„Za bieleho dňa, na Štedrý deň, ukladali partizáni nálož pod železničnú trať, ale práve vtedy mal ísť osobný vlak (o čom partizáni, samozrejme, nevedeli – pozn. ed.). Avšak ukrývajúci sa Nemci, ktorí mali hliadku, ich videli a počuli, že partizáni s niečím klepocú. A zrevali: ,Halt! Halt, partizán!´ A večer ich obesili. Na prvý sviatok vianočný postavili pri evanjelickom kostole šibenicu, pod ňu dali stoličky a uviazali ich tam. Evanjelický aj katolícky farár potom prosili Nemcov, aby to nerobili, keďže boli Vianoce. No nakoniec ich aj tak obesili. A na Štedrý deň ľudia išli do kostola a videli to...“
„Keď si spomínam na začiatky socializácie na dedine, tak otec o vstupe do družstva nechcel ani počuť. U nás v Priechode sa zakladalo družstvo, keď som ešte učil v obci Baláže. Otca vtedy presviedčali, aby podpísal, no otec im povedal: ,Choďte preč, provokatéri! Teraz mám doma kravu a ovcu, môžem si naliať mlieka do pohára, a keď vstúpim do družstva, tak si budem môcť naliať len studenej vody. Nebudem s vami vyjednávať!´ Ja som na to potom doplatil, pretože som ako socialistický učiteľ nevedel presvedčiť svojho otca, aby vstúpil do družstva. A tak som mal kádrový zádrhel.“
„Nemci pálili pomocou fosforu, ktorý sa vznietil na vzduchu. Mali na to také krabičky, podobné zápalkovým škatuľkám, ktoré keď priložili napríklad k perine, tak tá hneď začala horieť. Samozrejme, že si najprv prezreli komory, či ich náhodou nejaký partizán nezastrelí. A vymysleli takú taktiku pri pálení dediny, že ani jeden Nemec tu nepadol a partizáni ani raz nevystrelili. Hoci bývali v škole a aj vo vedľajšej budove, no nikto na Nemcov nevystrelil.“
Jaroslav Homola sa narodil 13. decembra 1932 v obci Priechod, nachádzajúcej sa neďaleko Banskej Bystrice. Vo februári 1945 zažil vypálenie rodnej dediny nacistami a len vďaka svojmu nízkemu veku sa vyhol násilnému transportu do Nemecka na nútené práce. Po vojne Jaroslav študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, ktoré ukončil v roku 1952. Následne diaľkovo absolvoval štúdium na banskobystrickej Pedagogickej fakulte. Koncom päťdesiatych rokov sa stal ako nestraník riaditeľom národnej školy v Balážoch, avšak po odmietavom postoji k socializácii dediny a zakladaniu družstva v Priechode bol z tejto funkcie odvolaný. Ďalej vyše tridsať rokov pôsobil ako pedagóg na základnej škole v Balážoch, Selciach, na Starých Horách i na vysokej škole v Banskej Bystrici. Od roku 1992 žije na dôchodku a píše kroniku rodnej obce v 20. storočí.
