Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Po zásahu komunistickej moci proti farárovi zostal jeden mŕtvy a ťažko zranený otec desiatich detí
Anna Šuryová, rodená Kotásková, sa narodila v Dolnej Krupej 8. apríla 1941
v čase tzv. Katolíckej akcie namierenej proti cirkvi mala osem rokov
pri obrane miestneho farára guľka zo zbrane zabila jedného občana a ťažko poranila Anninho otca Jána Kotáska
otec po hospitalizácii zostal s chromou rukou, nemohol sa zamestnať a nakoniec vstúpil do jednotného roľníckeho družstva, lebo by nevládal obrábať pôdu
štátna moc odsúdila aj dvoch synov Jána Kotáska na nepodmienečné tresty
celkovo deväť ľudí bolo odsúdených na 26 rokov väzenia, mnohí z nich boli odvlečení do táborov nútených prác
Anna po ukončení základnej školy v ďalšom vzdelávaní nemohla pokračovať
do svojich 19 rokov žila u svojej sestry vo Vysokých Tatrách, kde aj pracovala
počas svojho života vystriedala niekoľko robotníckych zamestnaní
Jánovi Kotáskovi po 47 rokoch od jeho úmrtia priznal Ústav pamäti národa postavenie účastníka protikomunistického odboja
Anna Šuryová, rodená Kotásková, sa narodila v Dolnej Krupej 8. apríla 1941. Vyrastala v mnohopočetnej rodine ako najmladšia z desiatich súrodencov. Najstarší brat mal v čase príchodu Anny na svet 22 rokov. Otec Ján Kotásek bol roľníkom, matka Uršuľa, za slobodna Škodová, bola domáca a starala sa o deti. „Vyrastali sme v chudobnej rodine, no my sme to tak nepociťovali. Bolo u nás veselo a spomínam si len na pekné veci v detstve,“ hovorí Anna. „Otcovi každý hovoril Janko, mamu zase volali Uršuľka. Obaja boli v dedine obľúbení. Otec nebol žiaden rebelant, kde, prosím vás pekne!“ Nebol ani výbušný, mal pokojnú povahu a nedokázalo ho nič rozhodiť ani vo vojnových časoch. So svojou budúcou manželkou sa zoznámil na maškarnom plese v Dolnej Krupej.
Po februárovom prevrate v roku 1948 sa jedným z úhlavných nepriateľom totalitnej moci stala aj katolícka cirkev. Komunisti sa ju snažili ovládnuť, no narazili na silný odpor cirkevného episkopátu a Svätej stolice. Preto sa v roku 1949 rozhodli zorganizovať tzv. Katolícku akciu, ktorá mala vraziť klin medzi veriacich a ich kňazov. Sprevádzali ju nepokoje, na mnohých miestach klasifikované dokonca ako vzbury. Miestnym farárom bol Alojz Martinec. Do dediny ho cirkev vymenovala za kaplána hneď po jeho vysvätení. V rokoch 1946 až 1948 vyučoval náboženstvo na biskupskom gymnáziu v Trnave a na faru v Dolnej Krupej sa vrátil rok pred Katolíckou akciou.
Anna sa 30. júna toho roku pred domom hrala na škôlku a skákala po štvorcoch nakreslených kriedou. V tom čase mala len osem rokov. „Videla som len ženy s hrabľami, motykami, kameňmi v rukách bežať hore dedinou. Mňa ako decko to nezaujímalo,“ hovorí Anna. Predtým sa otec sa vybral za najstaršou dcérou Anzelmou, aby prišla s niečím pomôcť mame. Bývala za kostolom, pri ktorom ľudia ešte len postávali a nič sa nedialo. Až keď sa vracal domov, chvíľu sa pri svätostánku zdržal. „Zrazu spoza fary niekto vystrelil a jedného mládenca z vedľajšej Hornej Krupej, ktorý chodieval hrávať na gitaru, tá guľka zabila. Ten mladík mohol mať tak do 40 rokov, bol slobodný, taký samotár. Volal sa Teofil Šimončič. Nevedelo sa, kto strieľal. Otec stál pri soche svätého Jána, guľka sa odrazila a zasiahla ho do pravej ruky,“ opisuje pamätníčka zlomovú udalosť, ktorá prevrátila život rodiny naruby.
