Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Maja Šteruská (* 1933  †︎ 2021)

• Maja Šteruská sa narodila 1. 5. 1933 v Prahe

• po nastolení vojenského režimu Protektorátu Čechy a Morava sa celá rodina presťahovala do Bratislavy

• Majin otec dostal pracovnú pozíciu v Tungsrame a výnimku „hospodársky dôležitého Žida“

• Majin otec bol účastníkom SNP

• v roku 1944 bola rodina nútená odísť do Utekáča a po páde povstania sa skrývať na lazoch

• kvôli nastupujúcemu komunistickému režimu naplánoval Majin otec presťahovanie sa do Štokholmu, to sa však neuskutočnilo kvôli jeho predčasnej smrti

• Maja vyštudovala medicínu, vydala sa, mala štyri deti a pracovala v Bratislave ako odborníčka v oblasti zhubnej anémie

• Zomrela 6.12.2021 v Bratislave

Májové dieťa Maja

Maja Šteruská sa narodila do rodiny Lipschützovcov (po r. 1946 sa meno zmenilo podľa fonetického prepisu na Lipšic, pozn. ed.) prvého mája v roku 1933 v Prahe. Rodičia neočakávali, že sa im narodí dievča, a tak jej meno Maja priniesol samotný mesiac máj.

Na útle detstvo spomína s radosťou ako na jediné obdobie, kedy bola naozaj šťastná. Jej rodičia mali dobrý vzťah, aj ona s rodičmi, obzvlášť s otcom, ktorý bol pre Maju veľkým vzorom. Pred vojnou trávila Maja veľa času aj so starými rodičmi, najmä s tými z maminej strany, kde jej dovolili to, čo doma nesmela.

„Milovala som starého otca. Bol ochotný ráno vstať a poliať piesok tak, aby som sa ja v ňom mohla potom hrať! A nosil ma na rukách, po záhrade, mohla som si odtrhnúť, čo som chcela. Napriek tomu, že bol vraj prísnym otcom svojich siedmich detí, bol tým najláskavejším starým otcom mňa - svojej prvej vnučky.“

Odchod do Bratislavy

Avšak situácia v Československu sa čoskoro zhoršila. Nemci obsadili územie českých krajín a nastolili vojenský režim Protektorátu Čechy a Morava, na Slovensku zase vznikol bábkový Slovenský štát. Nemecká armáda po obsadení Sudet začala drancovať všetky obchody, vojaci vylúpili úplne všetko, čo sa dalo, ostávali len prázdne pulty. Majin otec bol presvedčený, že musia z Prahy odísť. Keďže sledoval politické a spoločenské tendencie, predvídavo, ešte v roku 1937, prekrstil seba aj svoje deti na katolícku vieru, aby ich ochránil od prejavov násilného antisemitizmu, ktoré boli už v tom čase prítomné aj v Československu. Majina mama sa však odmietla nechať prekrstiť, nechcela za žiadnych okolností odstúpiť od židovskej viery. V roku 1939 sa potom celá rodiny presťahovala do Bratislavy. Tu otec dostal výnimku udeľovanú osobám potrebným pre hospodársky a verejný život štátu, keďže zastával dôležitú pozíciu v elektrotechnickej firme TUNGSRAM (neskoršej Tesle, pozn. ed.).

Bohužiaľ, táto výnimka sa vzťahovala len priamo na najbližšiu rodinu. Vzdialenejšia rodina bola pod hrozbou deportácií a likvidácie židovského obyvateľstva. Starí rodičia z otcovej strany zomreli ešte pred vojnou prirodzenou smrťou, no starí rodičia z maminej strany sa mohli s vysokou pravdepodobnosťou stať súčasťou transportu do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Majina mama dúfala, že otec bude môcť jej rodičov nejako zachrániť. 

„Dlho som nevedela, čo sa stalo s maminými rodičmi, no len nedávno som sa dozvedela, že už boli naložení vo vagóne do Osvienčimu, keď tam otec prišiel a snažil sa podplatiť Nemcov, aby ich pustili z vagóna. No nepodarilo sa mu to.“

V koncentračnom tábore zahynul aj brat Majinej mamy s manželkou, z ostatnej najbližšej rodiny sa zachránili len tí, ktorí sa rôznym spôsobom ukrývali na Slovensku. Otcov brat spolu so ženou a dvoma maloletými deťmi však boli zastrelení členmi POHG (Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy) na Hôrke pri Slovenskej Ľupči.

