Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Je realita, že existuje ilegálna komunistická organizácia v justícii, ktorá je napojená na bývalé komunistické štruktúry a disponuje materiálmi zo Štátnej bezpečnosti a Ministerstva vnútra a riadi ďalší boj o krytie páchateľov zločinov minulosti a samozrejme uchytenie sa a udržanie pozícií v justícii A za to mi dali tie tri mesiace
narodil sa v roku 1925 v Piešťanoch
získal základné i stredné vzdelanie, neskôr absolvoval i letecký výcvik v armáde
ako študent bol členom Bielej légie, ktorá viedla aktívny odpor voči formujúcemu sa totalitnému komunistickému režimu
počas ďalšieho štúdia na Lekárskej fakulte v Bratislave bol Emil zatknutý ŠtB a odsúdený za velezradu na šesť rokov väzenia
po prepustení z väzenia si nemohol nájsť žiadnu prácu, a preto práškovacím lietadlom ušiel do Rakúska
v roku 1961 bol v neprítomnosti odsúdený na 15 rokov väzenia za špionáž a na príkaz ŠtB bol na území Rakúska prepadnutý, zranený, unesený a odvlečený do Československa
v roku 1969 prepustený a rehabilitovaný, avšak po pseudorehabilitácii ho opätovne uväznili
na slobodu bol prepustený v roku 1977, hoci až do roku 1989 mal so štátnou bezpečnosťou problémy
v roku 1993 bol obžalovaný za útok na verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci a Krajský súd v Trnave ho odsúdil na trojmesačné odňatie slobody
Emil Švec je jednou z početných obetí brutality komunistického režimu v bývalom Československu. Jeho príbeh je exemplárnym príkladom barbarstva, s akým systém potláčal základné ľudské práva a ničil životy ľudí, ktorí sa vzopreli totalite. Na vlastnej koži zažil procesy začiatkom 50-tych rokov, neskôr, keď uletel do Rakúska na práškovacom lietadle a bol unesený Štátnou bezpečnosťou späť do Československa bol vo väzení v 60-tych rokoch. V rámci normalizácie aj napriek amnestii a rehabilitácii ho v 70-tych rokoch posadili opäť do väzenia a Štátna bezpečnosť mu nedala pokoj až do zmien v roku 1989.
Morbídnym príkladom fungovania postkomunistickej justície na Slovensku je fakt, že človeka, ktorý si dohromady odsedel 18 rokov v žalároch totalitného režimu odsúdil okresný súd v Trnave v roku 1993 na tri mesiace s podmienkou na jeden rok. Ale poďme po poriadku...
Emil Švec sa narodil v roku 1925 v Piešťanoch a vyrástol v kresťansky založenej rodine. Získal základné i stredné vzdelanie, neskôr absolvoval letecký výcvik v armáde. „Nakoľko lietanie je náročné na zdravotný stav, tak sa robia štandardné, kontrolné letecké prehliadky. U mňa proste zistili, že mám zvýšený tlak. Tak mi bolo vysvetlené, že mám tam poznámku, že keď sa to nezmení, takže nebude to na lietanie s rýchlymi mašinami. Rozhodol som sa tak, že som to lietanie nechal, vystúpil som z armády a potom som sa venoval inej dráhe.“
V roku 1951 začal študovať medicínu na lekárskej fakulte v Bratislave. Ako mladý študent sa pripojil k piešťanskej skupine Bielej légie, ktorá viedla aktívny odpor voči formujúcemu sa totalitnému komunistickému režimu. Kamil Vančo, katolícky farár zo Sokoloviec pri Piešťanoch, ho na svojej fare zoznámil s ďalšími členmi skupiny. Biela légia nadväzovala spoluprácu s emigrantmi z Československa a udržovala kontakt s agentmi - chodcami, ktorí boli spojkami na ľudí, žijúcich na západe. Aj kvôli nedokonalému utajeniu a infiltrovaným agentom nasledovala vlna zatýkania a politických procesov. Farár Vančo a jeho najbližší spolupracovníci boli odsúdení na doživotný trest, Emil Švec dostal šesť rokov väzenia. Dôvod - velezrada.
