Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Adolf Slamka (* 1934)

• narodený 17. júna 1934 v Stránskom

• rodičia Jozef Slamka a Mária, rodená Gabčíková, súrodenci Anežka a Šebastián

• ako malý chlapec poznal Jozefa Gabčíka

• počas druhej svetovej vojny miništroval vtedajšiemu prezidentovi Jozefovi Tisovi

• v dome rodičov sa starali o zraneného ruského dôstojníka Ženka, zahynul pod Strečnom, skočil s granátmi na nemecký tank

• bývali u nich 12 nemeckí vojaci, jeden z nich ukradol otcov rodný list

• s otcom a so strýkom našli vypálenú poľovnícku chatu, kde sídlila partizánska skupina Suvorov veliteľa V. I. Klokova

• počas základnej vojenskej služby bol nasadený v potláčaní Maďarského povstania (1956)

• po vojne pracoval celý život v lese, sprevádzal pri poľovačkách významné osobnosti

• pri prácach v lese s kolegami vyzbierali viac ako 20 vriec kostí a lebiek mŕtvych partizánov a vojakov

• s manželkou Annou má 4 deti, 11 vnúčat a 1 pravnúča

• na dôchodku pomáha označovať staré vojnové hroby v Rajeckej a Kuneradskej doline, ktoré ešte neboli objavené

• Adolf Slamka zomrel 01. júla 2024

Adolf Slamka sa narodil 17. júna 1934 v Stránskom. Adolfov otec Jozef Slamka sa narodil v Amerike v čase, keď tam boli jeho rodičia na robotách. Do rodnej zeme sa mali vracať legendárnym Titanicom, no ten sa potopil ešte na ceste z Anglicka do Ameriky. Adolfovi starí rodičia Slamkovci tak prišli o cestovné lístky a ich odchod z Ameriky sa o nejaký čas oddialil. Po návrate domov z našetrených peňazí postavili dom. Jozef Slamka vyrástol, vzal si za ženu Máriu Gabčíkovú a narodili sa im deti Anežka, Adolf a Šebastián.

Detské časy a spomienky na Gabčíka

Adolf ako malý chlapec pásaval kravy a husi a pomáhal otcovi na poliach a v lese. S rodičmi a súrodencami bývali v dome spolu so starou mamou Slamkovou a strýkom Františkom Slamkom a jeho rodinou. František Slamka sa kamarátil s maminým bratrancom Jozefom Gabčíkom. Ten pochádzal z vedľajšej dediny – z Poluvsia. Adolf si spomína, že ich volali „siamské dvojčatá“, stále boli spolu.

„Pamätám sa, keď sa strýko ženil – Gabčík mu bol za družbu. Išli spolu na vojnu, aj v Žiline v posádke boli spolu. Jožko sa rozhodol, že pôjde preč, a strýka zavolal na tú rozlúčku. Ale strýko už bol ženatý a mal manželku v druhom stave, tak nikde nešiel. Jožko išiel na stanicu, a ten strýko s ním sa rozlúčiť. Aj ho vrátil, toho strýka, že načo sa ženil, nech už nikam nejde. Tak odišiel ten Jožko preč. A už sme potom o ňom len počuli,“ spomína si Adolf na Jozefa Gabčíka.

Jozef v tom čase pracoval v Žiline, v chemickej továrni na výrobu bojových chemikálií slúžiacich na zbrojenie a modernizáciu Československej armády. Odvtedy o ňom nepočuli, až do leta 1942. Po atentáte na Heydricha v máji 1942 žandári po dedine zisťovali, s kým sa kamarátil, a vypočúvali aj strýka, no nič nezistili. Len Jozefov otec si s trpkosťou v hlase zvykol spomenúť, že Jožko bol dobrý chlapec, no keď nastal Slovenský štát, republika toho chlapca „skurvila“.

