Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alexander Stavrovsky (* 1944)

• narodený 29. júla 1944 v Humennom do rusínskeho prostredia

• 1950 bola rodina vysťahovaná kvôli kádrovému profilu na Kysuce

• 1953 rodičia sa vrátili naspäť do Tašule na východe Slovenska, otec musel odovzdať pozemok do JRD

• 25. februára 1967 sa oženil s manželkou Juditou

• 1968 po invázii sovietskych vojsk sa rozhodol s manželkou emigrovať z ČSSR

• 1978 začal súkromne podnikať v USA

• 1980 získal americké štátne občianstvo

Dejiny komunistického Československa poznajú tisícky prípadov, keď sa jeho občania rozhodli ilegálne prekročiť hranice a hľadať šťastie v cudzine. Pre mnohých ľudí nebolo inej cesty, než nadobro emigrovať z krajiny ovládanej diktátom jednej strany. K tomu sa odhodlal aj Alexander Stavrovsky s manželkou Juditou. Ako utečenci dostali možnosť začať nový život v Spojených štátoch. Začiatky v cudzej krajine však mali pre slovenského robotníka ďaleko od idyly. 

Rodina z Podkarpatskej Rusi

Alexander Stavrovsky sa narodil 29. júla 1944 v Humennom. Pochádza z rusínskej rodiny, ktorá žila v dedinke Tašuľa, vzdialenej päť kilometrov od Užhorodu. Jeho dedo pred prvou svetovou vojnou odišiel pracovať za more, do uhoľných baní v Pennsylvánii. Po návrate sa zamestnal ako hájnik u grófa a za zarobené peniaze kúpil desať hektárov pôdy. Neskôr aj ďalší rodinný príslušníci vycestovali do Ameriky, niektorí sa už do rodnej Tašule nikdy nevrátili.

„V tom čase pred prvou svetovou vojnou boli na Slovensku dve dôležité zamestnania: farár a učiteľ. Môj otec nechcel byť farárom, tak chodil päť kilometrov pešo do Užhorodu, kde vyštudoval. Bol špecialistom v ústave pre hluchých a slepých. Tam spoznal aj moju matku Emíliu, ktorá tam bola tiež zamestnaná. Počas druhej svetovej vojny učili na konci sveta -v Nechválovej Polianke. Z politických dôvodov, keďže boli inteligencia, tak ich tam poslali učiť na základnú školu.“ Rusínsky pôvod nebol za vojnového štátu dobrou vizitkou. Ľudácki predstavitelia necítili k Rusínom prílišnú dôveru, keďže ich zástupcovia v medzivojnových časoch usilovali o autonómiu. Hitlerom garantovaný Slovenský štát nemohol akceptovať žiadne odstredivé tendencie. Pán Stavrovsky spomína, že vojnu prežil v kočíku: „Mama mi neskôr povedala, že boli stále pripravení, keby museli náhle odísť, ale kde mali ísť, to mi nikdy nepovedala.“

Podozriví učitelia

Po vojne Podkarpatská Rus pripadla Sovietskemu zväzu. „V štyridsiatom piatom roku prišiel Stalin a rozdelil rodinu na polovicu. Polovica ostala v Tašuli a polovica bola v Užhorode.“  Alexandrov otec mu zvykol hovorievať, že žil v piatich štátoch, ale nikdy sa nesťahoval. Rodičia nemali na ružiach ustlané ani v novom režime. S komunistickým prevratom vo februári ʹ48 nastúpila aj nová vlna podozrenia voči inteligencii. Alexander bol s rodičmi v roku 1950 vysťahovaný na Kysuce. Tu ako politicky nespoľahliví museli z nariadenia vlády učiť na miestnej škole v Staškove-Polgrúni. Na kopaniciach ich zastihla aj neslávna menová reforma – podobne ako ostatným obyvateľom aj Alexandrovým rodičom sa znehodnotili všetky úspory.

V roku 1953 sa vrátili naspäť do Tašule, kde Alexandrovmu otcovi nakoniec vrátili desaťhektárový pozemok, ktorý kúpil ešte jeho dedo. „Začali sme stavať dom, otec ešte doviezol drevo z Kysúc. Prvé čo bolo, otec dostal tých desať hektárov, zasial kukuricu a pšenicu, a vtedy ako to zasial, tak musel zrazu všetku zem odovzdať do družstva, inak by nemohol učiť. A nielen, že musel všetku zem odovzdať do kolchozu, ale ešte musel aj ostatných dedinčanov presviedčať, aby vstúpili do JRD“ opisuje pán Stavrovsky postup „dobrovoľnej“ kolektivizácie. Ak chceli rodičia naďalej vyučovať, museli sa pri výuke dôsledne pridržiavať nových ideologických osnov.

Pred okupáciou

Alexander bol od skorých rokov vedený k hudbe a kultúre. Doma nemali elektrinu a pamätník spomína, že jediné čo mali, boli knihy a noty. Jeho otec vedel hrať na husliach aj na klavíri, hudobné gény prešli aj na syna. Neskôr navštevoval hudobnú školu, v roku 1961 dokončil štúdium na gymnáziu v Sobranciach. Vidina nezabezpečeného hudobníka Alexandra príliš nelákala, preto sa prihlásil na Vysokú technickú školu v Bratislave. Aj napriek nie práve priaznivému kádrovému profilu a najmä vďaka otcovým známostiam bol prijatý na štúdium elektrotechniky.

