Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zpět na stránku pamětníka

Ing. Juraj Šebo (* 1943  †︎ 2021)

Nevedel som si predstaviť život bez Bratislavy

  • Juraj Šebo sa narodil v roku 1943 v Bratislave

  • starý otec bol člen Hlinkovej strany a stará mama bol Židovka, ktorá sa musela počas II. svet. vojny skrývať

  • druhý starý otec vlastnil krčmu v Trnávke

  • otec zubný technik s vlastnou ordináciou, matka domáca pani

  • matka s otcom počas 2. svetovej vojny pomohli zachrániť sedemčlennú židovskú rodinu

  • birmovný otec Arnošt Rosin deportovaný do Osvienčimu, odkiaľ sa mu podarilo ujsť

  • otcovi v roku 1948 skonfiškovali stroje, nastúpil do štátneho podniku

  • v roku 1950 bol jeho otec ako politický väzeň odsúdený na šesť rokov nútených prác

  • Juraj Šebo mal problém ísť študovať, skončil na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole na Makarenkovej ulici

  • Vysoká škola dopravná v Žiline

  • päť rokov pôsobil ako spevák bigbítových kapiel

  • oženil sa, má dve deti

  • 28. augusta 1968 mal promóciu, keď vpadli do ČSSR vojská Varšavskej zmluvy

  • nastúpil na Západoslovenské riaditeľstvo spojov v Bratislave, kde pôsobil tridsať rokov

  • v rokoch 1983 a 1987 bol vo Fínsku na pretekoch v behu na lyžiach

  • po stretnutí s emigrantami už cestovnú doložku nedostal

  • v roku 1992 matka vyznamenaná a zapísaná na Múr cti v Záhrade spravodlivých v Jeruzaleme

  • v roku 1999 išiel na rok do Kosova budovať poštovú sieť

  • rozviedol sa a v roku 2000 sa druhýkrát oženil

  • v roku 2003 skončil na krajský riaditeľ pošty a vrátil sa na tri mesiace do Kosova

  • v rokoch 2005 - 2006 sa stal prezidentom zásielkovej obchodnej služby

  • na dôchodku začal písať knihy, na konte ich má takmer 20

  • v roku 2021 pamätník zomrel

Spisovateľ Juraj Šebo miluje bigbít aj bežkovanie. Vďaka hudbe a športu sa mu počas komunizmu podarilo vycestovať do zahraničia. Ako obdivovateľ americkej hudby a slobody rozmýšľal aj o emigrácii. Nakoniec zostal žiť v rodnej Bratislave, ktorá ho inšpirovala k napísaniu takmer dvadsiatky kníh.   

Juraj Šebo sa narodil v roku 1943 v bratislavskej Trnávke (pôvodný názov Dornkappel) do maloburžoáznej rodiny. Otcova rodina pochádzala zo Žiliny. Starý otec Rudolf Šebo bol jedným z mála absolventov znievskeho gymnázia a osobným priateľom spisovateľa Ladislava Nádaši-Jégého. V Spojených štátoch amerických, kam na začiatku storočia vycestoval, sa zoznámil so Slovenskou židovského pôvodu. Obidvaja sa za veľkú mláku vybrali za dobrým zárobkom a snáď aj za lepším životom. Zobrali sa v Chicagu, no keď sa im malo narodiť dieťa, rozhodli sa vrátiť. Ich syn Juraj Šebo starší sa narodil v roku 1917 v najlepšej dostupnej nemocnici tej doby, v Budapešti.

Stará mama viedla vlastný krajčírsky salón, mala šijacie stroje Singers aj elektrickú žehličku, čo bola vtedy rarita. Francúzskymi a anglickými módnymi trendami sa nechala inšpirovať v pražských salónoch. Ako jedna z mála podnikateliek tej doby zamestnávala mužov aj ženy. Po prijatí Židovského kódexu o všetko prišla a musela sa skrývať, ale druhú svetovú vojnu prežila. Starý otec bol ako hrdý Slovák členom Hlinkovej strany a po návrate spoza oceána pracoval ako úradník na Mestskom úrade v Žiline. Keď však počas vojny zistil, že život spojil so stranou, ktorá prenasleduje Židov a posiela ich na smrť, hneď sa zriekol členstva. Paradoxom bolo, že sám mal za ženu Židovku. Keď sa po vojne dozvedel, čo všetko sa v koncentračných táboroch dialo, psychicky sa z toho zrútil a zastrelil sa.

