Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Szalay (* 1929)

• narodený 23. mája 1929 v Trnave

• otcova rodina mala maďarské korene, matka pochádzala z Moravy

• otec bol zamestnaný na Okresnom súde v Trnave – do 50. rokov

• vyštudoval osemročné katolícke gymnázium

• v roku 1944 po potlačení SNP zachránil židovského spolužiaka pred deportáciou

• študoval na Vysokej škole komerčného inžinierstva

• po škole pracoval na Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied

• kvôli výsledkom svojej vedeckej práce musel zo SAV odísť

• pracoval v časopise Roháč – do roku 1973 – odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy

• znemožnený návrat do SAV zaťom Biľaka

• pracoval v učtárni redakcie Pravda

• v roku 1989 založil Slovenský denník

• zostavoval volebný program KDH v prvých parlamentných voľbách – následne vypovedaný zo strany

• v roku 2018 vydal knihu Triumf propagandy

Mnohé zo životných rozhodnutí Ladislava Szalaya pre neho znamenali zásadný dopad aj na jeho osobný život najmä po stránke ekonomickej, ale aj kariérnej. Najprv mu zakázali pokračovať vo vedeckej práci v Slovenskej akadémii vied, v období normalizácie mal dokonca zakázané publikovať a vykonávať pedagogickú činnosť. „Ale človek musí aj dačo obetovať, len keď je spokojní.“

Ladislav sa narodil v Trnave 23. mája 1929. Trnava bola aj mestom prvého stretnutia jeho rodičov. Otecko, ktorý sa narodil v roku 1895, pracoval v tom čase na Okresnom súde, mamička sa v Trnave v roku 1903 narodila, hoci jej rodina pochádzala z Moravy.

Moravské korene mamičky

„Matkin osud bol taký prekvapujúci.“ Keď sa v Trnave budoval cukrovar, ktorý bol svojho času najväčší v centrálnej Európe, majiteľ ponúkol svojim zamestnancom pracujúcim v závode na Morave, aby mu rozbehli aj tento cukrovar. Mamičkin otecko bol varičom cukru a ponuku prijal. Okrem práce mu bol pridelený aj byt a záhrada. „Dokonca vyrábal elektrinu pre cukrovar, ktorú dal aj týmto zamestnancom, ktorí mali tie svoje domčeky, hoci v Trnave elektrina ešte nebola.“  Mamička Trnavu milovala, veľmi sa zaujímala o jej históriu aj pamiatky. „Boli sme po mame takí silní Trnavčania.“ Ako učiteľka sa zamestnala v neďalekom Trstíne a zotrvala tam až do vydaja a narodenia syna Ladislava.

Maďarská rodová línia

Prastarý otec z oteckovej strany Szalay János bol počas monarchie angažovaný v uhorskej politike v Nitrianskej župe na vyššej funkcii, ale zomrel v roku 1849 počas meruôsmych rokov (1848 – 1849), ktoré sa v Európe niesli v znamení revolúcií proti vtedajším monarchiám. Ladislavov starý otec mal vtedy len šesť rokov a vdova ostala na deti sama. Jeho smrťou sa prerušila maďarská línia rodiny Szalayovcov, pretože nasledujúce generácie sa poslovenčili. Starý otec si vzal za manželku Slovenku a usadili sa vo viniciach v Hlohovci. 

V rokoch prvej svetovej vojny

Na frontoch prvej svetovej vojny bojoval jednak mamičkin brat, ktorý sa tam dostal krátko po maturite, jednak Ladislavov otecko, ktorý bojoval asi dva roky na fronte vo Vojvodine. „To, čo spomínal najviac, bolo, že niekedy v marci 1915/16 prišlo také nariadenie, že tí, čo sú z poľnohospodárskych oblastí, môžu ísť na mesačnú dovolenku, pretože zásobovanie ríše bolo dôležité.“  Otecko sa prihlásil. „A keď sa vrátili, polovička ich práporu bola mŕtva.“