Jána Kotáska museli zobrať do nemocnice. Ktosi dobehol jeho manželke povedať, čo sa stalo. V dedine okamžite po policajnom zásahu vyhlásili zákaz vychádzania. Annin 19-ročný brat nesúci meno svojho otca v čase udalosti sedel doma. Bol vyučeným krajčírom a prešíval kabát pre najmladšiu sestru. Jeho kamarát mu zaklopal na okno a spýtal sa ho: „A ty si doma? Veď ti otca postrieľali!“ zahlásil kamarát, ktorý mal pištoľ. Obaja priatelia sa náhlili ku kostolu, aby vystrelili do vzduchu. Chceli brániť farára a zároveň vyľakať útočníka. „Aj my deti sme tam išli. Kostol však bol zavretý. Niektorí ľudia sa tam dostali, bol tam aj farár. Ostatní postávali okolo kostola a fary. Ja som vtedy ešte nič nevedela. Až keď som sa vrátila domov, mama plakala a ja som s dozvedela, čo sa stalo,“ spomína Anna.
Dvaja synovia stratili slobodu
Na druhý deň prišli pre brata Jána policajti, práve keď písal jednému z bratov žijúcemu v Čechách. Oznamoval mu, že otec je v nemocnici a mama zostala s ostatným deťmi sama. Muži v uniformách Jána opreli o posteľ a žiadali od neho, aby im prečítal obsah listu. Anna poznamenáva: „Ja neviem, čo písal, ale žandári mu dali dve facky a zobrali ho zo sebou. Niekto ho udal, že strieľal, lenže on s kamarátom strieľal len do vzduchu.“ Ján si odsedel päť rokov vo väzení v Leopoldove. Anne utkvel v pamäti ako muzikant, ktorý hral na ťahacej harmonike, aj v hudobnej skupine, aj po zábavách. Po návrate z väzenia sa asi po troch rokoch oženil. Naďalej žil v rodičovskom dome, až kým nepostavil rodinné hniezdo v obci Zeleneč. Už aj ako otec rodiny chodieval domov navštevovať mamu. Keď nastupoval na posledný autobus, ťažko sa mu lúčilo. „Po odsúdení mama za ním strašne plakávala. Boli to hrozné spomienky. Pre neho i pre ňu.“ Zomrel ako 57-ročný.
Strasti života vo väzení okúsil aj ďalší z Anniných bratov. Václav študoval na neďalekom trnavskom gymnáziu. V ten osudný deň sa práve vracal autobusom zo školy, keď bol vyhlásený zákaz vychádzania. Vystúpil z neho, niekto ho zbadal a udal. Hneď si po neho prišli policajti. Len za porušenie zákazu vychádzania ho súd ešte v tom istom roku odsúdil na nepodmienečný trest odňatia slobody. Václav strávil vyše roka v tábore nútených prác v Novákoch. Keď sa znovu ocitol na slobode, zasadol za školskú katedru. „Študoval také voľačo ako učiteľstvo, ale neviem, či ho dokončil,“ rozpamätáva sa Anna. Svoje povolanie zavesil na klinec a nastúpil ako robotník do škrobární v susednej obci Boleráz. „Oženil sa do Kutnej Hory. Mal dvoch synov. Jeden zomrel ešte ako mladý a druhý sa stal lekárom. Aj Václav mal trpký život.“ Zomrel ako 56-ročný.
Nepriatelia štátu
Ján, Václav a sedem ďalších občanov zakúsilo represálie vládnucej päste na vlastnej koži. Anna bola ešte príliš malým dievčatkom, aby si ich pamätala. Ani neskôr sa príbuzní o nich nebavili v jej prítomnosti.
