Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Edita Vacek (* 1935)

• narodila sa 11. novembra 1935 v Znojmě

• v roku 1942 začala študovať na základnej škole v Nemeckej ríši

• v roku 1945 zažila oslobodzovanie Znojma Červenou armádou

• v roku 1948 štúdium – vyššia odborná škola sociálno-zdravotnícka

• dňa 01. novembra 1954 začala pracovať ako zdravotná sestra vo Svätom Kríži nad Hronom

• v roku 1960 - sťahovanie do Košíc

Starí rodičia Edity Vacek žili vo Viedni. Tam aj pracovali, schádzali sa v českom spolku, kde sa zoznámili a vzali sa. Dedko bol strojvodca na parnej lokomotíve, babička bola žena v domácnosti. Mali spolu štyri deti. „Keď sa im narodilo druhé dieťa, cisár pán vyhlásil, že trať Praha - Znojmo - Viedeň bude medzinárodná trať a tam potrebovali strojvodcov.“ Tak sa spoločne s ďalšími Čechmi presťahovali do Znojma, kde dostali vilku. Neskôr vzniklo družstvo Bratrství a všetci členovia si postavili domčeky. Editina rodina bývala v Ulici Bratrství v Znojmě.

Znojmo bolo vždy dvojjazyčné mesto. Český a nemecký jazyk sa v početnosti striedali podľa toho, ako sa menila história. Nemecky hovoriaca časť bola poľnohospodárska. Poväčšine dorábali víno a pestovali uhorky. Po prvej svetovej vojne šiel dedo ako strojvodca po československých leginonárov. „Keď sa vrátil, mal obrovský ruksak. Babička sa tešila, koľko doniesol jedla, lebo po vojne nemali nič. Dedo otvoril ruksak a odtiaľ vyskočili dvaja kaukazskí ovčiaci. Jeden bol Tilinek a ten zostal v rodine. Žil až do druhej svetovej vojny, kedy ho omylom zastrelili.“

Znojmo ako súčasť Tretej ríše

Edita sa narodila v roku 1935 v Znojmě na Ulici Bratrstva, v dome starých rodičov. V tom roku bola aj pokrstená. „U nás sa vždy hovorilo aj česky, aj nemecky. V ulici, v obchode, všade. Nie celkom nemecky, takým rakúskym nárečím.“ Edita si nespomína na nejaké vážne konflikty medzi obyvateľmi. Občas sa českí a nemeckí robotníci pochytili, ale skôr slovne. „Boli tam také trenice, lebo tie dva národy tam vždy bojovali o to, kto je lepší, alebo silnejší.“ Do roku 1939 Znojmo patrilo k Československu. Keď v roku 1939 Hitler vyhlásil anšlus Rakúska, Znojmo sa stalo súčasťou Nemeckej ríše. „Za našou záhradou bola trať, tam bola colnica. Ak ľudí nepustili na nádraží do Protektorátu, nastupovali a vystupovali na colnici. Keď sa dostali do vlaku, už boli za hranicou a nik ich nekontroloval. A colníci im pomáhali. Tak k nám cez vojnu chodievali aj moje sesternice.“

Nemecky hovoriaca časť mesta sa začala cítiť silnejšia. Česi svoj majetok popredali a vybrali sa za príbuznými do Protektorátu Čechy a Morava. Aj pamätníčkina rodina odišla. Dom zamkli a vybrali sa k rodine do Tábora. Spoločne s rodičmi, starými rodičmi a sesternicami docestovali do malej dedinky, kde žila rodina Edity. „Ukázali nám šopu a tam bola slama, postele a periny. Moja sesternica začala kričať, že tam nebude. Celú noc plakala a rodičia sa rozhodli, že sa vrátia domov.“ Sesternice s rodinou sa vydali na Moravu, tam ich prichýlili príbuzní. Pamätníčka sa s najbližšou rodinou vrátila do Znojma. „Neboli sme vykradnutí, ale už tie české domy boli obsadené Nemcami. Doviezli ich tam Nemci. To už neboli Rakúšania. Hovorili nemčinou a my sme im ani poriadne nerozumeli. Väčšinou to boli úradníci, ktorí nahradili Čechov.“ Onedlho po tom nastúpila Edita do školy.

Život počas existencie Nemeckej ríše

Editini rodičia chceli, aby študovala na českej škole. V tom čase ešte existovalo niekoľko tried českej školy, ktorú viedol profesor Tureček. Po pár týždňoch však školu zrušili. Profesora obvinili, že obťažoval žiakov. Nemali však žiadne dôkazy. „Školu chceli zrušiť, tak ju zrušili.“ Edita musela nastúpiť do školy nemeckej, ktorú v minulosti dal postaviť prezident Masaryk s manželkou. Na škole ostali učiť českí učitelia, ktorí podpísali, že budú lojálni k nemeckému národu. Žiaci sa tam učili po nemecky. Edita spomína, že všetko, čo jej bolo do života treba, sa naučila na tejto škole. „Všetko nám učitelia ukazovali a vysvetľovali. Tam bol duch Komenského a Masaryka. V tej škole som sa nestretla s nacionalizmom.“ Počas prázdnin chodili na návštevu k pamätníčke sesternice z Brna. Vyskakovali z vlaku pri colnici a popod trať prebehli do záhrady.“ Všetci o tom vedeli, dokonca im colníci pomáhali, aby sa im nič nestalo. Nikto nás neudal.“ Podobne cestovali príbuzní aj k iným rodinám. „Vedľa bývali gestapáci, ani tí nás neudali.“ Raz niekto Čechov udal, ale sused to zarazil. Označil to za susedské spory. Edita skončila školu v marci roku 1945. V máji do Znojma prišla ruská osloboditeľská armáda. Vítali ich so sudmi s vínom. Vojaci sa opili, a potom robili divočiny, spomína pani Edita. Velitelia na nich museli dávať pozor.

