Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dagmar Takácsová (* 1947)

• narodená 19. novembra 1947 v českom meste Náchod

• aj napriek kádrovému posudku sa jej podarilo vyštudovať Lekársku fakultu Karlovej univerzity na detašovanom pracovisku v Hradci Králové

• v roku 1970 sa sťahuje na Slovensko do Košíc

• jej lekárskym odborom sa stala oftalmológia

• v Košiciach sa výrazne zasadila o rozvoj českej kultúry na Slovensku

• doteraz aktívne pôsobí v Českom spolku v Košiciach

Dagmar Takácsová sa narodila 19. novembra 1947 v Náchode v Českej republike ako štvrté dieťa rodičom Jánovi Novákovi a Františke, rodenej Dvořákovej. Aj napriek kádrovému posudku s jasnou náboženskou príslušnosťou sa pamätníčke v období socializmu podarilo vyštudovať medicínu. V roku 1970 sa spoločne s manželom usadili na východnom Slovensku, kde sa začala angažovať v Českom spolku v Košiciach.

Detstvo a dospievanie

Rodičia Dagmar sa spoznali veľmi mladí. Jej otec Ján, ktorý sa narodil 21. júla 1907, sa v pohraničnej oblasti Náchoda učil za obuvníka, kde sa spoznal s vtedy 15-ročnou Františkou, ktorá slúžila v rodine bohatého obchodníka. Františka, narodená 9. marca 1909, slúžila dovedna v troch rodinách, z toho dve boli židovské a spomínala na ne s láskou. Podľa jej spomienok šlo o veľmi milých a spravodlivých ľudí, pre ktorých bola akoby ďalším členom rodiny. Keď sa pamätníčkina mama Františka vydávala, bolo to práve zo služby v poslednej židovskej rodine, ktorá jej dala aj veľké veno. Počas 2. svetovej vojny však skončila väčšina náchodských židov v koncentračných táboroch, späť sa ich vrátilo len zopár.

Pamätníčka spomína, že osobne poznala len otca z maminej strany a jej nevlastnú matku. Rodičov z otcovej strany osobne nespoznala, pretože zomreli ešte pred jej narodením. Starý otec Václav Dvořák, ktorý zomrel v roku 1955, bol remeselník a v obci Krčín pri Novom Městě nad Metují bol veľmi váženým majstrom. Bol kolesár a z 1. svetovej vojny, do ktorej narukoval, sa približne po roku strávenom na bojiskách vrátil naspäť domov – obec ho tzv. vyreklamovala, pretože ho potrebovala. Aj keď o bojoch starý otec veľa nerozprával, rád spomínal na súdržnosť vojakov, ktorí boli s ním v jednotke.

Zo spomienok svojej mamy pamätníčka uvádza, že základnú školu navštevovala v triede spoločne so synom veľkého textilného priemyselníka. Vlastnil viacero textilných fabrík na okolí. „Jeho syn chodil do školy s mojou mamou, ktorá pochádzala z obyčajného prostredia. Bol tam taký pomer vzájomnej rovnosti a priateľstva, prvky spoločnosti boli už vtedy moderné. Nebolo to tak, že toto je bohatý a úplne odstrihnutý od chudobnej vrstvy, bolo to trošku iné, ako boli pomery v iných častiach Európy,“ vysvetľuje pamätníčka.

Dagmar si spomína, ako rodičia vnímali vznik samostatného štátu, z ktorého sa tešili a okamihy vzniku opisovali ako radostné. Ako uvádza, z postoja starých rodičov vyplývali aj vlastenecké postoje jej rodičov a od nich sa následne láske k svojej vlasti naučila i ona. Rodičia pamätníčky pozitívne vnímali aj osobu prvého československého prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka. „Na prezidenta Masaryka ako štátnika a politika spomínali moji rodičia veľmi radi. Myslím, že ho veľmi uznávali pre jeho pravdovravnosť a také jeho zásadové a rozumné postoje. Že to bol človek veľmi pokojný, pokojného rozhodovania a veľmi si ho za to vážili,“ uviedla pamätníčka s tým, že jej rodičia sa s prvým československým prezidentom neidentifikovali v náboženskej oblasti.

Základným pocitom tej doby boli obavy, čo bude ďalej...

