Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milada Tkáčová, rod. Kryšpínová (* 1921)

• Milada (Kryšpínová) Tkáčová sa narodila v roku 1921 v Prahe

• Vyštudovala Dívčí reálné gymnázium v Prahe, kde maturovala v roku 1940

• Venovala sa spevu a hre na klavír a chcela nastúpiť do divadla

• Po vytvorení Protektorátu Čiech a Moravy v roku 1939 sa začali divadlá zatvárať

• Pracovala vo Filmovom ústave v Prahe ako sekretárka

• V roku 1951 sa vydala za fyzikálneho chemika Alexandra Tkáča a presťahovala sa do Bratislavy

• Na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave pracovala ako dokumentaristka

• Manžel ako uznávaný vedec nepodpísal súhlas so vstupom sovietskych vojsk v roku 1968 a zakázali mu učiť aj publikovať.

• Milada mu prekladala knihy a skriptá do nemčiny a angličtiny a posielala na vydanie do zahraničia

• Viedla Spoločnosť pre vedy a umenie a dodnes je čestnou členkou

• Má tri deti, dnes je na dôchodku a žije v Bratislave

Milada Tkáčová ,(rod.Kryšpínová),  bola pre svojho manžela Alexandra celoživotnou láskou a pravou rukou. A aj preto si ich dcéra myslí, že vďaka úžasnému rodinnému zázemiu a manželkinej pomoci, bol uznávaný chemik Alexander Tkáč vo svojej vedeckej práci úspešný a plodný. 

Milada Tkáčová sa narodila v roku 1921 v Prahe ako tretie dieťa. Otec Karel  bol učiteľ matematiky a neskôr riaditeľ  Občianskej chlapčenskej školy v Prahe – Holešoviciach a súčasne  akademický maliar, ktorý študoval u  českého  výtvarného umelca Ferdinanda Engelmüllera. Počas I. svetovej vojny sa zúčastnil bojov v Albánsku. Matka Božena krásne spievala a hrala na klavír. Milada vyštudovala Dievčenské reálne gymnázium v Prahe, kde maturovala v roku 1940.S láskou sa venovala  spevu a hre na klavír a plánovala nastúpiť ako operná speváčka do Stavovského divadla v Prahe..

 

Pohon na Židov

Všetky jej plány však zmenilo vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava v marci 1939. Protektorát bola forma nadvlády, ktorú používali koloniálne mocnosti v Ázii a v Afrike. Na európskom kontinente bola takáto forma kolonializmu uplatnená prvý raz. Nemci ponechali formálne pri moci prezidenta Emila Háchu. Najvyššiu moc mal však „ríšsky protektor“ priamo podriadený Adolfovi Hitlerovi. Postupne sa začali zatvárať školy aj divadlá. „Bývala som skoro každý deň v Národnom divadle. Milovala som operu. Brat Jiří brigádoval v divadle a dostával tam namiesto peňazí “komparzky” – voľné vstupenky, ktoré som aj ja s radosťou využívala. Jirka bol členom baletného súboru Národného divadla a vídavali sme ho v parochniach a kostýmoch, keď hrali Onegina a iné opery.” spomína Milada Tkáčová. Keď začal pohon na židovských spoluobčanov,  zmizla aj Miladina židovská učiteľka spevu madam Rosenkrancová a jej žiačka sa nikdy nedozvedela, čo sa s ňou stalo. V tomto čase nastúpila teda mladá Milada ako úradníčka na jedno z ministerstiev. „Tam boli také zásuvky, kartotéky nejakých členov. A tam sa dávalo také J ako Jude na tie karty. My sme za to nemohli, my sme len úradovali,” približuje pamätníčka a opisuje aj stretnutie so židovskou susedkou na schodoch v dome, kde bývala. „Nejaká pani išla oproti mne a mala tú žltú hviezdu. Mňa to dojímalo. Mala taký náhrdelník a dala mi ho. Povedala, že ona to nemám komu dať.” V tom období bol vydaný v Protektoráte príkaz, že každý občan musí doložiť, že sa v jeho rodokmeni nenachádza žiadny Žid tri generácie spätne. Otec rodiny Kryšpínových musel navštíviť ďalších príbuzných, úrady a predložiť krstné listy, aby sa mu to podarilo dokázať.

