Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

František Šlachta (* 1931)

• narodený 13. 8. 1931 v Ružomberku

• ľudovú školu navštevoval a na gymnáziu študoval František v Ružomberku

• v auguste 1952 narukoval k PTP

• 2. decembra 1954 sa dostal do civilu

• 8. decembra 1954 sa oženil s Editou rod. Matulovou

• 35 rokov projektant pre celulózny a papierový priemysel

• venoval sa fotografii, dlhoročný dobrovoľný člen Horskej služby

• žije na dôchodku v Ružomberku

František Šlachta sa narodil 13. 8. 1931 v Ružomberku. Otec Gejza bol robotník, matka Jolana sa starala o domácnosť. Mal 5 súrodencov, bol najstarší. V súčasnosti žije už len on s jedným bratom. Jeden z jeho bratov bol Prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD. (1939 - 2016), spoluzakladateľ Spolku architektov Slovenska a v rokoch 1990 - 1994 jeho prvý prezident.

Spomienky na druhú svetovú vojnu

Pár spomienok má František napriek detskému veku na druhú svetovú vojnu. Napríklad na situáciu po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP). „Mama mala ťažkosti s prstom a mali sme akurát dvojčatá malé ešte - brata so sestrou. Sme sa presťahovali k starej mame do Ludrovej, tam sme prežili jednu ťažkú noc, keď susedia z Bieleho Potoka, pretože oni boli v Povstaní a Ludrová nebola v Povstaní, tak granátmi zapálili humná. My sme pod kostolom bývali a až ponad kostol lietali iskry z toho ohňa obrovského. Potom na druhý deň sme sa vrátili domov, ale v našom byte boli vojaci nemeckí. Potom tí vojaci odišli z nášho bytu.“

Počas obdobia SNP a vtedajších bojov sa museli často schovávať v pivniciach. Zažili aj postupujúcu Červenú armádu astávali sa prípady, že brali ľuďom hodinky. „My sme bývali tak na konci mesta a raz sme sa s otcom vracali domov a sto metrov od domu išiel oproti nám jeden ruskýdôstojník, ktorý sa odpojil a išiel sólovo. A sme videli ako vyšiel na ulicu jeden človek - zamestnanec na železničnej stanici a mali dáku debatu s tým Rusom. My sme nevedeli čo sa dialo. Ale potom išiel ďalej, zastavil nás a hovorí otcovi: ,Máš časy?‘ Tak mu ukázal, že nemá, hodinky mal vo vrecku. Tak nás pustil ďalej. A ten prednosta stanice tam stál ako soľný stĺp. A hovorí otec môj: ,Čo sa stalo?‘ On: ,Ale prišiel a že: Máš časy?‘ Mal také hodinky na retiazke vytiahol ich a ukázal mu koľko je hodín. A Rus: ,Predáš?‘ On: ,Nepredám!‘ A davaj! Mu ich vytrhol aj s tou retiazkou.“

Namiesto štúdia Pomocné technické prápory

Ľudovú školu navštevoval a na gymnáziu študoval František v Ružomberku. Plánoval pokračovať v štúdiu a aj išiel na prijímacie skúšky na Vysokú školu lesnícku školu do Zvolena. Bolo to však už po nástupe komunizmu. „Prvá otázka bola, že keď som z toho Hlinkovho hniezda, tak že čo viem o Ružomberku. Tak už som vedel na čom som, a že som skončil. Boli už aj na gymnáziu takí dvaja, čo robili kádrové posudky.“ Vďaka známym sa zamestnal v Ružomberku, lenže v roku 1952 mu prišiel povolávací rozkaz a v auguste musel narukovať k Pomocným technickým práporom (PTP). „Bol som na odvode v Ružomberku, mal som jedného suseda, ktorý bol na vojenskej správe zamestnaný, bol partizán a ja som mu ešte pomáhal maturitu urobiť a potom som sa dozvedel od môjho priateľa, dôstojníka ktorý tiež robil na vojenskej správe, že to on ma zaradil k PTP. Otec že vraj bol náboženský fanatik a vatikánsky vojak! Toho človeka som potom ignoroval.“

Kde rukujú a čo ich čaká nemali príslušníci PTP poňatia. František si spomína, že prvotný pocit bol dosť veľký šok. „Bolo to vtedy kruté, keď cvičák sme mali 3 týždne, to som bol v Moste a zo stanice sme prešli v daždi s kufrom do kasárni. Potom tie moje civilné šaty, samozrejme mamka ma vybavila ako slušného človeka na vojnu, tak mokré zbalené po týždni prišli splesnivené domov. Dali nám tam nemecké mundúry a takéto veci.Bolo to dosť ťažké, ale nakoniec som to prežil a vďaka tomu, že som sa od roboty neodťahoval, tak ja som bol za tie 2 roky a nejaké 3 mesiace 17-krát na opušťáku či dovolenke. Prešiel som stavbyod Plzne, Chrudima, Přerova atď. Po Čechách som sa stále motal. Ale naučil som sa aj murárčine a prišiel som z vojny a mal som dáky základ aj finančný.“