Štúdium v Bratislave však bolo pre chlapca z východu Slovenska finančne nesmierne náročné. Keďže nebol robotníckeho pôvodu, po prvom roku mu škola neposkytla internát. Musel bývať na drahom priváte a aby vôbec vyžil, musel si popri štúdiu zarábať vykladaním zemiakov v prístave. Rodičia sami treli biedu a nemohli syna dotovať, Alexander časom nemal inú možnosť než ukončiť štúdium. Zamestnal sa ako robotník v Dimitrovke, dnes známej ako Istrochem. Ešte počas štúdia, keď hrával na klavíri v internátnom klube na Mladej Garde, spoznal svoju budúcu manželku Juditu. V roku 1967 sa zosobášili.

Manželia Stavrovsky žili v optimizme z postupného uvoľňovania ideologického zovretia. Podobne ako mnohí ďalší privítali šancu na zmenu, ktorá bola po Pražskej jari priam na spadnutie. V oknách mali vylepené fotografie Dubčeka a s nádejou hľadeli do budúcnosti. Všetko sa zmenilo po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste ʹ68. Keď prišli tanky do bratislavských ulíc, Alexander robil práve na smene v Dimitrovke. O invázii sa dozvedel až keď prišiel domov: „Bol som veľmi nahnevaný. To bolo strašné svinstvo. Vtedy som si povedal, že my musíme odtiaľto vypadnúť, lebo tu nemáme budúcnosť.“

Emigrácia do Ameriky

Dobrovoľný odchod z komunistického Československa nebol možný, prekročenie hraníc bez cestovnej doložky bolo nezákonné. Emigrácia na Západ bola považovaná za trestný čin „opustenie republiky.“ Alexander s manželkou však získali povolenie na tri dni vycestovať do Viedne. V hlavnom meste Rakúska boli už vtedy vlny ľudí, ktorých úmyslom bolo utiecť z ČSSR. Manželia mali to šťastie, že sa ich ujala nezisková organizácia Hebrew Immigrant Aid Society(HIAS), pomáhajúce utečencom židovského pôvodu. Alexandrova manželka Judita sa s rodičmi ešte počas vojny so šťastím vyhla deportáciám, po potlačení povstania sa rodina schovávala v horách na strednom Slovensku. „Ešte predtým  som musel dokladovať papiermi z ružomberského úradu, že manželka je židovského pôvodu.“ „To bolo prvý a posledný raz v živote, čo som mala výhodu, že som Židovka,“ dodáva Alexandrova manželka.

Kým prebývali vo Viedni, dostávali nejaké financie na živobytie od HIAS-u, pričom Alexander po dobu dvoch mesiacov – od októbra 1968 - pracoval v elektrotechnickom podniku. Pôvodne chceli emigrovať do Izraela, neskôr sa pokúšali o Južnú Afriku – dostať sa do týchto krajín však nebolo vôbec jednoduché. Nakoniec im bolo umožnené založiť si nový domov v Spojených štátoch Amerických.

Život v cudzine

Alexandrovi s manželkou boli udelené víza a bývanie v štáte Colorado. Z počiatku sa obávali, že „budú na ťarchu štátu,“ keďže nemali za morom prakticky žiadnych známych, ktorí by sa za nich zaručili. Časť Alexandrovej rodiny, pôvodom zo Slovenska, sa k svojim príbuzným neprihlásila. „Každý štát a každé mesto mali svoje kvóty. A keď niekto chcel ísť do New Yorku a tie kvóty už boli vyčerpané, tak ho poslali niekam inam. My sme sa náhodou a šťastím dostali do Colorada, že tam mali pre nás miesto,“ vysvetľuje. Noví susedia vraj neboli voči imigrantom z komunistického bloku podozrievaví: „Viete, tam sú všetci prisťahovalci.“

Náročné boli ale prvé kontakty s trhovou ekonomikou a odlišným spôsobom práce: „Život v Amerike, tých prvých desať rokov bolo veľmi krutých. My sme boli v Dimitrovke zvyknutí na také lážo-plážo, že keď bol nejaký futbal, tak sme si priniesli televízor, lebo tam tá robota nebola až taká dôležitá. No v Amerike bolo tempo tak vyšpičkované, že človek sa musel za tých 8 hodín naháňať, aby všetko spravil. Bolo tam veľmi vysoké pracovné tempo a veľmi ťažko sa na to zvykalo. Desať rokov som pracoval pre jednotlivé firmy, a keď bola nejaká zákazka, tak ma prijali, ale akonáhle zákazka skončila, tak som bol bez práce.“ Postupne sa naučil anglický jazyk, kvalifikoval sa za elektrikárskeho majstra a založil súkromnú elektrotechnickú firmu. Manželka Judita si spravila účtovnícky kurz, aby mohla viesť firemné účtovníctvo.

V roku 1980 Alexander s manželkou získali americké občianstvo. V tom čase už mali dve dcéry, obaja hovoria, že neľutujú, že ich mohli vychovávať v slobodnom štáte. Až po zisku občianstva sa vrátili opäť na Slovensko, aby navštívili príbuzných a priateľov a ukázali deťom rodnú krajinu. Spočiatku sa obávali potenciálnych následkov; podobne ako ostatní emigranti boli v neprítomnosti odsúdení.  Vývoj po novembri 1989 Alexandra Stavrovského prekvapil, dnes hovorí, že najviac asi nevyvodenie zodpovednosti voči bývalým komunistom. S manželkou žijú na dôchodku v Spojených štátoch.