Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alexander Štrba (* 1946)

• narodil sa 18. októbra 1946

• mama Helena pochádza zo židovskej rodiny, po návrate z Auschwitz-Birkenau konvertovala na katolícku vieru Alexandrovho otca Šándora

• detstvo prežil v Nových Zámkoch a bol vychovaný v katolíckej viere

• o svojom židovskom pôvode sa dozvedel už v detstve, o mamičkiných útrapách počas holokaustu sa dozvedel až v neskorej dospelosti

• pedagogické vzdelanie získal na Vysokej škole pedagogickej v Nitre a na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

• od roku 1972 do roku 1988 vyučoval maďarský a nemecký jazyk na Strednom odbornom učilišti poľnohospodárskom vo Dvoroch nad Žitavou

• v rokoch 1988 – 1992 pracoval v novozámockom múzeu

• od roku 1992 súkromne vyučoval nemčinu a začal písať knihy o histórii Nových Zámkov

• v deväťdesiatych rokoch 20. storočia založil súkromnú knižnicu Bibliotéka Kaláka

• v súčasnosti píše knihy a sprevádza turistov na náučnej historickej prechádzke mestom Nové Zámky

Alexander Štrba (1946)

Žime tak, ako by sme mali zajtra zomrieť a pracujme tak, ako by sme mali žiť večne

Alexander Štrba sa narodil 18. októbra 1946 v Nových Zámkoch v rodine Sándora Štrbu (1913) a Heleny Štrbovej, rod. Herzovej (1922). Obaja rodičia pochádzali z Nových Zámkov. Vyrastal spolu s mladším bratom Róbertom (1949) a boli vychovaní v katolíckej viere. Mamička Helena pochádzala zo židovskej rodiny a až do leta roku 1944 žila s rodičmi a dvomi mladšími sestrami Anči a Katkou. Stará mama z otcovej strany bola vážne chorá a chcela sa ešte dožiť synovej svadby. Preto Helena krátko po návrate z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau konvertovala na katolícku vieru a rodičia sa zosobášili. Otec prežil vojnu v rumunskom mestečku Erdély. Po vojne pracoval v textilnom priemysle.

Holokaust

V máji v roku 1944 bolo pre židov v Nových Zámkoch vytvorené geto, kam sa mamičkina rodina musela presťahovať, a odtiaľ boli po mesiaci presunutí do tehelne. Dňa 14. júna 1944 ich naložili do transportu a odviezli do vyhladzovacieho koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Mamička Helena mala v tom čase 22 rokov, jej sestra Anči 19 a najmladšia Katka iba 8 rokov. „Keď ich Mengele sortíroval naľavo a napravo, tak sestra hovorila, aby zostali s rodičmi spolu. (Moja) mama ju v poslednej chvíli chytila a pritiahla ku sebe. Takto sa zachránili, lebo rodičov a malú Katku hneď brali do plynovej komory,“ vysvetľuje Alexander.

Po návrate z Osvienčimu v roku 1945 našli sestry svoj rodičovský dom obsadený cudzími ľuďmi. Kým sa ich pôvodný dom uvoľnil, dostali pridelený náhradný byt. Po vojne sa veľa židov rozhodlo odísť do Izraela, medzi nimi aj mamičkina sestra, ktorá sa usadila v kibuci. Prvé dieťa jej zomrelo a ona bola presvedčená, že sa to stalo preto, lebo Alexandrova mama konvertovala zo židovstva na katolícku vieru. To malo za následok zhoršenie vzťahu medzi sestrami a na niekoľko rokov dokonca prerušili kontakt. Anči sa potom v Izraeli narodili dve deti a vzájomný vzťah sestry obnovili po niekoľkých rokoch. Počas života boli dvakrát na návšteve v Nových Zámkoch, Alexandrova rodina však Izrael nikdy nenavštívila, hoci to vždy bola Alexandrova túžba.

Detstvo

Detstvo mal Alexander spokojné a šťastné. Otec bol prísny. „Mama bola fantastická. Všetko pochopila, všetko sme jej mohli povedať.“ Spolu s mladším bratom Róbertom mali radi futbal, v zime sa chodievali korčuľovať. „V zime bola najlepšia hra na učiteľa. Samozrejme, ja som bol vždy učiteľom a aj som sa stal učiteľom a brat tak isto.“ Alexander veľa pomáhal mame, brat trávil viac času s otcom. Rád pracoval v záhrade a často chodili na výlety. „Žili sme ako katolícka rodina, navštevovali sme kostol, bolo prvé prijímanie. Nezáleží na tom, kto je akého vierovyznania, ale aký je človek,“ myslí si pamätník. Maďarské revolučné udalosti v roku 1956 v rodine sledovali, s otcom počúvali rádio Slobodná Európa. Ťažko to prežívali, on ako 10-ročný chlapec tiež. Rodičia vedeli, že ide o nespravodlivú agresiu proti Maďarsku. Po absolvovaní základnej školy na Andovskej ulici navštevoval gymnázium, kde maturoval v roku 1967.