Začiatky vojny v živote malého chlapca

Keď začala druhá svetová vojna, mal Adolf iba 5 rokov. Pamätá si, že otec so strýkom museli narukovať do armády a mamka so starou mamou vtedy veľmi plakali. Ako malý chlapec sa bál a schoval sa do válova v maštali. Ráno už ženy neplakali nad vojnou, ale za ním, že sa stratil. Adolf vtedy hrdinsky povedal, nech sa neboja, že on bude robiť miesto tatka. Doma zostala len stará mama, deti a dve tehotné nevesty.

Adolf si z toho obdobia spomína, že sa doma starali o jedného ruského plukovníka. Volali ho Ženko. Ušiel zo zajatia, bol postrelený a hnisala mu lopatka. Ženy sa o neho starali trištvrte roka. Keď sa ktosi vyzvedal, čo k nim stále chodí lekárka, rýchlo si šla jedna alebo druhá nevesta ľahnúť, len aby ho neprezradili. Neskôr chodil s nimi aj do kostola a sedával v laviciach, nezvyčajne, pri ženách.

„Keď prišlo povstanie, odišiel. Povedal, že keby ho boli Rusi dostali, tak ho zabijú. On ako vysoký ruský dôstojník sa nesmel nechať zajať. Išiel smerom na Martin popod Strečno, oproti šli nemecké tanky. Ženko mal plný ruksak granátov a zhora zo skaly skočil na prvý tank. Zlikvidoval tank aj seba, nezostalo z neho nič. Vedeli sme Ženkovu adresu domov, aj sme písali jeho rodine. Ale odpoveď sme žiadnu nedostali,“ spomína na Ženka Adolf.

Miništroval Jozefovi Tisovi

Neďaleký Kunerad a jeho lovecký zámok a revír grófa Ballestrema boli častým cieľom návštev významných osobností pred vojnou aj počas nej. Neraz tam bol aj poslanec Surovjak. Adolfov otec grófovi zabezpečoval pravidelný prísun teľaciny, takže sa poznali. Počas vojnových rokov v roku 1942 sem zavítal aj vtedajší prezident Jozef Tiso, ktorý bol v rokoch 1911-1912 kaplánom v neďalekom Rajci. Tiso v auguste 1942 v lese na Stranianke celý týždeň slúžil omše pre ľudí z dediny, furmanov a „papalášov“. Spovedal ich a dával im prijímanie.

Adolf, vtedy asi 8-ročný chlapec, mu robil miništranta: „Ľalíková Margita stála ako miništrant, a ja. Tiso povedal všetkým ľuďom, aby si sadli. My sme si mysleli, ako miništranti, že aj my si máme sadnúť, tak sme si sadli. Otec mi potom povedal, že už videl somárov aj hovadá, aj všetko, ale takých sprostých a ešte aj miništrantov ešte nevidel, ako mňa a Margitu. Že kto to kedy videl, aby miništranti počas omše sedeli?!“ úsmevne spomína na svoje prvé a zároveň posledné miništrovanie Adolf.

Židia cez vojnu a počas SNP

Podľa súpisu Židov z roku 1942 v Kunerade ani v Stránskom v tej dobe nežili žiadni Židia. Domy a stodoly miestnych obyvateľov sa však stali útočiskom pre skrývajúcich sa jednotlivcov či celé rodiny.

Adolfova stará mama Paulína Gabčíková bola v okolí známa liečiteľka. Chodila liečiť partizánov, naprávala zlomeniny, vyberala črepiny a tiež chodila k pôrodom. Bola aj pri pôrode istej skrývanej Židovky, ktorá v úkryte porodila dcérku. Tá sa k nej po vojne častokrát s vďakou vracala. „Doniesla kameň z Izraela starej materi na hrob,“ spomína pamätník.