Po smrti prezidenta Tomáša Gariggua Masaryka pociťovali pamätníčkini rodičia určitú neistotu ohľadom prezidentovania v poradí 2. prezidenta Československa, Edvarda Beneša. „Myslím, že ich obavy boli čiastočne namieste, lebo Beneš nebol zďaleka taký silný prezident ako Masaryk,“ spomína Dagmar.

Pred vypuknutím 2. svetovej vojny vnímali rodičia pamätníčky agresívne nálady zo strany Nemecka. Pamätníčkin otec Ján sa ako mladý robotník zúčastnil aj stavieb opevnenia, resp. opevňovacej línie, ktorá mala brániť vtedajšie Československo. Mnohé z bunkrov stoja na svojich miestach dodnes. Niektoré sú zrekonštruované a využívané na múzejné účely. Rodičia pamätníčky bolestne spomínali aj na udalosti septembra 1938 spojené s Mníchovskou dohodou. „Myslím, že to dlhé roky vytváralo ten podvedomý pocit nenávisti k Nemcom. Aj po tých rokoch na to bolestne spomínali – bola to veľká urážka a poníženie pre národ,“ priblížila pocity rodičov pamätníčka. Ako dodala, jej otec dostal povolávací rozkaz, na základe ktorého narukoval do Hradca Králové, kde ale nezotrval dlho, nakoľko onedlho vznikol Protektorát Čechy a Morava. Rodičia vnímali príchod nemeckého vojska, zmeny na úradoch a všetkých inštitúciách veľmi negatívne a s obavami.

Život v strachu a dočasná úľava

Akoby všeobecného strachu a napätia nebolo dosť, emócie ešte vyostril v máji 1942 aj atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha, ktorý vážnym zraneniam o niekoľko dní podľahol. Nacisti po jeho smrti pristúpili k brutálnym opatreniam, v dôsledku ktorých prišlo o život približne 5 000 nevinných obyvateľov Protektorátu Čechy a Morava. „Rodičia spomínali, že boli konkrétne obete aj v Náchode. Strach z heydrichiády tam bol ešte väčší, pretože naši mali doma pomerne komplexné informácie zo zahraničného rozhlasu, ktorý počúvali vďaka kryštálke, ktorú otec vyrobil,“ spomína Dagmar.

Spomienku rodičov a starších súrodencov na koniec 2. svetovej vojny interpretuje pamätníčka tak, že z územia Poľska prešli do Náchoda sovietske vojská a videli aj utekať Nemcov. Zároveň sa informácie dozvedeli aj zo zahraničného rozhlasu: „Otec mal zakopanú fľašu slivovice a v komore bol odložený suchý salám. Keď skončila vojna, povedal, že už to môžeme zjesť, že už bude lepšie.“ Ako dodala, prvý rok a pol predstavoval pre ľudí úľavu – boli slobodní a nezúrila vojna. Život sa postupne začal zlepšovať, no ľudia rovnako začali vnímať, že k moci sa začali tlačiť komunisti. „Komunistov sme v našej rodine nikdy nemali radi. Ako katolícka rodina sme im zazlievali, keď by už aj nič iné nebolo, tak ten postoj k veriacim ľuďom vôbec,“ dodáva k nástupu socialistického režimu v krajine.

Vyrastanie v katolíckej rodine a prvé spomienky na detstvo

Pamätníčka spomína, že prídelový systém trval dosť dlho, dokonca patrí k jej prvým spomienkam na detstvo. Vybavuje si, ako mama strihá prídelové lístky. V rámci kolektivizácie, ktorá postihla roľníkov v 50. rokoch 20. storočia, Dagmar uvádza, že sa dotkla aj niektorých jej strýkov a tiet, ktorí mali svoje hospodárstva. Časť majetku si mohli nechať, no o časť hospodárskeho majetku prišli, aj keď podľa jej slov nešlo o nejaký veľký majetok, keďže boli maloroľníci.

Spomedzi súrodencov bola Dagmar posledným dieťaťom. Mala sestru staršiu o 15 rokov, brata staršieho o 10 rokov a druhý brat, starší od Dagmar o 2 roky, zomrel ešte ako novorodenec. Rodičia sa snažili deti od malička viesť ku katolíckej viere. „Do kostola sme chodili vždy verejne, nikdy sme sa nebáli, ani sme sa za to nehanbili. Dôsledkom tohto nášho postoja bolo to, že otec musel opustiť pracovné miesto v škole, no takisto sa to dotklo aj mojich súrodencov. Sestra, veľmi nadané dieťa, sa nedostala na gymnázium – šla na obchodnú akadémiu, a brat sa takisto nedostal na gymnázium, absolvoval stavebnú priemyselnú školu. Nemohli si vybrať svoje povolanie podľa toho, čo chceli, no museli sa prispôsobiť tomu, že nemali tzv. dobrý kádrový posudok, z titulu náboženského presvedčenia rodiny,“ opisuje pamätníčka.

