Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

MUDr Daniel Stanček (* 1936)

• narodený 19.5.1936 v Hybe

• vďaka výborným študijným výsledkom vyštudoval na medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave a Karlovej Univerzite v Prahe

• v roku 1956 sa zúčastnil študentských protestov v Prahe

• v roku 1960 zamestnaný v Československej akadémii vied

• vstúpil do Komunisstickej strany ako sympatizant Dubčeka

• v roku 1966 ročná stáž v Austrálii

• v roku 1968 fotografoval vpád vojsk varšavskej zmluvy spolu s Ladislavom Bielikom, zobrali mu foťák a chceli ho zastreliť

• v novembri 1968 odovzdal stranícky preukaz Dubčekovej delegácii a odišiel legálne na stáž do USA

• 1971 sa vracia, exemplárne vylučený z komunistickej strany, v ktorej už tri roky nebol a vyhodený zo virologického ústavu

• dva roky bez práce

• 1973 ho prijali na Krajskú hygienickú stanicu

• 1977 prijatý do Ústavu preventívnej a klinickej medicíny

• 1988 zapojení do prípravného výboru Verejnosti proti násiliu na pár mesiacov, Nežnú revolúciu považuje za dlho pripravovaný prevrat

• 1989 sa zúčastnil búranie Berlínskeho múru

• 1991 rehabilitovaný Slovenkou akadémiou vied, ocenení

Daniel Stanček (82) pochádza z Hýb. Starý otec bol palierom (dozorcom na stavbe) slovenského architekta Milana Michala Harminca, ktorý naprojektoval vyše 300 budov v Európe, z toho 171 naSlovensku. Pamätníkov starý otec s ním staval napríklad budapeštiansky parlament, viaceré stavby v Miškovci a Jágri (Györ) a ďalšie stavby v bývalom Rakúsko-Uhorsku. Zomrel mladý. Pamätníkov otec ako polosirota vyrastal v skromných podmienkach. Pracoval od svojich 12 rokov ako paholok. Matka bola žena v domácnosti. Manželia si v rokoch 1934-1949 k dedičstvu postupne nadobudli ďalšie polia, dobytok, hospodárske zariadenia a budovy. Kolektivizáciu v roku 1949 tvrdo odmietli a dlho vzdorovali vstupu  do Jednotného roľníckeho družstva (JRD). “Keď prišla kolektivizácia videl som ako rodičia trpia. Prichádzali o dedovizeň. Ale nám povedali, choďte študovať, nebudete hrdlačiť ako my,” spomína D.Stanček. Rodičia prišli takmer o všetko a dostali za to len 4000 korún, čo bol v tej dobe iba niekoľko mesačný plat. Sestra išla študovať na zdravotnú školu, pamätník s bratom na gymnázium do Liptovského Mikuláša. D. Stanček mal jasný cieľ, že chce študovať, spoznávať svet, učiť sa jazyky a pomáhať ľuďom. Na základnej (1.-5. trieda) a strednej škole (6.-9. trieda) patril medzi najlepších žiakov. Na gymnázium sa dostal aj napriek zlému kádrovému posudku od komunistických predstaviteľov dediny vďaka riaditeľovi Strednej školy v Hybiach Júliusovi Trckovi, ktorý posudok súdruhov nezobral do úvahy. Druhý človek, ktorý umožnil D.Stančekovi študovať, bol riaditeľ Jedenásťročnej strednej školy v Lipt. Hrádku, starý komunista Ján Vrabec (na JSŠ boli premenované všetky gymnázia a tak na novovzniknutú JSŠ v novom okresnom meste Lipt.Hrádok museli hornoliptovskí študenti  z mikulášskeho gymnázia povinne prestúpiť). “Dano, si náš najlepší žiak a tak pôjdeš študovať”, povedal riaditeľ a pritom zahodil do koša prípis od súdruhov z Hýb, v ktorom nedoporučovali moje ďalšie štúdium. Moji rodičia totiž odmietali do JRD vstúpiť a okrem toho ja som hrával v luteránskom a katolíckom kostole na organe. Riaditeľ Vrabec napísal nový doporučujúci posudok na LF KU do Bratislavy, “ hovorí D.Stanček. Mierna liberalizácia pomerov na vysokých školách nastala už po roku 1954, keď sa zvýšili nároky na vedomostnú úroveň uchádzačov, čo umožnilo štúdium aj niektorým deťom s negatívnym kádrovým profilom a do škôl sa vrátili niektorí pedagógovia, ktorí ich na začiatku 50. rokov museli opustiť. (Dekan, J. : Ako som to videl a vnímal. In: Slovenské pohľady, 1/1994).

