Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ernest Stredňanský (* 1930  †︎ 2017)

• narodil sa 4. 4. 1930 v Čadci

• vyštudoval herectvo na štátnom konzervatóriu v Bratislave

• pôsobil vo viacerých slovenských divadlách ako herec a režisér

• 1955 - 1968 pracoval ako režisér v Československej televízii, štúdio Bratislava

• 1969 - 1975 Rádio Slobodná Európa v Mníchove

• 1975 - Jazyková škola pre diplomatov vo Washingtone (učiteľ slovenčiny)

• 1976 - 1986 KNTV Channel 11, San José, Emmy Awards (1981)

• 1986 - 1999 Hlas Ameriky

• bol trikrát ženatý a z prvých dvoch manželstiev má tri deti

• poslednýkrát sa oženil v 90. rokoch s rozhlasovou režisérkou Silviou Letkovou

• zomrel v marci 2017

Stále režisér

Ernest Stredňanský v úvode natáčania hovorí, že nerád odporúča. Keď pri predstavení hovorí, že má 85 rokov, odporúča „nechcite zostarnúť“.

Neskôr počas rozhovoru odporúča mladým ľuďom učiť sa angličtinu, lebo je esperantom súčasnosti.

Angličtina v jeho živote hrala veľkú úlohu. Keď odchádzal z Európy, neovládal ju natoľko, aby sa mohol zamestnať v práci na svojej úrovni. „Keď sme sa po prestávke vrátili do autobusu a usadili sa, staršia černoška, ktorá sedela odo mňa naľavo a celou cestou hlučne debatovala so svojimi spolucestujúcimi, sa z ničoho nič so širokým úsmevom obrátila ku mne a začala čosi bľabotať...“ opisuje svoju prvú cestu s rodinou z New Yorku do Washingtonu po príchode do Ameriky v sedemdesiatych rokoch. Cestovali autobusom plnom černochov, lebo bol najlacnejší. Ernest Stredňanský napísal v roku 2002 román Drsne chlapská spoveď, ktorý vychádza z jeho vlastného života. „Vystrelila na mňa akési absolútne nezrozumiteľné vety. Márne som sa ich snažil pochopiť: Nerozumel som jej ani slova.“ Píše v románe, ako sa vtedy cítil neistý, bezmocný a stiesnený. Jeho vtedajšia manželka, s ktorou už v tom období nemali ideálny vzťah, zbadala v jeho očiach hnev a povedala mu, aby sa upokojil, pretože žena sa len pýtala odkiaľ je a chce mu povedať, že angličtina sa postupne zlepší.

S angličtinou sa po tridsiatich rokoch života v Amerike zžil natoľko, že pri predstavovaní sa použije americkú frázu.

„Volám sa Ernest Stredňanský, narodil som sa 4. apríla 1930 v Čadci a to znamená, že teraz mám osemdesiat päť rokov, takže nie som už najmladší, ale v Amerike je zaujímavé také príslovie, že ´Prepáč, ja nie som starý, ja mám len over forty´...“ predstavil sa na prvom nahrávaní.

Ernest Stredňanský je jediné dieťa. Otec sa z vojaka vypracoval na majora, matka bola v domácnosti. Od detstva sa venoval ochotníckemu divadlu, matke doma hrával správy a neskôr na konzervatóriu študoval herectvo. Pracoval na stavbeTrate mládeže, kde natočil svoju prvú reportáž pre rozhlas. Na Trať prišiel o brigádnikoch točiť príspevok vtedajší redaktor Československého rozhlasu Ján Číž a Ernest Stredňanský sa mu prihovoril, že chce tiež niečo natočiť. Neskôr sa dostal do rozhlasu ako externý spolupracovník.

Počas štúdia sa zoznámil s režisérkou Magdou Husákovou, ktorá mu ako študentovi odporučila ísť do televízie. Spoluzakladal bratislavské štúdio Československej televízie v päťdesiatych rokoch, kde sa stal scenáristom, režisérom a šéfrežisérom umeleckého programu. Režíroval vtedy naživo hrané inscenácie, tiež známe televízne pondelky.

Prešľapy proti režimu mu vraj prešli

Ešte ako osemnásťročný vstúpil do Komunistickej strany, aby jeho otca neuväznili. V rozhovore hovorí, že z nej neskôr ešte na Slovensku vystúpil. Dalo sa to: „Nejako mi to prešlo.“ Podľa spisu z Ústavu pamäti národa z roku 1970 dala návrh na jeho vylúčenie z KSČ stranícka skupina a plenárna schôdza tento návrh schválila potom, čo bol Ernest Stredňanský vyšetrovaný pre trestný čin opustenia republiky. 

