Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Andrej Sziszak (* 1957)

• narodený 29. októbra 1957 na východnom Slovensku v Čičarovciach do rodiny s maďarským pôvodom

• má o štyri roky staršieho brata Alberta

• 1962 - miestna ľudová škola v Čičarovciach s vyučovacím jazykom maďarským, v šiestom ročníku prestup na slovenskú základnú školu vo Veľkých Kapušanoch

• obdobie iskričky, pioniera, neskôr zväzáka

• výborný atlét získal prezývku gazela

• 1972 – 1976 – stredná odborná škola v Žiline so zameraním mechanik merania regulačných prístrojov – posledný ročník strednej školy Andrej dokončil vo Veľkých Kapušanoch

• 1980 – svadba s Ankou Teplákovou – dvaja synovia, Frederik a Patrik (prvá manželka, rozvod po roku 1989)

• 1985 – absolvovanie výletu do vtedajšej Juhoslávie – na poslednú chvíľu rozhodnutie emigrovať do Talianska – rok strávený prácou a čakaním na víza do USA

• máj 1986 – odchod do Ameriky – prílet do New Yorku, ubytovanie v Dallase, kde pracoval ako kuriér a opravár, nakoniec 26 rokov pôsobil ako superintendent v bytovom dome v New Jersey

• 1989 – rozvod s prvou manželkou, 1995 – odchod synov do USA

• 1991 – svadba s druhou manželkou, Indkou Costillou – dve dcéry, Emiliana a Georgana

• február 2023 – odchod do dôchodku

„Zbytočne pôjdem domov, lebo tam bude to isté, čo tu, ale tu viem, že dobre zarábam. A ako som počul, že každý musí ísť do Nemecka, do Holandska robiť, že veľa ide, že polovica dediny je preč, tak načo potom pôjdem tam, keď budem musieť ísť do Nemecka, do Holandska?“

Rodinná história od Rakúsko-Uhorska až po druhú svetovú vojnu

Andrej Sziszak sa narodil 29. októbra 1957 na východnom Slovensku v Čičarovciach do rodiny s maďarským pôvodom. Nebol jediným dieťaťom, keďže mal ešte o štyri roky staršieho brata Alberta. Matka Etela, za slobodna Majrošová, bola rodáčkou z Čičaroviec. Pochádzala z bohatej roľníckej rodiny, ktorá vlastnila množstvo pozemkov. Starí rodičia Margita a Jozef ťažko pracovali, keďže o pozemky sa bolo treba aj postarať. Aj preto sa Etela najskôr nezamestnala, no po nástupe režimu komunistickej strany začala pracovať ako miestna krčmárka. Maďarské korene Andrej zdedil práve po otcovi Ondrejovi Sziszakovi. Jeho rodina prišla z okolia Sniny. Starý otec Ondrej bol jedným z majetných miestnych podnikateľov, ktorý podnikal s uhoľnými skladmi. Andrejovi rodičia Etela a Ondrej si veľa zábav neužili, keďže v Čičarovciach sa organizovali nanajvýš v miestnom kultúrnom dome alebo sa tancovalo na svadbách, ktoré sa vtedy robili vo veľkom štýle. Ondrej navštevoval gréckokatolícku školu v Užhorode a neskôr začal pracovať ako mechanik. Prvé roky sa vyučovalo v maďarskom jazyku, keďže slovenských a českých učiteľov bolo zatiaľ veľmi málo.

Aj napriek tomu, že sa nik z nich o politiku nezaujímal, tie zásadné zmeny pravdaže registrovali. V období Rakúsko-Uhorska Etelin otec pôsobil ako vojak v rakúsko-uhorskej armáde, dokonca viackrát bojoval, až kým v ňom neprevládol pocit nezmyselnosti násilia a jedného dňa si dovolil v Budapešti zložiť zbrane. Bol potrestaný a vyhnaný na Sibír, ale aspoň sa už ďalej nezúčastňoval krviprelievania. Našťastie jeho trestom bola práca v miestnej rodine, takže sa mu podarilo prežiť a dostať sa naspäť domov. Ondrejov otec bol Maďar, no i napriek tomu bol veľmi rád, keď sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo a vzniklo Československo. „Ako sa zmenilo, tak on povedal - a tomu sa aj čudoval, však on bol Maďar - že oveľa lepšie je v Československu.“ Spomínal, že štát o nich začal javiť oveľa väčší záujem a že sa im aj celkom darilo, núdze nebolo. Dokonca mal dobré známosti až na ministerstve, takže sa mu dobre darilo aj po prevrate v roku 1948. O tom svedčí aj fakt, že v čase, keď sa otvorilo v Čičarovciach prvé čerpadlo a dedinu navštívil aj vtedajší prezident Novotný, bol ubytovaný práve v jeho dome.