Dvojtvárnosť vo vnímaní sveta v rodine a v škole zažívala od útleho detstva

Do školy nastúpila Dagmar ako 5-ročná. Ako vysvetľuje, rodičia detí, ktoré v tom čase ešte nedovŕšili k 1. septembru 6. rok veku, sa mohli tiež uchádzať o umiestnenie dieťaťa, čomu predchádzal pohovor. Vzhľadom k uvedenému skoršiemu nástupu na základnú školu bola pamätníčka suverénne vždy najmladšia v ročníku, a to aj na strednej či vysokej škole.

Pamätníčka spomína, že pripomienky dátumov a osláv rôznych štátnych výročí jej rodičia bojkotovali, pokiaľ mohli. Uvádza, že mama bola v takom pracovnom postavení, že nikto od nej ani nepožadoval manifestáciu „nadšenia“ z podobných udalostí a ani otca podľa jej spomienok do toho v práci výrazne nenútili. Jediné, čo rodičia bojkotovať nemohli, boli voľby: „Nechceli nám robiť problémy, preto sa volieb zúčastňovali, aj keď im bolo jasné, že bolo jedno, či tam ten lístok vhodia alebo nie.“ Ako dodala, vedeli, že je to hlúposť, no človek sa tomu nemohol otvorene neustále vzpierať, lebo by dopadol zle.

Na základnej škole o Dagmar vedeli, že chodí do kostola: „Na náboženstvo som v škole chodila až do siedmeho ročníka, pokým sa vyučovalo, takže o mne bolo známe, že som z takej rodiny. Keď sa niekedy na to niekto pýtal, prípadne sa vysmievali, ja som bola pripravená a nevadilo mi to.“ Dodáva, že iný vzťah pre jej vierovyznanie mala voči nej dejepisárka, ktorá na nej „sedela“, no Dagmar sa vždy naučila všetko potrebné a spravidla vedela všetko, čo mala vedieť.

Čo sa týka detstva v Náchode, pamätníčka vyrastala obklopená kultúrou. Ako sama uvádza, kultúrny život v Náchode bol veľmi čulý. Pamätníčkin otec Ján bol amatérskym režisérom divadelnej scény, ktorú mala v Náchode Československá strana lidová, ktorej bol otec Ján aj členom. Odmalička preto Dagmar vyrastala v atmosfére amatérskeho divadla. Svoju prvú úlohu hrala ako približne 5-ročná. Okrem divadelného sveta bol v Náchode aj bohatý hudobný život. Ako 14-ročná začala navštevovať spevácky zbor Hron, rok predtým sa pridala aj do Chrámového zboru sv. Vavrinca v Náchode, kde spievala i jej staršia sestra. V chrámovom zbore pôsobila až do odchodu na vysokú školu. „Všetky kultúrne a spoločenské udalosti v Náchode sa odohrávali v hoteli, ktorý sa zároveň používal aj ako kultúrny stánok. Je tam prekrásna secesná divadelná sála. Tých kultúrnych a spoločenských podujatí bolo veľmi veľa, prichádzali tam pražské telesá, pražskí umelci, odohrávali sa tam aj všetky náchodské plesy. A Náchod mal ešte jeden osobitný kultúrny fenomén – prírodné divadlo. Na kopci nad námestím je krásny renesančný kaštieľ, od ktorého vedie smerom na druhú stranu strašne stará lipová alej. V nej bol prírodný amfiteáter, kde sa celé roky mojej mladosti konali hudobné a divadelné predstavenia. Malo to svoje osobitné čaro a často tam hosťovali aj spomínaní pražskí umelci,“ spomína na pestrý kultúrny život v Náchode pamätníčka.

