„Tak sme dostali také predvolanie, že sa musíme dostaviť do Sokolovne o deviatej ráno. Nevedeli sme, samozrejme, že čo s nami bude, a každý sme si mohli zobrať po dvadsať kíl a ostatné proste ostalo v byte, tak, ako bol. Kľúče tam ostali, všetko. My sme s tými batohmi išli, v Sokolovni sme sa mali stretnúť, všetci, lebo tam boli viacerí z Topoľčian, ktorí išli do Novák aj s rodinami. Tak sme išli za otcom. A viete čo? Ja ako dieťa som bola taká uzrozumená s tým a radi sme boli, že sme z toho domu nejako odišli, lebo v tých Topoľčanoch neboli dobré pomery. Tam totiž, to je pravda, bolo veľa tých židovských obchodov, no a tam bol veľký antisemitizmus.“
„My sme sa jedno ráno zobudili, tábor bol otvorený a skoro prázdny. My sme o tom ani nevedeli. Potom sme, samozrejme, chytili, čo sme mali, tých pár vecí sme si zobrali a išli sme. Tam bola dedina Koš, vedľa, kde sme my boli v tom tábore. Tak kde sme mali ísť? Do tých Topoľčian sme sa nechceli vrátiť, lebo tam neboli dobrí ľudia. Tam boli dosť takí protižidovskí, ale ani sa nečudujem, lebo ten obchod, to všetko bolo židovské, takže tam sme sa báli, a okrem toho tam boli už Nemci v Topoľčanoch. Tak sme sa vybrali ešte s dvomi rodinami a išli sme. Tam sa zobral taký, bol voz v tých Novákoch, v tom tábore, lebo však tam boli aj kravy, aj kone a neviem, čo všetko sa chovalo, a išli sme do Banskej Bystrice. Tak sme prišli do Banskej Bystrice a tam sme sa potom usadili v židovskej škole. Tam to už bolo pripravené, bola tam slama a prikryté to bolo plachtami, a tam sme bývali. Lebo, kam by sme boli išli? Ale neboli sme sami, viacerí z toho tábora tam išli.“
„A v septembri tam vypukol pogrom. No to bolo hrozné. Oni si vôbec zase vymysleli, že jeden Žid, lekár, doktor Berger, očkoval, tam bol kláštor, deti v kláštore a už dve zomreli. Čiže toho zbili a každý tých pár Židov, čo tam boli, v tých Topoľčanoch, koho na ulici stretli, tak ho bili hlava-nehlava. No my sme sa s mojou mamou a bratom išli schovať do jedného starého židovského cintorína, ktorý už vôbec nefungoval. Tuším by sme sa boli najradšej pod tie kamene zahrabali. A tam sme sa učupili.“
Narodila sa 14. marca 1929 v Krušovciach. Neskôr sa s rodinou presťahovala do neďalekých Topoľčian, kde žila s rodičmi, mladším bratom a staršou sestrou. Tu navštevovala i ľudovú školu. Do jej života, ako do života celej židovskej komunity na Slovensku, osudovo zasiahol vznik samostatnej republiky v roku 1939. Na jar 1942 musela s rodinou odísť do pracovného tábora v Novákoch, kde jej otec pracoval už niekoľko mesiacov. Od konca roka 1942 v tábore existovala provizórna, neskôr ľudová škola s tromi triedami, ktorú navštevovala i Alžbeta. V školských laviciach zostala, až kým v auguste 1944 nevypuklo Slovenské národné povstanie. Vzápätí bol tábor v Novákoch zrušený a Alžbetina rodina utiekla do Banskej Bystrice. Pred porážkou Povstania boli nútení v októbri 1944 opustiť jeho hlavné mesto a ujsť na Staré Hory. V skupinke židovských rodín dlho blúdili v horách, až kým im v kritickej situácii nepomohol sedliak z blízkej dediny. V malej kolibe prečkali dlhší čas. Na samom sklonku vojny ich ale na tomto mieste zastihla najväčšia tragédia, pretože jej otec námahu a vysilenie predchádzajúcich týždňov nevydržal. Po oslobodení sa Alžbeta s matkou a bratom vydali na pešiu púť do Topoľčian, kam dorazili úplne vysilení a bez prostriedkov. Museli začať úplne od nuly. Alžbeta zohnala prácu predavačky, mamička šila. V septembri 1945 sa v Topoľčanoch stali svedkami miestneho pogromu Židov, ktorý prečkali ukrývajúc sa na cintoríne. V roku 1948 z mesta definitívne odišla a s kamarátkou sa presťahovala do Bratislavy. Zamestnala sa v týždenníku Tribúna ako sekretárka, neskôr sa v práci dostala aj k iným činnostiam, naučila sa zalamovať noviny. Po dvoch rokoch prestúpila do redakcie Pravdy a s výnimkou niekoľkých mesiacov tam zotrvala 38 rokov, na ktoré dodnes s radosťou spomína.