Útek do Utekáča

Napriek hospodárskej výnimke sa rodina nevyhla dopadu antižidovských zákonov. Keď ich vyhodili z druhého bytu, odišli do Utekáča, kde predtým chodievali počas prázdnin. V Utekáči bola továreň na výrobu skla, odkiaľ dodávali žiarovky pre firmu Tunsgram. Žilo tam aj niekoľko židovských rodín, keďže na úradníckych pozíciach v sklárni pracovali väčšinou Židia. Ostatní obyvatelia Utekáča našťastie Židov neudávali, a tak sa až do povstania darilo všetkým prežívať viac-menej v bezpečí.

Po páde povstania utiekli z Utekáča na lazy a skrývali sa u kopaničiarov. Majin otec, ktorý mal veľa priateľov a bol vždy ochotný pomôcť, vybavil mnohým Židom alebo partizánom v Utekáči možnosť úkrytu na lazoch: „Keď sme tam kráčali, bola strašne krutá zima. Nohy sme zakaždým museli vyťahovať z dvojmetrového snehu. Bolo to hrozne ďaleko. A nebolo tam nič. Otec vykopal záchod, lebo domáci chodili na záchod len do lesa.“

Ruženec pred spaním

Po páde povstania ušli z Utekáča takmer všetci obyvatelia, pretože väčšina z nich v ňom bola zapojená. U chudobných ľudí na lazoch sa teda skrývali nielen Židia, ale aj partizáni a povstaleckí vojaci. Napriek tomu, že medzi miestnymi neprevládali antisemitské názory, mnohí mali pochopiteľný strach ukrývať Židov. Vyžadovalo si to z ich strany veľkú odvahu. A aj keď bola Maja s bratom a otcom prekrstení na katolícke vierovyznanie, museli byť opatrní, pretože mama prekrstená nebola.

„Ľudia, u ktorých sme bývali, nevedeli, že sme Židia. Každý večer pred spaním som sa s domácou paňou modlila ruženec, aby som sa neprezradila. Jednu paniu so siedmimi deťmi totižto kopaničiari vyhodili von, keď sa dozvedeli, že sú Židia. Žena aj s deťmi zmrzla.“

S rodinou, ktorá zachránila Lipšicovcom život, sa po vojne ešte niekoľkokrát stretli, no neskôr úplne stratili kontakt. Dostali dokonca ocenenie „Spravodliví medzi národmi“, ktoré udeľuje Izraelské veľvyslanectvo, no na odovzdávanie sa nedostavili a nepodarilo sa ani zistiť ich adresu. Maja však voči nim vždy bude cítiť veľkú vďačnosť aj napriek tomu, že sa už pravdepodobne neuvidia. Nikdy nezabudne na tú smutnú a tragickú zimu na prelome rokov 1944/45.

Pretrvávajúci strach

Na lazoch strávila Maja s rodinou niekoľko mesiacov. Bývali u istej rodinnej známej. Tá predávala lístky na vlakovej stanici, no musela na jeden deň niekam odcestovať. Preto poprosila Maju, aby ju zaskočila.

„Všetci si tam zo mňa strieľali, veď som mala dvanásť rokov. Potom si však prišli kúpiť lístky nejakí vojaci v nemeckých uniformách a ja som bola z toho úplne zničená! Lístky som im predala, ale bola som rada, že som to prežila. Hovorím potom tej panej, že ja už lístky nejdem predávať, lebo oni ma odvedú!“

Strach pretrvávajúci z vojny nebolo ľahké prekonať a ani dôsledky, ktoré nevyhnutne situácia po vojne priniesla. Pôvodný byt Lipšicovcov v Bratislave zbombardovali a čo nezbombardovali, to ukradli. Rodina teda musela začať úplne odznova.

O osude ostatnej rodiny sa nerozprávali. Jej otec určite vedel toho veľa, čo sa však Maja od neho nikdy nedozvedela. Po vojne totiž boli všetci ešte príliš poznačení ranami zo straty blízkych a nedokázali medzi sebou hovoriť o ich ťažkých osudoch.

