Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Tocký (* 1930)

• narodil sa 30. decembra 1930

• ľudovú školu a gymnázium navštevoval v rodnej Žiline

• veľmi skoro stratil otca

• v roku 1948 sa rozhodol vstúpiť do rehoľnej spoločnosti saleziánov

• 13. apríla 1950, počas tzv. Barbarskej noci bol internovaný v Podolínci

• absolvoval tzv. preškoľovací pobyt v Kostolnej pri Trenčíne

• nútene sa zúčastnil výstavby tzv. priehrady mládeže pri obci Nosice

• základnú vojenskú službu vykonával niekoľko mesiacov v útvaroch Pomocných technických práporov v Plzni

• v roku 1952 ho Štátna bezpečnosť vydieraním prinútila podpísať záväzok spolupráce

• nechcel spolupracovať s ŠtB a chcel ďalej študovať teológiu, preto sa zvolil útek za hranice

• koncom apríla 1952 sa mu so skupinou 31 ľudí podarilo prejsť cez rozvodnenú Moravu do Rakúska

• ďalšie štúdium absolvoval v Taliansku a vo Veľkej Británii

• v rokoch 1958 – 1981 pracoval v stredisku slovenských saleziánov v Ramegnies-Chin v Belgicku

• od roku 1981 pôsobil ako ekonóm v Slovenskom ústave svätých Cyrila a Metoda v Ríme

• v roku 1992 sa vracia na Slovensko a pôsobí v rodnej Žiline

Ján Tocký SDB¹

Príbeh pamätníka

Po mesiaci preškoľovania nám povedali: „Pôjdete domov už nie ako rehoľníci, ale ako civilní občania – súdruhovia.“

Ján Tocký sa narodil 30. decembra 1930 v Žiline, ako najmladší zo siedmich detí. Otec pracoval na železnici a mama sa starala o domácnosť a deti. Ľudovú školu aj gymnázium navštevoval v Žiline. V roku 1942 mu kvôli zdravotným komplikáciám po operácii žalúdka zomrel otec. Všetka ťarcha starostlivosti o rodinu, splácanie pôžičky za dom i výchova detí tak zostala na pleciach matky. Prechod frontu v roku 1945 prežil Ján Tocký aj jeho blízki bez ujmy na zdraví.

Keďže už v roku 1938 bolo v Žiline postavené pastoračné stredisko rehoľnej spoločnosti Saleziáni Don Bosca, začal sa Ján Tocký stále viac zapájať do rôznorodých akcií, ktoré sa s príchodom saleziánov rozvíjali. Venoval sa skautingu, rôznym športovým podujatiam a krátko hral aj na eufónium (basová krídlovka). Po skončení štúdia na gymnáziu sa v roku 1948 rozhodol vstúpiť do saleziánskeho noviciátu. V rámci likvidačného zásahu komunistickej štátnej moci voči mužským reholiam v apríli 1950, bol Ján Tocký, spolu s ďalšími rehoľníkmi, internovaný v kláštore v Podolínci. Keďže bol ešte mladý, po niekoľkých týždňoch bol z Podolínca premiestnený do preškoľovacieho kláštora v Kostolnej pri Trenčíne, kde ich čakalo povinné štúdium niektorých Leninových spisov. „Mysleli si, že z nás spravia súdruhov, že budeme s nimi spolupracovať.“ Približne po mesiaci preškoľovania v Kostolnej bol, spolu s inými mladými rehoľníkmi, premiestnený na výstavbu tzv. priehrady mládeže pri Nosiciach (okres Púchov). V auguste 1950 boli nakoniec prepustení domov s poznámkou, že budú odchádzať „už nie ako rehoľníci, ale ako civilní občania – súdruhovia.“ Po krátkom pobyte doma bol povolaný na základnú vojenskú službu, ktorú vykonával v útvaroch Pomocných technických práporov v Plzni. „Pracovali sme v kameňolome, aj keď bola zima, alebo pršalo, sme robili takú plochu pre tankistov, na cvičenie tankov v kasárňach.“ Po necelých štyroch mesiacoch bol koncom decembra 1950 z PTP prepustený a vrátil sa domov, do Žiliny, kde pokračoval v štúdiu na gymnáziu.