Prvá študentská demonštrácia proti režimu v Československu

Keďže mal pamätník samé jednotky nemal podľa vtedajších nariadení robiť pohovor na Lekársku fakultu Univerzity Komenského. Členovia pohovorovej komisie LF UK v Bratislave ale chceli vidieť študenta z Hýb, ktorý mal taký dobrý posudok a po výmene pár otázok a odpovedí ho doporučili na prijatie na fakultu. Prvé dva roky študoval D.Stanček v Bratislave, potom prestúpil na LFH (neskoršie premenovanú na 3. LF KU) Karlovej univerzity v Prahe. “ Ešte pred začiatkom štúdia v Prahe som zažil prvú študentskú demonštráciu proti režimu, ktorej sa v uliciach Prahy zúčastnili tisíce študentov z rôznych fakúlt. Bolo to v roku 1956 na Václaváku. Študenti niesli čiernu truhlu s nakreslenou bielou lebkou a hnátmi s nápisom  “Akademická sloboda”. Takýmto spôsobom a skandovaním “dejte nám Kahudu ať mu dáme na hubu” sme vyjadrovali stratu akademických slobôd. Kahuda bol v tom čase ministrom školstva. Policajti demonštrujúcich rozohnali a viac ako 100 študentov bolo zatknutých a vyhodených zo štúdia na pražských fakultách. Ja som stihol ujsť do bočnej uličky a keďže som ešte nebol na Dekanáte LFH trvale vedený a sotva kto ma mohol identifikovať, mohol som v septembri študovať ďalej “ spomína pamätník.

Prostredie vysokoškolákov, resp. mládeže bolo predmetom pozornosti komunistickej moci počas celého obdobia jej trvania. KSČ sa usilovala o získanie kontroly nad myslením mládeže, pretože od toho závisela reprodukcia komunistického systému a jeho riadiacich štruktúr. Vysokoškolské prostredie predstavovalo súčasť mocenského establishmentu, preto bolo vystavované pravidelným politickým čistkám a pri výbere študentov rozhodovali politické kritériá podstatne viac ako odborné kvality. Sociálne vzťahy na vysokých školách kopírovali prísne hierarchickú štruktúru spoločnosti. V komunite vysokoškolákov rozhodujúce pozície zaujímali študenti politicky angažovaní, nezriedka tzv. prípravkári, ktorí získali stredoškolské vzdelanie prostredníctvom skrátených kurzov. (Študentský majáles v roku 1956 v uliciach Bratislavy a jeho dôsledky, Juraj Marušiak, PhD., Ústav politických vied SAV).

Popri škole si pamätník zarábal ako tzv. demonštrátor výskumom na Katedre lekárskej mikrobiológie ako aj na Katedre patológie, za čo dostával mesačne nejaké finančné príspevky. Pomáhal tým aj svojim rodičom, ktorí na tom neboli ekonomicky dobre. Keď sa blížila promócia, znovu prišla od súdruhov z Hýb na dekanát LF depeša, že D.Stanček nemá promovať. Vtedy dekan Lekárskej fakulty Bedřich Švestka, o pár rokov neskoršie produbčekovsky orientovaný komunista, povedal: “Danieli, co jsou to za volové. Tady tě stát vystudoval a tak odpromuješ,” hovorí D.Stanček. Tiež zdôrazňuje, že vlastne vyštudoval za majetok svojich rodičov, ktorý si štát privlastnil. V auguste toho istého roku sa mu podarilo vyhrať konkurz na miesto vo Virologickom ústave v ČSAV v Bratislave. Tu začal v rámci študijného pobytu pracovať v Oddelení arbovírusov a v roku 1965 obhájil hodnosť kandidáta lekárskych  vied (CSc. adekvátne dnešnému titulu PhD). V roku 1965 bol na viactýždňovom študijnom pobyte na niektorých ústavoch Lekárskej akadémie vied ZSSR v Moskve a Leningrade. V roku 1966-67 pracoval na pozvanie Austrálskej národnej univerzity na John Curtin School of Medical Research v Canberre.

