Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Jana Teššerová (* 1948)

• narodila sa 4. augusta 1948 v malom podtatranskom mestečku Kežmarok

• jej rodičia sa pred deportáciami zachránili vďaka ľuďom, ktorí im poskytli úkryt

• starí rodičia z matkinej strany boli počas 2. svetovej vojny v roku 1944 deportovaní a zavraždení

• ako dieťa o holokauste počúvala každý deň

• rodičov, najmä mamu Regínu, poznačili hrôzy 2. svetovej vojny na celý život

• po štúdiu na kežmarskom gymnáziu vyštudovala jazyky na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove

• po vysokoškolskom štúdiu sa vydala a presťahovala do Košíc

• do roku 1993 pôsobila ako učiteľka na prestížnom košickom Gymnáziu na Šrobárovej, po tomto roku sa stala jeho riaditeľkou

• dnes sa intenzívne venuje šíreniu povedomia o 2. svetovej vojne a holokauste na Slovensku medzi študentmi a žiakmi stredných aj základných škôl

Trauma z holokaustu poznačila celú rodinu

Janina rodina žila v čase druhej svetovej vojny, podobne ako mnoho ďalších židovských rodín, v Kežmarku. Matka Regína Schlossová, pôvodom z Kežmarku, sa narodila 14. apríla 1919 ako najmladšie z trinástich detí do početnej ortodoxnej židovskej rodiny. Jej rodičia pochádzali z Poľska a predtým, ako boli v roku 1944 deportovaní a zavraždení v koncentračnom tábore, podnikali na svojom malom hospodárstve. Janin otec, Leo Kovács, narodený 3. marca 1910, sa po tom, ako jeho otec zahynul v roku 1918 na fronte v 1. svetovej vojne, s matkou Jolanou Herz presťahoval do Kežmarku, kde vyrastal. Jeho mama sa počas vojny ukrývala spolu so sestrou v neďalekej Ľubici. V medzivojnovom období sa pamätníčkiným rodičom žilo veľmi dobre a antisemitizmus nijak výrazne nepociťovali. Po nástupe Hitlera k moci v roku 1933 sa im nechcelo veriť, do akej miery ľudia pod vplyvom propagandy dokážu zmeniť správanie voči svojim bývalým židovským priateľom. Otec Leo vlastnil trafiku, ktorá bola po roku 1939 arizovaná, avšak naďalej v nej pracoval. Vzťah s arizátorom z Ľubice však nebol ideálny. Po vydaní Židovského kódexu 9. septembra 1941 sa život Janiných rodičov úplne zmenil a mama Regína len o vlások unikla prvému transportu židovských dievčat z Popradu do Auschwitzu (25. marca 1942), keď sa jej podarilo ukryť v sanatóriu v Tatrách. Po prvom transporte 999 dievčat sa Janini rodičia napochytre a bez akejkoľvek svadobnej ceremónie vzali. Ich svadba tak bola akousi prevenciou pred deportáciami slobodných dievčat do Auschwitzu. Rodičia sa počas vojny báli praktizovať či už kóšer kuchyňu alebo iné ortodoxné tradície. Kóšer potraviny boli aj kvôli tvrdým pravidlám Židovského kódexu ťažko dostupné. Otec sa aj napriek všetkému doma stále modlil a veril, že Boh nedopustí, aby sa im niečo zlé stalo. Aj keď registrovali transporty do Poľska, veľa Židov verilo, že idú naozaj za prácou. Keďže im židovský kódex doma nedovoľoval pracovať a zarobiť si na živobytie, boli za túto príležitosť dokonca vďační. V čase po vypuknutí Slovenského národného povstania sa už transportom nedalo vyhnúť a z celej mnohopočetnej rodiny matky Regíny sa pred deportáciami podarilo na Slovensku ukryť iba jej. V lágroch v Ravensbrücku a Sachsenhausene sa po deportácii ešte podarilo prežiť matkinmu bratovi s manželkou a dieťaťom a taktiež ďalšiemu bratovi Henrichovi Schlossovi, ktorý sa narodil 14. marca v roku 1908. Ďalší brat, Šani Schloss, taktiež prežil a v júni 1949 odišiel s tehotnou manželkou Gizkou z Košíc loďou do Izraela. Počas cesty porodila Gizka ich prvého syna. Pamätníčka si najmä z mamičkinho každodenného rozprávania pamätá na to, ako veľmi bola jej mama holokaustom poznačená na celý život. Život v strachu z deportácie a následného zavlečenia celej rodiny do lágrov jej spôsobil neprekonateľnú traumu a depresie, ktoré ju sprevádzali až do smrti. Neprešiel deň, aby jej mamka nespomenula hrôzy každodenného života v čase 2. svetovej vojny, čo na ňu ako dieťa nevplývalo dobre a taktiež bola týmito veľmi jasnými spomienkami značne traumatizovaná. Aj napriek tomu, že otec sa snažil túto tému pred deťmi nevyťahovať, silno psychicky poznačená mama si nevedela pomôcť.

