Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavol Tomašovič (* 1964)

• narodil sa 10. januára 1964 v Trnave

• napriek zákazom navštevoval počas základnej školy hodiny náboženstva

• Strednú priemyselnú školu v Trnave študoval v rokoch 1979 -1983

• Strojársku fakultu Vysokej školy technickej začal navštevovať v roku 1983, v roku 1987 ju ukončil

• počas štúdia vysokej školy sa zúčastňoval na podujatiach neformálnych náboženských skupín

• v roku 1986 začal držať hladovku, aby nemusel nastúpiť na ZVS

• v roku 1987 nastúpil do zamestnania v TAZ Trnava

• odchod na vojenskú službu v tom istom roku, no vzápätí nasledoval prevoz do nemocnice

• niekoľkomesačná hospitalizácia vo viacerých vojenských nemocniciach

• v máji roku 1988 prepustenie do civilu, dostal len odklad

• oslobodenie od ZVS získal až o niekoľko mesiacov neskôr

• V TAZ Trnava pracoval do roku 1996

• v roku 1996 nastúpil na miesto hovorcu trnavskej radnice

• toto miesto zastával až do roku 2019

• od roku 2019 je riaditeľom Krajskej knižnice Juraja Fándlyho v Trnave

• je autorom štyroch kníh beletrie a viac ako dvoch stoviek novinárskych textov

Pavol Tomašovič sa narodil rodičom Alojzovi a Vilme 10. januára 1964 v Trnave. Totalitný režim sa podpísal obzvlášť na otcovi. Počas Barbarskej noci vtrhli príslušníci Ľudových milícií spolu s pracovníkmi Štátnej bezpečnosti a Verejnej bezpečnosti do každého mužského kláštora krajiny. Násilná likvidácia rehoľných rádov v roku 1950 vstúpila do československej histórie ako Akcia K, čo bol jej krycí názov.

Jej následky znášal aj Alojz Tomašovič, ktorý pochádzal z mnohopočetnej rodiny čítajúcej desať detí. Na základnej škole vykazoval dobré výsledky, a tak sa ho ujal jezuitský rád. Vďaka nemu mohol vyštudovať na gymnáziu v Ružomberku a vo svojom vzdelávaní mal pokračovať v zahraničí. Mal už vybavené potrebné formality, no písal sa rok 1948 a nastupujúcej novej totalite bolo štúdium teológie proti srsti. Mladý muž sa teda stal poslucháčom filozofickej fakulty v Děčíne.

Po Akcii K sa dostal k pomocným technickým práporom. Musel nastúpiť na nútené práce a rok driny si okúsil aj v uránových doloch v Jáchymově. Do civilného života sa mohol vrátiť až v roku 1957.

Hodiny náboženstva

Jeho osud ovplyvnil nielen jeho syna, ale zasiahol aj chod celej rodiny včítane staršej sestry Ľudmily. „V posudkoch sme mali zaznamenané, že pochádzame z ideovo závadného prostredia. Naše možnosti štúdia sme mali limitované,“ spomína pamätník.

Hoci hlava rodiny sa snažila nevytŕčať z davu, trvala na tom, aby deti navštevovali na základnej škole hodiny náboženstva, aj keď ho kvôli tomu viackrát predvolali. „V siedmom ročníku som ma výuku chodil už len sám. Tato neustúpil,“ hovorí pamätník. Jeho sestre Ľudmile sa ešte podarilo na gymnázium prekĺznuť, aj keď nie priamo v Trnave, ale v Seredi. Mladší súrodenec už toľko šťastia nemal a zasadol do lavíc Strednej priemyselnej školy v rodnom meste.

„Triedny učiteľ si ma opakovane zavolal do kabinetu. Hoci som dosahoval lepšie známky, upozorňoval ma, že sa ma neprijmú ani na psychológiu či filozofiu. To boli odbory, kam som sa chcel dostať. Vraj mi to škola nepodpíše. No musím priznať, že triedny nerobil na mňa veľký nátlak.“ Pamätníkov protest proti systému sa na strednej škole odohrával viac-menej v rovine mladíckych vývrtiek.