Záťaž na svedomie

Po vojne sa otecko zamestnal na okresnom súde v Trnave a tak sa stal Trnavčanom. Mamička študovala na učiteľskom ústave a na škole sa pomaly pomaďarčovala. Počas protestu študentov proti českým vojakom na začiatku medzivojnového obdobia sa mamička dostala na krátky čas do mestského väzenia. Na slobodu sa dostala vďaka sestre, ktorá v tom čase pracovala na policajnom oddelení na radnici. Na druhý deň ju mali súdiť, ale ju už nenašli. „Tak to je taká príhoda, ktorú rada rozprávala, že ako vítala republiku.“ S oteckom sa zoznámili vďaka mamičkinmu bratovi a spoločnej záľube v poľovaní. Hoci otecko celý život pracoval na súde, k zlomu došlo v 50. rokoch. „Viete, robiť na súde v 50. rokoch, to bola záťaž na svedomie. Otec to neznášal, chodil domov zničený, utrápený a nakoniec mu jeden jeho priateľ – lekár, hovorí, čo keby som ťa vypísal?“ Posledný rok práceneschopnosti mu síce znížil penziu, ale nemusel byť účastný politických procesov proti obyčajným ľuďom, ktorí v 50. rokoch neodovzdali štátu z úrody to, čo mali.

Detstvo na predmestí

Ladislav bol jediným dieťaťom svojich rodičov a svoje detstvo trávil v dome na okraji Trnavy, ktorý otecko kúpil v roku 1932. „Moje detstvo sa spája s tetičkami, ktoré sa snažili o mňa starať.“ Rodiny s deťmi sa do tejto časti mesta začali sťahovať až po roku 1938. V tom čase už navštevoval ľudovú cirkevnú školu a po štvrtom ročníku, v roku 1939, nastúpil na osemročné gymnázium.  Zo školských čias sa mu uchovali spomienky na Krištáľovú noc z 9. na 11. novembra 1938. Spomína si, že cestou do školy videli pomaľované obchody, najmä veľký židovský obchod na námestí Halle. Tento akt zo strany antisemitov však na škole odsudzovali, hoci v slovenskej spoločnosti bola silná klérofašistická línia antisemitizmu. Učiteľ im na vyučovaní vravel: „Videli ste, čo sa deje? Ale to je naša hanba.“

„Vojnu proti Poľsku sme nevnímali ako vojnu“

Vyhlásenie vojny proti Poľsku vnímali spočiatku v Trnave ako spravodlivý akt vo vzťahu k územiam Slovenska, ktoré Viedenskou arbitrážou pripadli nášmu severnému susedovi. V opačnej optike však vnímali represálie voči židovskej komunite. Počas prvej vlny transportov v roku 1942 odviedli ich susedu s dvoma dcérami. „Tak pre tú prišlo auto, také polonákladné, relatívne malé.“ Ladislav si spomína aj na ich lživé argumenty: „‘Budete tam žiť medzi svojimi, nikto vám nebude nadávať.‘ Presvedčili ju, že jej tam bude dobre. A sme tak troška verili aj my.“

Biely žid – horší ako Žid

Po potlačení Slovenského národného povstania boli na jeseň 1944 obnovené transporty Židov do koncentračných táborov. „Tí, čo rozpútali SNP nemysleli na Židov.“ Prezidentské výnimky stratili platnosť a tým aj Židia ochranu pred deportáciami. Ladislavovým gymnaziálnym spolužiakom bol chlapec židovského pôvodu Peter. Jeho rodičov deportovali jedného dňa o štvrť na deväť ráno, kým bol Peter v škole. Cestou zo školy videli pred ich domom nákladné auto a osobné auto, z ktorého vystúpil nemecký generál, a množstvo vojakov. „Peter, nepozeraj sa tam, ideme ďalej.“ Peter sa priečil, šiel dnu medzi Nemcov, ale Ladislav ho zdrapil a vyviedol von. Rodičia zmizli rovnako ako aj ostatní z ich ulice. „Všetko zmizlo.“  Kolektív susedov sa o Petra postaral. Musel sa  skrývať u Ladislavovej tety, hoci bol pokrstený. „Na tom mieste, kde sme zachraňovali nemeckú rodinu, sme zachraňovali aj židovského chlapca.“ Krátko pred touto udalosťou, len pár hodín po vypuknutí SNP, 30. septembra 1944, u nich na dverách zaklopala nemecká rodina a prosili o úkryt. O piatej popoludní však už boli v meste Nemci a oni sa vrátili domov.

