Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

prof. PhDr. Soňa Šimková (* 1944  †︎ 2024)

• narodila sa v Bratislave 29. 5. 1944

• 1968 absolvovala odbor divadelnej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave

• 1966 - 1968 pôsobila ako lektorka v dramaturgii činohry SND

• 1968 - 1970 navštevovala postgraduálne štúdium na Univerzite v Bazileji

• v roku 1997 na Divadelnej fakulte VŠMU obhájila hodnosť profesora

• v pedagogickej práci sa venuje predovšetkým dejinám románskeho divadla a súčasným divadelným tendenciám

• je autorkou viacerých učebníc, skrípt, knižných publikácií; za svoju prácu na divadelnom poli získala viacero ocenení

Soňa Šimková sa narodila 29. 5. 1944 v  Bratislave. Jej matku ako sirotu vychovávali mníšky v Ružomberku, kde vyštudovala gymnázium. Otec ako lekár vstúpil do armády počas Slovenského národného povstania, slúžil pod vedením generála Čatloša. Už pred svojím narukovaním pracoval vo vojenskej nemocnici v Ružomberku. Jeho rodina bola židovského pôvodu, preto sa dal veľmi rýchlo pokrstiť a stal sa katolíkom. „Po vojne bola hrubá čiara. Zásada mojej rodiny bola, že začíname od nuly. Nám deťom nechceli nič hovoriť o minulosti, lebo my ‚máme pred sebou budúcnosť a verme, že sa nič také nezopakuje,‘“ spomína na mlčanie rodičov.

V roku 1946 dostal otec ponuku robiť primára v nemocnici vo Zvolene, kde sa narodila aj jej jediná sestra Helga. Stará mama mala dvoch bratov. Jeden emigroval do Ameriky, kde podnikal, druhý brat bol advokát: „Mal veľmi zlý osud, za 1. svetovej vojny bol na východnom fronte. Z pre mňa neznámych príčin sa pridal k boľševikom, k Trockého línii. V roku 1938 emigroval do Francúzska so svojou manželkou, potom išli do Švajčiarska, tam sa zoznámil s americkým aktivistom Fieldom, ktorého obvinili, že je americký špión, a s ním ich spájali. V roku 1949, keď už žili v Československu, zmizol aj s manželkou.“ Sonina stará mama sa neskôr dozvedela, že jej brat spolu s manželkou boli uväznení v Budapešti. Až po roku 1956 ich rehabilitovali: „Zažila som ich raz na návšteve u starých rodičov. Sedeli sme pri stole, pozerali sa na mňa veľmi láskavým pohľadom. Nahovárali ma, aby som sa venovala umeniu, že je to krásne. A určite by som sa mala venovať francúzskej kultúre, lebo Francúzsko je najkultúrnejšia zem,“ spomína na časť rodiny.  

Sonini rodičia žili celý život v podnájme, nepatrili k príliš majetným. Podobne ako mnohí obyvatelia Československa, aj jej rodina prišla po menovej reforme v roku 1953 o úspory: „Pri zmene peňazí môj otec prišiel o pozemok. Všetky peniaze dával do nášho vzdelania. Pretože zásada bola, že to, čo sa investuje do vzdelania detí, to vám nik nevezme. Mali takú ilúziu. Ale aj to sa dalo vziať.“ Jej rodičia sa po nástupe komunizmu nechceli pred deťmi rozprávať o svojich názoroch na nový režim. Mohlo to byť nebezpečné, ak by náhodou niečo z toho deti povedali v škole: „Moja mama ma nechcela dať do pioniera. Potom, keď v triede vyhlásili, že tri deti z triedy nedostanú pioniersku šatku, a jednou z nich som bola ja, doletela som domov s plačom, že čo to znamená. Vtedy som to vnímala ako diskrimináciu.“ Náboženstvo opustili, čo bolo čiastočne ovplyvnené aj jej starou mamou, ktorá po holokauste a vojnových udalostiach povedala, že už nikdy na bohoslužbu nevkročí.