V polovici roku 1951 sa Štátnej bezpečnosti podarilo získať Jána Tockého pre spoluprácu so štáto-bezpečnostnými orgánmi na základe kompromitujúceho materiálu.² Chceli „aby som ohlasoval, alebo dával vedieť, kto rozpráva proti štátu.“ Pre jeho neochotu spolupracovať mu však po necelom roku príslušníci ŠtB pohrozili zatknutím.³ Táto situácia, spolu s jeho túžbou po ďalšom štúdiu teológie spôsobila, že sa rozhodol z Československa utiecť. Možnosť úteku za hranice mu práve v tomto období ponúkol salezián Ernest Macák, ktorý začiatkom 50. rokov zorganizoval viacero ilegálnych prechodov hraníc.⁴ Ján Tocký, spolu s ďalšími spolubratmi, ktorí sa pripravovali na útek, sa stretli v obci Cajla (dnes súčasť Pezinku). Odtiaľ odišli vlakom do Trnavy a následne vlakom do Kútov.⁵„Niektorí vystúpili pred Šaštínom, druhí vystúpili v Kútoch, ale zraz bol pri Šaštíne v takých boroch, v lese, pri takej studienke.“ Tam sa v pondelok večer, 28. apríla 1952, stretla skupina ľudí, pričom viacerí sa navzájom ani nepoznali. „Odrazu prišiel taký pán, že či sme všetci. Nikto nevedel, koľkí máme byť, či sme všetci.“ „On nás narátal, že nás bolo 32, alebo 33, tak sme sa vydali na cestu. On mal ruksak a v tom mal takú loďku gumenú a vpredu mal zavesený taký malý zvonček. To sa mi zdalo, že to je nejaké upozornenie, že mu to stále zvonilo, keď sme kráčali.“ „A on práve možnože mal také dorozumenie, aby nás nechali prejsť.“ V noci pochodovali, najmä cez les a cez deň zostávali ukrytí v lese. V skupine bolo päť kňazov, traja klerici – saleziánski rehoľníci a spomedzi ďalších ľudí napríklad aj František Šubík⁶ s rodinou. V skupine boli aj malé deti. Tocký sa bližšie spoznal najmä so 6-ročným synom F. Šubíka, ktorý v noci nevládal kráčať a Ján Tocký ho vtedy niesol na pleciach. Takto postupovali počas troch nocí. Keď prišli k rieke Morave, zistili, že je veľmi rozvodnená. Niektorí starší kňazi sa preto báli prejsť a chceli sa vrátiť naspäť. Nakoniec však rozhodli, že pôjdu ďalej a vodca, ktorý ich prevádzal, nafúkal čln. Počas plavby na druhý breh sa však čln aj s ľuďmi jeden krát prevrhol. Našťastie sa však v ľadovej vode (hoci bol koniec apríla, v noci mrzlo) nikto neutopil. Ďalší postup celej skupiny však bol spomalený a neplánovane museli prečkať ďalšiu noc v húštinách. Počas nasledujúcej noci sa všetkým podarilo prísť do najbližšej rakúskej obce (pravdepodobne Hohenau an der March). Tu ich už v jednom humne očakávali miestni ľudia, ktorými bol prevádzač dohodnutý. Mohli sa trochu umyť a napiť teplého čaju. Následne prvým vlakom o piatej ráno (bolo to 1. mája 1952) odišli do Viedne.

Vo Viedni, keďže boli v sovietskej okupačnej zóne, sa skupina opäť rozdelila. „Ja som išiel električkou, druhí išli takým trolejbusom, niektorí aj taxíkom, aby sme neboli spolu. Prišli sme do saleziánskeho domu, tam sme sa umyli, najedli a chceli sme si odpočinúť, ale o chvíľu nás zobudili.“ Saleziáni vo Viedni mali k dispozícii malý autobus, ktorým sa utečenci prepravili do blízkosti americkej okupačnej zóny pri meste Steyr. Tu opäť peši cez les prekročili hranice medzi zónami. Zo Steyru ich autobus zaviezol do mesta Linz. V meste bol hotel, kde v tom čase sídlila kontrašpionážna služba americkej armády (CIC). Tu „nás vyšetrovali, zapisovali dokumenty. Ja som mal nejakú legitimáciu, všetko mi zobrali, všetko som tam nechal. Po dvoch týždňoch, keď nás povyšetrovali, tak nás dali zase do Welsu.“ Tu bol zriadený utečenecký tábor. Do Welsu za Jánom Tockým a ďalšími saleziánmi, ktorí s ním boli v tábore, prišiel slovenský salezián Štefan Fabera, ktorý z Československa ušiel ešte skôr. Fabera im pomohol vybaviť pasy Červeného kríža. Z Welsu odišli traja vlakom do saleziánskeho strediska Valdocco v Turíne, kam prichádzali takmer všetci saleziáni utekajúci z Československa. „Tam sme skutočne boli už ako doma, vo všetkom bolo o nás postarané, aj ubytovanie, aj strava. Ozaj taký rodinný duch tam bol.“