Adolfov strýko advokát Michal Majerčík so ženou Annou žili v Žiline a osvojili si židovské dievčatko Hetty Fisch. Zachránili ju tak pred transportom do Osvienčimu. Jej otec, oftalmológ z Bratislavy, ju ukryl u sestry v Žiline, aby bola v bezpečí. No transporty do lágrov sa konali aj tam. Keď gardisti vyháňali Židov z bytov na hornom poschodí, Michal Majerčík Hetty vtiahol do svojho bytu, keď ich hnali po schodoch dole na ulicu. Starali sa o ňu deväť mesiacov a istý čas ju skrývali aj u rodiny v Kunerade. S dievčatkom sa poznal aj Adolf. Majerčíkovcom bolo po vojne udelené významné  ocenenie „Spravodlivý medzi národmi“. Ich mená sú v zozname na Múre cti v Záhrade spravodlivých medzi národmi v Izraeli. Adolf spomína, že Hetty s manželom a deťmi sa často s vďakou po vojne do Kuneradu vracali na návštevu.

Slovenské národné povstanie

Husté a členité hory Rajeckej a Kuneradskej doliny poskytovali tvoriacim sa odbojovým skupinám a partizánskym oddielom dobré zázemie. Partizánske hnutie sa začalo formovať už začiatkom leta 1944, postupne ho posilňoval príchod partizánskych organizátorov zo Sovietskeho zväzu.

V oblasti Kuneradu pôsobila najmä II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika s veliteľom nadporučíkom Viliamom Žingorom a vojenským poradcom majorom Konstantínom Karpovičom Popovom. Ich sídlom sa začiatkom septembra 1944 stal vtedy už opustený lovecký zámok grófa Mikuláša Ballestrema. Zámok mal výbornú strategickú polohu, ktorú využili odbojári a partizáni na svoju činnosť v boji proti nemeckej armáde. Brigáda mala viac ako 1000 mužov. V zámku vydávali aj povstalecké noviny. Všetko, čo malo zdravé ruky a nohy, šlo do odboja.

„Cez povstanie kuneradskí furmani, keď drevo doviezli do Žiliny a išli naspäť, dostali u Jana Gabčíka reťaze, píly, klince, sekery, dláta, a to museli do Stranianky doviezť alebo v Stránskom nechať. To sa vyvážalo hore, ako bola škôlka, a nad tou škôlkou na Slatiny, a to si tam potom partizáni brali. Učiteľ Ziman to tam richtoval. Nás ako detiská tam nastavili ako sprostých. Ja len pamätám, že takú veľkú baksu cukríkov nám tu dali a hodili na cestu, my detiská sme to pozbierali,“ spomína Adolf, ako robili krytie partizánom. Deti neboli podozrivé, miestni ich často využívali pri tajných akciách.

Kuneradský zámok však slúžil partizánskej brigáde iba mesiac. Adolf s otcom 25. septembra 1944 dohnali k zámku jalovičky. „Prišli Nemci s tankami a začali strieľať do toho zámku. A potom ho podpálili,“ pamätá si na vypálenie honosného zámku Adolf.

Bývali u nich Nemci

V najťažšom období vojny, na jeseň a v zime 1944/45, v dome rodičov Adolfa Slamku bývali nemeckí vojaci. Na tri mesiace obsadili prednú izbu, kde spávali šiesti. Ďalší šiesti sa s nimi striedali. Stará mama im varievala. Nemci chodili do kuneradských hôr robiť výpady proti partizánom. Hliadkovali aj po stromoch. Jeden z nich zo stromu zastrelil okolo 20 československých vojakov. „Tak ho strelili a vyše týždňa visel za nohu tam na tom strome. Potom prišiel jeden, chceli najprv ten strom odrezať. Ale napokon mu odťali sekerou nohu a spadol dole. Vo vačku mu našli tatkov rodný list. Otec sa narodil v Amerike, zrejme chcel ten Nemec ujsť a zmeniť si identitu alebo čo,“ spomína si na zlodeja otcovho rodného listu pamätník Adolf.