„Nie som hodný toho titulu“

Po maturite v roku 1947 nastúpil ešte za buržoázneho systému na Vysokú školu komerčného inžinierstva, ale škola vydržala len rok. Komunisti ju zmenili. Na škole ostali, lebo dúfali, že nástupom obdobia budovania socializmu sa nič nezmení, ale opak bol, pravdou. „Nikdy v živote som sa nepredstavil ako inžinier, lebo si myslím, že to nie je toho hodné. Vedomosťami žijem z gymnázia.“ Po ukončení vysokoškolského vzdelávania sa zamestnal na Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied. Po úvodnej skôr pedagogickej činnosti dostal za úlohu prezentovať sa vedeckou prácou na tému ekonomiky Slovenska v rokoch 1918 – 1928. Prácu posudzoval jeden odborník a dvaja straníci. Recenzné posudky však neumožnili prácu publikovať: „Súdruh, dokázali ste opak toho, čo ste mali dokázať. Že na Slovensku sa zlepšoval život.“ Odborník, s ktorým mal Ladislav priateľské vzťahy, ani slovo nepovedal o obsahu, len konštatoval, že málo cituje Stalina. Tým s vedou skončil a po krátkom období, keď pracoval na SAV ako tajomník predsedu tejto inštitúcie, mu bola ponúknutá práca v redakcii časopisu Roháč.

Pätnásť pokojných rokov

Už rok po nástupe do humoristicko-satirického časopisu Roháč sa stal zástupcom šéfredaktora a mal na starosti konzultácie s cenzormi. „Niekedy nám zobrali také materiály, že sme ich nevedeli nahradiť, lebo sme neboli prichystaní, že nám obálku vezmú napríklad.“ Napriek prísnej cenzúre toho obdobia sa nikdy nestalo, že by im vzali viac ako 10% obsahu, hoci viacerí autori boli nútení písať pod pseudonymom. V roku 1966 bol Ladislavovi pridelený byt v Bratislave a tak opustil svoju rodnú Trnavu.

Predzvesť augustových udalostí

Uvoľnenie počas Pražskej jari bolo vnímané veľmi pozitívne. Organizovali viaceré čitateľské besedy na vidieku a nosnými témami v Roháči sa stali udalosti, ktoré istým spôsobom predznamenávali a varovali pred tým, kam by tento politický a spoločenský odmäk mohol smerovať. V tom období sa stretávali aj so spisovateľmi západného sveta a vnímali ten obrovský rozdiel medzi Roháčom a zahraničnými periodikami. „To stretnutie v 68. roku bolo pre nás poučné v tom, že Sovieti ostávajú Sovietmi, že s nimi nie je reč. Čo sa aj ukázalo zachvíľu.“ A hoci bola v 68. roku zrušená cenzúra, osobnostne sa jej nevedeli zbaviť. „Viete, tá autocenzúra bola zažratá v koži, takže aj keď bolo voľno, tak ten čo písal, mal to niekde v podvedomí.“

Koniec jednej éry

Krátko po invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa v Roháči snažili držať Dubčekovskej línie, ale čoskoro pochopili, že sa táto éra končí. Vedenia časopisu sa chopil Ladislav, ale v redakcii zotrval len do roku 1973,. „Ja som dal výpoveď v 69. roku, napísal som, že som stratil politickú legitimáciu, aby som mohol túto funkciu zastávať a riaditeľ si to prečítal a napísal mi list: Odmietam prijať vašu výpoveď. Máte naďalej viesť časopis. Dôvod, ktorý uvádzate, nie je dôvodom na rozviazanie pracovného pomeru.“ Keď odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy a Poučenie z krízového výboru, chceli mu dať výpoveď, ale on im ukázal práve tento dopis. Napokon ho v redakcii nechali, ale len na pozíciách, na ktorých neprichádzal do kontaktu s inými. „Takto som tam vegetoval do toho 73. A to boli také veľmi príjemné časy pre mňa.“