Po štúdiu filozofie a teológie v Turíne a dvojročnom pôsobení v Turíne zložil v roku 1955 Ján Tocký večné sľuby v saleziánskej reholi. Následne ho rehoľní predstavení poslali do Veľkej Británie, kde v stredisku v Melchet Court ďalej študoval teológiu. V roku 1958 odišiel pôsobiť do saleziánskeho strediska Ramegnies-Chin pri Tournai v Belgicku.⁷ Tu pôsobil až do roku 1981, kedy bol slovenský dom v Ramegnies-Chin zatvorený. Od tohto roku začal pracovať ako ekonóm v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Saleziáni mali na starosti výučbu a výchovu chlapcov na Slovenskom gymnáziu v Ríme, ktoré pôsobilo práve na pôde Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Študentmi na gymnáziu boli chlapci zo slovenských rodín žijúcich v zahraničí. Počas pôsobenia v ústave sa Ján Tocký viac krát osobne stretol aj s pápežom Jánom Pavlom II. V roku 1992 sa vrátil na Slovensko a začal pôsobiť v saleziánskom stredisku v Žiline, kde žije dodnes.

1 SDB – Societas Don Bosco – Spoločnosť Don Bosca – saleziáni (alebo aj Rehoľná spoločnosť sv. Františka Saleského).

2 Kompromitujúcim materiálom bola skutočnosť, že Ján Tocký niekoľko dní ukrýval svojho kamaráta Antona Semeša ktorý dezertoval zo základnej vojenskej služby a pokúšal sa ujsť do Rakúska. Tocký sa so Semešom spoznal počas práce na priehrade mládeže.

3 Archív Ústavu pamäti národa, fond: Krajská správa Zboru národnej bezpečnosti Banská Bystrica, Ján Tocký, archívne číslo 17867, registračné číslo 4070.

4 Tieto aktivity Ernesta Macáka sú podrobne zachytené v jeho knihe Utečenci pre Krista. MACÁK, Ernest: Utečenci pre Krista. Bratislava : Don Bosco, 2006, 321 s. Pred Macákom organizoval úteky iný salezián, Titus Zeman, ktorého však vo februári 1952 chytili.

5 Celý prechod je podrobne opísaný aj vo vyššie spomenutej publikácii Utečenci pre Krista, na stranách 258 – 275, kde naň spomína ďalší zo skupiny, salezián Alfonz Šilhár.

6 MUDr. František Šubík (1903 – 1982). Slovenský básnik známy pod pseudonymom Andrej Žarnov, tiež prekladateľ a lekár. Šubík, ako uznávaný odborník – patológ, sa v apríli 1943 stal členom 12 člennej medzinárodnej lekárskej komisie, ktorá vyšetrovala pôvod masových hrobov v Katyňskom lese. Záverečná správa z vyšetrovania poukázala na brutálnu likvidáciu tisícov poľských dôstojníkov stalinským režimom. Sám Šubík následne verejne vystríhal pred sovietskym boľševizmom. Po vojne bola Šubíkovi odňatá profesúra a vo vyšetrovacej väzbe strávil 30 mesiacov. Pred ďalším prenasledovaním sa rozhodol utiecť spolu s manželkou a dvoma malými synmi. Od roku 1953 sa natrvalo usadili v USA.

7 V roku 1954 založili slovenskí saleziáni v mestečku Ramegnies-Chin pri Tournai v Belgicku stredisko pre staršiu mládež. Mladíci, ktorí sa do strediska dostali, boli utečencami z rôznych krajín strednej Európy (Československa, Poľska, Maďarska, Chorvátska, Slovinska). Saleziáni ich vyhľadávali v utečeneckých táboroch v Nemecku a Rakúsku (ale aj inde) a pomáhali im vybaviť si doklady a tábor opustiť. Následne mohli chlapci odísť do strediska v Ramegnies-Chin, kde mali zabezpečené bývanie a stravu. Súčasne mohli študovať na odbornej škole v Torunai. Po skončení štúdií im saleziáni pomohli nájsť uplatnenie a začať nový život. Počas existencie strediska ním prešlo približne 300 mladých utečencov.

4