Počas prechodu frontu sa v oblasti vyskytovali takmer všetci – nemeckí vojaci, partizáni, ukrajinskí odbojári aj všelijaká „zgerba“ pozbieraná z väzňov a utečencov: „Pri dome bola jablonka a ten Nemec prišiel, nemal bič. Chytil tú jablonku a odrezal ju od koreňa ako palicu. A stará mater mu hovorí, že čo to urobil, prečo, že boli by mu dali. Tak chytil ten bič a nad okom jej rozťal. Stará mať hovorí: ‚Nech Boh skríži tvoje cesty, nech taký úder dostaneš, ako si ty mne dal.‘ Tak ho prekliali a odpadli. Nemci pobrali kone a šli preč. Strýko mal pušku a pustil sa za nimi, že ich zastrelí. Ako však išli za dedinu, tak na vŕšku ich zasiahlo ruské lietadlo. Z Nemcov ani z tých koní nezostalo vôbec nič,“  spomína si Adolf Slamka na Nemcov.

Akcia Suvorov

Koncom januára 1945 sa v Kuneradskej doline, v miestnej časti Slatiny, usadila partizánska jednotka Suvorov. Ich veliteľ Vsevolod Ivanovič Klokov velil jednotke približne 430 mužov. Velenie sídlilo v bývalej poľovníckej chate grófa Ballestrema. V jej okolí partizáni vybudovali niekoľko bunkrov, keďže sa všetci do chaty nezmestili. Nemci o ich prítomnosti vedeli a niekoľkokrát sa pokúšali skupinu rozbiť. Začiatkom marca 1945 nasadili do Kuneradskej doliny obávanú protipartizánsku jednotku Edelweiss, ktorá pozostávala z asi stovky mužov prezlečených za partizánov.

Do chaty ich doviedlo telefónne vedenie. Partizáni v chate a v bunkroch najprv nechápali, prečo na nich útočia vlastní. Kým pochopili, že sú to Nemci, chata už bola v plameňoch. Pri tej akcii údajne padlo okolo 20 nemeckých vojakov a päť partizánov. Ďalších dvoch zajali a odvliekli nevedno kam. Odvtedy sa tam partizáni ani nacisti neukázali.

Adolf s otcom a so strýkom chodievali do hory drevo chystať a zašli až k chate. Na výjav, ktorý tam uvideli, pravdepodobne nikdy nezabudne: „To tam viseli chlapi aj za nohy, aj všelijako. Ja som to ako taký chlapec videl. Išli sme tam so strýkom a otcom, zakrýval mi oči, aby som nič nevidel. Strýko povedal otcovi, aby ma tam ani nebral, nech rýchlo zbehneme dolu,“ spomína na hrôzy vojny Adolf.

Koniec vojny a oslobodenie Kuneradskej doliny

Koncom apríla 1945 bola oblasť Kuneradskej a Rajeckej doliny oslobodená Československým armádnym zborom a jednotkami rumunskej a sovietskej armády. Adolf mal vtedy už takmer 11 rokov a na koniec vojny si spomína takto: „Väčšina tých nemeckých vojakov sa už vzdávala. Pobrali kone a tak. U nás bol veliteľom nejaký Josef Döml a on už tak kývol rukou a hovorí: ‚Scheisse, Hitler kaput!‘ a dával ľuďom kone, aby si poorali. Viem, že zastrelil jedného esesáka. On bol Sudeťák, ale sa ho báli. Hovoril, že nemecký národ sa môže hanbiť.“

Rozpomenie si však aj na spomínaného učiteľovho brata, ktorý zahynul na sklonku vojny: „Pamätám, keď Zimana viedli, ako ho bili. Medzi koňmi ho mali uviazaného. Mal osem detí. Chňapli ho – ‚Vy ste Ziman?!‘ a už ho nikto viac nevidel. Že vraj držal s partizánmi. Také malé deti všetko bolo, ona zostala s tými deťmi, vychovala ich. Im aj ľudia pomáhali, hľadeli im.“

Počas vojny chodil Adolf do školy len sporadicky a spomína si, že koncom školského roku 1944/45 dostali všetci spolužiaci od hora až dole samé päťky a museli opakovať ročník. Adolf a jeho rodina po vojne zostali v kontakte s jedným ukrajinským vojakom, čo u nich tiež istý čas býval. Z Kanady neskôr Adolfovi a jeho kamarátovi Šándorovi poslal kopačky. Kvôli nim ich preháňali po úradoch a zisťovali, koho majú v zahraničí.

