Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Šidová, rod. Almássyová (* 1937)

• narodila sa ako Mária Almássyová, pochádza z obce Liptovská Štiavnica

• aktívne pomáhala spoločne s celou rodinou pri ukrývaní prenasledovaných osôb

• v rokoch 1952 - 1958 ukrývali kňaza Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul Jána Hutyru

• Mária prenášala tajne správy a pokyny rehoľníčkam v Čechách

• po odhalení a zadržaní Jána Hutyru nakoniec v apríli roku 1958 taktiež zatknutá a prevezená do vyšetrovacej väzby

• odsúdená za napomáhanie protištátnej činnosti na jeden a pol roka odňatia slobody

• v roku 1959 prepustená na slobodu

• počas celého obdobia komunistického režimu prenasledovaná, spoločensky a existenčne perzekvovaná

• po roku 1989 členkou organizácií zaoberajúcich sa pripomínaním zločinov komunizmu a držiteľka viacerých vyznamenaní za zásluhy

Mária Šidová sa narodila ako Mária Almássyová, pochádza z obce Liptovská Štiavnica. Otec Alexander Almássy spoločne s matkou Emíliou Almássyovou, rod. Kupčovou, mali štyri deti, dvaja bratia však zomreli ešte v detskom veku, a tak im zostala len Mária spoločne s mladšou sestrou Klárou. Deti viedli odmalička k skromnosti a poctivej práci, ktorej bolo na rodinných statkoch vždy dostatok.

Ďalšou významnou vecou, ktorá ovplyvnila Máriino dospievanie, ako aj neskorší osud, bol príklad kresťanskej solidarity, ktorú rodina Almássyovcov vždy nezištne poskytla ľuďom v núdzi: „V našej rodine a našom dome mali vždy otvorené dvere ľudia, ktorí potrebovali pomoc. Každý bol vítaný, žobrák, pocestný, vojaci v čase SNP, ako aj ľudia, ktorých v neskorších rokoch prenasledoval komunistický režim. V čase povstania, keď územie prevzala nemecká armáda a prebiehali nárazové zatýkania židovských obyvateľov, požiadal otca o pomoc aj istý pán Alfréd Wix, vedúci ružomberskej píly, kde môj otec pracoval. Bývali sme v tom čase už v Ružomberku, ale úkryt mal byť v Liptovskej Štiavnici. Bohužiaľ, bojová situácia v okolí neumožňovala bezpečný úkryt, a tak sa pre neho hľadali ďalšie miesta. Vojnu nakoniec prežil, ale v koncentračnom tábore mu umrela manželka aj s dcérou. Bola to nešťastná kapitola, no do smrti bol mojim rodičom vďačný za pomoc v týchto kritických okamihoch. Jeho druhá dcéra Lujza sa nakoniec stala dokonca mojou birmovnou matkou, ona sa skrývala počas vojny u rehoľných sestier. Vždy som mala u nich otvorené dvere a počas školských rokov mi ochotne poskytli na istý čas ubytovanie.“

Postupný prechod na „reakčnú stranu“ – viera, láska a pomoc v bezbožnej dobe

Po februárovom prevrate v roku 1948 začal komunistický režim stále tvrdšie uplatňovať svoje totalitné princípy a zameriavať sa na fabrikovanie triednych nepriateľov, ktorí poslúžili ako odstrašujúce príklady podporujúce atmosféru strachu a mlčania. Aj v tejto dobe sa však našli ľudia, ktorí odmietali podľahnúť a stále dokázali podať pomocnú ruku, vidiac krivdu a nespravodlivosť. Rovnako si počínala aj rodina Almássyovcov, ktorá na seba upozornila už v súvislosti s neochotou odovzdať svoj majetok do vznikajúceho Jednotného roľníckeho družstva v Liptovskej Štiavnici. Tým na seba upriamili pozornosť agitátorov. Následné kádrové posudky rodinu spoločensky odpísali. Mária mala preto problém zmaturovať, ako aj dostať sa na štúdium medicíny.

V období najtvrdšieho ideologického boja proti cirkvi a prenasledovania jej predstaviteľov Almássyovci poskytli úkryt pátrovi Jánovi Hutyrovi, kňazovi Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Ján Hutyra bol opakovane prenasledovaný, vyšetrovaný, väznený a podrobený najrôznejším zverským praktikám, ktoré vtedajšia štátna moc používala na vynucovanie falošných priznaní. Tieto skúsenosti sa výrazne podpísali na jeho zdravotnom stave. Potom sa mu však podarilo utiecť z väzenia v Belušských Slatinách a vstúpiť do ilegality, odkiaľ tajne viedol viceprovinciu Misijnej spoločnosti a formáciu sestier kongregácie Dcér kresťanskej lásky.