Ukrytá židovská rodina

Rodina Jurajovej matky Oľgy Šebovej, rodenej Telekešovej, pochádzala z Trnávky. Starý otec pracoval v Siemense a v roku 1934 si otvoril krčmu na Bulharskej ulici. Stará mama bol pani domáca. Matka už ako dievča pomáhala pri prevádzke krčmy. Keď sa zoznámila s Jurajom Šebom starším, zamilovala sa. Bývalý tanečník spoločenských tancov a svetaskúsený zubný technik, ktorý sa remeslu vyučil u židovského zubára v Mukačeve (vtedy ešte súčasť Československa, pozn. ed.), ju očaril. Zaľúbencom neprekážalo, že naokolo zúrila vojna, zobrali sa v roku 1942. „Bývali sme na Gunduličovej ulici a blízko sa nachádzalo veliteľstvo gestapa. V našom prenajatom byte sa ukrývala židovská rodina. Mama so sestrami ich zásobovala jedlom a otec vynášal výkaly, lebo WC bolo na chodbe. Chodil som tam s mamou asi raz do týždňa, aby susedom nebol prázdny byt podozrivý,” opisuje Juraj Šebo ml., ktorý bol vtedy asi ročným dieťaťom.

Matka Oľga Šebová bola spolu so sestrami v roku 1992 za záchranu siedmich členov rodiny Weissovcov ocenená diplomom Spravodliví medzi národmi. Jej meno je tiež vytesané do Múru cti v Záhrade spravodlivých jeruzalemského pamätníka Jad Vašem medzi ďalšími 591 Slovákmi. Syn Juraj Šebo ale vymenúva aj ďalšie osoby, ktorým odvážna matka pomáhala. Vybavila sfalšované doklady mladému židovskému dievčaťu, ktoré ako pomocníčku v domácnosti zamestnala jej sestra Margita. V roku 1944 tiež ukryla židovského zubára Johana Steinera, ktorý neskôr v ťažkých časoch rodinu Šebovcov podporoval a malého Juraja bral na dovolenky.   

Syn politického väzňa

Veľkým zlomom v živote sedemročného chlapca Juraja bolo zatknutie otca. „Otec bol vtedy chorý, mal chrípku. Bola u nás skoro celá rodiny a hrali karty. Naraz niekto zazvonil a tam za dverami stáli takí štyria alebo piati chlapíci v kožených kabátoch. ,Tu býva pán Šebo?‘  A mama, že áno. ,Prišli sme pre neho.‘ A ona, že prečo. ,To už je naša vec!‘ Nebavili sa.  Prišli dovnútra, otec bol tuším ešte v pyžame. ,Oblečte sa a pôjdete s nami!‘ Ja som sa hneď rozplakal. A otec mi hovorí: ,Však neplač, veď ty si už pionier!‘ mi povedal. Tú vetu si dobre pamätám,” priznáva pamätník.

Pred vojnou Juraj Šebo starší zamestnával desať ľudí. Po roku 1948 sa podmienky pre podnikanie zhoršili, takže už mal len 5 zamestnancov. Neskôr prešiel spolu s ďalším personálom do národného podniku s názvom Gredenta (skratka pre Grémium dentistov). Musel odovzdať všetky zariadenia v prospech podniku a stal sa radovým zamestnancom. „Otec bol skúsený zubný technik a pokračoval v práci načierno. Z celého Slovenska mu posielali odtlačky zubov a on vyrábal zubné protézy alebo mostíky. Raz mi kázal ísť vyniesť smeti a ja som ich položil vedľa smetného koša. O chvíľu nám prišla zazvoniť susedka. Otec sa ohradil, že ako vie, že sú to naše smeti, a ona, že určite, lebo sú plné odtlačkov zubov. Dostal som vtedy riadnu bitku, a nevedel som, za čo,” priznáva J. Šebo.