Rôzni boli velitelia, ktorí väčšinou o „pétepákov“ nejavili záujem. „Lebo tam boli dôstojníci z trestu. Buď bol z IQ 35, alebo keď mal dáky prúser tak bol zaradený k PTP za trest a tí na to kašlali. Boli však aj velitelia slušní a inteligentní. Mali sme takého veliteľa jedného, ktorý prešiel celý ruský front od Moskvy až na Duklu. Keď si obliekol napr. na 1. mája bielu uniformu, tak medaily mal navešané až po pupok. A bol aj taký jeden major Kadeřábek, dvojmetrový chlapisko. Vždy sa prihrnul, keď sa stala dáka nepríjemnosť a keď zareval na vrátnici tak celý tábor bol v pozore. My sme zdravili len od poručíka nahor. Ale oni ani nezabŕdali do nás, lebo vedeli, že s „pétepákmi“ len pokoj. Lebo dostali aj nakladačku občas, lebo boli aj prudkejší chlapi medzi nami, nielen mierumilovní.“

Nezáujem bol zväčša aj zo strany lekárov, ktorí boli k PTP tiež pridelení a záujem o príslušníkov PTP a ich zdravotný stav nemali. „Liečili“ zväčša len metódou simulant, alebo 3 dni na lôžku. Keďže však väčšinu času boli s „pétepákmi“ postupne prešli na ich stranu a držali s nimi.

Aj smrteľné úrazy

Veľmi rýchlo sa vytvorili partie a pétepáci makali a stavali hlavne bytovky, ale aj kasárne či letiská. „Keď sme prišli na prvé pracovisko do Přerova, tak mesto bola na rovinke a taký kopček bol a tam boli polia a uprostred tých polí sme mali stavať kasárne. My sme prišli do baráku, ktorý bol v poli postavený. Nebolo tam nič ešte všade nevybratá repa v decembri, čo zapadla snehom. Sme sa ubytovali na izbe nás bolo asi 15.“ Ako pamätník s humorom spomína často sa im „podarili“ aj smiešne bytovky. V Chrudime postavili bytovku, a keď prišli tesári zistili, že budova bola o 12 cm hore užšia než dolu. Už oveľa vážnejšie hovorí, že sa stávalo aj mnoho úrazov neraz aj smrteľných. „Chodila taká partia chlapcov na Dempri, takom zvláštnom traktore s korbou. A mali naložený štrk a sedeli vedľa šoféra nalepení na tých blatníkoch a išli takou cestou a ten šofér sa uhýbal nákladnému autu a zachytil predným kolesom o dáky stĺp, strhlo mu to volant a ten traktor po takej lúke letel dolu svahom a tí chlapci padali pred ten stroj. Päť mŕtvych bolo vtedy.“

Národnostné aj sociálne zloženie príslušníkov PTP bolo pestré. Boli tam Slováci aj Maďari, kulaci, bohoslovci, vysokoškolskí študenti vyhodený zo štúdia, či aj tzv. kopečkári, ktorí sa pokúšali ujsť za hranice. Podľa pamätníka si k sebe rýchlo našli cestu a sa skamarátili. „Boli tam aj rôzne existencie, ale to sa vytriedilo, postupom času sa zistilo, kto je čo. My sme vôbec nerozdeľovali, že ty si Maďar, či ty si to. My sme boli kamaráti všetci. Boli sme partia a makali sme a aj na 200 percent sme plnili normy. Ale nehladovali sme a boli sme vtedy mladí a plní síl.“ V rámci stavebných prác ich presúvali na rôzne pracoviská, kde boli ich prácu práve treba. František pôsobil okrem Přerova, v Chrudime, Českej Trebovej, ale v pamäti mu ostalo hlavne pracovisko v Plzni, kde stavali letisko v Líních a kde bola mimoriadne ťažká práca. „Keď som ja prišiel do Plzne tak tam niektorí chlapci slúžili už štvrtý rok. Ale keď udrela sobota, tak v Plzni bolo kvantum týchto vojakov a sadli na rýchlik a išli sa zabávať. My sme dostávali plat ako normálni zamestnanci, len nám polovicu zobrala armáda a zbytok sme dostávali na vkladnú knižku.“