Ukrývanie pred deportáciou

Otec Leo dostal na požiadanie výnimku, no tá mu skončila a v roku 1943 bol poslaný do pracovného tábora, čo bolo pre mamičku Regínu stresujúce obdobie plné strachu. V tábore sa nezdržal dlho a po návrate domov sa musel znova ukrývať v Tatrách. Po vypuknutí Povstania v auguste 1944 sa situácia zmenila a opätovne sa začalo masívne prenasledovanie Židov. Otec tušil, že situácia je veľmi zlá. Rodičia mamičky Regíny boli naložení na nákladné auto a následne internovaní na nádvorí Kežmarského hradu. Keďže už existovali deportačné zoznamy, kežmarských Židov veľmi rýchlo pochytali. Len na predstavu je možné doplniť, že v Kežmarku žilo v týchto rokoch okolo 6 000 obyvateľov a z toho vyše 1 100 boli Židia. Mamičkiných rodičov naložili na nákladné auto, ktoré dorazilo do preplneného Auschwitzu, kde bol vydaný príkaz zlikvidovať ich zaživa v masových hroboch v meste Płaszów pri Krakówe. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania sa obaja manželia nachádzali v Kežmarku. Istá nemecká rodina Leuschovcov im dala kľúče od svojho malého domčeka na ulici Jakuba Kraja v Kežmarku, kde sa spolu ukryli. Gardisti po nich neúnavne pátrali. Ich sused, pán Budzák, vedel, kde sa rodičia skrývajú a nosil im jedlo. Jedného dňa ich prišiel varovať, aby utiekli, keďže gardisti už vedeli, kde sa skrývajú a boli na ceste ich zatknúť. Otecko vytušil, že už nie je kam utiecť, keďže gardisti boli nablízku. Mamičku skryl do manželskej postele a on sa postavil za skriňu do výklenku. Predtým však ešte stihol v dome rozhodiť všetky veci, aby v gardistoch vyvolal dojem, že ušli. Do bytu po pár minútach vtrhli agresívni kežmarskí gardisti. Mamička, ktorá sa skrývala v posteli, mala v tom čase chrípku a veľmi kašľala. V bezprostrednej prítomnosti gardistov však z veľkého strachu a stresu nezakašľala ani raz a neprezradila sa. Po tom, keď v byte nič nenašli, odišli a rodičia sa tak akoby zázrakom zachránili. V tú noc za nimi prišiel sused Budzák, ktorý im poskytol úkryt v domčeku asi 30 metrov za nemeckými kasárňami, na okraji mesta smerom na Spišskú Belú, pri kežmarskému závode Tatraľan. O polnoci teda poza mesto prešli k domčeku, kde ich ochotne prichýlila rodina pobožných katolíkov Žihalovcov. Tam prečkali vojnu a uchránili sa pred deportáciou až do 27. januára 1945, teda do oslobodenia Kežmarku. Manželia Žihalovci, ktorých potom Jana s bratom vnímali ako svojich starých rodičov a volali ich babka a dedko, mali dvoch synov, ktorí ale kolaborovali s režimom. Preto sa paradoxne viac obávali ich návratu domov, ako faktu, že ukrývajú židov v tesnej blízkosti nemeckých kasární. Títo ľudia však verili, že každý človek bez rozdielu na národnosť či vierovyznanie má právo na život. Po celý čas sa snažili ukrývať v senníku v zadnom dvore, ktorý siahal veľmi ďaleko. Ako spomínala Janina mamička, zima bola na prelome rokov 1944 a 1945 veľmi studená a v senníku sa im v ukrutných mrazoch žilo veľmi ťažko. Mamičke sa dookola sníval ten istý sen o bombe, ktorá spadne na dom a z prežívaného trápenia ich vyslobodí smrť. Bola v tom čase veľmi chorá, značne podvyživená a z traumy dokonca oslepla. Oteckov bratranec Herz, mimochodom, otec známeho režiséra Juraja Herza, ktorý prežil Sachsenhausen, pracoval v Ľubici ako lekárnik a kým mu ešte platila výnimka, posielal mamičke prostredníctvom pani Žihalovej aspoň nejaké lieky. Keď im po oslobodení pán Žihal oznámil, že sa viac nemusia ukrývať, že sú oslobodení, otecko neveril a so slovami: „Tak rýchlo oslobodenie nepríde!“, odmietal vyjsť vonku. Jeho prezieravosť ale nebola zbytočná, pretože ešte deň po oslobodení prišli gardisti do tohto domu hľadať židov. V bunkri tak ostali až do začiatku februára. Z oteckovho rozprávania pamätníčka spomína, že ak by k oslobodeniu došlo čo i len o týždeň neskôr, neprežili by to.