Posledná pracovná cesta

Majin otec sa zamestnal na povereníctve priemyslu a obchodu, kde mal na starosti zabezpečiť návrat strojového vybavenia do slovenských tovární z porazeného Nemecka. Zároveň dostal funkciu v dočasnej vláde, ktorá vznikla v Košiciach, a tak mu pridelili vilu na Slavíne po funkcionárovi Slovenského štátu. Keďže videl do zákulisia politického diania, vedel, že pravdepodobné víťazstvo komunistickej strany neprinesie nič dobré, a plánoval s rodinou odísť do Štokholmu, kde už mal vopred dohodnutú pracovnú pozíciu. Pred odchodom do zahraničia ho čakala ešte posledná pracovná cesta do Viedne. V tom čase ešte nechodili vlaky a ani iná verejná doprava, preto cestu podnikol vlastným autom so služobným vodičom. No z tejto cesty sa už, žiaľ, nikdy nevrátil: „Večer nám prišli povedať,  že otec vo Viedni havaroval a že sa zabil. Mama sa v tom momente zosypala a už nikdy sa z toho stavu celkom nedostala.“

Z otcovej smrti boli podľa slov pamätníčky spísané dva pitevné nálezy. V jednom sa uvádzali „len“ ťažké zranenia nezlúčiteľné so životom, v druhom bolo uvedené, že mal ranu v tyle, čo je nepravdepodobné pri náraze autom do múru. Maja preto získala silné podozrenie, že otcovu smrť nezapríčinila autonehoda. Auto vraj bolo kompletne zničené a policajti ho rovno odviezli na šrotovisko. Maji sa však nikdy nepodarilo zistiť, ako vlastne otec zomrel.

Mamina depresia

Po otcovej smrti sa existenčná situácia rodiny ešte zhoršila. Museli sa okamžite vysťahovať z vily, ktorú im pridelili. Majina mama upadla po smrti manžela do hlbokej depresie a nebola schopná nič riešiť, ani sa starať o deti. Celé dni preležala v posteli. Našťastie však pri nich stála otcova sestra, teta Ružena, ktorá starostlivosť o rodinu svojho brata brala ako povinnosť a bola by schopná pre nich obetovať čokoľvek. Podarilo sa jej teda vybaviť podnájom v meste, kde následne všetci spolu bývali. Museli prežiť z maminho vdovského dôchodku a tetinho malého platu.

Napriek otcovej smrti bol odchod celej rodiny do zahraničia stále možný. Mamini príbuzní, ktorí už predtým emigrovali do Ameriky, im ponúkali, aby sa k nim prisťahovali, postarali by sa o vzdelanie Maje aj jej brata. Avšak Majina mama nechcela opustiť miesto, kde bol pochovaný jej manžel: „Mama nechcela odísť od otcovho hrobu. Ja to však neuznávam, viete. Každému tvrdím: ,Vy neviete, že oni tam nie sú?‘ Ak ten duch prežíva, tak určite nie je zakopaný pod zemou. Ja mám zavesený otcov portrét nad posteľou. No to je len spomienka, nič viac.“

Život presiaknutý režimom

A tak ostali žiť na Slovensku, kde Maja doštudovala strednú školu. Po maturite nedostala doporučenie na vysokú školu, keďže nepatrila k tej „správnej“ triede a navyše mala židovské korene. Po strednej škole sa zoznámila s istým medikom, zamilovali sa do seba a Maju očaril nielen on, ale aj jeho záujem o medicínu a anatómiu. Následne sa prihlásila na lekársku fakultu. Štúdium medicíny malo vtedy len dva odbory: všeobecné lekárstvo, ktoré si zvolila Maja, a zubné lekárstvo. Napriek pretrvávajúcim nevýhodám prameniacim z „nesprávneho pôvodu“ sa Maji podarilo získať sociálne aj prospechové štipendium a šťastne doštudovať, najmä vďaka neprestajnej pomoci tety Ruženy. Ale Majina veľká láska skončila menej šťastne a napriek pôvodnému spoločnému plánu sa ich životy rozišli iným smerom.

V čase Majinho štúdia na vysokej škole prebiehala v Bratislave takzvaná „Akcia B“. Cieľom tejto akcie bolo uvoľniť 1500 bytov pre robotnícku triedu. Vysťahovávali bohatších a vzdelanejších ľudí, lekárov, majiteľov či riaditeľov fabrík alebo jednoducho sympatizantov Demokratickej strany, atď. Majin otec už síce nežil, no jeho pôvodný status zaraďoval rodinu práve do tejto ohrozenej skupiny ľudí. Našťastie sa ich dopad tejto akcie napokon netýkal, no strach z toho, že sa to kedykoľvek môže zmeniť, ostal.

„Tá politika skutočne strašným spôsobom zasahovala do života. Samozrejme, že do nás hustili marx-leninizmus. Som veľmi disciplinovaný človek, sedela som každý týždeň v lavici a písala konspekty. Všetko som robila, ale nič mi to nepomohlo. Ja som nemala žiadny názor, ale nemala som ani ten správny.“

Maju čakalo onedlho absolvovanie školy, no to, kde bude pracovať, ovplyvniť nemohla. Vtedajší absolventi vysokých škôl sa museli zamestnať tam, kde im bolo pridelené miesto. Tých menej „vhodných“ pre režim častokrát umiestnili na dediny. Maja sa obávala, že sa to stane aj jej a bude tak musieť opustiť svoju psychicky chorú mamu, ktorá by takú situáciu pravdepodobne nezvládla.

