Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Peter Sviták (* 1946)

• narodený 24. apríla 1946 v obci Česká Lípa

• rodičia boli v roku 1944 odvedení do koncentračných táborov v Nemecku

• obaja prežili a po vojne sa stretli v Žiline

• Peter študoval v Prešove, kde aj pracoval ako učiteľ

• rodina v roku 1969 emigrovala do Izraela

• Peter žil v Izraeli celých 40 rokov, na Slovensko sa vrátil až v roku 2009

Peter Sviták sa narodil 24. apríla 1946 v Českej republike, v obci Česká Lípa. Prvú spomienku v živote si vybavuje až z roku 1952, keď mal šesť rokov. Spolu s rodičmi vtedy cestoval do svojho nového domova, do Prešova. To, čo všetko sa dialo pred jeho narodením či po ňom, sa dozvedel z rozprávania mamy a otca.

Otec Petra Svitáka Alexander Stein sa narodil v roku 1911 v dedinke Hybe. Študoval na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, školu dokončil v roku 1936 v Bratislave. Špecializoval sa na detské pľúcne ochorenia. Po škole nastúpil ako lekár do nemocnice v Žiline.

Mama, narodená v roku 1924, sa volala Judita Weinbergerová. Pochádzala z mesta Berehovo, ktoré leží na území dnešnej západnej Ukrajiny. Toto územie v rokoch 1918–1938 patrilo Československu. Judita ako 14-ročná odišla študovať, najprv do Košíc, potom do Trenčína. Tam sa dostala do sporu s učiteľkou, ktorá jej vynadala, že je špinavá Židovka. Bolo to v období, keď už fungoval Slovenský štát. „Mama jej za to strelila facku. Tak si zavolali jej otca a povedali mu, že síce nemajú proti Židom nič, ale musia ju vyhodiť. A tak ostala bez dokončenej školy,“ rozpráva Peter.

Pred prvými transportmi rodičov zachránila výnimka

Jej otec, teda Petrov starý otec, pracoval v Žiline, vo firme, ktorá vyrábala nábytky. V roku 1938 ho však vyhodili, pretože mal židovský pôvod. „O pár mesiacov neskôr si vzal život. Povedal, že keď nemôže žiť ako slobodný človek, nebude žiť vôbec.“ O mesiac neskôr, 14. marca 1939, vznikol Slovenský štát.

Medzi rodičmi Petra Svitáka bol veľký vekový rozdiel. Stretli sa úplnou náhodou v roku 1942. Jeho otec počas prechádzky uvidel opaľovať sa na brehu rieky Kysuca svoju budúcu manželku. „Slovo dalo slovo a zrazu boli spolu,“ vraví Peter. Rodičia žili spoločne v žilinskej nemocnici, kde mali služobný byt.

Začiatok rovnakého roka poznačila historická udalosť. 25. marca odišiel zo železničnej stanice v Poprade prvý transport Židov do koncentračného tábora na území okupovaného Poľska. 15. mája sa rodičia Petra Svitáka vzali.

„Otec bol chránený pred transportom, pretože bol lekár. Ak by totiž vyvraždili všetkých židovských lekárov, kto by liečil Slovákov? Dostal teda výnimku.“ Do tejto výnimky sa zahŕňala aj jeho manželka a ďalší rodinní príslušníci. Zaručovala im, že nebudú odvedení do pracovného tábora, ani nebudú vysťahovaní. Zároveň Judita a Alexander Steinovci podnikli kroky na to, aby sa im žilo ľahšie. Zmenili si svoje priezviská a prijali meno Sviták/Svitáková, aby nebolo jednoduché spoznať, že majú židovský pôvod. Zároveň konvertovali na kresťanstvo.

V novembri 1944 mamu aj otca odviezli do koncentračných táborov

Ich okolie však vedelo, odkiaľ pochádzajú a že sú to Židia. Petrovho otca prepustili z nemocnice a mladomanželia žili v neustálom strachu. Museli tiež dodržiavať nariadenia vyplývajúce zo „Židovského kódexu“. „Mama mi vravela, že nemohla vlastniť kožuch ani bicykel, dokonca nemohla chodiť ani po chodníku, len po ceste. Rodičia stratili občianstvo, neplatilo listové tajomstvo, museli odovzdať rádio, nosili na oblečení židovskú hviezdu.“

20. októbra 1942 skončila prvá etapa deportácií Židov zo Slovenska. Do pracovných, koncentračných a vyhladzovacích táborov odišlo za viac ako osem mesiacov 58 000 ľudí. Napriek tomu, že nacistické Nemecko nástojilo na obnovení transportov, ozývali sa kritické hlasy a deportácie sa odďaľovali. Svoj nesúhlas s transportmi vydaj aj Vatikán. 29. augusta vtrhli na územie Slovenska nemecké oddiely. Reakciou na to bolo vypuknutie Slovenského národného povstania, do ktorého sa zapojili aj mnohí Židia.