Po oslobodení

Po oslobodení vystriedali v Kežmarku Nemcov Rusi, ktorí sa tu na istý čas ubytovali a obsadili aj domy, ktoré kedysi patrili Židom. Často domácim rozprávali, ako ťažko žili na fronte, ako hladovali, keď prakticky nebolo čo jesť, i aké iné hrôzy ich postretli. Neskôr vo februári po oslobodení sa manželia Kovácsovci vo veľmi biednom zdravotnom stave vrátili do svojho domu, ktorý ale našli vyrabovaný. Nevedeli, čo majú robiť a vyhladovaní prosili ľudí o jedlo. Reakcie tých, ktorí boli kedysi ich priatelia a známi, sa rôznili. Niektorí bez váhania poskytli pomoc a dali im najesť a napiť, no iní ich s krutými poznámkami odmietli a poslali preč. Jana tiež spomína, že po vojne, keď sa s oteckom ako dieťa prechádzala po kežmarskom korze, často stretávali ľudí, ktorí sa počas vojny priamo podieľali na deportáciách židov z mesta. Otecko sa po vojne veľmi snažil traumatizovanej manželke pomôcť, keďže jemu sa cez nepríjemné udalosti podarilo preniesť pomerne rýchlo. Mamke sa zrak našťastie vrátil, no vo veľmi vypätých situáciách ho aj po vojne mnohokrát na istý čas stratila znova. Spočiatku boli lieky na tento problém len málo účinné, no čím bola mamička staršia, tým zriedkavejšie sa u nej táto porucha, aj vďaka pokroku v lekárskej vede, objavovala. V časoch, keď bola na tom psychicky veľmi zle, bola liečená u pána doktora Rektora v psychiatrickej nemocnici v Levoči, kde ju Jana ešte ako mladé dievča aj napriek strachu z cestovania chodila navštevovať. Dlhé roky po vojne kvôli zlému psychickému stavu mamička nepracovala. Do práce začala chodiť, až keď mala Jana asi 12 – 13 rokov, čo jej psychicky veľmi pomohlo. V roku 1949 aj manželia Kovácsovi, podobne ako mamičkin brat Šani a mnoho ďalších židov, premýšľali nad odchodom do Izraela. Ale po tom, ako sa prostredníctvom listov od Šaniho s rodinou dozvedeli, ako ťažko sa im v Izraeli žilo, svoje rozhodnutie zmenili a ostali s ročnou Janou a jej trojročným bratom žiť na Slovensku.

