Jozef Sollár

„To ešte pred vojnou bolo. Chceli ho viacerí z dediny, toho koňa. Otec hovorí: ,Nedám ho, lebo ho zbijú a dobehne domov.´ To by on neprežil, lebo dvadsať rokov ho mal. A tak potom som ja sedel na ňom, keď sme išli na jarmok do Lipian, kde ho kúpili. No a uviazali ho preto, lebo neťahal. Otec im hovoril: ,Nechcem peniaze, keď nebude ťahať, ale chomút urobte takýto a potom pôjde. Buď sa vyzlečie z chomúta alebo pôjde za ním voz.´ No a ako ho uviazali za vozom a sedeli viacerí na ňom, tak tam, kde bola odbočka na Lužianky, tam kôň mykol a voz im vykotil. Kôň už vedel, že nejde domov.“

„To sme boli ťažná partia. Už o šiestej sme fárali. Raňajky boli chleba a čierna káva. Až po roku a pol bol prídavok, ktorý dávali na olovrant. To bol kúsok slaniny, taká tenká ako prst. A ešte tvrdá bola, že sme koľkokrát ani nešli po ňu. No a keď nám raz zavalilo úsek vo výške meter desať, tak sme robili takú ,prerážku´. Ja som bol helfer (pomocník) a kamarát bol haviar. A to, čo zavalilo, sme pneumatickými kladivami prerážali, aby tam vošla šramačka. Striedali sme sa potom pri šramaní. A keď som ja robil a druhý kolega odhadzoval, tak zrazu spadol zo stropu taký kameň ako dve tehly a zlomil mu nohu.“