1968

V roku 1968, keď už bol Alexander ženatý, mal 21. augusta 1968 Alexandrov najstarší syn 3 mesiace. Keď išiel pre neho kupovať sušené mlieko Sunar do lekárne, na námestí uvidel stáť tanky. Až po príchode domov sa z rádia dozvedel, čo sa stalo. Veril Dubčekovi, a preto boli nasledujúce roky Husákovej normalizácie pre neho veľkým sklamaním.

Na vysokej škole, sedemdesiate roky

Po maturite nastúpil na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave na učiteľský odbor maďarský a nemecký jazyk. Čoskoro sa oženil s o tri roky staršou knihovníčkou a veľmi túžil po dieťati. S manželkou spoločne zdieľali lásku ku knihám aj k hudbe. Otec so sobášom veľmi nesúhlasil, keďže Alexander nemal ešte ani 21 rokov a študoval. V roku 1968 sa im narodil prvý syn Sándor. Školu nedokončil, venoval sa synovi. Krátko pracoval na rôznych miestach, vždy len zopár mesiacov. Takto učil v obci pri Nových Zámkoch v Milanovciach (dnes Veľký Kýr) a chvíľu bol zamestnaný i v banke. V roku 1971 sa prihlásil na Pedagogickú fakultu v Nitre, kde pokračoval od druhého ročníka v učiteľskom odbore maďarčina – nemčina. Po ukončení štúdia začal učiť na Strednom odbornom učilišti poľnohospodárskom vo Dvoroch nad Žitavou. Tu pôsobil ako učiteľ až do roku 1988. Popri zamestnaní sa opäť vrátil na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského a dokončil štúdium v aprobácii pre učiteľstvo na stredných školách. Atmosféra na škole, kde učil, bola dobrá a to aj napriek autokratickému spôsobu riadenia škôl. Politike sa na pôde školy nevenoval, nebola to téma ani medzi kolegami.

1989 a deväťdesiate roky - zo školstva do múzea a späť

Glasnosť a perestrojku vnímal pozitívne a dúfal, že po Brežnevovej ére príde k pozitívnym zmenám. Tie naozaj nastali v novembri 1989. Hoci on sa na demonštráciách nezúčastňoval, jeho deti, Sándor a Titanila, vtedy vo veku vysokoškolákov, tam chodievali. Najmladší syn Attila mal ešte len 9 rokov. Veľmi im fandil, hoci mal o ne strach. Zakrátko však prišlo sklamanie, neschvaľoval rozdelenie Československa. Obdobie mečiarizmu vnímal ešte horšie, ako predchádzajúcu éru socializmu.

V roku 1988 sa rozhodol, že odíde z pedagogickej praxe a zamestnal sa v novozámockom múzeu Jána Thaina. Tu sa začal venovať histórii Nových Zámkov a prvýkrát si uvedomil, akú bohatú históriu má jeho rodné mesto a on o nej vlastne nič nevie. Riaditeľ múzea však nevnímal jeho bádanie pozitívne. Pri príležitosti 300. výročia vydania Výsadnej listiny pre novozámocký hrad Alexander zostavil malú brožúru a zorganizoval výstavu. Na nej chcel túto brožúru predávať, riaditeľovi sa to však nepáčilo a nahnevaný Alexander nakoniec všetky brožúry rozdal. Nakoniec po troch rokoch opäť zmenil zamestnanie a vrátil sa ako pedagóg na školu, v ktorej v minulosti učil.

Opäť na škole

Po návrate na poľnohospodárske učilište v roku 1992 zaviedol niekoľko noviniek, ktorých metodiku sám vypracoval. Jednou z nich boli skúšobné malé maturity, ktoré absolvovali žiaci po skončení druhého ročníka. Ich zmyslom bolo, aby si žiaci už počas štúdia vedeli predstaviť maturitné skúšky a takáto „malá maturita“ im mala umožniť ľahšiu prípravu na skutočné maturity. Zástupca riaditeľa školy jeho inovácie podporoval. Ďalšou novinkou, ktorú na škole zaviedol, bolo tzv. bodové hodnotenie. Za rôzne aktivity spojené so štúdiom daného predmetu získali žiaci namiesto hodnotiacich známok (1 až 5) príslušný počet bodov, ktoré sa následne prepočítavali na skutočné známky. Aj tento systém sa osvedčil a zabezpečil, že žiaci sa na hodiny pripravovali priebežne a nepotrebovali si ku koncu roka alebo polroka narýchlo opravovať známky. O jeho inovatívne bodové hodnotenie bol taký záujem, že o ňom prednášal kolegom v Čechách aj v Maďarsku. Bol aplikovateľný na všetky školské predmety. Rodičia, pedagógovia aj žiaci boli spokojní.