Vpád ruských vojsk v auguste 1968 ho zastihol vo vysokej pozícií v televízii. „Odchod sme ťažko niesli. Aj manželka, ale hlavne ja, sme boli presvedčení, že to bol zločinecký akt Sovietskeho Zväzu, že tu nemôžeme žiť, napriek tomu, že som vtom čase bol vo veľmi vysokej funkcii v televízii. Bol som šéfrežisérom umeleckého Československej televízie štúdia Bratislava.“

K odchodu z Československa ho posunul vtedajší policajný kapitán, s ktorým sa stretol ešte pri natáčaní v televízii, a ktorý mu naznačil, že ak zostane v Československu, po invázii bude prenasledovaný. „Jeden fantastický človek pre mňa, ma posunul k môjmu odchodu, bol to kapitán, robil kriminalistu u polície. Povedal mi, že ma sledujú, a nevyzerá to so mnou dobre, a že mi odporúča, aby som odišiel aj s rodinou. Zoznámil som sa s ním v televízii, kde mi robil poradcu pri veľkej inscenácii, ktorá sa týkala oblasti policajnej práce. Tam sme sa skamarátili. Veľmi mu vďačím, že ma poslal preč. Neviem, ako by som bol dopadol. Ja si myslím, že to bol dobrý človek. On v princípe tiež prehliadol, že to čo sa deje na strane prenasledovania ľudí, že je to nespravodlivé, neľudské a nesprávne. Napriek tomu, že zostal robiť u polície, tento človek videl, že v ŠTB vládne ľudská snaha po terorizovaní človeka.“

Z Rakúska sa Ernest Stredňanský s rodinou po krátkom čase dostal do Mníchova. Stredňanským pomohol rakúsky producent, manžel známej rakúskej herečky, s ktorou sa Ernest Stredňanský spoznal počas rokov v televízii. V Mníchove najskôr jeho manželka, neskôr on, pracovali v Rádiu Slobodná Európa.

„Po dvoch rokoch sa začalo v rozhlasovej stanici zmrákať. Je to však iba moja osobná charakteristika dní a týždňov, v ktorých sa najskôr povrávalo neskôr aj prakticky uskutočňovalo znižovanie stavov redaktorov v inštitúcii, ktorá mi poskytla veľmi cenné odštartovanie mojich prvých krokov v cudzine. Nemôžem nepriznať ,že myšlienku odísť do Spojených štátov by bez takéhoto popudu bolo pre mňa oveľa ťažšie realizovať,“ píše v knihe Drsne chlapská spoveď k odchodu do Spojených štátov. Ernest Stredňanský hovorí, že viac ako Nemecko mu mentálne vyhovovala Amerika.

Po emigrácii manželstvo Stredňanských prestalo fungovať, no rozvádzajú sa až neskôr už po rokoch života v Amerike.

Američan slovenského pôvodu

Stredňanskí sa s celou rodinou presťahujú do Ameriky. Vďaka pracovnému pomeru v rádiu Slobodná Európa mali lepšiu možnosť dostať sa za oceán. V Amerike Ernest Stredňanský zažíva ťažké obdobie. Na začiatku po príchode síce učí osem mesiacov na jazykovej škole pre diplomatov slovenčinu, no po skončení kurzu zostáva bez práce. Po troch týždňoch sa zamestná v nočnej smene americkej večierky 7 – Eleven, kde prežije veci ako prepadnutie a krádeže. Keď ho prepustia, lebo večierka končí, má dôvod odísť z Fairfaxu do Monterey, kde žije jeho žena a deti a hľadať si inú prácu.

Po piatich rokoch získava Americké občianstvo.

Postupne sa dostane do komunity amerických divadelných ochotníkov, kde sa okrem iných zoznámil s Jeanom Hixom. „Tak toho meno nikdy nezabudnem!“ Ten ho zoznámil s riaditeľom banky v San José, ktorý bol veľkým kamarátom riaditeľa televíznej spravodajskej stanice KNTV Channel, kde Ernest Stredňanský postupne strávil desať rokov. Po troch rokoch má už režisérsku funkciu

V období počas života v San José učí na State Univerzity americkú produkciu. V KNTV Channel získal najvýznamnejšie televízne ocenenie Emmy Awards za produkciu a svetelné efekty.

„Program sa volal Večer v San José a vyznačoval sa tým, že som bol svetlom schopný vytvoriť nábytok a scénu až na nejaké maličkosti. Možno stolík a fotelka tam bol, ale ostatný nábytok ako knižnica boli urobené svetlom. Na to sú také masky, ktorými sa to dá. Pred reflektor ich dáte a dá sa mnoho tým svetlom na istej ploche urobiť.“

Na pozvanie bývalého kolegu ešte zo Slobodnej Európy odchádza zo San José do Washingtonu, kde od roku 1986 až do svojho dôchodku v roku 1999 pracuje v Hlase Ameriky. V Hlase Ameriky zažíva aj udalosti roku 1989. Na Slovensko sa vracia prvýkrát až po páde režimu, začiatkom deväťdesiatych rokov. Vyhľadá svoju dávnu lásku, herečku a bývalú manželku Ivana Letka, Sylviu.

Sylvia Letková po revolúcii na Slovensku pracovala ako režisérka v novovzniknutej náboženskej redakcii, odkiaľ išla na mesačnú stáž do Hlasu Ameriky. V Amerike sa v roku 1992 vydala za Ernesta Stredňanského a stala sa jeho treťou manželkou. V manželstve žili spolu ešte 25 rokov a v marci 2017 Ernest Streňanský zomrel.