„V tom byte akože boli a oni nemohli chodiť von. Tak matka im tam nosila jedlo. Tam nebol ani záchod, tak otec musel vynášať výkaly. Takže to bolo také všelijaké. A prežili tam. Mama potom dostala vyznamenanie od izraelskej organizácie. Každý mesiac jej posielali 70 dolárov, čo bola veľká odmena na tú dobu. Ona mala tristoeurový dôchodok. Na Vianoce dostávala 1000 dolárov. Lenže každý rok musela poslať papier, že ešte žije.”
„On k nám chodil. Ako decko si ho veľmi dobre pamätám. Bol ku mne taký… môj otec sa o mňa veľmi nestaral, aby som pravdu povedal. Odviezol ma na motorke. Plnil mi chlapčenské sny. Jazdil na koňoch-klusákoch a bol v tom celkom dobrý. Zobral ma do Petržaky. Otvoril mi nový svet. Po čase som na to aj zabudol. Vedel som, že on utiekol. To som sa dozvedel už ako dospelý človek. V detstve som také veci nevnímal. Dostalo sa to do rečí o ňom, že sa mu to podarilo. Raz som čítal noviny a taký historik písal o jeho úteku. A ja, že kruci, ja tohto človeka poznám. Začal som sa hrabať v starých fotografiách, čo sme mali doma. Našiel som kopu jeho fotografií z tej doby. Potom sa našiel jeho oral history, kde rozpráva o celom svojom živote.”
„Zažil som tam také veci, že bola nejaká streľba na ulici. Mal som pridelené vlastné auto a každý deň, keď som prichádzal do objektu, mi kontrolovali podvozok, či tam nemám bomby. Bolo to tesne po vojne. Ešte z niektorých budov čmudil dym, pretože tie boli zbombardované. Ale napríklad divadlo fungovalo, bol som tam na nejakom koncerte Vivaldiho. Bolo to zaujímavé, že si v rozbúranej krajine a počúvaš Vivaldiho.”
„Otec bol chorý, mal chrípku. Bola u nás skoro celá rodiny a hrali karty. Naraz niekto zazvonil a tam za dverami stáli takí štyria alebo piati chlapíci v kožených kabátoch. ‚Tu býva pán Šebo?‘ A mama, že áno. ‚Prišli sme pre neho.‘ A ona, že prečo. ‚To už je naša vec!‘ Nebavili sa. Prišli dovnútra, otec bol tuším ešte v pyžame. ‚Oblečte sa a pôjdete s nami!‘ Ja som sa hneď rozplakal. A otec mi hovoríl: ‚Však neplač, veď ty si už pionier!‘ mi povedal. To si pamätám tú vetu. Čo je zaujímavé, urobili hneď domovú prehliadku. Všetko vyhádzali, celý byt. Boli tam dvaja alebo traja muži. Môj dedo, to bol starý robotník a komunista, toho tiež brali na políciu. Jeden bol otcov kamarát, to bol taký kšeftár. Predával hodinky a doláre. Keď ich viedli, tak tento – my sme ho volali Hluchý, lebo on nepočul dobre. Lebo keď mal obchod, ho napadli a strelili do neho. Lenže on mal vo vrecku pero a tá guľka sa odrazila na ucho a on ohluchol. Tak Hluchého a deda tiež zobrali na políciu. Deda hneď pustili, lebo videli, že to je komunistický káder. Ale tohto Hluchého si tam nechali. Ten predtým, ako tam išli a nastupovali do auta, tak on tie veci vyhodil z vrecka – hodinky, doxovky a doláre.”
Spisovateľ Juraj Šebo sa narodil v roku 1943 v Bratislave do maloburžoáznej rodiny. Starí rodičia sa zoznámili v Chicagu v USA, kam odišli za zárobkom. Starý otec bol po návrate členom Hlinkovej strany v Žiline. Stará mama mala vlastný krajčírsky salón. Ako rodená Židovka sa musela počas II. svetovej vojny skrývať. Druhý starý otec vlastnil krčmu v Trnávke. Otec pamätníka bol zubný technik v Bratislave s vlastnou ordináciou, matka domáca pani. Matka s otcom počas 2. svetovej vojny skrývali v byte sedemčlennú židovskú rodinu. Jurajov birmovný otec Arnošt Rosin bol v roku 1942 deportovaný do Osvienčimu, odkiaľ sa mu podarilo ujsť. Otcovi v roku 1948 skonfiškovali stroje a nastúpil do štátneho podniku. V roku 1950 bol otec pamätníka ako politický väzeň odsúdený na šesť rokov nútených prác. Juraj Šebo mal problém ísť študovať. Nakoniec ho prijali na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole na Makarenkovej ulici a neskôr pokračoval na Vysokej škole dopravnej v Žiline. Počas vysokej pôsobil päť rokov ako spevák bigbítových kapiel. V roku 1968 sa oženil, má dve deti. 28. augusta 1968 mal práve promóciu, keď vpadli do ČSSR vojská Varšavskej zmluvy. Po ukončení štúdií nastúpil na Západoslovenské riaditeľstvo spojov v Bratislave, kde pôsobil tridsať rokov. V rokoch 1983 a 1987 bol vo Fínsku na pretekoch v behu na lyžiach. Po stretnutí s emigrantami už cestovnú doložku nedostal. V roku 1992 bola jeho matka Oľga Šebová vyznamenaná a zapísaná na Múr cti v Záhrade spravodlivých v Jeruzaleme. V roku 1999 išiel na rok do Kosova budovať poštovú sieť. Rozviedol sa a v roku 2000 sa druhýkrát oženil. V roku 2003 skončil ako krajský riaditeľ pošty a vrátil sa na tri mesiace do Kosova. V rokoch 2005 – 2006 sa stal prezidentom zásielkovej obchodnej služby. Na dôchodku začal písať knihy. Na konte ich má takmer 20.