Badateľné boli v nosení džínsov a dlhých vlasov. „Odevné závody Trenčín vyrábali vtedy rifle Morenda. Ja som si ich kúpil a nechal si od nich účtenku. Keď ma triedny učiteľ vyzval na ich prezlečenie, ukázal som mu doklad, že boli vyrobené v Československu. My sme totiž mali v školskom poriadku zákaz nosenia zahraničných nohavíc.“ Tieto pubertálne vzdory nevnímal ako nebezpečenstvá. 

Vystrkovanie rožkov

Pri hľadaní vlastných romantických ciest vzbury proti systému ho otec, paradoxne, krotil. „Možné je ho zbúrať len vtedy, keď ak sa budú striktne dodržiavať jeho pravidlá hry, až padne,“ poučovala hlava rodiny syna. V prvom rade chcel ochrániť najbližších.

„Nikdy nám nerozprával o traumatizujúcich skúsenostiach, čo si zažil v 50. rokoch,“ hovorí. Keď sa doma odohrávali stretnutia, na ktorých sa zúčastňovali aj ľudia z Čiech, tak matka, pracujúca ako zdravotná sestra v nemocnici, aj s deťmi odchádzala do rodičovského domu do Budmeríc.

 „Akási rovina podzemného hnutia zostávala pred nami skrytá. Aj keď sme mali doma množstvo samizdatov, minimálne dva kufre. Množstvo literatúry bolo ukrytej práve v rodičovskom dome mamy. Mnoho materiálov otec prepisoval doma na písacom stroji a rozmnožoval.“ Zostával naďalej nad vecou. Svoj postoj nezmenil ani po Nežnej revolúcii a rezignoval aj na ponúkanú satisfakciu.

Pamätníkovi sa na vysokú školu, aj keď nie podľa jeho snov, predsa len podarilo dostať. Tak trochu okabátením systému - na Strojársku fakultu Vysokej školy technickej brali adeptov s dobrými študijnými výsledkami aj bez prijímacích pohovorov.

V prvom ročníku alma mater príliš nevytŕčal, hádam len dlhými vlasmi a nosením riflí. Nepísaným, ale striktne dodržiavaných pravidlom bolo prísť na skúšku v obleku. Pamätník prichádzal, no bez saka. „Vtedy sa vo mne začal formovať aj iný vzdor. Bol som si vedomý že otec bude proti, a preto som mnohé rozhodnutia s ním prestal komunikovať,“ spomína.

Do sporu sa dostal aj vo vlastnej náboženskej komunite. Tá mu zase vyčítala, že do kostola chodí v teniskách. „Asi by som viac vystrkoval rožky, keby niet otca. Ale asi jeho konanie malo zmysel. Ich misia bola infiltrácia do spoločnosti. Otec mal v podstate pravdu. Žili sme paralelné životy,“ hodnotí túto etapu života.

Hladovka

V bratislavských kruhoch sa príliš nepohyboval, skôr v Trnave. Pravidelne sa stretával s neformálnymi skupinami. Často fungovali pod hlavičkou turistiky alebo Červeného kríža. Na stretnutiach preberali rôzne náboženské témy a vymieňali si rôzne materiály. „Pre mňa to bolo inšpiratívne tým, že to nebolo jednostranné. Medzi nami boli nielen kňazi, ale napríklad aj uznávaný vedec, silný ateista.“ Z tohto voľného zoskupenia vzniklo po roku 1989 občianske združenie Teologické fórum.

V treťom ročníku vysokej školy pred študentom už naberal čoraz väčšie rozmery iný problém - povinná vojenská služba. Predstava, že spolu s ostatnými mladíkmi navlečených do uniforiem na buzerplaci vrieska „slúžim socialistickej vlasti!“ sa mu zdala neakceptovateľná. „Nechcelo sa mi pod niečo podobné hodiť môj podpis. Bol som v zásade proti vojne, a tu hrozila možnosť môjho budúceho zneužitia.“