Krátko po arbitráži vypukla druhá svetová vojna. Narukovať musel aj starý otec z otcovej strany, avšak dlho nebojoval, keďže sa radšej vzdal. Židovská komunita žila aj v Čičarovciach. Bola pomerne početná a v dedine mali vybudovanú aj vlastnú synagógu. O Slovenskom národnom povstaní Čičarovčania veľa informácií nemali. „Nevedeli, že čo sa deje na strednom alebo západnom Slovensku,“ konštatuje Andrej. Na konci vojny boli však bombardovaní aj oni. Veľa sa rozprávalo o miestnom farárovi, ktorý všetkých ukryl v kostole, avšak keď tam mal na poslednú chvíľu dobehnúť aj on, výbuch ho zasiahol a zomrel. V dedine boli aj Nemci, ktorí sa po páde Dukly rozhodli nečakať a radšej odišli v predstihu. S nemeckými vojakmi problémy neboli, tie prišli až s tými sovietskymi. Našťastie, pri oslobodzovaní v dedine nikomu neublížili, avšak dedinčania ich museli zásobiť jedlom, pretože prišli veľmi hladní a biedne odetí. Po vojne bola väčšina Európy na kolenách. Medzi miestnymi v Čičarovciach sa však o tomto období v malebnej dedine hovorí opak. Začalo sa veľa stavať a budovať. Mnohí mali pocit, že ich čaká lepší život.

Rané detstvo a prierez vzdelaním 

Ľudia sa po vojne ani nestihli poriadne nadýchnuť a za dverami už mali prevrat v roku 1948. S nástupom komunistickej moci sa spája aj neslávna kolektivizácia a vznik jednotných roľníckych družstiev, ktoré si však Andrejova rodina naopak pochvaľovala. Starý otec z matkinej strany, majetný roľník, do JRD vstúpil dobrovoľne. Tvrdil, že kým bol sám, musel veľa pracovať, aby prežil, avšak po vzniku družstiev všetci pracovali spoločne a koniec koncov, aj tak dobre vyšli a nik z nich sa nemusel báť o svoje živobytie.

V päťdesiatych rokoch uzrel svetlo sveta aj malý Andrej, ktorý sa narodil do dobre vybavenej domácnosti, nakoľko v dome už mali kúrenie, bojler a dokonca ako jedni z mála aj záchod. Sziszakovci istý čas ako jediní vlastnili i televízor, takže sa u nich často stretla na futbale aj celá dedina. Chlapci radi hrávali futbal, chodili rybárčiť alebo sa len tak túlali lesom.

V roku 1962 Andrej nastúpil do miestnej základnej školy v Čičarovciach, kde sa vyučovalo len v maďarskom jazyku. Keďže bolo v dedine málo slovenských učiteľov, slovenská škola nevznikla. Zažil aj obdobie iskričiek, pionierov a neskôr sa stal i zväzákom. Od útleho veku sa venoval športu, najmä behu. Prezývali ho dokonca „gazela“, pre jeho rýchlosť a vynikajúce športové výsledky. Po piatich rokoch už ako šiestak Andrej prestúpil na Základnú školu vo Veľkých Kapušanoch. V Čičarovciach už ďalšie ročníky nemali, ale výhodou kapušianskej školy bolo, že sa tam naučil dobre po slovensky. Andrej sa stále venoval predovšetkým atletike a zaujímať ho začal tiež šach. Do školy to mal štyri kilometre, avšak väčšinou si zvolil namiesto autobusu beh. Ako žiaka základnej školy ho zastihla aj invázia vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. Keďže bývali neďaleko sovietskej hranice, tanky prechádzali priamo cez ich dedinu. Spomína si, že niektorí vojaci deťom kývali a aj preto z nich nemali strach. Boli však aj takí, čo inváziu kritizovali, najmä najstarší obyvatelia obce.