„V tejto väznici bol som dvakrát dopravený – mal som dva tresty. Ten prvý bol, keď som bol študentom. Vtedy ma najprv zatkli a dopravili k Dvom levom, tam som bol asi štyri dni. A potom ma dali sem na tú 162 a na tej 162-jke som zakotvil okolo roka. A v tej dobe bola zaužívaná taká prax, že jednoducho neboli knižky na čítanie, to je prvá vec. Bola prázdna cela, to je druhá vec. Na vychádzky sa nechodilo, to neexistovalo. Keď sa išlo na výsluch, tak prestrčili uterák, ktorý visel vonku, ten sa zložil, zaviazal som si oči a teraz som stál, oni otvorili dvere, teraz ma chytili a sme išli všelikde – hore dole, hore schodami dole. Dole bolo auto, Anton a ten mal také schránky – jednu – druhú, jednu - druhú asi osem. To sa otvorilo, tam sa so zaviazanými očami strčili, tam som si jako sadol a potom to zavreli. A keď to zavreli, tak som bol v takej klietke plechovej – tuto vetrák, tam vetrák a svietilo svetlo. S tým ma zaviezli k Dvom levom do dvora. Zase uterák, išli sme hore a potom keď som sa dostal k izbe tak mi povedal „dajte si to dolu“. Tak som si to dal dolu, tam bol referent a tak začal výsluch.“ Počas šiestich rokov Emil prešiel tými najťažšími žalármi československého komunizmu – Pankrác v Prahe, Kutná Hora, Valdice, Ilava. Vo vyšetrovacej väzbe mu prvýkrát podali aj omamné látky: „Po desiatich minútach začal som cítiť takú neistotu, mal som problém sa skoncentrovať a mal som zlý pocit takej depresie, jednoducho bol som dezorientovaný.“
V roku 1957 nastúpil v Československu do úradu prezident republiky Antonín Novotný. Tri mesiace pred vypršaním trestu Emila Šveca prepustili na slobodu. Už vtedy sa rozhodol, že opustí republiku – legálne alebo ilegálne. Oficiálnu žiadosť o vystavenie pasu a vysťahovalecké vízum do Nemecka mu však v roku 1958 Československé úrady zamietli. „Žiadosť som podal obvyklou cestou na bratislavský policajný úrad, teda nejaký pasový referát a bola zamietnutá. Bola zamietnutá totožne tak, ako z Prahy, keď som sa odvolal proti tomu rozhodnutiu a tá odpoveď ako obligátna z jedného i z druhého úradu tak, že bolo to definované tým, že není v zájmu Československé republiky, abych byl držitelom platního cestovního pasu.“ V nedeľu 2. augusta 1959 mal byť na Kaplinskom poli pri Senici nad Myjavou letecký deň Zväzarmu. Prišlo niekoľko desiatok zvedavcov, avšak pre hustý dážď a rozmočenú štartovaciu dráhu sa podujatie nekonalo. Po dôkladnej príprave akcie a obhliadke letiska sa rozhodol ujsť práškovacím lietadlom do Rakúska. „Posledným večerným vlakom, teda už v noci prakticky, dakedy pred dvanástou hodinou, som prišiel do Senice. Pešo som sa dostal na letisko, a nakoľko bola taká ešte dosť dlhá doba do svitania, tak som sa vyspal prakticky v jednom kozli, ktorý tam náhodou bol. Také spanie všelijaké, myši po mne chodili, ale to je realita taká. No a po dobe, ktorú som odhadol tak, čo ja viem, na takú tretiu hodinu v noci, tak som išiel pomaly krížom letiskom k hangáru, ktorý bol tak smerom šikmo. Ešte za tmy dostal som sa do mašiny tak ako teraz a snažil som sa po pamäti, pretože na tom lietadle som nelietal, ale videl som ho, snažil som sa zistiť čo má kde, všelijaké tie páky. Dôležitý bol ventil, alebo kohút na pustenie benzínu. Mal jednu nádrž, druhú nádrž, toto všetko v krídlach a mal to tak, že bola jedna zapnutá, druhá potom obidve. Tak ja som pomalinky, potichu, aby to nepraskalo, pretože to bolo veľmi dobre počuť v noci, tak som to tam dotlačil a nechal tak. Za nejakú dobu, keď som sa rozhodol, že pôjdem, nastala jedna taká komplikácia. Kabínu som mal orosenú hmlou a bol som utopený v tom sedadle, a ako sa tak dívam, tak ten strážny prišiel k oknu, tam sa zastavil a pozeral, a pretiahol si kosti. Teraz bol napínavý okamih, čo bude robiť, či pôjde von na jednej strane, alebo či pôjde spať ďalej. Čakal som tak päť šesť minút a išiel spať, nevyšiel von. Tak to už bol najvyšší signál niečo robiť, lebo ráno už sa blížilo. No tak som sa rozhodol, že pôjdem. Musím povedať jedno, bol to veľký nervák, pretože bol studený motor a ten tlakomer bol samozrejme na nule, ale už ako som bol nad tým nádražím, tak som sa tam podíval, už bol pohnutý, tlak bol. Vtedy som to zrovnal približne smer západ podľa železnice, klapky som pomaly zatiahol, letel som tak asi sto metrov vo výške. Pamätám si tam ten Šaštín, tam svietil, mašina išla, všetko bolo v poriadku. Bol som napätý, kedy sa konečne zjavia tie hranice, rieka. Prvá mala prísť cesta, konečne prišla – to som videl dosť dobre, tam som stúpal asi do kilometra kvôli tým hraničným strelcom. Ako som bol nad tou riekou, tak mi motor vysadil, nádrž bola prázdna, tak som to prepol – stratil asi dvesto metrov výšky, nebol žiadny problém, motor naskočil no a proste bol som v Rakúsku.“
Už o deviatej ráno prišli na miesto, kde stálo lietadlo, novinári. Informáciu o dobrodružnom úteku a fotografiu Emila Šveca priniesli verejnosti početné médiá. O niekoľko dní Rakúsko vrátilo lietadlo späť do Československa.