Na prvé výročie Mníchovskej dohody 29. septembra 1939 boli v Prahe a ďalších mestách demonštrácie. Podnet k  mohutnému protestnému sprievodu dala najmä smrť̌ študenta Jana Opletala, ktorý bol zabitý na demonštrácii 17. novembra 1939. Ako reakciu na protesty nemecké úrady zavreli na tri roky české vysoké školy, 9 študentov popravili,  tisíce študentov a profesorov poslali do koncentračných táborov. Ukázalo sa, že v podmienkach Protektorátu sú takéto protestné akcie nemožné. “Bratia študovali architektúru, bála som sa o nich. Starší Karel sa musel skrývať. Chodil spávať ku kamarátovi, lebo vtedy naháňali študentov. Potom z ampliónov vyhlasovali, koho popravili. To bola hrôza,” priznáva Milada Tkáčová. 

 

Heydrichiáda

Od septembra 1941 úrad ríšskeho protektora zastával Reinhard Heydrich, ktorý tvrdo zasahoval proti odboju a v časti Protektorátu vyhlásil stanné právo. Dal aj uväzniť predsedu protektorátnej rady generála Aloisa Eliáša, ktorého neskôr popravili. Na základe rozhodnutia prezidenta Eduarda Beneša a v spolupráci s britskou tajnou službou bol 27. mája 1942 na Heydricha úspešne spáchaný atentát. Uskutočnili ho dvaja členovia výsadkovej skupiny Andropoid - J. Gabčík a J. Kubiš. Keď sa skupina atentátnikov dostala do bezvýchodiskového postavenia, spáchala v krypte kostola sv. Cyrila a Metoda v Prahe samovraždu. Ťažkou ranou pre odboj bola vlna teroru, ktorá sa po atentáte rozpútala – tzv. heydrichiáda. “Bolo hrozné prejsť sa po Národní třídě a počúvať, koho popravili. Bola to divná doba.”

 

Bombardovanie

Počas vojny  pamätníčka naďalej pracovala ako úradníčka na jednom z ministerstiev Prahe. Zastihlo ju tu aj bombardovanie a vtedy musela utekať do najbližšieho krytu. Po niekoľkých hodinách konečne volala domov, že je v poriadku. Doma bola rodina tiež pripravená na všetko. Mali takzvaný Luftschutz Koffer, v ktorom boli zásoby jedla a pitia na niekoľko dní. Vždy, keď zaznela siréna, brali ho zo sebou do pivnice. “Raz prišiel taký nálet, pri ktorom to hrozne buchlo. Boli sme schovaní v pivnici a hovorili sme si, že sme asi  dostali zásah. Boli sme tam niekoľko dní. Vtedy nám zásoby takmer nestačili. Keď sme vyšli von, zistili sme, že to bolo neďaleké Malé Nádraží a tam to šupli,” hovorí o oslobodzovaní Prahy spojeneckými vojskami.

 

Vojna skončila, prišla nová totalita

Po 2.svetovej vojne boli ľudia ako znovuzrodení. Ich radosť však netrvala dlho. Po februárovom prevrate v roku 1948 nastúpila nová totalita-komunistická a uviaznutie v Sovietskom bloku. Opäť zatváranie a prenasledovanie. „Popravili aj Miladu Horákovú, strašné...“,spomína pani Milada.

 

Manžel z Bratislavy

Po vojne pracovala ako sekretárka na Filmovom ústave v Prahe. Predsedom bol Jiří Mařánek, ktorý ju spolu so svojou manželkou zobral na výlet do Českého Krumlova. Tu sa zoznámila so slovenským chemikom Alexandrom Tkáčom, ktorý tam bol na pracovnej ceste a v roku 1951 sa za neho v Kostole svätého Antona Paduánskeho v Prahe aj vydala. Po svadbe sa presťahovala za manželom do Bratislavy.

