, 33 kg husaciny, 10 q zemiakov, 12 kg vlny, 4 g sena a 4 kg ovčieho syra. Napriek tomu, že vysoké kontingenty poctivo odvádzali, dostali trestné výmery za neodvedené vymerané množstvá produktov. Pamätníka a brata Petra pravidelne predvolávali na Miestny národný výbor v Uhrovci a nútili ich podpísať vstup do družstva. Chceli im obrobené a úrodné role vymeniť za iné poniže Uhrovca, čo však odmietli. V tom roku boli predvolaní ešte niekoľkokrát a v apríli im bolo len oznámené, že na ich roliach zaseje družstvo. Otec pamätníka bol 22. októbra 1951 miestnymi družstevníkmi a funkcionármi opäť predvolaný na národný výbor a aby tomu dodali patričný dôraz, poslali pre neho aj žandára. V ten istý deň ho aj súdili za nedodržanie osevného plánu na pridelených poliach. Odsúdili ho na konfiškáciu celého majetku. „Ja si len pamätám na tú vetu, keď bola tá konfiškácia, lebo to bolo tak ponižujúce, keď otec musel na ten úrad ísť. Poslali esenbáka pre neho, keď tú konfiškáciu vyhlasovali, aby to bolo čo najviac ponižujúce. Keď sa odtiaľ vracal, zhodou náhod som stál pri dome, vtedy povedal: ‚No tak už nemám ničoho!‘ No tak to si pamätám tú vetu,“ spomína ešte aj dnes s bolesťou na deň, kedy jeho rodina prišla o všetok majetok. Časom prišli trestné výmery a žaloby od družstevníkov. Šebeňovci sa proti konfiškácii odvolávali na okresnom aj krajskom národnom výbore. Nepomohla však ani žiadosť  v prezidentskej kancelárii. O rok neskôr rodine zobrali aj zvyšky toho, čo im ešte zostalo.

Z majiteľov zamestnanci
Zo dňa na deň rodina prišla o živobytie, ktoré si dlhé roky poctivo budovali a zveľaďovali. Rodičia aj deti zrazu zostali bez zamestnania a bez príjmu a museli si hľadať zamestnanie a živobytie inde. Pamätník v tom osudnom roku 1951 skončil strednú školu v Bratislave a chcel pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Kvôli kádrovému posudku nedostal odporúčanie na štúdium. Získal však umiestnenku na stavebnú správu Trate družby v Krompachoch. Neskôr prešiel po strojární v Partizánskom a potom do Vorošilovky v Bánovciach nad Bebravou. Narukoval na základnú vojenskú službu do Brna, kde ho zvolili za vojenského sudcu z ľudu pre posádkovú správu. V rokoch 1952 až 1955 družstvo na Salaši chovalo ovce, o ktoré sa ako zamestnanci družstva starali rodičia pamätníka. Na Salaši býval ešte aj brat Peter, ktorý bol zamestnaný pri koňoch. Otec pracoval do svojich 75 rokov. Bolo to v roku 1954, kedy mu bol konečne vymeraný dôchodok 230 Kčs. Silní a nezlomní ľudia Michal Šebeň st. a Mária, ktorí vybudovali obrovské hospodárstvo, aj naďalej spolu stmeľovali celú rodinu. O rok neskôr však zahynul pri nešťastnej udalosti počas práce pri ťažbe dreva vo vlastnom lese. Mama pamätníka zomrela začiatkom decembra 1959, dva týždne pred svadbou pamätníka.

Politické čistky a nevhodný kádrový profil
Pamätník sa oženil v decembri 1959 s Martou Šebeňovou. Spoločný život začali v dome brata Petra, ktorý postavil v Uhrovci. Ten ešte rok pracoval na Salaši. Od roku 1960 bývali v dome rodiny dvoch bratov Šebeňovcov ďalších šesť rokov, až pokým si pamätník s manželkou nepostavil vlastný dom v Bánovciach nad Bebravou. Marta pracovala ako učiteľka a pamätník, ako vyštudovaný strojár, pôsobil vo vedúcich funkciách závodu Tatra Bánovce nad Bebravou. „Keď prídete do fabriky a niečo z toho čierneho remesla, z tej strojáriny, viete – ja to tak nazývam – tak ste pre nich dobrý káder. No a to bol môj prípad, to je fakt, ja na to pamätám. Keď som vošiel do Tatrovky, tak viem, že hneď prvé bolo to, že som si dajaké kurzy robil ako priemyslovák. Na vysokú školu sa hlásilo hodne záujemcov, ale uspel som len ja jediný. Spravil som si diaľkovo vysokú školu. Dajako som vyčnieval z tých pracovníkov,“ spomína na prácu v Tatrovke. Na vysokých funkciách sa prirodzene vyžadovalo aj členstvo v komunistickej strane, tak sa podpísal aj pamätník. Pracoval ako vedúci oddelenia jednoúčelových strojov. Svojej práci rozumel a mal ju rád. Vypracoval aj niekoľko návrhov na zlepšenie a zefektívnenie výroby. Veľký zlom však nastal po zmene politickej situácie po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Spoločenská atmosféra v krajine sa prudko menila a jej smerovanie začala určovať správna politická príslušnosť. Odbornosť išla bokom. Pamätník sa dostal do nemilosti vtedajšieho vedenia závodu a neprešiel previerkami, ktoré robili správne politicky orientovaní súdruhovia. Bolo mu vytýkané, že pochádza z rovnakého mesta ako Alexander Dubček. Pamätník je presvedčený o tom, že im prekážal aj niekdajší majetok jeho rodiny. Nikto mu však do očí nič nepovedal. Vylúčili ho zo strany, zbavili funkcií a neskôr ho prepustili. Autorstvo jeho zlepšovacích návrhov si prisvojili iní.