V roku 1972 začal navštevovať strednú odbornú školu v Žiline, so zameraním mechanik merania regulačných prístrojov, pretože túžil pracovať v neďalekých elektrárňach. Bola to pre neho veľká zmena. Zrazu sa ocitol vo veľkom meste, kde bolo omnoho viac možností na realizáciu. Býval na miestnom internáte a každé tri týždne chodieval domov. „Pamätám film Eldorádo. Ja som bol päťkrát!“ spomína Andrej, ktorý rád navštevoval kino a venoval sa ďalej i športu. So Slovákmi, ktorých bola v Žiline väčšina, bol kamarát a s nikým nemal konflikty. Andrej miloval aj hudbu, ktorej ponuka doma bola značne obmedzená. Keďže však mohol ísť kedykoľvek do Maďarska, všetko nakupoval tam. S kontrolami nikdy problém nemal, dokonca niekedy ani nepotreboval pas. „Tak ma volali, že hodinkár,“ smeje sa Andrej. Všetci priatelia ho totiž prosili, aby im nosil hodinky, ktoré by si za daných okolností doma nikdy nekúpili. Posledný ročník strednej školy Andrej dokončil vo Veľkých Kapušanoch, kde otvorili rovnaký odbor. Úspešným absolventom sa tak stal v roku 1976. Následne začal pracovať v Elektrárňach Vojany. Po pracovných povinnostiach navštevoval ešte večernú školu v Košiciach, kde si robil nadstavbu z vysokého napätia. Po krátkej prestávke musel v roku 1977 nastúpiť na povinnú vojenskú službu v českom Klatove. Počas celých dvoch rokov však nemal dôvod na sťažnosti. Jeho povinnosťou bolo nabíjať baterky, vďaka čomu sa napríklad vyhol ranným rozcvičkám.

Založenie rodiny a náhle rozhodnutie emigrovať

V roku 1979 začal Andrej po návrate do civilu opäť pracovať v elektrárňach. Jeho úlohou bola kontrola tlaku a teploty v turbínach. Kvôli kontrole fungovania prístrojov musel neraz pracovať aj v noci. Andrejovou prvou manželkou sa stala Anka Tepláková, ktorá praxovala v elektrárňach, kde sa aj spoznali. Andrej sa s ňou oženil v roku 1980 a zakrátko sa im narodil syn Frederik. Keďže Andrej pracoval len do druhej poobede, mohol sa venovať rodine a predovšetkým synovej výchove. Na tú dobu dobre zarábal, takže sa vôbec nesťažoval. V roku 1985, v čase, keď jeho manželka Anka bola tehotná druhýkrát so synom Patrikom, Andrej získal po náročnom vybavovaní povolenie vycestovať do vtedajšej Juhoslávie. Nemal v pláne emigrovať, avšak túžil sa pozrieť, ako žijú ľudia na západe. Dostal sa tam spolu s kamarátom, ktorý ho nahováral na prácu v západnej krajine. Pôvodne plánovali ostať v cudzine päť rokov, po ktorých sa vrátia späť domov a bude sa im žiť ľahšie. Andrej sa nechal prehovoriť a rozhodli sa vlakom vydať k talianskym hraniciam. „A som videl, že vojaci so samopalmi! Ja sa mám dobre, nebudem riskovať život, aby ma zastrelili,“ spomína Andrej na svoje pocity. Keď si chceli neskôr kúpiť lístok na vlak, aby sa vrátili späť, zastavila ich hliadka. Policajt s vojakom ich podozrievali z úteku a počkali s nimi, kým nenastúpia na vlak. Vojak však vedel po maďarsky, a tak s ním Andrej začal potichu komunikovať. Chcel sa dohodnúť, núkal zlatý prsteň ako odmenu, ale nepochodil. Vojak sa však zmienil, že o niekoľko metrov ďalej je prechod na talianske územie a keďže sú v meste, kde nemôžu strieľať, mohlo by sa im to podariť hneď po nástupe do vlaku. A veru aj podarilo. Vlak sa nestihol ani pohnúť a už boli Andrej s kamarátom na druhej strane. Hliadka sa len pousmiala a neriešila to.