Veľmi smiešne boli podľa pamätníka politické školenia, na ktoré sa „pétepáci“ vyslovene tešili. „My sme s radosťou chodili na politické školenie, lebo tam boli klerici, ktorí už mali aj 3 roky seminára a už mali marxizmus preštudovaný. A tí toho primitíva politruka tak domotali, že nevedel ani či sa volá Jano, či Juro. My sme mali zábavu z toho! Oni mali argumenty a ten politruk bol človek, ktorý len čítal z brožúrky volačo a nevedel sa absolútne zorientovať a tí ho tak domotali, že to skončilo vždy fiaskom. Nás rozohnali a hotovo.“

V útvare v ktorom slúžil František, boli možné vychádzky, ktoré ako veriaci človek využíval aj na návštevu kostola a dostal sa niekoľkokrát domov aj na dovolenku za rodinou a snúbenicou. Určité uvoľnenie nastalo po smrti Stalina a následne Gottwalda v roku 1953. „Keď zomrel Stalin, tak som dostal dovolenku, ale nie preto, že zomrel Stalin, ale náhodou to tak vyšlo, že som mal dovolenku. A išiel som vlakom-rýchlikom cez Bohumín a cez Ostravu a tak na Žilinu. A v Bohumíne na stanici zrazu bola obrovská fotografia Stalina s takou páskou a vedľa neho Gottwald, tiež s páskou. Tak som vedel, že aj Gottwald zomrel.“

Asi v polovici roku 1954 prišli aj previerky a PTP boli prekvalifikované na Technické prápory (TP). Preverený bol aj František, dokonca ho povýšili na slobodníka. Stal sa pomocníkom starešinu, ktorým bol Vladimír Huljak, veľmi vzdelaný pán na ktorého František aj po rokoch spomína, ako na veľmi dobrého človeka. Mali samostatnú izbu a aj kanceláriu. Dokonca preverený príslušníci teraz už TP dostali aj zbrane a boli si zastrieľať na strelnicu. Ale väčšinu času mali zbraň odloženú v sklade ich úloha naďalej spočívala v tvrdej práci.

Projekcia, fotografia, horská služba

Do civilu sa František dostal 2. decembra 1954 a 8. decembra mal sobáš. V polovici 50. rokov 20. storočia sa začal popri zamestnaní projektanta pre celulózny a papierový priemysel venovať fotografii. „V projekcii som bol zamestnaný prakticky 35 rokov. Budoval som všetky papierenske fabriky na Slovensku od Štúrova, Hencoviec, Harmanca, Slavošoviec až po ružomberskú fabriku. Popri tom som sa začal zaoberať fotografiou a to ma tak akosi napĺňalo. Ja som prežil tie politické turbulencie dá sa povedať pomerne ľahko. Politika ma nezaujímala, lebo aká je to politika to ma utvrdilo, keď som bol u PTP. Tá sféra politická to bolo cudzie pre mňa. Ja som žil v projekcii, potom som žil pre rodinu a zaoberal som sa aj krajinárskou fotografiou. Mal som svoje zázemie pomerne veľké. Bol som vyťažený stále a snažil sa zmysluplne tráviť čas. Mal som dobrého direktora, kamaráta z horskej služby, ktorý mi nerobil problémy.“

Popri projektovaní a výstavbe nových papierenských strojov sa tak uplatnil aj ako fotograf a vydal 3 samostatné celofarebné publikácie o ich výstavbe a technológii. V spolupráci s vydavateľstvom OSVETA a NEOGRAFIA v Martine sa stal spoluautorom či autorom vlastných obrazových publikácií z horného Liptova. Vďaka jeho tvorbe vyšla prvá celofarebná publikácia o Ružomberku. Dlhé roky boldobrovoľný člen Horskej služby, kde zažil krásne, ale aj ťažké a tragické zážitky. Vďaka častému pobytu v horách vytvoril množstvo krajinárskych fotografií a len v časopise Krásy Slovenska publikoval vyše 700 fotografií z toho 112 titulných farebných strán. Okrem krajinárskych fotografií sa venoval i sakrálnym stavbám Liptova a Oravy, folklóru Liptova a jeho prírodných zvláštností. Dlhé roky spolupracoval s rôznymi redakciami, kde publikoval fotografie z prostredia vodákov, horolezcov, rybárov, poľovníkov, turistov a lyžiarov vo všetkých ročných obdobiach. I v pokročilom veku sa venuje fotografii, stále má rozpracované a chce dokončiť rozrobené veci. Celý život je veriaci človek. S láskou spomína na svoju už zosnulú manželku Editu rod. Matulovú (1932 – 2008), s ktorou prežil pekný spoločný život a ktorú považuje za veľmi vzácnu ženu. Mali spolu 5 dcér, na ktoré je František veľmi hrdý.

Pre Post Bellum natočil a spracoval Roland Valko.