V poslednom ročníku padlo rozhodnutie. Modrá knižka znamenajúca priepustku z vojenčiny sa udeľovala v osobitných prípadoch. Jedným z nich bolo, keď ručička na váhach neprekročila cifru 50. Pamätník v tom čase vážil okolo 80 kilogramov, a tak si „naordinoval“ hladovku. Pustil sa do nej akademicky: Naštudoval si pôsobenie jedla na človeka a začal s delenou stravou. Zo svojho života vylúčil alkohol, kávu i energeticky náročné jedlá. Niekedy bol problém zohnať syr eidam s 30-percentným podielom tuku, inokedy grahamový chleba. „Jeden deň som si kúpil grahamový chlieb, ktorý som si rozdelil na celý deň. Druhý deň som jedol syry alebo nesmotanové jogurty, to všetko kombinované s ovocím,“ približuje svoju odtučňovaciu diétu a s vtipom dodáva: „Keby som sa po roku 1989 dal na podnikanie ako výživový poradca, zarobím majland.“

Najintenzívnejšie pociťoval chuť na sladké. Nemal s ním však extra problém. Jeho presvedčenie bolo silnejšie. „Vymyslel som si celkom dobrý ťah. Dal som si tabličku čokolády a hlavu som presvedčil – už si mal.“

Simulant

Po zhodení prvých 15 až 20 kilogramov sa dostavili problémy so sústredením a študent sa mal čo obracať, aby vôbec zvládol skúšky. Až keď sa pri čakaní na električku sklátil vysilený k zemi, začal si uvedomovať riziká. Keď si na promóciách preberal diplom o absolvovaní školy, oblek na ňom len vial. Niet divu, veď vážil 52 kilogramov. Po prekonaní vysnívanej hranice päťdesiat sa spustil sebazáchovný proces. „Len som sa sústreďoval na to, čo budem jesť. Viac ako na všetko ostatné. Tam už začali stavy, že som nevedel, kedy spadnem.“

Svojimi obavami či pochybnosťami sa nemohol nikomu zdôveriť. Stával sa čoraz osamelejším a uzavretejším. „Išiel som si za svojim a nepozeral som na to, ako moje konanie ubližuje iným. Nič nevedeli ani rodičia. To bolo obdobie, kedy som im asi najviac ublížil. Mali o mňa strach a nevedeli, čo sa so mnou deje.“

Čerstvý inžinier po škole nastúpil v auguste roku 1987 do Trnavských automobilových závodov. Ďalej sa „pripravoval“ na vojenskú základnú službu. Povolávací rozkaz dostal do Českých Budejovíc. Hmotnosť 49 kilogramov ho však hneď presmerovala do tamojšej nemocnice. „Tvrdil som, že chudnem a že neviem, z akých dôvodov. Pomohlo mi, že pri mastnej strave ma napínalo na dávenie. Naordinovali mi diéty, a to sa potom viezlo so mnou aj ďalej,“ konštatuje pamätník.

Lekári, pravdaže, všetkých takýchto vojakov podozrievali zo simulanstva za účelom získania modrej knižky. Nový pacient nebol výnimkou. Nasadili na neho kontrolu. Pri raňajkách, obedoch i večeriach stála pri ňom zdravotná sestra. Pamätník mal napokon šťastie. Pri nedostatku personálu nad ním trval dozor len pár dní.

Koniec piesne

„Paradoxne zapracovala sila vôle alebo zázrak. Ja som schudol ešte dve kilá na 47 kíl,“ ešte i dnes nechápavo krúti hlavou. Doktori začali jeho zdravotný stav brať vážne a on sa mohol vrátiť k svojmu obvyklému spôsobu stravovania – odstraňovaniu jedla. Z Českých Budějovíc ho poslali do vojenskej nemocnice v Prahe. „Tu nastal koniec mojej ideálnej pesničky. Lekári si každé vyšetrenie vychutnávali.“

Ani bolestivé vyšetrenie neutlmovali žiadnymi sedatívami či narkózou. Jeho spolutrpiteľov bolo štrnásť. Chlapi často plakávali na záchode pri každej kvapke moču. Prítomnosť krvi v moči bola tiež dôvodom na modrú knižku. „Keby som vedel, čo všetko ma čaká, už by som sa k niečomu podobnému neodhodlal. Ale už sa nedalo odísť,“ znovu opakuje pamätník.