Počas tohto obdobia sa ukrýval na mnohých miestach a na dlhé roky našiel nakoniec útočisko práve v rodine Almássyovcov: „Bývali sme v tom čase už v našom dome v Ružomberku, striedavo sme pátra skrývali u nás, ako aj v Liptovskej Štiavnici. Moja matka a neskôr aj ja so sestrou sme prenášali od neho tajné správy a pokyny k rehoľníčkam, cestovali sme na rôzne miesta až do Čiech. Sestričky však obsah jedného z tých kufrov stratili, tak sa dostala štátna moc k informácii, že sa páter Hutyra ukrýva stále v republike, že neemigroval. Nič sa nedalo utajiť naveky, hlavne v tej nebezpečnej dobe. Keď zaistili švagra pátra Hutyru, podrobili ho brutálnemu trojdňovému výsluchu, na ktorého následky umrel. Slučka okolo nás sa začinala postupne sťahovať a s informáciami, ktoré mali, bolo len otázkou času, kedy ho chytia. 17. marca 1958 sa im to nakoniec podarilo. V následnom období striedavo zaisťovali a vypočúvali v Ružomberku mňa, otca aj matku.“

Zatknutie a vyšetrovacia väzba

Mária v tom čase pracovala na miestnej pošte, kam si po ňu v apríli 1958 prišli vyšetrovatelia: „Na nič sa nepýtali, zobrali ma akože na výsluch. V skutočnosti som však cestovala až do pražskej väznice v Ruzyni, kde ma umiestnili do vyšetrovacej väzby.“

Napriek tomu, že v roku 1958 už bola štátna moc po krutých dôsledkoch procesov stalinistickej éry obozretnejšia a pod vplyvom medzinárodného tlaku sa neutiekala k fyzickému násilu, skúšala na Máriu nové spôsoby nátlaku: „Väčšinu toho času som strávila na samotke, nebolo tam pevné lôžko, len tvrdá železná pričňa, musela som ležať na chrbte a do očí mi svietila stowattová žiarovka po celý čas. Každú chvíľu niekto kopol do dverí, aby ma skontroloval. Toto kopanie do železných dverí sa ozývalo striedavo po celej chodbe, každému to takto znepríjemňovali. Bola som nevyspatá a v takomto stave som absolvovala aj výsluchy, ktoré trvali celé noci.“

Mária sa však nedala zlomiť. Vo svojich výpovediach potvrdzovala len fakty týkajúce sa jej osoby alebo skutky už odhalené. Nechcela vrhnúť podozrenie na ďalšie osoby, nepodľahla ani sľubom, ktoré jej vyšetrovatelia dávali pod podmienkou spolupráce: „Povedali mi, že ak podpíšem spoluprácu a budem poskytovať informácie o určitých osobách, dostanem sa na slobodu. Sľubovali mi dokonca štúdium medicíny v Moskve, keďže zdravotníctvo bolo v minulosti mojim veľkým snom, ale ako kádrovo nespoľahlivá osoba som nemala šancu sa naň dostať. Keď už nevedeli, ako na mňa, ukazovali mi výpovede pracovníčok z pošty, v ktorých sa uvádzalo, aká som nespoľahlivá osoba. Vedela som však, že boli poskytnuté pod nátlakom, že je to všetko ich hra, a ja som na ňu odmietla pristúpiť.“

Za najväčšie utrpenie s odstupom času Mária nepovažuje samotnú väzbu. Tú ako mladá a odhodlaná žena zvládala na počudovanie dobre. Najviac ju trápil fakt, že rodičia a blízki nemali o nej absolútne žiadne správy. Jedného dňa jednoducho zmizla. Netušili, či je mŕtva, ani čo sa s ňou stalo. Informáciu o jej osude dostali až v období, keď sa v septembri 1958 chystal monsterproces Ján Hutyra a spol., kde boli účastníci odsúdení na niekoľkoročné tresty odňatia slobody. Samotný Ján Hutyra bol odsúdený na 10 rokov. Mária bola za svoje napomáhanie „reakčnej protištátnej činnosti“ odsúdená na jeden a pol roka odňatia slobody. „V tom okamihu som bola rada, že už je to konečne za mnou. Všetky tie výsluchy, vyhrážky a nátlak, ktorý sprevádzal celé vyšetrovanie. Dostala som sa na celu s ďalšími väzenkyňami a spoznala sa tam s množstvom inteligentných žien, s ktorými sme zrazu zdieľali naše väzenské dni, odovzdávali si skúsenosti a pomáhali si.“