Na VŠMU bol iný život – bohémsky

V roku 1962 Soňu Šimkovú prijali na Vysokú školu múzických umení v Bratislave (VŠMU), odbor dramaturgia: „Ocitla som sa v ročníku s dosť prominentnými spolužiakmi, bola tam dcéra profesora Rampáka, dcéra profesora Pišúta, syn profesora z lekárskej fakulty, chlapec z Trenčína a ja. Mala som spočiatku pocit hendikepu, alebo zakríknutia, ale to prešlo. Dlho som sa na túto školu pripravovala, vedela som už na gymnáziu, že chcem študovať dramaturgiu.“

Starí rodičia žili v Bratislave, kam ako deti chodili na prázdniny zo Zvolena aj Soňa s Helgou. Soňa mala 4 roky, keď bola prvýkrát v Slovenskom národnom divadle: „Až neskôr som si uvedomila, že som vtedy videla prvý pôvodný slovenský balet, ktorý zhudobnil Tibor Andrašovan – Orfeus a Eurydika. Dodnes si pamätám, ako som sa cez prestávku hnala tou strednou uličkou v parteri historickej budovy SND dopredu k orchestrisku, bola som zvedavá na ten priestor. To predstavenie bolo pre mňa silným zážitkom, ktorý sa tiež podieľal na tom, že som sa rozhodla študovať divadlo,“ spomína.  

Po príchode do vysokoškolského sveta sa jej začali rozširovať obzory: „Keď som prišla na VŠMU, bolo to, akoby som vošla do iného sveta. Vo Zvolene na gymnáziu boli ešte 50. roky. Tu už boli bohémske pomery. Všetko, čo sme mali zakázané v škole či doma predtým, tu sa smelo. Aj pedagógovia boli iní, svojrázni, oveľa liberálnejší. Začali sa robiť divadelné inscenácie, aké študenti chceli. Lasica so Satinským adaptovali hru bratov Čapkovcov – Hra lásky osudnej. Inscenovali to kabaretne, a tam to začalo. Takéto predstavenia išli jedno za druhým.“ Divadelné hry boli úplne iné ako dovtedy, reprezentovali mladú, uvoľnenú, slobodomyseľnú mládež. S týmito predstaveniami sa začalo cestovať aj do zahraničia, na Západ, na rôzne študentské festivaly. „V 60. rokoch sa roztrhlo vrece s vysokoškolskými divadelnými festivalmi, tých pozvaní pribúdalo. Rudolf Mrlian veľmi takéto cestovanie podporoval. Takže škola bola skutočne na rôznych prelomových podujatiach, ktoré vošli do histórie nielen vysokoškolského divadla, ale vôbec avantgardného divadla 20. storočia. Škola tam bola a ja som tam bola tiež,“ hovorí.

V roku 1965 sa zúčastnili na 2. ročníku Festivalu univerzitných divadiel vo Francúzsku, kde sa neskôr, keď už bol svetovo známym, prezentovali tie najväčšie mená povojnovej avantgardy (J. Grotowski, T. Kantor, Pina Bausch, R. Wilson, E. Barba). V rovnakom roku škola získala Grand Prix za Komédiu o bohatci a Lazarovi, ktorú režijne pripravila dvojica mímov Sládek – Žlábek. „Hrali tam také hviezdy ako Stano Dančiak, Marián Labuda, Ľubo Roman, Karol Čálik a ešte zopár ďalších. Bolo to veľmi štylizované a hravé.“

Škola sa zúčastnila festivalu aj v 70. rokoch (1973), Soňa Šimková bola prítomná na všetkých hosťovaniach, pretože vďaka znalosti francúzštiny mala funkciu tlmočníčky a pomáhala v každodenných situáciách.

Na VŠMU ju učil Milan Šimečka a Ján Ladislav Kalina. Patrili k najobľúbenejším pedagógom, ktorí im akoby ukázali cestu. V roku 1965 pani Šimková vstúpila do komunistickej strany, s pocitom nádeje na jej „ozdravný proces“: „U mňa to bola aj akási revolta. Práve sa mal udiať obrodný proces a bolo k tomu treba mladých. Ako mladí sme inklinovali k ľavicovej vízii. U mňa to bolo divné, pretože mne otec pripomenul prastrýka, čo sa mu stalo, že si mám dať pozor. Bola to generačná revolta aj proti rodičom, ale neviem, čo som im vyčítala. Dali sme sa presvedčiť, že tí mladí sú tam potrební.“ Tiež som si svoje za to prežila. Mala som svoje vnútorné väzenie, pretože som sa dostala do pasce, z ktorej som nevedela odísť,“ konštatuje po rokoch.

