Jossi Steiner

„Mama zaklopala a suseda hovorí: „Choďte preč, nepotrebujem nič!“ Myslela, že to je sedliačka, ktorá prišla predávať vajíčka a maslo do mesta, do Zlatých Moraviec. Mama videla, tak zobrala, dala dole čepiec. Suseda otvorila ešte raz tie dvere a chcela ju vyhodiť a naraz zbadá, že to je Irenka Steinerová. Hovorí: „Prepánajána svätého, veď nám povedali, že sa vy nevrátite nikdy.“ „Som tu,“ hovorí mama, „deti sú hladné, som vám dala pred troma rokmi šperky, by som vás prosila mi ich vrátiť.“ Hovorí suseda: „Áno, sú zamurované a manžel sa vráti poobede.“ Čo som zabudol povedať, že na ceste ako išli zo stanice hore na Telepe, tak sa volá tá štvrť v Moravciach - na Telepe, na ceste boli pred kostolom obesení traja ľudia. Je tam pamätná tabuľa, som sa išiel presvedčiť, že je to pravda, že to dobre viem. Gestapo ich obesilo. Tak sa mi zdá, že jeden z nich bol Žid.“

„A hovorí otec: „Pozrite sa sem, teraz vy staviate tu tú izbu, áno, a tu je tá pivnica, tak čoby sa stalo, keby sme tuto spravili takú dieru medzi dvoma stenami a tu by sme boli sa deviati ľudia skryli?“ Ten priestor bol asi päť metrov, široký jeden a pol až dva metre, a tam sme boli deviati. Za krátku dobu to bolo leto štyridsaťštyri po Povstaní, ktoré trvalo tridsať až šesťdesiat dní. Prišla tá hrozná doba, kedy už nie Slováci, ale Nemci a tí najvernejší Slováci, ktorí boli pre nich spoľahliví – Hlinkova garda a POHG - oni hľadali spolu Židov, a samozrejme, sme sa báli.“

„Jeden pekný deň prišli Nemci, bola to jednotka, ktorá mala na starosti mínomet a vyhodili Anču z izby, takže bolo medzi nami a Nemcami tri, štyri centimetre. To bolo všetko. Ale sme stratili teraz tú možnosť dostať, oni dupali nám celý čas a samozrejme gazdinka nemohla ísť do maštale s jedlom, lebo kravy zatiaľ nejedia kompóty, ani zemiaky nejedia nakoľko ja viem. Boli tam aj svine a taká nádrž, drevená nádrž, do ktorej sa dáva tá zmes pre svine. A tam dala jednu čiernu štrimpflu a do toho pár zemiakov. A v tom ceduľka: Čučte, sú tu Nemci. My sme ich videli, nemuseli nám povedať, lebo v prvom rade sme ich počuli a v druhom rade mali sme dva také otvory, ktoré boli zamaskované, lebo museli sme mať vzduch. A ja som videl cez tú dieru tak zdola čižmy toho vojaka, ktorý stál pri tom mínomete. To mi zostalo taký obraz. Na naše šťastie to netrvalo dlho asi dva týždne a títo Nemci odišli od Mozolákov, a sme sa znovu dostali do určitého kľudu. Samozrejme, ten určitý kľud to nebol kľud ako to dnes rozumieme, lebo v tej dobe Hlinkova garda a nemecké jednotky hľadali spolu Židov a našli ich aj v našom okolí. A sme sa báli.“

„Ale vráťme sa do Zlatých Moraviec, keď otec dostal túto správu. On hneď zorganizoval, že my pôjdeme na prechádzku. Môj brat bol vo vozíku. Ten vozík mal dva ciele. V prvom rade tam sme dali tie najmenšie veci, ktoré sme zobrali so sebou, tie najpotrebnejšie veci a sme odišli z bytu. Ja som už išiel peši šesťročný skoro, mama, otec a Robi Mojše vo vozíku. A v tom vozíku bolo pár vecí pod ním, aby to nebolo nápadné sme išli sa prechádzať po Zlatých Moravciach ako normálna rodina a pri cintoríne oproti gymnáziu nás čakal taxík. Keď sme prešli na druhú stranu bolo mi povedané, že teraz ty si nemý. A príčina bola, že ja som hovoril len slovensky a to bolo podozrivé, lebo za krátku dobu sme boli hľadaní v rádiu. Slovenská polícia nás hľadala v Maďarsku.“

„Tak sme sa napriek tomu, že asi sme chceli prejsť do Rumunska, sme sa našli v gete, obkľúčení, ale to bolo ešte také geto, kde sa dostávali ešte aj telegramy. A otec poslal telegram: „Nijakým pádom sa nedajte do listiny, nezapíšte sa, nezapíšte vaše meno do zoznamu ako sa to robí!“ Neďaleko tohto domu boli dva záchody, také dedinské. A ako vieme tie dedinské záchody stoja na dvoch latách a pod nimi je žumpa. My sme sa s bratom, bolo nám povedané, že sa máme dostať do záchodu a tam sa schovať. Ale nie do záchodu, len pod sedadlo, na tie široké dosky, ktoré držali tento dom. Tak my sme sa vošli do sedadla a sme si sadli jeden sem a druhý sem a tu sme čučali a pokiaľ sa robil ten zoznam. A takto sme sa vyhli zoznamu úspešne.“

„Na pomoc nám bola tá izba, ktorá bola vybudovaná hore, lebo Anča nám dávala znak a vtedy sme vedeli, že sa nesmie kašľať, nesmie sa kýchať, musí byť úplné, úplné ticho, lebo keď z pivnice niekto kašle, tak samozrejme, že tam nie tie krumple kašlú. Predstavte si, mal som vtedy osem rokov. Osem rokov, boli sme tam piati chlapci a boli tam dva kýble. Jeden kýbel bol pre potreby a druhý kýbel bol pre pitie vody, keď sme mali. Sme spali na slame a bola tam taká pričňa, na ktorej boli otcovia, ktorí ležali hore a my sme boli tak pod tým s mamičkami, teta a moja mama. A takto sme tam žili v tomto režime, že keď sa buchlo trikrát, to bolo nebezpečie, jedenkrát odišli alebo zrušený poplach. Tam v tomto sme boli deväť mesiacov. Nevideli sme svetlo, preto sme sa stali žltí všetci.“