Po potlačení povstania, 27. 10. 1944, sa začala druhá vlna deportácií zo Slovenska. Tú však už nemala pod kontrolou slovenská vláda, ale bola v réžii nacistov. Tým pádom sa už nebrali do úvahy výnimky, ktoré chránili mnohých Židov, vrátane rodičov Petra Svitáka. „V novembri 1944 odišli obaja rodičia transportom zo Žiliny. Keď nastupovali do vlaku, povedali si, že sa stretnú po vojne o šiestej večer v nemocnici. Parafrázovali tak scénu z filmu Švejk.“

Otca chceli nacisti potopiť v Baltickom mori

Keď sa vlak pohol, uľavilo sa im. Vybral sa totiž na západ, do Nemecka. Vedeli, že keby smeroval na sever, znamenalo by to pre nich takmer istú smrť vo vyhladzovacích táboroch v Poľsku. Obaja manželia sa dostali do tábora Ravensbrück, ktorý bol z veľkej časti ženským pracovným táborom.

Nachádzal sa približne 90 kilometrov od hlavného mesta Nemecka, Berlína. Petrovu mamu spoločne s ďalšími väzňami neskôr odviedli to tábora Berlin-Spandau. Tam pracovala pre firmu, ktorá vyrábala muníciu.

Otca potom odviedli do tábora Sachsenhausen (Oranienburg), bližšie k Berlínu. „Otec mi rozprával, že ich nemali zabiť násilím, ale prácou a jej nezmyselnosťou. Napríklad nosili veľké kamene z jedného miesta na druhý len preto, aby ich potom odniesli naspäť na to isté miesto.“

Začiatkom roka 1945 otca spoločne s ostatnými väzňami z tábora nacisti poslali na pochod smrti. Mali ísť pešo stovky kilometrov, až k Baltickému moru. Tam ich mala čakať loď, ktorá sa mala na mori potopiť, plná ľudí. Došli až do mesta Schwerin. Druhého februára dozorcovia väzňov nechali napospas osudu a odišli. Objavili ich až sovietski vojaci. „Keby nacistom ich pôvodný plán vyšiel, dnes by som tu nesedel,“ hovorí Peter.

Po vojne sa stretli tam, kde si sľúbili

Jeho mama bola až do mája 1945 v Berlíne. Po mesiacoch bojov medzi znepriatelenými vojskami bolo mesto úplne zničené. Tábory boli už rozpustené, nacisti mŕtvi alebo rozutekaní. 2. mája konečne ustala paľba a nastal mier. 8. mája bola podpísaná bezpodmienečná kapitulácia nacistického Nemecka.

Judita Svitáková sa z Berlína sama dostala do Poznane. Tam jej vystavili papier, kde zaznamenali, že bola v pracovnom tábore. Poslúžil jej ako bezplatný lístok na vlak, ktorým odcestovala do Katovíc. V máji 1945 sa napokon dostala až do Žiliny. „Tak, ako si sľúbili pred vojnou, stretli sa v nemocnici. Po viac ako pol roku. Nebolo to síce o šiestej, ale podarilo sa.“

Po skončení vojny hľadala Petrova rodina aj ďalších svojich príbuzných, ktorí sa stratili. Jeho stará mama z maminej strany pátrala, kde skončili jej rodičia, teda Petrovi praprarodičia. Preto napísala na vtedajšie ministerstvo sociálnej starostlivosti a chcela zistiť, aký bol ich osud. Prišiel jej list, v ktorom stálo, že boli odvedení do koncentračného tábora v Osvienčime, kde boli s veľkou pravdepodobnosťou obaja zabití.

Dostali dom po sudetských Nemcoch

Petrov otec si nevedel po vojne nájsť na Slovensku prácu. Preto odišli do Prahy, kde pre repatriantov vybudovali takzvané Masarykove domovy. Tie sa dávali najmä ľuďom, ktorých postihli hrôzy vojny a ktorí prišli o svoje domovy.

Česká Lípa, kde sa Peter narodil, leží v časti Českej republiky s názovom Sudety. Pred vojnou a počas nej ju obývali nemeckí obyvatelia. Na základe Benešových dekrétov museli títo obyvatelia svoje domovy opustiť a odísť z územia Československej republiky. Išlo o státisíce ľudí. „A po nich ostali opustené celé mestá a prázdne domy, ktoré sa potom prideľovali českým a slovenským občanom. A v jednom z tých domov som sa narodil.“

Po piatich rokoch sa presunuli do iného domu pri rieke Ploučnice. Bývali vo vile, ktorá počas vojny slúžila ako hlavný štáb gestapa. Pán Sviták sa bol vo vile po rokoch pozrieť. Neskôr z neho spravili škôlku pre deti.