Detstvo a procesy so Slánskym

Pamätníčka spomína, že v čase, keď prebiehali procesy so Slánskym, mala štyri roky. Spomedzi kežmarských Židov, ktorí ešte v meste žili, neprišiel v čase procesov so Slánskym o život nikto a všetci zatknutí sa vrátili po istom čase domov. Stále tu však bol prítomný veľký strach z toho, že niekto Židov udá z protištátnej činnosti. Jana navštevovala základnú školu v Kežmarku v takzvanom budovateľskom období. Do školy chodila rada a hoci učenie jej nebolo veľmi blízke, darilo sa jej dobre. Aj keď rodičia nevlastnili veľký majetok, nažívali si ako rodina slušne a vždy využili možnosť privyrobiť si. Mamička bola šikovná šička, a keďže dlhší čas nebola normálne zamestnaná, privyrábala si aspoň šitím záclon. Otecko po vojne aj napriek tomu, že skončil vysokú školu v děčínskom Bodenbachu, nedostal absolutórium a bol umiestnený najprv v Mladej Boleslavi neskôr v Košiciach. Kvôli manželke, ktorá nechcela opustiť rodný Kežmarok, ostal v tomto podtatranskom mestečku a zamestnal sa v istom štátnom stavebnom podniku. Doma Janini rodičia, keďže obaja mali nemecké školy, komunikovali po nemecky. Mamička ovládala aj Jidiš, no jej slovenčina bola spočiatku slabšia. Otecko sa vďaka práci po slovensky naučil veľmi rýchlo a v tomto jazyku komunikovali aj s deťmi. Súrodenci žili veľmi skromne a oblečenia nemali nazvyš. Voľný čas trávili veľmi aktívne. Po škole sa chodili korčuľovať, lyžovať či bicyklovať do neďalekých obcí. Počas veľkých židovských sviatkov ich rodičia zvykli vypýtať zo školy, čo väčšine učiteľov nerobilo problém. Jana však spomína aj na nepríjemnú skúsenosť zo školských lavíc, kedy ju ako osemročnú kvôli jej židovskému pôvodu šikanovala a kruto bila učiteľka. Doma sa rodičom nepriznala. Neskôr, v ôsmej triede, stretli s oteckom túto učiteľku na ulici. Jana ju slušne nepozdravila, čo sa otcovi nepáčilo. Keď mu však vyrozprávala, čo sa kedysi dialo v škole, neváhal a spomínanú učiteľku veľmi nahnevaný navštívil. Svoje antisemitské postoje a konanie voči Jane vôbec netajila. Našli sa aj spolužiaci, ktorí Janu a jej brata ako židovské deti šikanovali. Ako dieťa si ale rozdiely medzi židovskými a nežidovskými deťmi veľmi neuvedomovala. Spomína si však, že k jednej kamarátke na návštevu chodiť nesmela, pretože jej matka nebola stotožnená s Janiným židovským pôvodom.

Jana zmaturovala na kežmarskom gymnáziu v roku 1966. Otecko bol spočiatku proti gymnaziálnemu štúdiu, nakoľko by bol rád, keby mala, ako to zvykol nazývať, „chlebík v rukách“, a išla sa učiť za kaderníčku. Jej brat po Strednej stavebnej škole v Košiciach pokračoval v štúdiu architektúry v Prahe. Pamätníčka odjakživa túžila byť učiteľkou, preto sa po maturite prihlásila na Filozofickú fakultu prešovskej Univerzity P. J. Šafárika, kde nasledujúcich päť rokov (do roku 1971) študovala. Ihneď po skončení vysokej školy začala učiť na Gymnáziu na Šrobárovej ulici v Košiciach. Do jej študentských čias spadá aj obdobie pražskej jari, teda roku 1968. Jana spomína, že ako dvadsaťročné mladé dievča situáciu po príchode vojsk Varšavskej zmluvy nevnímala až tak intenzívne ako jej matka, ktorá sa veľmi bála. Uznáva však, že toto obdobie bolo veľmi búrlivé aj vďaka študentom, ktorí sa začali organizovať. Jana ale bola pod vplyvom svojho prezieravého otca veľmi opatrná, do spoločenských aktivít sa nezapájala a naplno sa venovala štúdiu.

Pracovnému miestu na prestížnom košickom gymnáziu sa naozaj potešila, keďže mohla robiť to, čo ju baví. Do roku 1993 pôsobila na gymnáziu ako učiteľka, po tomto roku sa stala riaditeľkou. Škola bola po revolúcii v zlom stave a Jana sa ako riaditeľka naplno pustila do jej rekonštrukcie i zvyšovania kvality výučby. V roku 2009 sa do výberového konania už aj kvôli dôchodkovému veku nezapojila a rozhodla sa z gymnázia odísť na inú školu. Zmena riaditeľa na košickom gymnáziu spôsobila ďalšiu stagnáciu tejto inštitúcie. Nasledujúcich desať rokov, do roku 2019, ešte vďaka svojmu entuziazmu vyučovala na Strednej zdravotníckej škole na Kukučínovej ulici v Košiciach.