Sklamaný Dubčekovec  

Ako sympatizant Dubčeka vstúpil v roku 1967 do Komunistickej strany Československa. “Prišiel za mnou riaditeľ Virologického ústavu Dionýz Blaškovič, že by som mal vstúpiť do strany. Už na fakulte v Prahe mi ponúkali vstup do strany, lebo chceli, aby som ostal na fakulte. Vtedy som odmietol. D.Balškovič vedel, že ja mám vplyv na mladých ľudí na ústave, hrávali sme volejbal a vyvíjali sme ďalšie aktivity. Akademik zas potreboval posilniť produpčekovské krídlo na ústave proti ultrajastrabom dr. Jánovi Szantovi, dr. Milote Grešíkovej a ďalším, ktorí už počas prvých čistiek vyhodili pár ľudí z ústavu. Po určitom váhaní som s návrhom akademika súhlasil a do straníckej organizácie sa mi podarilo vtedy získať ďalších sedem mladých ľudí, čím sme v straníckej organizácii spolu s jej progresívne zmýšľajúcimi členmi získali nad starými konzervatívnymi  “jastrabmi” jasnú prevahu. Ja som presvedčeným komunistom nikdy nebol, takže som vlastne v určitom slova zmysle bol oportunistom. Nesledoval som však tým žiadne osobné výhody ale bol som si dobre vedomý, že keď chceme dosiahnuť nejakú zmenu a to aj v mene svojich týraných rodičov, tak to musíme urobiť zvnútra samotnej komunistickej organizácie. Dubčekov “socializmus s ľudskou tvárou” sme prijali za program našej mladej generácie,” priznáva virológ. V auguste 1968 spolu s bývalým kolegom z VÚ ČSAV a kamarátom Ladislavom Bielikom odfotografoval vpád vojsk varšavskej zmluvy do Československa. Konkrétne vyfotografoval postavenie sovietskych vojsk zakopaných na poliach pred Dúbravkou. Sovietski vojaci ho chytili a pod hrozbou zastrelenia musel nakoniec odovzdať fotoaparát.  “Keď sa na začiatku okupácie konal protest proti okupácii na čele s  Dominikom Tatarkom, ja som sa k nemu plný rozhorčenia a odporu pridal. Bola to veľká skupina, možno aj tisíc ľudí. Kráčali sme po Štúrovej ulici a videl som ako tam tank, strieľal guľometom do vzduchu. Potom gulometčík sklopil a zastrelil troch ľudí na lešení univerzitnej budovy, ” spomína pamätník. V novembri 1968-71 bol pozvaný na legálny študijný pobyt do USA, kde pracoval na Childrens Hospital of Philagelphia a Medical Colege of Pennsylvania na problematike nešpecifickej rezistencie organizmu a buniek voči vírusovej infekcii najmä na úlohe ešte nie dostatočne dobre preskúmaného interferónu.