V novembri 1950 prišlo na otca udanie a zatknutie pre súvislosť s údajnou emigráciou. Otec pamätníka sa snažil pobyt vo väzení skrátiť a dokázať svoju bezúhonnosť. Pri vypočúvaní uviedol, že to môže potvrdiť aj jeho dobrý priateľ – kapitán polície Glazer, ktorého pozná z detských čias. Glazer bol vtedy súčasťou protištátneho centra a jedným z protagonistov v afére Rudolfa Slánskeho. Otca odsúdili ako nepriateľa komunistického štátu na šesť rokov väzenia v pracovných táboroch. Pobyt vo väzení začal v Prahe na Pankráci. Nasledovala Ruzyň a poslednou zastávkou boli uránové bane v Jáchymove, kde mal veľké šťastie. Ochorel tu väzenský zubár a on sa ako dentista prihlásil na voľný post. Keď opravil väzenskému riaditeľovi zubnú protézu, už nemusel chodiť fárať. Aj po návrate z väzenia však bol Juraj Šebo st. zbavený občianskych práv. Nemohol voliť ani pracovať v Bratislave. Zamestnal sa ako zubár v Chotíne. Musel tiež Československému štátu zaplatiť 3073 Kčs za trestné konanie, ale veľkodušne mu boli dovolené mesačné splátky.

Oficiálne sa tiež musel zriecť syna, aby on mohol študovať. Základnú školu na Grösslingovej ulici v Bratislave absolvoval Juraj Šebo v roku 1958 na samé jednotky a mal v pláne študovať ďalej na strednej škole na Dunajskej ulici. Ako syn politického väzňa na ďalšie štúdium nedostal odporúčanie od riaditeľa. Lenže matka si Oľga Šebová sa nevzdala a vybavila si cez národný výbor dokument, že otec nežije s rodinou. Budúcemu spisovateľovi sa tak nakoniec podarilo dostať na Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu na Makarenkovej ulici, kam chodil, ako to nazval pamätník, odpad z buržoáznych rodín.

Útek z Osvienčimu

Život bez otca nebol pre chlapca jednoduchý. „Mama mi vždy hovorila, že otec je na rekreácii, lebo ma chcela chrániť. Dávala mi pod stromček darčeky, ktoré boli akože od neho. Vedel som, že to nie je pravda.” Aby Oľga Šebová prežila, našla si zamestnanie ako prevádzkarka v bratislavskej reštaurácii a kaviarni Veľké srdce. Dovtedy bola na želanie manžela len domácou paňou. Rodine pomáhali príbuzní aj známi. Po návrate z väzenia otec prichádzal na návštevu za synom každé dva týždne. Juraj Šebo si však prirodzene hľadal ďalšie mužské vzory, ako napríklad Arnošta Rosina, ktorý sa mu venoval: „Pamätám si ho ako dieťa. Chodieval k nám a s otcom hrával karty. Otec sa mi veľmi nevenoval. On ma povozil na motorke alebo ma zobral jazdiť na koňoch do Petržalky. Plnil mi chlapčenské sny,” spomína spisovateľ, ktorý si Arnošta Rosina zvolil za birmovného otca. Lenže namiesto bicykla, na ktorý sa ako chlapec tešil, dostal hodinky.

„Až keď umrel, dozvedel som sa o jeho úteku z Osvienčimu. Nikdy o tom nehovoril, “ priznáva Juraj Šebo, ktorý sa pustil do pátrania. Nakoniec všetko, čo o ňom zistil, zhrnul vo svojej knihe Útek z pekla. Arnošt Rosin bol v jednom z prvých židovských transportov, ktoré v roku 1942 odviezli do Osvienčimu. Tam pracoval na lukratívnom mieste pri triedení batožiny a pomáhal pri úteku Vrbu a Wetzlera. V súvislosti s tým ho potom začali vyšetrovať, a tak vedel, že nemá inú šancu ako ujsť. Z tábora smrti sa mu podarilo utiecť spolu s Poliakom Czieslawom Mordowiczom. Do Bratislavy sa síce vrátil, ale pár rokov po skončení vojny sa vysťahoval do Nemecka, kde umrel v roku 1991.