Študentské časy a brat v emigrácii

V roku 1962 nastúpila pamätníčka vďaka výbornému prospechu bez prijímačiek na strednú všeobecne vzdelávaciu školu, dnešné gymnázium, kde študovala 3 roky. Na stredoškolské časy spomína s veľkou vďačnosťou: „Až na výnimku učiteľky dejepisu sme mali výborných profesorov. Vedeli sme o nich, že tiež si myslia niečo iné, ako musia hovoriť, a oni aj v rámci tých obmedzených možností vysvetľovali pohľad na svet – vždy sa z toho snažili vydolovať to, na čo nemohlo byť zo strany komunistického režimu namietané a bolo nám to prínosom.“ Gymnázium pre ňu predstavovalo kvalitný ústav s vyučujúcimi, ktorí mali ku študentom priateľský vzťah.

Po maturite v roku 1965 začala Dagmar štúdium na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity na detašovanom pracovisku v Hradci Králové. Bola to pre ňu veľká zmena, ktorá ju naučila samostatnosti. „Moji rodičia nezarábali veľa a mala som sociálne štipendium, k nemu aj najvyššie štipendium, takže som vlastne bola sebestačná, čo sa finančného zabezpečenia týka,“ spomína pamätníčka. Samotné štúdium však nebolo jednoduché. Aj keď sa zúčastnili na mesačnej praxi vo východnom Nemecku, vnímali najmä problém s dostupnosťou študijných materiálov a informácií: „Čo sme mali, bolo niečo málo zahraničnej literatúry, čo však predpokladalo jazykovú znalosť. Aj vyučujúci sa snažili, tu a tam boli aj nejaké preklady, no inak sme museli čerpať prakticky z domácich zdrojov, no ani tých nebolo veľa. Predovšetkým sme museli chodiť na prednášky a na cvičenia.“

Po uvoľnení hraníc sa pamätníčke dokonca podarilo v roku 1969 dostať na dva mesiace lekárskej praxe do nemocnice do Švajčiarska. Takúto možnosť jej vybavil brat, ktorý bol v tom čase už usadený v blízkosti Bernu. „Všetci ma tam presviedčali, nech zostanem, pretože tušili, ako sa bude ďalej vyvíjať situácia u nás. No ja som bola posledné dieťa – brat bol emigrovaný a nejako som sa nevedela preniesť cez to, že by som rodičov nechala doma,“ spomína Dagmar. Vrátila sa teda naspäť do Československa. V septembri zatvorili hranice a brata videla až po roku 1989. Vo Švajčiarsku žil po zvyšok svojho života. Rodičia ho boli navštíviť asi päťkrát, pamätníčka mohla vycestovať až po prevrate po roku 1989. Brata do Československa komunisti naspäť nepustili dokonca ani na poslednú rozlúčku s vlastnými rodičmi. 

Na príchod okupačných vojsk si Dagmar spomína prostredníctvom zvuku lietadiel, ktoré počuli na dovolenke so sestrinou rodinou. Dlhé roky chodievali v lete, zväčša v auguste, na týždennú dovolenku na podnikovú chatu, ktorú mala náchodská textilka Tepna. „Boli sme práve na tom týždňovom pobyte v Peci pod Sněžkou a v noci sme počuli lietadlá. Asi o 4. hodine ráno nás zobudil chatár, vedúci zariadenia, že nás obsadili Rusi. Bol to obrovský šok – čo bude ďalej, čo bude s bratom, ktorý sa politicky angažoval, čo bude ďalej na škole...“ opísala noc z 20. na 21. augusta 1968 pamätníčka. Ako dodala, na druhý deň hneď ráno cestovali vlakom domov a už videli ruské tanky a ruských vojakov.

Život na Slovensku

Ešte v roku 1970 prišla Dagmar za svojím budúcim manželom do Košíc. Pretože bol o 4 roky starší, pracoval už vo Východoslovenských železiarňach ako zubný lekár. „Mal takú možnosť, keď sa ožení, dostať podnikový byt. To bol impulz, prečo sme prišli do Košíc. V Čechách bolo v tom čase pomerne zložité prísť k bytu,“ spomína na záver študentských čias pamätníčka, ktorá na štátne záverečné skúšky do Česka dochádzala už z východného Slovenska. Svoje „áno“ si mladý pár povedal v roku 1970.