Vylúčený zo strany a vyhodený z práce

“Keď som odlietal do USA v Prahe som na protest proti okupácii odovzdal na ÚV KSČ stranícky preukaz a mal som byť teda z KSČ automaticky vyškrtnutý. Nechceli ma vtedy k Dubčekovi pustiť, ale on išiel náhodou po schodoch a ešte mi stihol povedať, že sa to všetko určite zrovná. To bola chvíľa. Doteraz neviem, čo sa s mojou straníckou legitimáciou stalo….,” hovorí pamätník, ktorý vo Philadelphii pôsobil aj na tamojšej lekárskej fakulte (Medical College of Pennsylvania), na ktorej bol za objavy a schopnosť komunikácie vedomostí slovenský virológ povýšený do funkcie “associated profesor”. Titul si prebral z rúk americkej herečky a monackej princeznej Grace Kelly, ktorá bola v tom čase čestnou predsedníčkou danej školy. Stal sa vtedy, v 33 rokoch, najmladším profesorom na fakulte a zároveň zástupcom šéfa Katedry bakteriológie, virológie a imunológie. Na výskume interferónov pracoval aj soslovenským mikrobiológom, vedcom, profesorom  afilantropom žijúcim od roku 1964 v USA MUDr. Jánom Vilčekom, ktorý bol v roku 2012  ocenený Národnou medailou USA za technológie a inovácie. Je to najvyššie ocenenie, ktoré je možné na tomto poli v USA dostať. Cenu mu osobne odovzdal prezident Barack Obama v januári 2013. “V Spojených štátoch mi ponúkali štátne občianstvo a viacero pracovných miest. Mnohí ma považovali za blázna, že nechcem emigrovať. Svojim návratom som vtedy na ústave spôsobil nemalé problémy. Predpokladali, že ostanem v Spojených štátoch,” hovorí lekár, ktorý sa v roku 1971 vrátil do Československa. Medzitým bol počas previerok v roku 1970 za neprítomnosti a bez pohovoru vylúčený z radov členov KSČ, kde už takmer tri roky nepatril, keďže z tejto organizácie vystúpil ešte pred odchodom do USA. Následne bol vyhodený z ČSAV. “Vylúčenie v tom čase znamenalo, že ste boli vlastne odsúdený. Keby sa bol Biľak alebo Jindra dostali k moci namiesto Husáka, tak tých údajných 40 000 kontrarevolucionárov, medzi ktorých som patril aj ja, by boli s najväčšou pravdepodobnosťou odsúdení do väzenia alebo inakšie tvrdo postihovaní. Oni vraj so mnou robili v roku 1970 rozhovor a na základe toho ma vylučujú zo strany. Ale ako, keď som bol v tom čase v USA a stranícku legitimáciu som na Ústrednom výbore KSČ v Prahe vrátil, čím som automaticky prestal byť členom tejto organizácie”,  hovorí virológ. 

Nakoľko so závermi pohovorovej komisie nesúhlasil, podal D.Stanček na doporučenie akademika Blaškoviča odvolanie, ktoré mu v roku 1973 KRK ÚV KSS zamietla. V spisoch Ústavu pamäti národa, kde figuruje meno D.Stančeka v zoznamoch spolupracovníkov ŠTB sa uvádza, že “podľa zistených poznatkov, hlavnou príčinou vylúčenia bola skutočnosť, že D.Stanček rozdával na pokyn vtedajšieho tajomníka MsV KSS literatúru, ktorá síce bola oficiálnym dokumentom MsV KSS, ale bola nemarxisticky koncipovaná. Ďalším z dôvodov pre vylúčenie z KSČ bola skutočnosť, že mal neurovnané spory s predsedom ZO KSS doktorom Szantom, ktorý jednoznačne trval zo zásadových pozícií na jeho vylúčení z KSČ.” Dva roky po prepustení zo ČSAV si D.Stanček nevedel nájsť prácu. “Nechceli ma zamestnať ani v Šarišských Michaľanoch na výrobu destilovanej vody. Pritom som bol na špici môjho výkonu - ako vedeckého, tak pedagogického. Tu som bol nepotrebný. Vylúčení nesmú byť zamestnaní v štátnych úradoch - tak znel rozsudok strany. Z lekársko-biologických ústavov SAV som bol jediný vylúčený a súčasne vyhodený zo zamestnania. Ostatní takto postihnutí boli zbavení funkcií ale mohli ďalej na svojom pracovisku pracovať. Mal som byť vedený ako prenasledovaná osoba. ŠTB a ich pomáhači sa ma snažili rôznymi akciami po celú dobu normalizácie kompromitovať,“ tvrdí lekár. Zamestnať sa mu konečne podarilo koncom roka  1972 na Krajskej hygienickej stanici, kde ako rádový pracovník bez funkcie pracoval na úseku rýchlej diagnostiky a  imunofluorescencie. Priznáva, že plat mal nižší ako laborantky. Práve tu, ale objavil nový vírus spôsobujúci subakútny zápal štítnej žľazy. Svoje celkom poznatky však nesmel publikovať. Koncom roka 1977 mu bol ponúknutý pracovný pomer na Ústave preventívneho lekárstva v Bratislave (VÚPL), kde sa neskoršie stal vedúcim Oddelenia vírusových hepatitíd. “Zobrali ma tam, lebo nikto to nechcel robiť - mnohí mali z vírusových hepatitíd obavy, ” zdôrazňuje D.Stanček, ktorý tiež v mnohoročnej spolupráci so Strediskom cudzokrajných chorôb robil tzv. nadstavbovú diagnostiku vírusových hepatitíd u osôb cudzej štátnej príslušnosti ako aj u našich občanov prichádzajúcich respektíve odchádzajúcich na dlhodobé pobyty do cudziny. V roku 1989 sa so zahraničnými priateľmi zúčastnil aj pri búraní Berlínskeho múra. Na VÚPL, neskoršie premenovanom na ÚPKM (dnes SZU - Slovenská zdravotnícka univerzita) pracoval 22 rokov až do odchodu do dôchodku.