Lepší život v Bratislave
Niekoľko rokov sa snažil zamestnať sa a uživiť svoju mladú rodinu, do ktorej medzičasom pribudla dcéra Dagmar a syn Martin. Po vystriedaní niekoľkých podradných zamestnaní sa mu podarilo dostať do Bratislavy, kde mu ponúkol miesto známy z Bánoviec. Prijali ho ako odborníka na jednoúčelové stroje v Ústave technológie a racionalizácie závodov ťažkého strojárenstva. Šéfoval mu bývalý spolužiak zo štúdií z priemyslovky. Začiatky neboli jednoduché, ale konečne mal prácu, ktorá ho opäť napĺňala. „Pamätám si ešte na ten rozhovor toho direktora, on bol špička ťažkého strojárstva z Martina. Asi týždeň alebo dva po prijatí si sadol ku mne a strávil tam celých tých osem hodín. Povedal, že ten, kto zodral topánky na šponách (pozn. kovové hobliny), nemôže byť zlý. No to som bol ja. No takže to sú také pamäti,“ spomenie si ešte aj dnes s vďakou v hlase. Jeho šéf ocenil, že pamätník sa vo svojej profesii naozaj vyzná ovláda aj prácu „čierneho remesla“ na dielni. Vo svojej novej funkcii precestoval celé Slovensko a chodil na kontroly dokonca aj do Tatrovky v Bánovciach. Prvé štyri roky pracoval na týždňovky a v Bánovciach sa o dve školopovinné deti a novopostavený dom starala manželka Marta. V roku 1978 sa do Bratislavy presťahovala celá rodina. Hoci v hlavnom meste žili konečne spokojne a šťastne, občas sa im ideológia vtedajšieho spoločenského zriadenia pripomenula. Dcére sa napriek vynikajúcim študijným výsledkom v škole nepodarilo dostať sa na vysnívanú vysokú školu. Vyštudovala však inú, ktorú skončila s červeným diplomom a dostala ponuku stáže do zahraničia. Vtedy však opäť zasiahol pamätníkov zlý kádrový profil a dcéra sa na stáž nedostala. Celý Salaš v roku 1982 asanovalo JRD Uhrovec. Dom, hospodárske budovy, pec, sušiareň ovocia aj všetky ovocné stromy boli zrovnané so zemou a zničené. Poškodili aj studňu, ktorá už od roku 1855 zabezpečovala na celom hospodárstve život. Pamätník všetky tieto udalosti citlivo vnímal a veľmi zle ich znášal.

Nové časy a návrat na Salaš
V novembri 1989 už pamätník nebol pracovne činný, zmenu politického zriadenia však veľmi privítal. Marta ešte nejaký čas pracovala v škole. V roku 1992 vyšiel zákon o reštitúcii a deťom Michala Šebeňa staršieho, ktorému v roku 1951 skonfiškovali celý majetok, všetko vrátili. Samozrejme, hospodárske zvieratá ani stroje nie, no dočkali sa postupného návratu časti pozemkov a prvých nájmov vrátenej pôdy. Pamätník sa s manželkou opäť presťahovali do svojho domu v Bánovciach, ktorý kedysi museli nechtiac opustiť. Od roku 2001 pamätník organizuje rodinné stretnutia potomkov niekdajších obyvateľov Salaša, kde sa ich každoročne stretne viac ako sto. Hlboká úcta k rodine a dedičstvu po rodičoch a vzájomná súdržnosť je hlavnou črtou Šebeňovcov zo Salaša pri Uhrovci. Pamätník neobyčajný príbeh svojej rodiny zhmotnil aj v knihe Genéza rodu Šebeň a Obraz o Salaši, ktorá sa stala súčasťou zbierky kníh Matice slovenskej. V roku 2016 za ňu získal čestné uznanie v rámci celoslovenskej súťaže „Najlepšie genealogické práce“ od Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti. Michal Šebeň zomrel 04. marca 2023.