„Ale to, že to nie je dobré, som si uvedomila až vtedy, keď sme išli vlakom domov a na štyri hodiny nás odstavili na hraniciach. A vtedy som videla maminu plakať. Nevedela som prečo, ale potom som pochopila. Najmä keď sme prišli domov a videli sme tie tanky a toto všetko. Tak to bola moja, moja prosto prvá zlá skúsenosť. To som mala desať. No a potom neskôr to bolo, že som sa nedostala na vysokú školu napriek tomu, že som bola veľmi dobrá študentka. Mne sa učilo veľmi ľahko, ja som mala veľmi dobrú pamäť, takže s tým som nemala problémy. Dokonca som vyhrala školskú olympiádu v angličtine a vybrala som si tému - v roku 1975 1. augusta bola založená Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe. To bolo v Helsinkách. No a ja som si už v sedemdesiatom šiestom túto tému, ale v angličtine, zobrala, čo bola teda veľmi ťažká téma. Takže ani to, že som to vyhrala, mi nepomohlo na vysokú školu. Ani to, že som robila v školskom a odbornom výbore SZM."
„Oni boli v pochode do Kremničky. Starý otec, stará mama, niektoré z detí, niektorá nevesta s deťmi, a tam ich postrieľali. No ale môj dedo bol už vtedy, ja neviem, koľko mohol mať rokov, rozhodne to bol starší pán, ktorý veľmi nevládal a pochod bol v noci, tak nejaký z tých gardistov ho udrel puškou a on spadol. A spadol už do lesa, že to nebola už voľná cesta, a zlomil si nohu. A našťastie v tej tme si ho nevšimli. A na druhý deň ho tam našli obyvatelia Kremničky, naložili ho na takú káru a odviezli do Banskej Bystrice do nemocnice."
„Bola som v pamätníku Jad Vašem a zistila som, že asi som nemala byť na to pripravená, lebo ináč by som tam nešla. Nemala by som tú odvahu. Keď som tam zobrala v dvetisíc štvrtom roku moju dcéru a neterku, tak jak sme odtiaľ vyšli, najmä z toho detského pavilónu, tie dievčatá plakali dve hodiny v kuse.˝
Alexandra Tóthová-Bachnárová patrí do tzv. druhej generácie holokaustu. Narodila sa v apríli 1958 do novinárskej rodiny. Vyštudovala gymnázium na Hubeného ulici v Bratislave. Vystriedala viacero profesií. Pracovala v bratislavskej pobočke Československej autobusovej dopravy, Slovenskej knihe a taktiež v oblasti médií. Je rozvedená a má jednu dcéru. Od novembra 1989 sa venuje popularizácii životných príbehov preživších holokaustu, ku ktorým patrí aj jej otec Alexander Bachnár.