Počúvanie zahraničného rozhlasu, ktoré Dagmar zažila doma u rodičov, pokračovalo aj v jej vlastnej rodine v Košiciach. Slobodnú Európu aj Hlas Ameriky počúvali na chalupe, kde mali lepší signál než v meste. Takto sa dozvedeli o udalostiach 17. novembra 1989 a následne informácie začali prenikať aj do domácich médií. „Zhromaždení som sa zúčastňovala, boli to hviezdne okamihy. Pamätám si na zhromaždenie pod vedeckou knižnicou pod balkónom, keď tam bol Václav Havel. Hmla, zima, mrzli sme tam, ale bolo to niečo úžasné! To bolo akoby z človeka spadli tie putá. Bolo to krásne a nádejné a všetci sme si mysleli, že to bude fajn. A ono to v niektorých aspektoch fajn je, no nahradili to zas iné problémy.“

Rozdelenie republiky so sebou vzápätí prinieslo komplikácie, ktoré pamätníčka vnímala predovšetkým v rámci českej komunity žijúcej na Slovensku. „Jednak sme boli generácia narodená v Československu, považovali sme ho za svoju vlasť a mali sme ho radi. Bolelo nás to. Uvedomovali sme si, že geopoliticky je to chyba, že to bude v budúcnosti na závadu. Mali sme obavy z Mečiara. Vnímali sme, že on sa tú demokraciu bude snažiť zadupať. Keď sa štát rozdelil, problémy nastali hneď,“ spomína Dagmar. Ako dodáva, rozdelenie bolo podľa jej slov spravené v mnohých oblastiach veľmi nedbalo. Existovali nejasnosti v sociálnom a zdravotnom poistení, v používaní jazyka či v súvislosti so slovenským občianstvom. „Na voľbu slovenského občianstva bola stanovená lehota jeden rok, čo ale so sebou automaticky prinášalo stratu občianstva českého. Trúfam si tvrdiť, že mnohí z českej komunity si zvolili slovenské občianstvo, pretože museli. Boli už dôchodcovia, prípadne mali k tomu závažné dôvody. My, čo sme tak nemuseli spraviť, sme tu žili niekoľko rokov v cudzineckom režime, až kým sme nedosiahli úpravu českej legislatívy,“ uvádza pamätníčka.

Na Slovensku sa Dagmar nestretla s konkrétnymi prejavmi nárastu nacionalizmu. Vysvetľuje si to aj tým, že veľmi rýchlo zvládla slovenský jazyk. Ani mnohí jej známi pacienti netušili, že je Češka. Češtinu používala len v súkromí, prípadne v spoločnosti českých rodákov, deti vychovávali bilingválne. „Viem však, že mnohí moji rodáci to tak mali, že im to bolo predhadzované s určitou dávkou uštipačnosti a niektoré postoje voči nim neboli pekné,“ uvádza pamätníčka.

Založenie Českého spolku v Košiciach

V roku 1993 bola pamätníčka spoluzakladateľkou Českého spolku v Košiciach. Ako uvádza, založili ho v situácii náhlej núdze, pretože vedeli, že bude treba riešiť konkrétne dopady rozdelenia. Chceli združiť rozum, prostriedky a sily na to, aby usporiadali veci tak, aby ich prežili s čo najmenšou ujmou. Čoskoro sa však začali profilovať ako kultúrne združenie. Postupne začali ustupovať do úzadia otázky bežného života a viac sa venovali českej kultúre a umeniu, ktoré vždy potrebovali. „Začali sme preto rýchlo fungovať v oblasti českej kultúry a fungujeme tak doteraz. Od začiatku sme chceli sprostredkovávať českú kultúru aj širokej verejnosti. Napokon, vývojom udalostí a v priebehu času, keď Generálny konzulát Českej republiky v Košiciach nám s tým v začiatku pomáhal a neskôr bolo zrušené České centrum v Košiciach, zostali sme na tú prezentáciu českej kultúry sami,“ priblížila Dagmar. Doplnila, že českí umelci majú vo filharmónii svoje dôstojné miesto, no české divadlo si nemôžu dovoliť ani oni, preto robia vo veľkom výstavy, s čím im pomáha Bratislava, kde je tiež kultúrne zastúpenie českej menšiny na Slovensku. Takisto sa venujú aj vlastnej menšinovej kultúre – majú svoj ženský zbor i vlastný časopis. „Držíme to, pokiaľ sa dá s tými prostriedkami a možnosťami, lebo starneme. Veľa nasledujúcej generácie z českej menšiny, najmä deti, odchádzajú študovať do Česka a ostávajú tam. Nový príliv na Slovensko je sporadický. Prídu sem na pár rokov a zas sa vracajú. Dorastu nám ubúda, tak postupne možno asi aj zanikne ten český kultúrny život,“ zhodnotila aktuálnu situáciu Dagmar, ktorej celoživotným krédom je: „Ži a nechaj žiť“.