Koniec cestovania

Po skončení strednej školy Juraj Šebo ďalej študoval odbor spojov na Vysokej škole dopravnej v Žiline, ktorú presťahovali z Prahy. Chodili sem moderní študenti podliehajúci móde a hudbe zo Západu. Okrem učenia bol vtedy Juraj Šebo členom viacerých bigbítových skupín. Vďaka súkromným hodinám angličtiny v detstve ovládal texty piesní z obľúbeného Rádia Luxembourg a vyhral konkurz na speváka do kapely Poutníci. Keď sa skupina po koncerte v NDR predviedla okrem modernej hudby aj pitím piva, domáci ich premenovali na Drinkers, čo kapele nakoniec prischlo. Život na vysokej škole bol podľa jeho slov úžasný, až kým neprišli štátnice. Tesne predtým sa Juraj Šebo stihol oženiť a mať syna, hoci to nemal úplne v pláne. Bigbítu sa venoval päť rokov, pokiaľ sa nezamestnal v Bratislave. Väčšina jeho bývalých spoluhráčov postupne emigrovala.

V deň promócií, 28. augusta 1968, v Žiline oslavujúci študenti s rodinami nevedeli, či sa majú tešiť, alebo plakať, keď sa ocitli pred vojskami Varšavskej zmluvy. Mladý otec ale nemal čas na protesty a nastúpil na Západoslovenské riaditeľstvo spojov v Bratislave. Tu pôsobil tridsať rokov a aby sa po odrobených rokoch mohol stať námestníkom prevádzky, viedol Telovýchovnú jednotu spojov. Do komunistickej strany vstúpiť nechcel. V tej dobe sa mu podarilo dvakrát vycestovať do Fínska (1983, 1987), kde súťažil v behu na lyžiach. Keďže sa v zahraničí stretol s emigrovanými kamarátmi, cestovnú doložku už nedostal.     

Kosovo

Po revolúcii, ktorú Juraj Šebo aktívne neprežíval, dostal cez Svetovú poštovú úniu možnosť cestovať do Kosova a zavádzať tam spojové služby. Keďže vedel dobre anglicky a pri rozvode s prvou ženou prišiel o väčšinu úspor, ponuku prijal. V Kosove zničenom vojnou spolu s medzinárodným tímom takmer rok budoval poštovú sieť. Býval v americkej zóne: „S tlmočníkom som sa išiel pozrieť do prírody a on mi zrazu hovorí, že tam nemôžeme ísť, lebo je to podmínované. Zažil som tam aj streľbu na ulici. Mal som pridelené vlastné auto a každý deň, keď som prichádzal do objektu, mi kontrolovali podvozok, či tam nemám bomby. Bolo to tesne po vojne. Ešte sa z niektorých budov dymilo, pretože boli zbombardované. Ale napríklad divadlo fungovalo. Bol som tam na koncerte klasickej hudby. Bolo to zaujímavé, že si v rozbúranej krajine a počúvaš Vivaldiho,” spomína pamätník.

Po návrate z Kosova sa druhý raz oženil. Keď v roku 2003 ako krajský riaditeľ skončil, lebo mu zrušili oddelenie, znova sa na tri týždne vrátil do Kosova. Kontroloval tam kvalitu služieb, ktorú pred tromi rokmi zaviedol. Po návrate namiesto dôchodku prijal ešte na rok miesto prezidenta zásielkovej obchodnej služby EMOTA (Európske združenie zásielkového obchodu).

K písaniu kníh sa Juraj Šebo dostal na dôchodku. Na konte má takmer dvadsiatku kníh. Vydal Zlaté 60. roky a Normálne 70. roky, ktoré zaznamenali nečakaný čitateľský úspech. Potom nasledovali rovnako úspešné Budovateľské 50. roky, Reálne 80. roky, Slobodné 90. roky a takisto spomienkové knihy o Bratislave, napr. Také bolo PKO či Tehelné pole. Podieľal sa aj na vzniku publikácie Slovenský bigbít. Druhej svetovej vojny sa opäť dotkol v knihe Útek do pekla, kde na osude Slováka s nemeckou národnosťou opísal opačnú stranu barikády. Je tiež držiteľom ocenení Osobnosť Bratislavy, Srdce pre Devínsku či cenu kritiky Zlaté pero.