Zlom nastal 2. januára 1959, keď Mária dostala v dôsledku vyčerpania a väzenských podmienok ľadvinovú koliku. Vo väznici sa v tom čase nenachádzal žiadny zdravotnícky personál. Pomaly upadala do bezvedomia, až sa nakoniec dostala do nemocnice v Ruzyni, kde strávila v ťažkom stave tri mesiace. V dôsledku týchto útrap schudla vo väzení na neuveriteľných 34 kíl. Ani to ju však nezlomilo a pri prvej príležitosti žiadala o preloženie z ruzynskej väznice do niektorého z väzenských pracovných táborov: „Vedela som, že každý deň mojej väzby niečo stojí, a preto som chcela nastúpiť niekam, kde je možnosť prácou si tieto náklady vyrovnať. Taktiež ma ubíjala monotónnosť života za múrmi väznice.“

Na jar roku 1959 sa Mária dostala do väzenského pracovného tábora v Želiezovciach, kde ju však opäť čakal neľahký začiatok: „Aby to politickým väzňom patrične znepríjemnili, umiestňovali ich medzi ťažké kriminálničky. Ja som sa dostala medzi skupinu vrahýň a prostitútok. Hovorievali mi ,jeptiško´. Jedna z tých žien si zavraždila vlastné dieťa. Bola pomätená, niekoľkokrát ma v noci prebudila a so šialeným výrazom v tvári sa pýtala, kde je jej dieťa. Bol to neustály pocit ohrozenia. V noci a na barakoch, čo boli vlastne bývalé ovčince, striehnuť a zaspávať v neistote. Cez deň zas tvrdá otrocká práca na nekonečných lánoch polí, ktoré sme obrábali ručne, v šialenom tempe a za výdatného šikanovania zo strany dozorcov. Hneď po príchode som bola priradená k tzv. hnojárskej čate. V dôsledku môjho zlého zdravotného stavu a predošlej hospitalizácie som však dostala ťažký pruh-prietrž. Bola som hospitalizovaná v želiezovskej nemocnici, kde však neboli odborníci schopní mi túto diagnózu operovať. Preto ma provizórne preliečili medikamentmi a zakrátko som nastúpila späť do práce.“

Ako to však v živote býva, aj tu sa na Máriu usmial kúsok šťastia. Bolo to v období, keď do Želiezoviec prišli v roku 1959 väzenkyne odsúdené z náboženských dôvodov v procese s tzv. „Nevoľníkmi“, s ktorými mala Mária veľa spoločného. S jednou z nich, Martou Kobelovou, ju spojilo silné priateľstvo, ktoré pretrváva až do dnešných dní. Veľkou podporou bola pre Máriu aj možnosť listovej komunikácie s rodinou, hoci tá podliehala prísnej väzenskej cenzúre. Čas väzby postupne uplynul, a tak sa Mária na jeseň roku 1959 dostáva opäť na slobodu.

Na ceste útrapami doby so svojou spriaznenou dušou

Krátko po návrate z väzenia priniesol osud Márii do cesty človeka, ktorý ju mal sprevádzať na ceste životom. Na jar roku 1960 sa spoznala s Leopoldom Šidom, ktorý sa vrátil v dôsledku amnestie z dlhoročného väzenia, kde bol pôvodne v roku 1952 poslaný na 25 rokov za údajnú protištátnu činnosť. Prešiel najťažším obdobím stalinistických metód, výsluchov, fyzického týrania a svoj trest absolvoval v neslávne známom Jáchymove, kde pracoval pri ťažbe rádioaktívnej uránovej rudy (smolinca) bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov. Niekoľkokrát sa ocitol v bezprostrednom ohrození života, no nakoniec sa dočkal prepustenia na slobodu. Jeho životné cesty sa potom skrížili s Máriou a v októbri roku 1960 uzavreli manželstvo.

V decembri roku 1960 však prišiel Leopoldovi povolávací rozkaz na absolvovanie vojenskej služby. Mária už v tom čase čakala ich prvorodeného syna Michala. Počas týchto rokov sa spolu manželia videli dohromady len trikrát. Po návrate z vojny to mladá rodina taktiež nemala jednoduché. Neustály drobnohľad štátnych orgánov a negatívne kádrové posudky ich odstavili od akejkoľvek adekvátnej práce a vidiny lepšej budúcnosti. K synovi Michalovi v neskorších rokoch pribudli postupne ďalšie deti: Eva, Zuzana, Matej a najmladší Tomáš. Rodina sa mnohokrát ocitla takmer bez finančných prostriedkov. Muzikálne nadaný Leopold musel vykonávať najrôznejšie manuálne práce, svoj hudobný talent rozvíjal aspoň ako organista spevokolu Andrej v Ružomberku, ako aj pri muzikálnom angažovaní sa v ďalších cirkevných spolkoch v okolí. Útrapy dlhoročnej ťažkej väzby sa navyše postupne stále viac prejavovali aj na jeho zdraví. Mária sa v neskorších rokoch zamestnala ako upratovačka v Správe povodia horného Váhu v Ružomberku, o niečo neskôr v miestnom hračkárstve.