Soňa Šimková zažila okupáciu z augusta 1968 v Bratislave: „Užili sme si tanky v uliciach Bratislavy, na cyklostyle sme rozmnožovali letáky, písali sme kriedou po budovách, aj sme sa hádzali na zem, keď začala streľba na Námestí SNP.“ V októbri 1968 jej narýchlo schválili mesačný štipendijný pobyt v Paríži, následne však išla študovať na Univerzitu v Bazileji aj so svojím manželom. Pobyt im predĺžili ešte o rok, ale na jeseň 1970 sa musela rozhodnúť, ako ďalej: „Husák vtedy povedal, že hranice nie sú korzo, nech sa ľudia vrátia, alebo nech tam zostanú.“ Do Bratislavy sa vrátila sama, pretože jej manžel naspäť do východného bloku nechcel, stal sa neskôr vo svete významným etnológom a ich životné cesty sa rozdelili. Soňa sa do ČSSR nevrátila ako emigrantka, keďže bola celý čas na študijnom pobyte, nebola tým pádom ani prenasledovaná.

Nad Bratislavou visel olovený oblak

Návrat zo zahraničia do vlasti bol prekvapujúci: „Keď som sa vnorila do Bratislavy, dostala som prvotný civilizačný šok. Zrazu som videla jedno sivé mesto. Sivé budovy, sivý olovený oblak visiaci nad Bratislavou. A videla som sivých zachmúrených ľudí,“ hovorí o dojmoch zo začatej normalizácie. Nemala v Bratislave nič – ani byt, ani muža, ani prácu. Veľmi jej pomohli svokrovci, u ktorých mohla bývať, a začala si hľadať zamestnanie. Keďže ešte v rokoch 1966 - 1968 pracovala v Slovenskom národnom divadle ako lektorka dramaturgie, jej prvé kroky viedli práve tam. V dramaturgii pracovala predtým Gita Majerová a Eva Malinová. Malinová emigrovala hneď po roku 1968 do Švajčiarska. Na pozícii dramaturgičky tak zostala už iba Gita Majerová: „Ona si to poriadne zlízla. Jej prišili za golier dramaturgiu 60. rokov. Aj protesty proti vstupu vojsk v roku 1968. Bola v komunistickej strane a pri previerkach jej to spočítali a vyhodili ju zo zamestnania.“ Soňu Šimkovú napokon zamestnali na VŠMU, kde profesor Ján Boor potreboval asistentku: „Mala som 28 rokov, keď som začala učiť. Moji prví študenti boli Ondrej Šulaj, Jozef Puškáš, pretože najprv mi dali učiť filmovú dramaturgiu a scenáristiku a nemeckú literatúru. V ďalšom ročníku bol napríklad Jaro Filip, ktorý fajčil na hodinách. Neskôr som začala učiť dejiny divadla, a tam bol napríklad Blaho Uhlár a Pražmári. Boli moji prví študenti, a tí si ma podávali.“

Časom sa zintenzívnili pravidelné kontakty medzi Sovietskym zväzom a VŠMU, pamätníčka tiež absolvovala zopár zájazdov do ZSSR. Pod hlavičkou klubu SZM sa robili neoficiálne predstavenia a prednášky: „Dali sa požičať filmy z Francúzskeho inštitútu z Prahy. Hodiny som vylepšovala dokumentárnymi filmami o umelcoch, ktoré neboli úplne podľa požadovaných predpisov. Miloš Ruppeldt, Miloš Mistrík a Andrej Maťašík boli študenti, ktorým som bola ročníkovou vedúcou. V klube SZM mali prednášku o francúzskom avantgardnom dramatikovi Artaudovi, za čo si ich zavolal rektor Mrlian na koberec. Vyčistil im žalúdok a povedal, že o takýchto ľuďoch tu nebudú prednášať. Museli dodržiavať socialistický realizmus na škole.“ VŠMU ako vplyvnú vzdelávaciu inštitúciu za normalizácie často navštevovali príslušníci ŠtB.