Nezabudne ani na gumovú hadičku, ktorú mu muži v bielych plášťoch zaviedli do žalúdka. Dodnes cíti jej chuť v ústach. Nechali ho samého v čakárni trištvrte hodinu, pokým oni pozerali vo vedľajšej izbe televíziu. Počas hospitalizácie už ani nepremýšľal. Jeho svet sa zúžil len na to, aby prežil deň. Raz dokonca upadol aj do kómy.

 Absolvoval množstvo vyšetrení. Lekári pochopiteľne nevedeli čo s ním. Až s odstupom času sa dozvedel, že sa čakalo na biopsiu žalúdku, ku ktorej mal v januári pricestovať až z Ruska vyhlásený odborník. Tak ho záhadný prípad zaujal. Keďže mu nevedeli fyziologicky určiť žiadnu diagnózu, premiestnili ho na psychiatriu, kde na absolvoval sériu ďalších vyšetrení. „Psychiatrička z IQ testu a pohovorov zo mňa vyčítala, že niečo so mnou nehrá a celé to mám vyšpekulované. Nachytala ma na hruškách,“ hovorí pamätník. Na doktorku však nespomína v zlom.

Odklad vojenčiny

Na izbe ležal s pacientom, vojakom z povolania, ktorý bol veľmi priateľský. Psychiatrička mu naznačila, že niektorí mladí dostanú modrú knižku, ak z neho vytiahnu, že simuluje.

Aj to patrilo medzi praktiky Štátnej bezpečnosti – vytipovala si na nemocničných oddeleniach ľudí, ktorých mohli zlomiť, a tí jej potom nahlasovali simulantov. Na oplátku sa stali vlastníkmi vysnívanej modrej knižky. Pamätník preto nenadväzoval žiadne vzťahy. V jeho okruhu nebolo jediného človeka, ktorý by poznal o ňom pravdu. Tú ostatne nevedela ani najbližšia rodina.

Podľa vtedajších nariadení pacient nemohol zotrvať vo vojenskej nemocnici dlhšie ako tri mesiace. Pamätník predpokladal, že potom už konečne bude modrú knižku držať v rukách. Avšak to, čo nasledovalo, mu spôsobilo len ďalšie utrpenie a sklamanie. Armáda mu dala len odklad vojenskej služby! „Vypiekli so mnou. A ja som vedel, že už ďalší rok nevydržím,“ trpko konštatuje.

Vo februári roku 1988 sa vrátil do rodného mesta. Práceneschopným bol až do polovice mája. Opäť sa zamestnal vo fabrike. Na písacom stroji preklepával a rozmnožoval texty náboženskej literatúry či Nekolik vět. A čakal, kým si ho vojaci znovu nepredvolajú. V októbri, keď s malou dušičkou otváral bránu vojenskej správy, vážil 58 kilogramov. Napodiv, tu došlo k jeho definitívnemu zhodeniu vojenskej uniformy. „Asi usúdili, že som, aký som a tie zostávajúce zvyšné mesiace im už nestáli za to,“ vysvetľuje si tento oslobodzujúci rozsudok.

Vo fabrike pracoval až do roka 1996, kedy sa na trnavskej radnici uvoľnilo miesto hovorcu. Na tomto poste zotrval takmer štvrť storočia, a to až do roku 2019. Odvtedy zasadá do kresla riaditeľa krajskej knižnice. S manželkou Janou majú jedného syna Mareka, ktorý študuje na gymnáziu

Pamätník je autorom štyroch kníh. Prvá z nich nesie názov Nič v krajine nikoho. Práve v nej beletristicky spracúva obdobie svojej vojenčiny. Román v roku 2007 získal ocenenie v kategórii Debut roka. Je takisto autorom viac ako dvesto autorských či odborných publikácií.

Aj po rokoch sa drží svojho presvedčenia: „Kým človek žije, nemal by uzavrieť priestor slobody ani svojho videnia sveta. Život i demokracia sú cesty, na ktorých možno zostať slobodný len vtedy, ak si uvedomíme, že nikdy nie sme na jej konci a ani nie sme držiteľmi pravdy.“