Arpád Tarnóczy

„V Ďáblicích, na Pankráci som velil transferpartii asi na šesť týždňov, keď som sedel. Transferpartia znamenala, že sme nosili z ŠtB a z popraviska vo vreciach do ďáblického cintorína mŕtvoly. Tam pod múr sme dávali do zeme piesok, vápno, mŕtvoly. Vrece, piesok, vápno, mŕtvoly, proste až tri sme dávali na seba. A tam som si dal taký záväzok, že raz sa toto musí dostať na svetlo božie, čo sa tu deje alebo dialo. Podarilo sa mi v deväťdesiatom šiestom roku, to už bol tretí rok, čo som bol poslanec, spolu s priateľmi sa nám podarilo dať návrh zákona o amorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu. Stodvadsať päťka z roku deväťdesiatšesť, tento zákon, ktorý o tri hlasy prešiel a odsudzoval toto obdobie ako amorálne a protiprávne. Mal veľmi veľa paragrafov, len bolo to tak, že mi ho v rozprave, proti tomu môjmu návrhu okliesnili. Ale napriek tomu tam v tej preambule bolo, že to bolo na báze zločineckej organizácie robené, čiže toto mne stálo za to, aby to prešlo. Prešlo to teda o tri hlasy a ja som sa od šťastia rozplakal.“

„V štyridsiatom štvrtom roku bol som ešte len žiačik, ale doma bola taká indícia, že máme nejakých známych v lágri, teda, v židovskom koncentračnom tábore, ktorých som ja ale nepoznal a že keby im mal kto zaniesť v plecniaku šaty a cestovné lístky aj s nejakými dokladmi, ktoré vystavil pán notár, volal sa, myslím, pán Polakovič, ktorý mi potom dal tie papiere. Tak ja som si v rámci hry na Vinnetoua zobral takú domácu úlohu a išiel som do tábora „dvojky“. Dostal som sa až na barak číslo štyri až do izby tých ľudí. Som sa tam objavil ako deväťročný chlapec s ruksakom a povedal som dve mená, ktoré som si opakoval, lebo boli ťažké nemecké, až do toho miesta. Tí vyšli so mnou von a bez ďalšej prípravy odišli s nami cez pole. To bolo asi šesť alebo sedem kilometrov. V noci sme išli do Zemianskych Kostolian na železničnú stanicu, kde nastúpili už v civiloch do vlaku a viem, že ich útek sa podaril, lebo z Zürichu sme dostali telegram: ,Dieťa sa nám narodilo! Je zdravé.‘“

„Myslím si, že som mal šťastie, že som bol vychovaný alebo vychovávaný ako veriaci. Veriaci v Boha. Možno mi pomohol aj ten saleziánsky internátny život v Šaštíne. Hoci naozaj sme sa naučili modliť až vo väznici. Aby ste ma pochopili, naučili sme sa rozprávať s Bohom, lebo úprimne hovoriť svoj názor bolo nebezpečné aj vo väznici. Aj tam boli takí, ktorí dostali o päťdesiat gramov chleba viac alebo o desať ,dekov‘ marmelády navyše, dávali sa prídely. V Jáchymove ste sa dostali na okníčko a je na prívarkové, teda podľa plnenia normy. Ja by som chcel povedať, že ľudský život má zmysel hlavne vtedy, keď v niečo veríte a keď pre to, v čo veríte aj niečo urobíte. Myslím si, že moje najväčšie šťastie bolo v tom, keď som vedel urobiť alebo pomáhať urobiť niekoho šťastného mimo mňa. Pochopil som, že je to väčšia radosť aj väčšie šťastie ako akékoľvek druhé. Bol by som rád, keby tá generácia po nás začala vyznávať vieru v niečo, kde je na konci dobro, láska, pravda, česť. Stojí to za to. Aj môj život je toho svedectvom.“

„Po zrušení Saleziánskeho ústavu nám zjednotili gymnázium so strednými školami, s inými bývalými meštiankami, takže som sa vrátil do Novák. Avšak bolo to na veľmi krátku dobu, lebo v štyridsiatom deviatom roku ma druhýkrát ma zatkli. Prvýkrát som bol zatknutý ešte v štyridsiatom šiestom roku, pred voľbami, lebo som roznášal plagáty „Smrť komunizmu.“ Ale za to som nebol zavretý. To mal len policajti na nejakom výbore zbili a poslali ma domov. Samozrejme, že to zapísali niekde, lebo potom sa to objavilo v mojom spise, aj dokonca v Ústave pamäti národa ako zápis. Takže boli to také krušné časy. Potom v rámci strednej školy, po štyridsiatom deviatom roku ma na Božie narodeniny zatkli. Bol som súdený za protištátnu činnosť, pretože mali sme takú skupinu, v ktorej som bol asi trištvrte roka, povedzme, vedúcim. Skupina mala štyroch chlapcov z Novák: Martin Hagara, Vlado Rajter, Anton Štrnga, ja a ešte môj starší brat Ladislav. Mali sme taký program, samozrejme, to bolo úplne také detské dobrodružstvo, takže nijaké veľké nebezpečenstvo napriek obžalobe, že sme sa chystali likvidovať komunistických funkcionárov a chceli sme dosiahnuť prevrat alebo chceli sme zvrhnúť vládu ľudu, proste všetky tieto reči, ktoré sa pripájali k obžalobám v tej dobe. Napriek tomu celému, ja som nemal ešte ani štrnásť rokov, aby bolo jasné. V roku 1949 ma zatkli. Súd som mal vo februári a až v apríli som mal štrnásť rokov. Takže dostal som pol roka, čiže veľmi mierny trest na to, že som bol súdený z hlavy jeden za paragrafy ako velezrada a spolčovanie proti štátu, chystanie ozbrojeného odporu a proste paragrafy, za ktoré chodil špagát, ako sme tomu hovorili v base.“