Rodinná situácia po roku 1968

V roku 1968 odišiel Janin brat na návštevu do Izraela. V tom čase emigrovalo veľa Židov a zo strachu z návratu na Slovensko po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy ostal pracovať tam, dokončil štúdium architektúry a oženil sa. Neskôr sa presťahoval do Ameriky. Jana, keďže rodičia boli chorí, ostala doma. Brata sa im dlho aj napriek mnohým žiadostiam nepodarilo navštíviť, pretože ich cesta nebola podľa príslušných úradov v štátnom záujme. V roku 1977 sa brat ako naturalizovaný občan USA spolu s rodinou vrátil na Slovensko, bol predvolaný na výsluch, ale po asi troch hodinách ho prepustili. Židovské oddelenie štátnej bezpečnosti Janu s rodinou po celý čas sledovalo aj napriek tomu, že sa aktívne politicky neangažovali. V osemdesiatych rokoch sa ako učiteľka dostávala do rôznych situácií, kedy musela žiakom pripomínať, ako sa majú chovať, aby sebe a svojim rodinám nespôsobili problémy so štátnou bezpečnosťou.

Druhá polovica osemdesiatych rokov, teda obdobie perestrojky, sa v škole výrazne neprejavilo. Jana si opätovne podala žiadosť o vycestovanie do Ameriky a cestu im s manželom povolili. V roku 1986 vycestovali a ako spomína, bol to kultúrny šok. 17. november 1989 a obdobie po Nežnej revolúcii bolo pre pamätníčku a jej rodinu veľmi emotívne a radostné. Po rokoch socializmu nastala sloboda. Rešpekt ale ostal a Jana zároveň priznáva, že aj pred revolúciu boli situácie, kedy konala možno až príliš odvážne a voči svojim deťom nezodpovedne. Ako však hovoril otecko: „To, že žijeme, je zázrak.“ Najviac ju potešilo, že po tom, ako sa otvorili hranice a ľudia začali cestovať, mohla svojim žiakom sprostredkovať poznatky o miestach, ktoré aj reálne navštívila. Rozpad spoločnej republiky vnímali ako pedagógovia všetci veľmi podobne, nikdy túto skutočnosť neprijali.

Ako pamätníčka spomína: „Všetci sme mali svoju traumu, prejavoval sa strach od rodičov, žili sme inak, báli sme sa o deti, o rodičov, lebo vždy bol niekto nad nami, kto nás stresoval.“ Nikdy však, na rozdiel od svojich rodičov, netrpela. Život brala s nadhľadom a jej povaha jej tak pomohla aj napriek ťažkostiam, ktoré ju s rodinou postretli, zvládnuť ho ľahšie. Zo súčasnej situácie, spojenej s narastajúcim extrémizmom v našom parlamente, je zhrozená a obáva sa, čo to bude pre slovenský národ znamenať. Dar reči, ktorým mnoho nielen našich extrémistov oplýva, nie je totiž všetko a je dôležité, aby rozprávali hlavne múdri ľudia, ktorí sa, žiaľ, veľmi často boja prehovoriť. Dávajú tak priestor vyjadrovať sa tým, ktorí sa v politike dostávajú vyššie, ako by v skutočnosti mali. Nabáda preto mladých ľudí, aby tieto prejavy neignorovali, lebo ako hovorí: „ Kto nepozná svoju históriu, musí ju ešte raz zažiť.“

Pamätníčka sa v súčasnosti teší zo svojich vnúčat a užíva si život na dôchodku. Stále sa však aktívne venuje šíreniu povedomia o období holokaustu a druhej svetovej vojny medzi žiakmi základných a stredných škôl. Počas prednášok sa snaží prostredníctvom debaty s mladými ľuďmi zistiť, aké sú ich poznatky o holokauste a druhej svetovej vojne. Odpovede detí sa rôznia a aj v dnešnej dobe sa stretáva s prejavmi antisemitizmu, ktoré deti pochytili od svojich starých rodičov či dokonca rodičov. Jana dnes taktiež pracuje ako kurátorka v Galérii Ľudovíta Felda v Košiciach.