Konšpiračná garzónka

Po zastavení demokratizačných procesov Pražskej jari a následnom návrate k represívnemu straníckemu systému boli mnohí umelci a spisovatelia perzekvovaní za vyjadrenie kritiky voči režimu vo svojej tvorbe. Pani Šimková spomína na to, ako raz Milan Šimečka usporiadal tajné stretnutie s dvoma českými spisovateľmi: Ludvíkom Vaculíkom, autorom manifestu Dvetisíc slov, označovaného za kontrarevolučný, a Ivanom Klímom, ktorý už vtedy patril medzi zakázaných autorov. „Kalina so Šimčekom vymysleli, že ich umiestnia v mojej garzónke, aby nešli do hotela. Po pár rokoch mi pri dverách zazvonil jeden mladý muž v obleku. On mi začal rozprávať: ‚My veľmi dobre vieme, že vy sa stretávate s tými Kalinovcami a pravidelne tam chodíte. A veľmi dobre vieme, že vašu garzónku prepožičiavate, že u vás spal Vaculík, Klíma a podobne.‘“ Od Sone chceli, aby začala spolupracovať so Štátnou bezpečnosťou. Ona rázne odmietla. S Kalinovcami mala veľmi dobrý vzťah, považovala ich za svoju rodinu. Ján Ladislav Kalina sa po vydaní knihy Tisíc a jeden vtip vďaka jej recesistickému obsahu dostal do problémov a po vylúčení z VŠMU ho v roku 1972 v politickom procese odsúdili na 2 roky väzenia. Z trestu si odsedel polovicu a po prepustení nesmel publikovať. Soňa spomína, ako sa u Kalinovcov stretávali rôzni umelci, ktorí boli po roku 1968 povyhadzovaní zo zamestnaní kvôli tomu, že ich režim považoval za nepohodlných. Stretávala u nich spisovateľku a prekladateľku Zoru Jesenskú či reportéra a dramatika Romana Kaliského. Manželia Kalinovci boli podľa osobných spomienok Sone Šimkovej veľmi spoločenskí a otvorení. Z ČSSR legálne emigrovali v roku 1978.

„Pozeranie sa cez plot. To bola moja celoživotná zábava“

Soňa Šimková spomína, ako sa v 80. rokoch na VŠMU rozbehol študentský divadelný festival Istropolitana. Nové zahraničné kontakty priviedli na Slovensko nielen zaujímavé inscenácie, ale aj závan slobody, ktorá bola v tých rokoch nedostatkovým tovarom. „Spríjemnilo mi to tie 80. roky. Pochopila som, ako veľmi to bolo užitočné pre študentov. Keď sa začali pomaličky pozývať aj zahraničné súbory, to bola prietrž (francúzsky, belgický, anglický, čínsky súbor). Prišiel dokonca aj súbor z Austrálie s predstavením Tančiareň, ktoré režíroval Baz Luhrmann[1].“ Vtedy už bolo cítiť vo vzduchu slobodu.

V novembri 1989 po vypuknutí Nežnej revolúcie sa svet, aký dovtedy poznala, obrátil naruby. Prebiehali štrajky nielen na námestiach, ale aj v divadlách, na školách, na VŠMU: „Ja som bola rada, že sa to deje. Spomenula som si na 60. roky a povedala som si: tak sme sa dočkali, chvalabohu.“ Soňa mala pocit, že komunizmus sa postupne rozkladal zvnútra. Po tom, ako v Nemecku padol Berlínsky múr, ako sa začali otvárať hranice, nebolo pochýb, že zmena je blízko. Poznala kapitalizmus, pretože bola na viacerých študijných pobytoch, či už vo Francúzsku alebo v Švajčiarsku: „Vedela som, že vám tam nikto nič nedá zadarmo. Mala som reálne zážitky a neidealizovala som si to.“

Počas nahrávania rozhovoru bola spokojná, že môže žiť v liberálnej demokracii: „Každý deň sa učíme, čo to vlastne je, a vyjasňujeme si to.“ Za veľký neúspech považuje súčasný stav školstva a jeho finančnú poddimenzovanosť. Na odbory ako divadelná veda sa v dnešnej dobe hlási omnoho menej ľudí, pretože je to rizikové povolanie, čo sa týka zamestnania sa a dobrého zárobku: „To, čo sme zažili my, že na VŠMU išli študovať dosť prominentné deti, to je dávno preč. Možno aj tým, že ani kultúra nie je celkom v strede záujmu. Došlo k dosť veľkému vyhoreniu a teraz musí nastať nové naštartovanie,“ uzatvára.

V roku 2010 získala cenu za divadelnú pedagogiku Prix François Florent a v roku 2012 ocenenie Slovenského centra ITI/IIT UNESCO za mnohoročnú prácu na poli medzinárodných kontaktov slovenského divadla. V roku 2019 získala Cenu Slovenského centra AICT – Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov za mimoriadny prínos v oblasti divadla.

Profesorka Soňa Šimková zomrela 15. októbra 2024. 

[1]  pozn. neskôr slávny filmový režisér - Moulin Rouge, Great Gatsby