Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Slodičáková (* 1933)

• Mária Slodičáková sa narodila 20. októbra 1933 v Ľubici v okrese Kežmarok

• matku stratila, keď bola ešte dieťaťom, tragická nehoda ju v roku 1946 pripravila aj o otca

• túžila po povolaní učiteľky

• po skončení Strednej dievčenskej školy v Kežmarku ju prijali na Stavebnú správu štátnych majetkov vo Veľkej Lomnici, kde sa venovala kancelárskej práci

• osudným sa jej stalo rozmnoženie básne Svet, ktorú napísal Gorazd Zvonický pápežovi Piovi XII

• Máriu poslali na rok do výroby do Svitu, kde v prašnom prostredí dostala astmu

• následne odišla do Košíc, kde sa z nej stala detská sestra

• po uzdravení z nádorového ochorenia pokračovala v práci detskej sestry

• dospela k presvedčeniu zasvätiť svoj život Bohu, večné sľuby zložila v roku 1968

• jej činnosť a šírenie viery neunikli pozornosti Štátnej bezpečnosti

• v 90. rokoch pokračovala vo svojej práci s deťmi v Komárne, v roku 2000 sa vrátila do Košíc

Mária Slodičáková sa narodila 20. októbra 1933 v Ľubici v okrese Kežmarok. Matku stratila, keď bola ešte dieťaťom, otec si krátko na to priviedol domov druhú ženu. Obaja s ňou zaobchádzali veľmi nevľúdne, niekedy priam kruto: „Večer tak dačo mi vždy dali zjesť, už keď som prišla, ale celý deň o kúsku chleba... mi hovorili že dáme ťa do sirotinca a budeš mať.“ Tragická nehoda ju ale v roku 1946 pripravila aj o otca. „Som mala pätnásť, prišiel rok, no teta otcova sestra sa nás akože ujala a taktiež robila veci, ktoré neboli na mieste.“ Mária túžila po povolaní učiteľky, mala veľmi rada deti. Navštevovala Mariánsku kongregáciu, kde jej dali na starosť mladšie ročníky. „A ja som mala vtedy pätnásť a začalo prenasledovanie. My sme to registrovali, že čosi sa deje.“ V tom čase sa vzdelávala v Kežmarku na Strednej dievčenskej škole. Po skončení školskej dochádzky ju prijali na Stavebnú správu štátnych majetkov vo Veľkej Lomnici, kde sa venovala kancelárskej práci. Osudným sa jej stalo rozmnoženie básne Svet, ktorú napísal Gorazd Zvonický pápežovi Piovi XII. „Tak to som napísala a vzápätí som bola pozvaná do Levoče na sedriu na vyšetrenie. Niekto už tam bol taký, kto odkukával. Tak som tam šla a mi povedali: ,Tú báseň ste napísali vy!‛ Hovorím: ,Nie, Gorazd Zvonický.‛ ,Ale vy ste ju napísali. My vám dáme návrh. Ak urobíte Stalinovi, mal päťdesiat rokov, básničku, my vám to odpustíme.‛ No a som si myslela, no tak keď len toto chcú, nie? Tak dám tri socialistické spolu a bude Stalin. Tak ja som naozaj urobila a odniesla som im. Povedali: ,No a teraz ste nám dokázali, že ste to písali vy a idete do výroby.‛ Do Svitu, do takého prachu, že som nevidela k druhému stroju. Úplne v prašnom prostredí, tam som dostala astmu. Zarobila som tak málo, že ledva som mala čo jesť, čaj a chlieb len taký suchý. Nedalo sa jednoducho, bolo to celý rok.“ Mária odišla následne do Košíc, kde sa z nej stala detská sestra. Po pol roku nastúpila na detskej klinike na novorodeneckom oddelení, kde bola svedkom mnohých úmrtí detí krátko po narodení. „Tam bolo veľa detičiek, ktoré sa narodili a zomreli, tak hneď sme to aj krstili, aj tak to bol zážitok.“ Máriu však čakala rana osudu v podobe zhubného ochorenia, ktoré si liečila v Hágoch. „A viete čo, prišla som domov a keď aj ma berú na snímok, tak len taký dáky zbytok tam je. Nič. To boli také zázraky, že ja to neviem vypovedať a v mojom živote ich bolo veľa, Boh sa dotkne.“ Pokračovala v práci detskej sestry, dospela však k presvedčeniu zasvätiť svoj život Bohu, večné sľuby zložila v roku 1968. Práce s deťmi sa ale nikdy nevzdala, deti boli jej život. Snažila sa im pomáhať a odovzdávať svoju vieru. Jej činnosť neunikla pozornosti Štátnej bezpečnosti, kde musela absolvovať nejeden výsluch: „Niekedy si ma zavolali a som bola deväť hodín, od deviatej ráno do deviatej večer. Na druhom poschodí na polícii, tam boli len tí, čo naozaj boli bárs planí a ponúkali mi obed. Ja som povedala, že ďakujem, vôbec nie som hladná, to nepotrebujem. Boli dvaja a kládli dvaja otázky a ja som sa v myšlienke začala modliť... No o deviatej večer mi povedali, že už môžem ísť domov, tak som šla... Niekedy k našim prišli. Naše sestry nikdy nevedeli kde som, keď sme aj štyri bývali v jednom byte. Ja som medzi deťmi.“ V 90. rokoch pokračovala vo svojej práci s deťmi v Komárne, v roku 2000 sa ale vrátila do Košíc. „Najprv do kláštora, lebo ja som nikdy nežila v kláštore zavretá tak nejako, ale musela som tam najprv ísť, lebo môj byt bol obsadený.“ Napriek vážnym zdravotným problémom prežíva jeseň svojho života s veľkým optimizmom. Máriin život vždy napĺňala práca a pomoc tým, čo to najviac potrebovali, predovšetkým deťom. „Myslím si, že som svoju úlohu splnila,“ a v  tom pramení aj jej pocit šťastia a spokojnosti.