Po základnej škole Adolf vychodil meštianku a ťahalo ho to do hory. Vyštudoval lesnícke učilište v Kuchyni na Záhorí a lesnícku školu v Liptovskom Hrádku a Kokave na Rimavicou.

Kolektivizácia a základná vojenská služba

V 50. rokoch prebiehala v krajine kolektivizácia, začalo sa hospodáriť „spoločne“: „Keď sa začali družstvá, tak všetci občania hovorili, že keď Slamka podpíše, podpíšu aj oni. Tak zobrali otca a na dva týždne ho zavreli. Ale potom ho pustili. Ja som mu hovoril, nech sa na to vykašle, že čo z toho má. Celého ho triaslo. Už keď bola prvá schôdza, tak tatko podpísal. Ostatných potom nemusel presviedčať. Všetkých len požiadal, aby robili na spoločnom ako na svojom. Ruky sa im triasli, keď podpisovali. Nikdy nikto nepovedal, že nejde. Otec bol predsedom družstva. Bolo to jedno z najlepších družstiev. Otec sa oň pekne staral,“ popisuje obdobie kolektivizácie pamätník Adolf.

Ako mladý muž nastúpil na základnú vojenskú službu do Znojma, slúžil v pohraničnej stráži a ako psovod. Adolf bol spolu so svojou jednotkou vybraný do Egypta, no miesto do Afriky zamierili do Maďarska. Prevelili ich tam, kam práve potrebovali. Tri týždne boli nasadení pri potláčaní Maďarského povstania (23. 10. – 10. 11. 1956), ktoré spočiatku prebiehalo ako pokojná demonštrácia na znak solidarity s Poľskom. Neskôr prerástla v silný odpor obyvateľstva proti komunistickému režimu.

„Tam sa strieľalo. Jeden obrázok mám pred sebou – mŕtva žena mala prsia holé a chlapček alebo dievčatko bolo na jej hrudi a kojilo sa. Prišiel ten Maďar a jej odsekol kus pleca a tomu decku kúsok hlavy. A tí naši vojaci sa zastavili a začali po ňom strieľať. Ja som tiež strieľal, asi 50 rán sme na neho vystrelil. Oni nehľadeli, každého zastrelili. Boli tam veľmi zlé podmienky,“ popisuje hrôzy vojny, ktoré ho v plnej sile zastihli až po skončení druhej svetovej vojny. „Keď sme prišli domov do Znojma, všetkých nás zavreli, vyzliekli a ostrihali dohola. Všade sme mali chrobáky. Kúpali nás a močili, takí sme boli zavšivavení. Všetky šaty išli na spálenie.“

Adolf strávil na vojne 27 mesiacov, z toho osem mesiacov v Českých Budějoviciach, kde sa staral o 700 psov. Po jej skončení ho chceli nadriadení poslať na šesť rokov do vojenskej školy do Almaty v Rusku, no odmietol. Oženil sa a zostal doma na Slovensku.