Mečiar nie je naša krv

Napriek postihom, nechcel D.Stanček nikdy emigrovať. Do ZSSR vycestoval mnohokrát, napriek vylúčeniu zo strany, kde si ho pozývali ako odborníka. Do západných  demokratických krajín sa dostal až po Nežnej revolúcii, na ktorej sa aktívne zúčastnil. V roku 1989 bol súčasťou širšej skupiny spolupracovníkov-aktivistov centrály Verejnosti proti násiliu. Ministerstvom a akadémiou bol poverený pripravovať podklady pre reorganizáciu zdravotníckej laboratórnej diagnostiky. Pre rozdielne predstavy o presadzovaní zmien a najmä po príchode Vladimíra Mečiara na scénu po asi 3 mesiacoch prerušil spoluprácu s VPN a postavil sa Mečiarovi do opozície. Udalosti v novembri 1989 považuje pamätník za prevrat, ktorý bol pripravený v dostatočnom predstihu. “Po zrejme veľmi družnej spolupráci medzi starou eštebáckou a ostatnou komunistickou gardou a pripravovanou akože novou kvázi demokratickou partiou, ktorá sa mala ujať moci. A aj sa ujala a drží ju dodnes. Už to, že sa za tridsať rokov neudiali niektoré zásadné zmeny charakteru spoločnosti týkajúce sa najmä práva, zdravotníctva a školstva. To by nás malo trknúť. Keď prišiel Mečiar a začal hovoriť, že väznice sú poloprázdne a pôjdu tam tí, ktorí nebudú s nami súhlasiť, ja vravím Kňažkovi a Petrovi Tatárovi, že to je kto. To nie je naša krv. A oni že je v pohode. Vieš ako on vie rozprávať, hovorili mi. že si ho už oťukli. A tak som sa znovu ocitol v opozícii.“ Podľa pamätníka boli predstavitelia VPN do určitej miery zneužití. V roku 1991 bol MUDr. Daniel Stanček, CSc. formálne rehabilitovaný riaditeľom Ústavu klinickej a preventívnej medicíny. Minister zdravotníctva MUDr. Alojz Rakús mu v roku 1992 odovzdal najvyššie ocenenie, aké mohol ako vedec-lekár v ČSFR získať. A v roku 1992 mohol na VU SAV úspešne obhájiť aj titul doktora biologických vied (DrSc) “Po prevrate ma chcela v roku 1990 rehabilitovať aj organizácia KSS na VÚ SAV, ale to som jednoznačne odmietol – okrem iného aj preto, že som už dávno nebol členom tejto skompromitovanej organizácie”.