Orgány Štátnej bezpečnosti, vedomé si ich spriaznenosti s osobami z okolia bývalých politických väzňov, si Šidovcov neustále všímali a spôsobovali im existenčné problémy: „Pre nás to však bola rodina, všetci tí muklovia, všetci tí, s ktorými by sa ostatní ľudia báli zhovárať, aby na seba nevrhli v tej dobe tieň podozrenia. Všetci mali u nás dvere otvorené. Pomáhali sme si navzájom, podporovali sa. Spájalo nás všetkých priateľstvo, ktoré prekonalo všetky úskalia doby a vydržalo až do smrti. Na mnohých z nich, ktorí nás už opustili, totiž dodnes živo spomínam.“

Aby komunistickí mocipáni odstránili potencionálny reakčný živel, ktorý Šidovci predstavovali, predovšetkým v normalizačných 70. rokoch, dostali dokonca ponuku vycestovať do zahraničia so súhlasom štátnych orgánov: „Zažili sme si v tom režime svoje, neustále prepúšťania zo zamestnaní bez udania dôvodu, existenčné krízy, predvolávania manžela na ŠtB. Raz sme však mali vycestovať na návštevu do Talianska, ponúkli nám odcestovať aj s deťmi, čo vtedy vôbec nebolo zvykom. Obzvlášť u rizikových osôb, kde hrozila emigrácia. Doslova nám to podsunuli. Manžel bol však zásadový a napriek všetkým prekážkam, ktoré nás tu čakali, odmietol emigrovať, sám povedal: ,Ja nikam utekať nebudem, ja som tu doma. Nech odídu Rusi!´ A tak sme bojovali ďalej. Keď už sme boli starší a dali trochu pokoj nám, začali sa zas mstiť na našich dcérach, ktorým vystavovali negatívne posudky a chceli im znemožniť štúdium na vysokých školách. Eva aj Zuzana však dosahovali veľmi dobré študijné výsledky, a tak sa vďaka pár ľuďom, ktorí mali pochopenie pre túto nespravodlivosť, nevydarili.“

Čakanie Šidovcov na vytúženú slobodu trvalo až do roku 1989, keď po rokoch väzenských i civilných útrap prvýkrát zažili pocit rovnocenných občanov. Manžel Leopold mohol konečne doštudovať a v roku 1995 sa stal magistrom dejín umenia. Nikdy však nezabudli na krivdy minulosti spáchané nielen voči nim, ale hlavne voči mnohým už nebohým priateľom. Mária bola členkou Konfederácie politických väzňov Slovenska. V súčasnosti je predsedkyňou organizácie Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja v Ružomberku a v rámci svojej činnosti organizovala a zúčastňovala sa množstva spomienkových a pietnych akcií pripomínajúcich zločiny komunizmu. Život jej však aj v nových časoch predsa len priniesol ďalšiu ranu. Milovaný manžel Leopold nakoniec po rokoch boja s ťažkou chorobou, ktorá bola následkom jáchymovského pekla, v roku 2002 umiera. Mária tak stratila svoju najbližšiu spriaznenú dušu. Na pamiatku tohto výnimočného človeka sa uskutočnilo niekoľko Memoriálov Leopolda Šidu, ktorých sa zúčastnilo množstvo osobností kultúrneho i spoločenského života.

Mária bola za svoje celoživotné postoje, nezištnú pomoc a odhodlanie v boji proti komunizmu ocenená Čestným uznaním za statočnosť, ako aj dekrétom Veterána protikomunistického odboja. V súčasnosti žije Mária Šidová obklopená láskou svojich najbližších ako dôchodkyňa v Ružomberku. S podporou svojej dcéry Zuzany prednáša príležitostne mladým študentom o svojich zážitkoch s realitou komunizmu. O detailoch svojich spomienok na túto ťažkú kapitolu života sa jej však nerozpráva ľahko. Jej vlastné deti sa o nich dozvedeli až v dospelosti. Nakoniec však na počesť tých, čo zažili tieto útrapy, na počesť všetkých tých nevinných obetí, prekonala svoje mlčanie a snaží sa mladým ľuďom priblížiť živou spomienkovou formou realitu tej neľudskej doby: „Mladých ľudí nezaujímajú čísla, strohé fakty. Všimla som si, že to, čo v nich obnoví záujem, sú príbehy. Niečo, kde sa môžu zamyslieť, predstaviť si, vžiť sa do situácie. To je podľa mňa najlepšia cesta na priblíženie mladých ľudí dejinám, aby v nich zanechali určitý dojem, pocit a odkaz.“

Pre Post Bellum natočil a spracoval Michal Roľko 15. októbra 2017.