Komunisti rodinu poslali do Prešova

V júni 1948 sa stal prezidentom Československa Klement Gottwald a štát sa stal satelitom Sovietskeho zväzu. Od Komunistickej strany Československa dostal Petrov otec v roku 1952 nariadenie, v ktorom stálo, že je potrebný ako lekár v Prešove. Spoločne s rodinou teda museli odísť z Českej Lípy. Otec sa stal aj členom KSČ. „Nedalo sa odvrávať. Poslali nás tam, kde bolo málo lekárov. A tak sme sa naložili do auta a šli sme. V Prešove pokračoval otec v praxi, mama bola zdravotná sestra.“

Sťahovali sa hneď niekoľkokrát, podľa toho, kde im pridelili byt. Neskôr prišlo ďalšie nariadenie, lekár bol potrebný v Medzilaborciach. „Ukázali nám, že v dome, kde máme bývať, je vaňa a záchod, no boli to atrapy. Nemali sme vodu, nosili sme ju len zo stupne, v zime sme v nej museli prerúbať ľad,“ spomína si Peter na neľahké detstvo.

V Medzilaborciach navštevoval Peter prvú triedu základnej školy. Z domu na vyučovanie aj späť ho musel vodiť policajt. Antisemitizmus na Slovensku prežíval aj dlho po vojne, Ľudia v meste nad ním opovrhovali, pretože mal židovské korene a rozprával viac česky ako slovensky. V roku 1954 sa narodila Petrovi sestra. Po pol roku v ťažkých podmienkach sa rodina dostala späť do Prešova, kde už dostali normálny trojizbový byt. Mama pracovala ako detská zdravotná sestra, otec sa postupne stal primárom detského oddelenia. V Prešove rodina ostala až do roku 1969.

Peter sa vďaka Červenému krížu dostal na západ

Peter vychodil v Prešove základnú školu a gymnázium. Nastúpil aj na Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde vyštudoval učiteľstvo slovenčiny a angličtiny. V auguste roku 1968 vstúpili do Československa okupačné vojská. „Moja mama ťažko niesla, keď videla, že sa mnohí bývalí gardisti stali zrazu vysokými funkcionármi v komunistickej strane. To predsa nie je možné, vravela.“

Peter dostal pracovnú ponuku od Červeného kríža. Tým, že vedel po anglicky, bol pre nich vhodný adept na rôzne misie, aj v zahraničí. Preto sa niekoľkokrát pozrel aj do západnej Európy. Dostal aj pas, ktorý však mohol mať pri sebe len počas cesty. Vždy po návrate domov ho musel odovzdať.

„Po každej ceste späť si ma podal člen Štátnej bezpečnosti, chodil za mnou do zborovne. Vyzvedal, čo som v zahraničí videl, s kým som sa stýkal. Nemal som mu však čo povedať. Bol nahnevaný, lebo nemal čo napísať do hlásenia.“

Rozhodli sa ujsť z východného bloku

Rodičia Petra Svitáka začali po roku 1968 plánovať útek za hranicu dosahu vtedajšieho Sovietskeho bloku. Petrova mama, otec a sestra šli v auguste 1969 na výlet do rumunského Klužu. Peter sa v rovnakom čase dostal na výlet s učiteľmi do Talianska a Francúzska. Cestou naspäť do Československa šli cez švajčiarsky Zürich a odtiaľ sa cez Budapešť mali vrátiť domov. Peter však z odcestoval do Bukurešti a odtiaľ ďalej do Rumunska. Nakoniec sa celá rodina stretla v Kluži. „Zobrali ma do auta a pri vysokej rýchlosti mi šeptom povedali, že chcú odísť do Izraela.“

Cesta do slobodného sveta však pre rodinu Svitákovcov vôbec nebola jednoduchá. Najprv sa dostali do Belehradu, kde Petrova mama šla na belgické veľvyslanectvo. Tam pochopili, o čo rodine ide, a pomohli im. „Poslali nás do Slovinska, do mesta Koper, kde je veľký prístav. Tam sme sa mali stretnúť s akýmsi holohlavým pánom. Mal stáť pred cestovnou kanceláriou s novinami pod pazuchou. Tak sme išli.“

Peter dodnes nemá slovenské občianstvo

Celej rodine sa napokon podarilo vycestovať cez Slovinsko do západnej Európy a následne až do Izraela. Pán Sviták dodnes nechce prezradiť detaily o tom, ako presne cez hranice prešli. Vraví, že nechce porušiť sľub mlčanlivosti, ktorý pred rokmi dal.

Peter Sviták žil od septembra 1969 v Tel Avive. Jeho rodičia pokračovali v lekárskom remesle, rodina dostala dom. Sám Peter vyštudoval v Izraeli hotelovú akadémiu a pracoval ako recepčný vo viacerých hoteloch. Počas života v Izraeli mu diagnostikovali rakovinu hrtana, z ktorej sa dokázal vyliečiť.

Petrov otec zomrel v roku 2002, mama v roku 2007. Sám Peter spoznal cez internet paniu zo Slovenska, s ktorou sa spriatelil. V roku 2009 sa vrátil späť domov. Dodnes má len české a izraelské občianstvo, keďže slovenské mať nemôže kvôli zákonu o zákaze dvojitého občianstva. Od roku 2019 žije v Leviciach, kde si kúpil byt.