Pozostatky vojny v lese

Adolf strávil celý svoj pracovný život v lese. Prešiel všetkými profesiami, od sekery až po vedúce funkcie. Podľa jeho slov v chotári nie je strom, ktorý by aspoň raz neobišiel. Počas prác v lese veľakrát narazil na pozostatky vojny. Pri budovaní ciest či iných lesníckych prácach vždy vyhrabali množstvo kostí a lebiek. „Keď sme chatu stavali hore, našli sme kopu kostí. Tiež, keď sme robili cestu, tak sme našli kosti. Odhrnulo sa, bagrom sa vykopala jama. Kto vedel. Partizáni, koho chytili – sa nesrali. Odbuchli a hotovo. Všetko sa pozbieralo, farár kázal dať hrobárovi, a keď niekoho pochovávali, tak prisypali do hrobu. Ponachádzali sme v Kunerade osem a v Stránskom trinásť vriec,“ spočítal množstvo ľudských pozostatkov pamätník Adolf.

Ženy zasa počas zalesňovania často vyhrabali debničku s nábojmi či granáty. Veľakrát lesy prehľadávali aj s detektormi, lebo sa báli, aby niečo nevybuchlo. Adolf si pamätá, že po vojne chodili po dedinách pozostalí padlých vojakov a hľadali ostatky svojich blízkych. Prišiel aj jeden Nemec a hľadal svojho syna. Vysvitlo, že ten vojak bol jedným z tých, čo u nich bývali, a ukradol spomínaný otcov rodný list.

Každý strom v chotári pozná lesníka Adolfa

Adolf Slamka počas svojho pracovného života zastával aj vedúce funkcie, no politicky sa neangažoval. V auguste 1968, keď naše územie obsadili spojenecké vojská Varšavskej zmluvy, sa mu narodila najmladšia dcéra. Žena ho poslala na faru, nech im dieťa pokrstia. Vonku Adolfa zastavil Rus s tankom a spýtal sa ho, kam ide. Ten mu povedal, že sa mu narodila dcéra Marusia a potrebuje ju dať pokrstiť. Rus sa rozplakal, že aj on má doma dcéru Marusiu. Sprevádzal ho až na faru. „Viete si to predstaviť?! Proti tým Rusom všetko bolo, a ja som s tým jedným išiel na faru. Prišli sme do kostola, dali sme dole čapice. S tým samopalom ma takto prešiel. S farárom si podal ruku. Potom farárovi vravím, že kedy mám prísť. Farár, že zajtra ráno, a ten Rus, že príde aj s tankom,“ spomína na bizarný zážitok pamätník Adolf Slamka.

Ako lesník sprevádzal všetky významné návštevy, ktoré sa v loveckom revíri zastavili na poľovačku – andorrské knieža, významné návštevy z Čiech či Rakúska. Revír navštívil aj Alexander Dubček a dokonca aj Fidel Castro, ktorý tu mal zajednaný lov na medveďa. Prišiel, podal im ruky a išiel ďalej do Tatier streliť kamzíka. Kuneradský lovecký revír Ballestremovci síce nadobro opustili, no nezabudli naň. Do Kuneradu poslali 5 000 sadeníc jedlí obrovských, aby ich tu zasadili. Adolf ako vedúci lesníkov na to dohliadal. Ballestremovci sa napokon usadili v Nemecku, kde aj zostali.

Adolf Slamka je posledný žijúci lesník, ktorý pozná chotár ako vlastnú dlaň. Po 40 rokoch práce v lese išiel do dôchodku, no na les nikdy nezanevrel. Stále chodí pomáhať vymeriavať ťažbu či pomáha školiť mladých lesníkov. Ako lesník zažil aj útok medvedice. Nedávno mu pribudla ďalšia významná funkcia – pomáha označovať miesta, na ktorých padli počas druhej svetovej vojny vojaci a partizáni a odkiaľ kosti ešte nepremiestnili na cintorín.

S manželkou Annou má štyri deti, jedenásť vnúčat a jedno pravnúča. Počas osláv 75. výročia SNP prevzal za otca Jozefa Slamku ocenenie za aktívnu pomoc partizánom počas SNP. Adolfov otec pomáhal partizánskym jednotkám v obci Kunerad a v Rajeckej doline, počas SNP utrpel ťažké zranenie, ktoré mu spôsobila mína.

Adolf Slamka zomrel 01. júla 2024.