„Tri dni, čo sme takto dokola chodili, to sme v stohu slamenom alebo kde sa len dalo, takto spolu sme posediačky spali a jedna druhú zohrievala. Za hrozných neľudských pomerov, tie tri dni. A kto nevládal a zastal na kraji cesty alebo vôbec tak, tak ho zastrelili. Takže my, ktorí sme boli prípadne v prostred alebo v zadnej časti toho zástupu, jak sme išli, tak tam už ležalo kopa mŕtvych žien, čo boli zastrelené s tým, že už nevládali chodiť. To ešte tí naši nemeckí sprievodcovia, ktorí s nami išli, tí vojaci jednoducho odstrelili a hotovo, nebudú sa baviť. Ale za tie tri dni, keď prišla noc, na ráno, už tam vždy bolo menej tých dozorcov. Tí už utiekli, a tak sme vedeli, že voľačo je, keď oni už nekričia. A jednoducho zmizol ten, neni ten, neni ten. A nakoniec sme ostali skoro celkom sami bez dozoru, bezradní, nevedeli sme, kde sme, čo sme. No a takto nad nami krúžili lietadlá, ale ukazovali takým bielym, či zástava, či čo to bolo. Ukazovali vždycky na jednú stranu, ale my sme mysleli, že to to lietadlo, že ten vzduch tie zástavy odfúka na jednu stranu. Ale oni nám ukazovali smer. A my sme došli niekde, nevedeli sme, kde. A tam už prišli naproti americkí vojaci. Tak samozrejme, potom nás naložili na tie džípy, zobrali do nejakej nemeckej kasárne opustenej. Tam nás ubytovali, tam bol lekár. Prehliadali nás, lieky dali. Však v hroznom stave boli všetci. A tam už bola teplá voda. Dávali nám také hygienické vrecúška, kde bola kefa na vlasy, hrebeň, zubná kefa, pasta. Po roku! Po roku som mala zubnú kefu. Viete si predstaviť? Čo to bolo? No tak, tam nám bolo dobre, lebo skutočne oni sa snažili dať nás do poriadku. A dokonca z tých nemeckých opustených obchodov nám aj šaty doniesli, čo tam zostali. A takto sme my dočkali koniec vojny."