Zbor národnej bezpečnosti okresu Trnava v správe o zatknutí k Jánovi mladšiemu uvádza: „Okrem uvedeného činu sa dopustil aj neoprávnenej držby pištole zn. Zbrojovka, ráže 6.35 mm, na ktorú nežiadal úradné povolenie k držbe.“ Podľa spisu sa obaja kamaráti vo výpovediach snažili zľahčiť svoje činy a pravdu vypovedali iba tam, kde sa im zo strany bezpečnostných orgánov dokazovalo, po prípade boli usvedčení inými osobami. Súd uznal, že trestného činu sa dopustili v triezvom stave, pripravovali ho už od 27. júna1949, keď sa rozšírili ,,nepravdivé poplašné správy neprajníkmi a nepriateľmi štátu o tom, že sa budú brať farári.“ Muži v talároch obžalovaným prišili aj organizáciu stráženia fary, takže na čin sa úmyselne pripravovali. Už spomínaná správa naopak konštatovala, že zranenie Jána Kotáska staršieho je „ľahšieho rázu“.
Ten ešte dlho po streľbe zostal hospitalizovaný v nemocnici. Jej brány opustil s chromou rukou, s ktorou nevládal nič robiť a len mu visela pri tele. S podlomeným zdravím si nemohol zohnať ani prácu. Anna v tom čase ešte nevedela zadefinovať príčinu odporu obyvateľov Dolnej a Hornej Krupej. Až ako staršia zo súvislostí vyrozumela, že moc požadovala od kňazov niečo také, aby sa vzdali viery. Keď sa nepodvolili, vzala si ich na paškál polícia.
Bez peňazí a bez všetkého
Rodinu Kotáskovcov čakali krušné časy. Z desiatich detí ešte polovica bola nezaopatrená. Starší už mali svoje rodiny, no snažili sa tým mladším i rodičom pomáhať, ako sa len dalo. Žezlo po živiteľovi rodiny však nemal kto prebrať. Otcovi sa podarilo zohnať prácu v Jednote. Poznal sa s človekom, ktorý tento obchod vlastnil. Ten potreboval voziť múku k pekárovi, čo piekol chlieb pre celú dedinu. Invalida sa spýtal, či takúto prácu zvládne robiť. Po jeho súhlase mu poskytol bričku a kobylu, s ktorou múku rozvážal. Za túto činnosť dostával aký-taký peniaz.
„Potom sme žili z toho, čo sme si v záhrade dorobili. Zostal nám aj kúsok vinohradu a záhumienok. Role nám po vojne zobrali,“ hovorí Anna. Otec nemal inú voľbu, než vstúpiť do jednotného roľníckeho družstva. Silnejšiu robotu nezvládal a nebolo toho, kto by mu pluh držal. Jednej z Anniných sestier sa podarilo zamestnať ako predavačke. Ďalšia začala navštevovať strednú farmaceutickú školu. Musela ju však prerušiť a zarábala na brigádach, aby rodine mohla finančne prispieť.
Aj najmladšia Anna sa veľmi chcela niečomu vyučiť. Bavilo ju šiť, a tak snívala o krajčírskom povolaní. Jednu krajčírku poznala, bývala vo vedľajšom dome. Otec však nesúhlasil. Vraj jeho dcéra žiadnu slúžku robiť nebude! „To by si tam len deti varovala a upratovala,“ dozvedela sa od neho. Keď vyslovila želanie, že by sa rada vyučila za kaderníčku, dostala od otca ďalší zákaz: „Budeš sa len vo všivavých hlavách rýpať.“ Dievčina ukončila svoje vzdelanie základnou školou. Mala 14 rokov, keď ukončila ôsmu triedu. Vtedy sa do vyššieho ročníka v škole nechodilo. Najstarší brat Alexander tiež nebol vyučený, no s mladším súrodencom vlastnil obchodík s látkami v Trnave. Sľúbil, že sa po niečom v meste poobzerá.
Prvým Anniným zamestnaním sa stala trnavská továreň Kovosmalt. Práca tam ju nebavila. Vo fabrike nielenže sa robilo na tri smeny, ale raz jej prsty privrelo v lise a skoro odtrhlo hlavu. Jej o 12 rokov staršia sestra Mária napísala rodičom list, aby Anna prišla bývať k nej. Obe sestry boli na seba veľmi citovo naviazané. Anna už od malička chodievala Máriu každý večer vyčkávať na autobus a zakaždým sa jej ušla nejaká sladkosť. Veľmi plakala, keď sa staršia sestra vydala až do Vysokých Tatier. Nikto z Kotáskovcov ešte neodišiel bývať tak ďaleko.