V tom čase začala chodiť s o rok starším spolužiakom, ktorého práve vyhodili z internátu. Študenti po promócii už nemohli bývať v študentskej ubytovni a zohnať si v tom čase v Bratislave bývanie bolo veľmi náročné. Tak požiadal Majinu mamu, aby mohol bývať u nich: „Moja mama mala mnohé starožidovské predsudky a povedala mu, že tu nemôže bývať, lebo jej dcéra je slobodná. Neprichádzalo to do úvahy.“

Majin priateľ bol dobre zapísaný mladý straník, jeho rodičia pracovali v JRD. Mal pridelené miesto v bratislavskej nemocnici v Podunajských Biskupiciach, kde mal pracovať na oddelení tuberkulózy. Ak by sa Maja zaňho vydala, vyriešila by sa aj jeho momentálna otázka bývania a pravdepodobne aj Majina profesná budúcnosť. Rozhodli sa teda pre toto racionálne a pragmatické, no nie najšťastnejšie riešenie.

Napriek tomu, že sa Maja vydala za vzorného straníka, sama sa s ideológiou komunizmu nestotožňovala: „Nemohla som súhlasiť s tou bezcitnosťou, chladnosťou a pomstychtivosťou. Keď zabili môjho otca, na druhý deň k nám prišla moja triedna z gymnázia a povedala, že by chcela náš byt. Takých vecí bolo veľa. Všetci to zažili.“

Návrat k židovskej identite

Maja teda žila pre vtedajšiu dobu príznačnou dvojstrannosťou: navonok nedávala najavo svoj skutočný názor a nesúhlas s ideológiou komunizmu. Vnútorne však potrebovala nejakú hlbšiu, duchovnú ideu a hodnoty. Dlhé roky nasledovala katolícku vieru, na ktorú bola v detstve prekrstená, a mnohé antisemitské prejavy zo strany katolíckej cirkvy s horkosťou prehĺtala. Až v roku 1989 sa rozhodla z cirkvi definitívne vystúpiť a keďže jej uznali, že sa stala katolíčkou z núdze - v ohrození života -, mohla aj oficiálne opäť vstúpiť do židovskej komunity.

Bez ohľadu na vierovyznanie je ťažké veriť v Boha, ak vo svojom živote zažijete toľko utrpenia a vidíte utrpenie svojich blízkych, ktoré nie je možné si nijako vysvetliť. Maja však postupom času našla svoj vlastný vzťah k Bohu v rámci židovského vierovyznania:

„Verím, že to, čo sa tu deje na svete, prírodné katastrofy, choroby, s tým Pán Boh nemôže urobiť nič, lebo tie zákony zmeniť nemôže. Nemali by sme sa teda modliť za tieto veci, napríklad, aby sa uzdravili naši blízki, lebo to on spraviť nemôže. Sú to prírodné zákony a do tých on nemôže zasahovať. Všemohúci síce je, ale odtiaľ-potiaľ.“

Bez spomienkového optimizmu

Majino manželstvo nebolo šťastné a dlhé roky fungovalo len kvôli deťom. Mali spolu dve dcéry a dvoch synov. Starala sa o nich v podstate len Maja bez muža, s maminou pomocou, a možno práve to držalo mamu pri živote a aspoň čiastočne prekonala depresiu, s ktorou bojovala od smrti manžela.

„Keby sme boli bývali odišli do Štokholmu, mali by sme samozrejme iný život. No ale čo už,“ konštatuje Maja po vyčerpávajúcom pohľade do príbehu jej minulosti, ktorý bol naozaj plný ťažkých a bolestivých udalostí. Ani teraz nedokáže pozerať na obdobie detstva počas vojny cez perspektívu „spomienkového optimizmu“:

„Jedna kamarátka z Utekáča mi občas zavolá: ,Pamätáš sa, ako nám bolo dobre? Ako nám len bolo dobre, keď sme boli také mladé!´ No ale nie je to pravda. Nie je to pravda, lebo tá vojna bola hrozná. Strachu bolo plno. Moja kamarátka tam bola takisto ako ja, no ona má asi ten dar zabúdať na to zlé a pamätať si to dobré. Ja to nemám.“