Potichu a sám

Po finálnom prepustení sa nevedel pár mesiacov zamestnať Po troch mesiacoch, keď mal neplatenú dovolenku, mu našli miesto v učtárni v redakcii Pravda, ktoré vydávalo aj časopis Roháč, za najnižší plat, hoci mal najvyššie vzdelanie. Zotrval tam 16 – 17 rokov, počas ktorých nesmel publikovať, učiť, hoci mal na to vzdelanie. V tomto období začal študovať ekonomiku Slovenska od roku 1848 až po socializmus – potichu, sám.

Kolektívne nadšenie s kľúčmi

O udalostiach novembra 1989 vedel od prvého dňa, lebo sledoval viedenskú televíziu, ktorá vysielala aj o udalostiach v Prahe. V tom období udržiaval časté osobné kontakty s Ladislavom Ťažkým. „A ten mal kontakty na Prahu, takže sme si vymieňali poznatky, kam to ide. A z toho zákulisia pražského vedel, kade sa to bude uberať. Bol som v obraze, kvázi.“ Hoci Ladislav na tribúnu počas verejných zhromaždení nechodil, zúčastňoval sa ich ako divák. „Bolo to také kolektívne nadšenie s kľúčmi. Vnímal som to ako pokojný prechod do iného sveta.“ Po roku 1989 mu časopis Roháč ponúkol návrat, ale už to odmietol, v tom čase už bol penzistom. „Ja dodnes mám socialistickú penziu.“

V Slovenskom denníku aj v kresťanskej strane

Ladislav založil v roku 1990, krátko po novembrových udalostiach, Slovenský denník a stal sa jeho šéfredaktorom. Už v decembri 1989 sa však stretol so svojimi známymi spred štyridsiatich rokov a dohodli sa, že založia kresťanskú stranu. Po niekoľkých večeroch strávených na chate v bratislavskej Dúbravke padlo rozhodnutie založiť stranu kresťansko-demokratickú (KDH). Pri formulovaní stanov strany vychádzali z prekladu zásad nemeckej kresťansko-demokratickej strany a tie rozdávali medzi ľuďmi. „A ja som začal vydávať týždenník, na čierno vytláčaný bez toho, aby sme mali povolenie to vydávať.“ Ján Čarnogurský však od neho chcel, aby sa z týždenníka stal denník. „A tak sa mi podarilo ten denník zostaviť.“ Slovenský denník sa stal tlačovým orgánom strany.

Vypovedaný zo strany

Následne sa však do strany pridávali aj ľudia, ktorí mali pocit, že môžu o KDH rozhodovať. Tí istí ľudia však neboli schopní napísať svoj vlastný volebný program, ani volebný program strany. Zostavením programu poverili Ladislava a napriek volebnému úspech v prvých demokratických parlamentných voľbách, v ktorých získala strana viac ako 19%, ho z KDH vypovedali, lebo program bol „málo kresťanský, veľmi liberálny, nechcel som KDH dopriať takýto výsledok.“ Denník ešte chvíľu fungoval, po dvoch rokoch zanikol.

Rozchod Čechov a Slovákov

Na rozpad spoločnej republiky Čechov a Slovákov nazerá Ladislav očami ekonóma. Hoci to podľa ekonomických štatistík vyzeralo, že Česi Slovákom pomáhajú, pravda bola inde.  „Takže ja som čakal, kedy na toto prídu naši politici.“ Ani situácia po rozpade štátu nebola ideálna. Narastal nacionalizmus namierení nielen proti Maďarom a Rómom, ale napr. aj proti Čechom. „Z Mečiara sme mali strach, lebo lož bola pracovná metóda.“ V roku 2018 vydal Ladislav na vlastný náklad knižku k stému výročiu vzniku Československa pod názvom Triumf propagandy, v ktorej varuje pred vierou v propagandu. V súčasnosti sa pripravuje preklad knižky do maďarčiny, keďže v nej okrem iného rieši aj otázky rozpadu monarchie.

„Ďakujem, že som mohol toto vyrozprávať, lebo to nemám komu.“