Narodili sa jej tri deti Katarína, Ivan a Eva. Neskôr  pracovala ako dokumentaristka na  Chemicko-technologickej fakulte Slovenskej vysokej škole technickej. Manžel ako už  uznávaný vedec na tej istej škole prednášal a robil vedecký výskum. Bol jedným zo zakladateľov odboru fyzikálnej chémie na Slovensku aj spoluautorom prvej slovenskej vysokoškolskej učebnice v tomto odbore. Na konte mal mnohé patenty, vynálezy a početné odborné publikácie. Prof. Alexander Tkáč bol ako úspešný vedec viackrát ocenený. V roku 1965 mu v Prahe udelili Štátnu cenu a dostal ju spolu s povolením na prednostnú kúpu zahraničného automobilu, ktoré hneď využil. Dcéra Eva  opisuje, ako v období po okupácii sovietskymi vojskami v roku 1968 stálo vždy pripravené auto s plnou nádržou benzínu priamo pred domom. Ako deti vtedy netušili, že rodičia uvažujú nad emigráciou do Švajčiarska, kde otec dostal pracovnú ponuku. Po zvážení všetkých okolností si však rodina raz urobila okružnú jazdu po Československu a utvrdila sa v tom, ako je v našej krajine pekne a odchod z republiky sa nekonal. “Otec povedal, že nemôžeme dovoliť, aby celú krajinu obsadili Rusi a že tu nejakí  ľudia musia aj ostať a chrániť ju. Dobre vedel, že budú ťažké časy, “ zdôrazňuje najmladšia dcéra Eva.

 

Vystrihnutý     

Keď Alexander Tkáč ako vedúci pracovník na vysokej škole nepodpísal súhlas so vstupom sovietskych vojsk v roku 1968 do Československa (čo si vtedy vyžadovali „normalizátori“), zbavili ho vedenia Katedry fyzikálnej chémie, zakázali mu pedagogickú a publikačnú činnosť a aj vycestovanie na odborné konferencie do zahraničia. Dokonca ho vystrihli aj z fotiek, ktoré sa vystavovali na chodbách SVŠT v Bratislave ako prezentácia k patentom. Alexander Tkáč tam zostal pracovať na  ako vedecký pracovník. Videl v tom však výhodu. Mohol sa viac venovať elektrónovo - para magnetickej rezonancii (EPR) a ďalšiemu výskumu v tejto oblasti. Písal odborné články a spolu s manželkou ich prekladali do nemčiny a angličtiny a posielali ich cez známych na vydanie do zahraničia.

 Keďže do bytu Tkáčovcov chodili aj zahraničné návštevy, dcéra Eva sa domnieva, že boli odpočúvaní. Tkáčovci ako veriaca rodina dostali pár upozornení od známych, aby boli opatrnejší. “Na každú nedeľnú omšu sme chodili inde. Nechápala som, prečo sme meškali alebo odchádzali z bohoslužieb skôr. Čudovala som sa, že si to rodičia nevedia zorganizovať,“ smeje sa dnes dcéra Eva.

Po zmene režimu v Novembri ´89  sa stal Alexander Tkáč v roku 1990 prorektorom pre vedu a výskum na Slovenskej Technickej Univerzite ( predtým SVŠT). Na rôzne konferencie a odborné stretnutia v zahraničí  vždy bral so sebou aj manželku Miladu.

V tomto období boli zakladajúcimi a aktívnymi členmi slovenskej pobočky americko-slovenskej Spoločnosti pre vedu a umenie. Milada je dodnes  jej čestnou členkou.

Manžel Alexander sa dožil 90 rokov a po jeho odchode si Milada dodnes, už ako dôchodkyňa žijúca už 70.rok v Bratislave, spisuje svoje pamäti a spomienky na svoj bohatý a naplnený život.