Emil Švec

„Palkech, ktorý sa zjavil približne 14 dní po mojom úteku vo Viedni, tak ma prekvapil. Pretože pokiaľ viem do tej doby sa mu nepodarilo dostať do Rakúska, a zrazu proste tam bol. Vyhľadal kontakt neviem cez koho, ale našiel ma jednoducho v jednom hoteli kde som býval no a boli sme na prechádzke, fotografoval mňa a tak ďalej. Bolo toho fotografovania veľa, nevedel som, načo to je. Neskoršie som zistil – všetko to bolo v dokumentoch ŠtB.“

„Ako som prišiel ku kameňu bez veľkých problémov, vybral som tuná pri ľavej špičke nohy balík, v ktorom neviem čo bolo, strčil som ho do vrecka, obrátil som sa a pomaly som šiel späť pre vak, ktorý som mal v kukurici. Keď som bol už pri kukurici tesne, tak som mal taký zlý pocit, som sa obrátil a za mnou som videl poručíka v uniforme s pištoľou v ruke, útočiaceho na mňa. Podarilo sa mu udrieť ma pákou tej pištole po spánku. Konštatujem, že to boli všetko zabijácke údery, po ktorých môžem všelijako skončiť a po tom druhom údere prišli ďalší dvaja ozbrojenci, automaty, uniformy, praporčíci, jeden z nich bol bývalý bachar, a tí ako prišli tam k nám, tak mi podrazili nohy a proste jeden chytil jednu nohu, druhý druhú nohu a ma ťahali po zemi – Šándor mi držal ruku, a tak ma dotiahli do Československa. Jak bolo to za čiarou, už na území Československa, tak ma hodili na brucho, ruky dozadu, zviazali ma a ľahol si na mňa pes.“

„Žiadosť som podal obvyklou cestou na bratislavský policajný úrad, teda nejaký pasový referát a bola zamietnutá. Bola zamietnutá totožne tak, ako z Prahy, kde som sa odvolal proti tomu rozhodnutiu, a tá odpoveď ako obligátna z jedného i z druhého úradu tak, že bolo to definované tým, že není v zájmu Československé republiky, abych byl držitelom platního cestovního pasu.“

„Skutočnosť, že som zostal tri roky vo Viedni, a teda nevycestoval som do Ameriky, keď som už mal vycestovanie povolené hodnotím v podstate pozitívne teda v tom smere, že malo to zmysel – som chodil na univerzitu – to bola jedna záležitosť. Potom som sa venoval kopu známym. Konštatujem ovšem to, že bol som neopatrný a priveľa som riskoval, a s týmto riskovaním som, bohužiaľ, skončil v Československu.“

„Tieto príchody do väzenia, to sú šokujúce – jednak v prvom rade zatvorenie je šokujúca vec, pokiaľ sa z toho človek zoberie a zorientuje, to trvá nejakú dobu. A potom samozrejme rozsudok. Ten rozsudok bol vždy vysoký proti očakávaniu. Vždy – to sa nedá nič robiť, to bolo prekvapením, každý výškou. No a teraz keď si predstavíte, že vám nejaký sudca povie „odsudzuje sa na desať rokov“ alebo šesť rokov, čo je dlhá doba. A teraz v podstate ako človek si to neviete predstaviť, to sa vôbec nedá predstaviť, čo budem za rok, kde budem za rok a či vo väzení, a za dva roky, za tri roky, že tá perspektíva je v hmle. Skutočne nedalo sa počítať že to dožijem, že to teda vydržím psychicky – to neni nezávažná vec taká psychika: to bol teror od rána do večera, všetko proti mojej vôli a môjmu chceniu. Tam nastupovali práve tie jadrá, by som povedal alebo tie vyššie princípy alebo tie vyššie zásady, to už ako sa dá u každého inak. Ale tá materiálna oblasť, ktorá sa nedala zvládnuť, to všetko mizlo resp. prestalo na význame a sa dostávali do popredia práve tieto vyššie, pretrvávajúce princípy, ktoré proste, by som povedal, čím človek bol bezradnejší, tým získavali na dôležitosti a na hodnote. A na základe toho mnohí ľudia, to je zaujímavé, mnohí ľudia, ktorí boli čo ja viem - ateisti a tak ďalej, takže si to zrevidovali jednoducho - čo sa dá a čo sa nedá, lebo ten život, ktorý viedol vonku a stačil mu, to v kriminále nestačil na to.“

„Ešte za tmy dostal som sa do mašiny tak ako teraz a snažil som sa po pamäti, pretože na tom lietadle som nelietal, ale videl som ho, snažil som sa zistiť čo má kde, všelijaké tie páky, na čo sú, atď. - podstatu som vedel. Treba povedať toľko, že kabínu som mal orosenú takou hmlou a bol som utopený v tom sedadle a jak sa tak dívam, tak ten strážny prišiel k oknu, tam sa zastavil a pozeral a pretiahol si kosti. Teraz bol napínavý okamih, čo bude robiť, či vyjde von na jednej strane, alebo či pôjde spať ďalej. Čakal som tak päť šesť minút a išiel spať, nevyšiel von. Tak to už bol najvyšší signál niečo robiť, lebo ráno už sa blížilo.“

„O procese, ktorý prebehol v šesťdesiatom prvom roku som sa dozvedel veľmi neskoro a síce v emigrantskej tlači, ktorá vychádzala v Mníchove bol článok – to si presne pamätám o zatvorených vlastencoch a neboli tam mená. To boli asi také, by som povedal, kusé správy, nevedel som, že sa to dotýka mňa. Bohužiaľ, až keď ma zatkli, tak prvá vec čo mi povedali bola – tak máte u nás súd a 15 rokov za špionáž.“

„Po vystúpení z lietadla spadlo zo mňa teda jednak to celé riziko, ktoré bolo s tým lietaním a že sa to podarilo, to bol prvý dobrý pocit a druhý pocit tak trošku málo neskoršie bol ten, že som si uvedomil, že všetko, čo ten režim predstavoval, tie ŠtB, ti konfidenti, tie väznice a to všetko, čo som prežil, že je za mnou a že nikdy ma nemôžu nejakým spôsobom prenasledovať. Pamätám si to, že jak som odchádzal od toho Storcha, nahlásiť to žandárom, že som tu, tak pamätám si jedno – išiel som už preč avšak voľačo ma vrátilo, jednoducho, a išiel som k tomu Storchu a jak mal tú vrtuľu, tak som ho proste, čo ja viem, poklepal, alebo pohladil – to snáď nie - proste priateľským spôsobom som sa rozlúčil, že mu ďakujem za to, že ma previezol. No a odvtedy som ho už nevidel – dúfam, že sa mu darí dobre...“

„Na základe informácií, ktoré som mal od redaktora Múdreho o tom, že tuná v tých miestach bude novinársky materiál od neho, som sa sem dostal – bolo to v nedeľu, taký slnečný deň, ako dnes, nikoho nikde, ako dnes tu – na tomto odhade som sa v podstate mýlil, pretože práve tieto podmienky boli vhodné na prepad, ktorý sa neskoršie urobil.“