S manželkou o svojich nečakaných plánoch Andrej nehovoril. Nevedel o tom nikto. V Taliansku strávil rok a všetky peniaze, ktoré zarobil, posielal domov. Pracoval v hoteli, ale aj na farme. Žiadnej práce sa neštítil, naopak, všetci s ním boli nadmieru spokojní. Vo svojej neprítomnosti bol odsúdený a Anka dokonca musela zaplatiť aj mastnú pokutu. Hoci Andrej plánoval pokračovať v rodinnom živote v Amerike, jeho prvá manželka nechcela ani neskôr emigrovať a po roku 1989 sa rozviedli. Po čase si však Andrej vzal synov k sebe a spolu s ním začali žiť v Amerike. Aj dnes je s týmto rozhodnutím spokojný. Obaja synovia sa majú veľmi dobre a pracujú v bankovom sektore.

Vysnívané Spojené štáty americké

„Ja som chcel vidieť Ameriku!“ vysvetľuje Andrej, ktorý o víza požiadal takmer okamžite, celý proces však trval rok. Predĺžil sa najmä kvôli strate dokladov, ktoré sa, našťastie, neskôr našli. Rovnako na úrady zapôsobilo aj Andrejovo tvrdenie, že sa plánuje stať farárom, čo mu v jeho domovine nebude nikdy umožnené. To tak úplne pravda nebola, avšak vyšlo to. V máji 1986 Andrej priletel do New Yorku, odkiaľ odcestoval do Dallasu v Texase. Ubytovali ho vo veľmi príjemnej, dobre vybavenej ubytovni. Začal pracovať ako kuriér pre pizzeriu Domino. Rozviezol aj 50 pízz denne, ale keď raz skoro prišiel o život po tom, čo ho chceli prepadnúť na odľahlom mieste, rozhodol sa túto prácu opustiť.

Znovu sa zamestnal v reštaurácii, no tam už dlho nevydržal. Počas výletu v New Yorku majiteľ talianskej reštaurácie započul Andreja rozprávať svojou o rodnou rečou a hneď mu ponúkol prácu. Písal sa rok 1988 a Andrej túto ponuku prijal. Okrem nového domova mu do cesty prišla aj nová láska. V roku 1991 vymenil prácu v reštaurácii za svoje pôvodné remeslo a začal spravovať dom miestnemu finančníkovi. Tu sa zoznámil s Indkou Costillou a ešte v tom istom roku sa s ňou oženil. Začali žiť spolu v Queense, v časti Jamaica, a potom Andrej na 26 rokov zakotvil ako superintendent v bytovom dome v New Jersey, kde získal aj on sám služobný byt. Časom sa im narodili dve dcéry, Emiliana a Georgana.

Andrej vedel, že po Nežnej revolúcii komunistický režim v Československu padol a aj životné podmienky sa tam určite zmenili. Dianie v Československu sledoval a rozpad východného bloku si nenechal ujsť. Domov sa však neplánoval vrátiť. Bol si istý, že jemu aj jeho deťom bude lepšie v Amerike. Pokojný život v Spojených štátoch amerických narušilo aj pár turbulencií. Andrej s rodinou veľa cestoval a ukázal svojim deťom najmä Európu či Karibik. Počas teroristického útoku v New Yorku v roku 2001 na vlastné oči videl naraziť lietadlo do budovy. Bol z toho otrasený ešte dlhé mesiace. Rovnako spomína aj na finančnú krízu v roku 2008, ktorá podľa neho bola skôr špekuláciou než realitou.

V súčasnosti Andrej už so svojou druhou manželkou nežije sedem rokov a aktuálne sú v rozvodovom konaní. Vo februári 2023 odišiel do dôchodku, opustil New York a rozhodol sa usadiť na pokojnejšom mieste. Prácu však úplne nenechal a ako vyučený elektrikár si stále príležitostne privyrába. Na záver príbehu sa rozhodol podeliť o svoje životné motto, ktoré znie: „Žiť v mieri a každému pomôcť.“