Vyšetrovanie rakúskymi úradmi trvalo desať dní a potom dostal Emil Švec politický azyl. Začal sa preňho nový život v slobodnom svete. Pre svoj dobrodružný útek chcel získať aj svoju priateľku z Ružomberka, Hanku Papíkovú. Nepochodil, a tak sa jej pokúšal písať aspoň listy. Zachytila ich Štátna bezpečnosť a dodnes sú v jeho spise ako jeden z doličných predmetov, dokazujúcich snahu rozvracať socializmus. Keď sa trochu zabýval vo Viedni, zapísal sa na univerzitu. V Rakúsku chcel dokončiť medicínu, ktorú začal študovať ešte v roku 1951 na lekárskej fakulte v Bratislave. Po skončení štúdia plánoval vycestovať z Európy.
„Skutočnosť, že som zostal tri roky vo Viedni a teda nevycestoval som do Ameriky keď som už mal vycestovanie povolené hodnotím v podstate pozitívne teda v tom smere, že malo to zmysel – som chodil na univerzitu – to bola jedna záležitosť. Potom som sa venoval kopu známym. Konštatujem ovšem to, že bol som neopatrný a priveľa som riskoval, a s týmto riskovaním som bohužiaľ skončil v Československu.“
Až do polovice 50-tych rokov bola Viedeň, podobne ako Berlín, rozdelená pod správu víťazných mocností Druhej svetovej vojny, pričom tretinu Rakúska kontrolovala Moskva. Aj oblasť, kde Emil Švec pristál lietadlom, bola iba štyri roky predtým obsadená sovietskymi vojskami. V roku 1955 však bolo Rakúsko vyhlásené za slobodné, sťahujú sa z neho cudzie vojská a krajina prijíma štatút neutrality. Ako hlavné mesto neutrálneho štátu sa Viedeň stala aj eldorádom tajných služieb, ktoré neďaleko železnej opony nachádzalo živnú pôdu pre svoju činnosť. Hneď po príchode do Viedne sa Emil Švec skontaktoval s duchovným správcom emigrantov z Československa Pátrom Félixom, vlastným menom Tomášom Meltzerom, členom katolíckej rehole Tešiteľov. Po nástupe komunistov k moci finančne i materiálne podporoval početné rodiny na Slovensku, ktoré boli prenasledované totalitným režimom. Pre túto činnosť získaval ľudí, ktorí v čoraz väčšom množstve utekali na Západ a mali živé kontakty na Slovensku. Medzi nich patril aj študent medicíny Emil Švec. Páter Félix Emila skontaktoval s Jánom Gindlom, ktorý vystupoval pod menom doktor Fábry. Cez pátra Félixa a emigrantov žijúcich vo Viedni sa snažil získavať správy o dianí v Československu.
Emila Šveca žiadal o sprostredkovanie verejne dostupných informácií. S profesionálnou špionážnou činnosťou, ktorú vykonávali vyškolení agenti, však Švec nemal nič spoločné. Azda iba spôsob, akým sa pokúšal posielať i prijímať informácie cez prísne stráženú železnú oponu pripomínal spravodajskú techniku – v dezertoch, zápalkových škatuľkách či v náboženskej literatúre – v misáloch, atď.
Štátna bezpečnosť ho v tom čase evidovala ako nepriateľa štátu a prostredníctvom svojich agentov sledovala jeho činnosť. V roku 1961 bol v neprítomnosti odsúdený na 15 rokov väzenia za špionáž a na príkaz ŠtB bol na území Rakúska prepadnutý, zranený, unesený a odvlečený do Československa. Komunistická propaganda rozohrala spravodajskú hru a verejnosť dezinformovala, že Emil Švec bol zadržaný pri prechode hraníc z Rakúska do ČSSR a bez akýchkoľvek dôkazov ho označila za agenta NATO. V roku 1969 prepustený a rehabilitovaný, avšak po pseudorehabilitácii ho opätovne uväznili. Na slobodu bol prepustený v roku 1977, no až do roku 1989 mal so štátnou bezpečnosťou problémy. Šokujúcou bola skutočnosť, že v roku 1993 bol obžalovaný za útok na verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci a Krajský súd v Trnave ho odsúdil na trojmesačné odňatie slobody. Dôvodom bolo, že po roku 1989 sa domáhal pátrania a potrestania páchateľov krivdy páchanej voči jeho osobe. Keď sa proti tomuto rozhodnutiu súdu odvolal, Krajský súd v Bratislave koncom roku 1993 odvolanie sa Emila Šveca zamietol a rozsudok potvrdil. Tento prejav arogancie moci postkomunistickej justície na Slovensku azda nemá od zmien v roku 1989 obdobu.
Bohyňa Themis, symbol spravodlivosti, ústami filozofa a básnika Georga Santayanu varuje: „Kto zabúda na svoju minulosť, prežije ju opäť.“
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Svedkovia z obdobia neslobody
Příbeh pamětníka v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody (Jana Speváková)