Sestre sa po benjamínkovi rodiny cnelo a tak sa v roku 1956 Anna k nej presťahovala. V miestnej fabrike na výrobu textílií Tatralan pracovala tri roky. Otec však nemohol bez nej vydržať a tak sa vrátila do rodnej dediny. „Bez peňazí a bez všetkého,“ usmeje sa Anna, ktorá sa po návrate pustila do brigád na družstve. Neskôr počas svojho života vystriedala viacero zamestnaní. Pracovala v Kovosmalte Trnava, v Šmeralových závodoch, v miestnom podniku Jednota i v Jaslovských Bohuniciach.
Zlatá svadba
Anna navštívila brata Jána v leopoldovskom väzení jediný raz a viac už za ním prísť nechcela. „Boli to muky. Bol schudnutý a mne ho bolo ľúto. Ja som ho poznala ako veselého človeka, ktorý ľúbil spievať a hrať na harmonike.“ Možno sa o ňom rovnako ako aj o Václavovi rodičia doma rozprávali, ale boli to ich debaty. „Mama čo vládala, to robila. Otec jej pomáhal ako sa len dalo s tou jednou rukou. Väčšinou sa však musela postarať mama. Pekne však žili a hádky ani nič podobné u nás nebývalo,“ vracia sa Anna s nehou do detských liet, aj keď boli i smutné. Vždy sa rada vracala aj do rodnej dediny. „Stretávali sme sa tu spolu s ostatnými súrodencami. Zažili sme tu spolu aj zlatú svadbu našich rodičov. To bolo už také posledné.“ Otec sa dožil 75 rokov a mama 82 rokov.
Anna zostala zo všetkých súrodencov už len sama. Tak ako sa aj posledná narodila. Teší sa však zo svojej dcéry Ľubice, syna Daniela a štyroch vnúčat. Dcéru, ktorá pracuje ako učiteľka, priviedla na svet 16. mája 1965. Syn je živnostník a narodil sa takmer presne na rok po Ľubici - 28. mája. „Veľmi by som si želala, aby sa nikdy nezopakovalo to, čo sme si my museli prežiť v minulosti. Tiež aby rodiny sa neoddelili od svojich najbližších.
Tragický prípad v Dolnej Krupej sa nikdy nevyšetril, aj keď Ján Kotásek po návrate z nemocnice tvrdil, že by toho strieľajúceho „žandára“ spoznal. Ani raz nesvedčil na žiadnom súde. Skonal v roku 1970 a 47 rokov od jeho smrti mu komisia Ústavu pamäti národa priznala postavenie účastníka protikomunistického odboja. Stalo sa tak na žiadosť jeho najmladšej dcéry. Rozhodnutie ústavu vychádzalo z dokumentov, z ktorých vyplynulo, že Ján Kotásek „preukázateľne vykonával protikomunistickú činnosť zameranú na obnovu slobody a demokracie. Okrem iných činností bránil slobodu a demokraciu na Katolíckej akcii v Dolnej Krupej, kde bol postrelený.“
Pamätná tabuľa
Na dedinskom kostole visí nenápadná čierna pamätná tabuľa. Hlása, že veriaci Dolnej a Hornej Krupej povstali na obranu miestneho kňaza a katolíckeho náboženstva. „Pri potlačovaní tejto akcie komunistickou mocou bol zastrelený Teofil Šimončič a ťažko ranený Ján Kotásek. Deväť ľudí bolo odsúdených na 26 rokov väzenia a mnohí z nich boli odvlečení do táborov nútených prác.“ Pamätnú dosku osadila Konfederácia politických väzňov Slovenska a Obecný úrad Dolná Krupá pri príležitosti 50. výročia tragédie.
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia
Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Ján Karásek)