V tej dobe začal popri pedagogickej praxi na škole učiť aj súkromne. Mal dvadsať žiakov, ktorí k nemu dochádzali na hodiny nemčiny. Koncom deväťdesiatych rokov zo školy odišiel a učil už iba súkromne. Prvé roky 21. storočia učil nemčinu aj na vysokej škole na vysunutom pracovisku v Nových Zámkoch. Aj tu zaviedol bodové hodnotenie, ktoré sa opäť osvedčilo. Hoci s písaním kníh o Nových Zámkoch začal už v deväťdesiatych rokoch, po ukončení pôsobenia na vysokej škole sa ešte viac zameral na dejiny Nových Zámkov a okrem publikovania kníh začal sprevádzať záujemcov o novozámockú históriu na náučných prechádzkach mestom.

Z učiteľa jazykov sa stal historik

V roku 1996 začal písať svoje prvé knihy o Nových Zámkoch. Súčasne organizoval výstavy novozámockých maliarov. Prvá kniha, ktorá vyšla v roku 1996, mala názov Nové Zámky na 100 pohľadniciach. Nasledovali ďalšie knihy: Az érsekújvári zsidóság torténete, ktorá vyšla v roku 2003 v spoluautorstve s historikom zameraným na holokaust v regióne južného Slovenska, Tomášom Langom. V slovenskej mutácii knihu vydal Kaligram v roku 2006 s názvom Holokaust na južnom Slovensku. Významná je taktiež trilógia zachytávajúca históriu Nových Zámkov od roku 1200 až po rok 1993.

Knihu o histórii Csemadoku (kultúrny spolok Maďarov na Slovensku) napísal ku šesťdesiatemu výročiu jeho založenia. Zaoberal sa aj životopismi významných Novozámčanov: výtvarníka Jána Thaina a maliara Lajosa Luzsicu. Ďalšia kniha približuje legendy z Nových Zámkov, ktoré zozbierali spolu s manželkou. Napísal tiež knihu o 100 osobnostiach pochovaných na novozámockých cintorínoch, deväťdesiat na katolíckom a desať na židovskom cintoríne. V súčasnosti pracuje na knihe 100 osobností Nových Zámkov, ktorá by mala vyjsť v roku 2023. Spolu zatiaľ napísal dvadsaťdva kníh.

Židovstvo

Alexandrova mama o vojne a prežitých útrapách nerozprávala. Urobila tak až vo vysokom veku, keď na žiadosť svojich synov svoje smutné zážitky z koncentračného tábora spísala a tie sa stali súčasťou knihy Štrba A. - Lang T.: Az érsekújvári zsidósák torténete, Kalligram 2004. (V slovenskej rozšírenej verzii kniha vyšla v roku 2006 pod názvom Holokaust na južnom Slovensku.) O tom, že pochádza zo židovskej rodiny, sa pamätník dozvedel v detstve, ale nič viac o tom nevedel. Ani v dospelosti sa s tým nikomu nechválil: „V škole, kde som 30 rokov učil, začali kolegovia niekedy rozprávať, že akí sú Cigáni a že to isté by s nimi mali urobiť, čo so židmi. To znamená, že dobre, že to urobili. A ani nevedeli, že ja som židovského pôvodu.“ Že o tom doma nehovorili, bol z mamičkinej strany zámer. To čo prežila, bolo natoľko desivé, že o tom nechcela rozprávať. Zároveň sa bála, že sa prežité hrôzy môžu zopakovať. Bližšie informácie o židovstve sa Alexander začal dozvedať až vtedy, keď sa pustil do písania kníh o histórii Nových Zámkov a dostal vnuknutie napísať o histórii židovstva. Začal čítať knihy, chodiť medzi židov, dozvedať sa o ich zvykoch a histórii. V tej dobe začal pre novozámocké noviny tvoriť seriál k šesťdesiatemu výročiu holokaustu, ktorý sa volal Povedať nevypovedateľné, nahradiť nenahraditeľné. V rámci tohto projektu zbieral svedectvá preživších holokaust. Keďže mamička nechcela o holokauste hovoriť, lebo mala strašné spomienky, požiadal ju, aby svoj príbeh napísala. Až vtedy sa dozvedel, akými hrôzami musela prejsť. Dnes je na svoj židovský pôvod hrdý a skutočnosť, že jeho mama konvertovala, na tom nič nemení.

Nedávna minulosť a súčasnosť

Keď mala Alexandrova manželka, bývalá knihovníčka, šesťdesiatku, založil jej súkromnú knižnicu Bibliotéka Kaláka: „Začal som zbierať knihy a behom pol roka som zozbieral 3 500 kníh. Mal som také šťastie, že pán dekan Ďurčo, táto budova patrí cirkvi, nie tu, ale vo dvore mi dal dve miestnosti, tu sme začali.“ Knižnica existuje už dvadsať rokov a dnes je v jej vlastníctve 38 820 kníh. Všetky sú elektronicky evidované. Alexander má však veľké obavy, aký bude osud knižnice, keď sa o ňu už nebudú vedieť starať. V súčasnosti rád pracuje na záhrade a sprevádza turistov na Prechádzke mestom, kde im rozpráva o histórii mesta Nové Zámky. Spolu s manželkou sa teší zo svojich troch detí a štyroch vnúčat.