Židia v Znojmě

Edita má len pár spomienok na židov v meste. „Keď som chodila do školy a bola zima, židia nemohli chodiť po chodníkoch. Museli chodiť po ceste. Síce sme toho veľa nemali, ale babička mi vždy odkrojila kúsok chleba, aby som im ho cestou do školy hodila. A nebola som sama. Veľa detí tak hádzalo chleba.“ Ľudia na nich kričali, ale nikdy nikoho neudali. Prvé traumatické okamihy pamätníčka zažila, keď židov vyháňali zo Znojma. „Otec robil vo firme Riesenfeld. A majiteľ bol žid. Viedli ich všetkých k železničnej stanici. Ja s oteckom sme to sledovali. Mala som vtedy asi päť rokov, ale pamätám si, ako ich naháňali bičmi a hnali do dobytčákov. Všetci, čo sme to pozorovali, sme plakali a mávali sme im.“ Edita ťažko niesla, ako človek vyháňal človeka násilím z domova. Druhá veľká krivda, na ktorú pamätníčka spomína, sa stala v škole. Po vyučovaní sa prezúvali a chceli ísť domov. Esesáci ich zastavili a vrátili do tried. Niesli nejaký obrovský plagát. Nahnali deti do jednej triedy, stiahli tabuľu a vyvesili tam ten plagát. Bol na ňom vyobrazený tučný žid s nožom v ruke. Druhú ruku držal za chrbtom a z noža tiekla krv. Pohľad mal upretý na deti v triede. Na zemi za ním ležalo mŕtve dieťa. Editu tento obrázok vystrašil. Príslušníci jednotiek SS vysvetľovali, že to sú židia, ktorí vraždia kresťanské deti a jedia ich. Lákajú ich na sladké kornútiky. Deti sa hrozne báli. Pýtali sa ich, či nejakého žida nepoznajú, lebo to treba nahlásiť. Po škole sa stretli deti zo školy a chceli sa vydať pozorovať starú židovku, ktorú Nemci nechali v meste. Bola to bývalá cirkusová tanečnica, frau Kandus. Stará žena, ktorá už nikoho nezaujímala. Mohla žiť vo svojom dome, ale iba v jednej izbe. V tej dobe mala už vyše 80 rokov. „Chodila zbierať konský trus a nosila ho ako hnojivo k jahodám, aby mala aspoň niečo jesť.“ To bola jediná židovka, ktoré prežila vojnu v Znojmě. „Tvrdili, že sa umýva v ľudskej krvi. Tak sme sa vydali to preskúmať. Sledovali sme starú pani, ako sa kúpe v červenej vode.“ Pamätníčka prezradila toto tajomstvo babičke. Tá jej vysvetlila, že ona sa kúpe v hypermangáne, ktorý sa používa na dezinfekciu. „Nikto mi to neuveril, a tak sme sa vydali na výpravu. Hneď ráno sme ju pozorovali. A bol to hypermangán. Tak sme zistili, že Kanduska je síce židovka, ale deti nezabíja. Hnojivo na jahody nám nosila naďalej.“

Vyháňanie Nemcov zo Znojma

Keď šli z mesta preč Česi, šli dobrovoľne. Nik ich nevyháňal. Každý sa mohol rozhodnúť. „Aj moji rodičia museli určite podpísať, že budú lojálni. Nikdy sa však politicky neangažovali. Kto tam zostal, musel podpísať.“ Česi a Nemci sa bili, vykrikovali na seba, ale podľa Edity nikdy v tom nebola nenávisť. Skôr sa hecovali. Po príchode Červenej armády do mesta ich všetci vítali. Nemci aj Česi. Deti stáli pri ceste a kývali na kolónu, ktorá smerovala do Prahy. Postupne sa začali vracať tí, ktorí ušli z mesta počas Nemeckej ríše. Keďže v ich domoch žili Nemci, tí museli mesto opustiť. „Česi sa pozbierali a dali im, čo mohli - bicykle, vozíky, čokoľvek, na čom mohli odviezť starých ľudí. Museli ísť peši až do Viedne. Celá cesta bola lemovaná mŕtvolami tých, ktorí cestu nezvládli.“ Taký krutý spôsob vyháňania ľudí pamätníčka ešte nezažila. Pri tomto zážitku sa rozhovorí o analógii s dnešnými časmi, keď takto utekajú ľudia z Ukrajiny pred vojenským konfliktom. „To sme sa nepoučili?“ pýta sa pani Edita.

Školy po vojne

Po roku 1945 Edita nastúpila opäť na českú školu. Riaditeľom bol pán profesor Žák. Ten učil ešte jej maminku. Okrem neho tam boli učitelia, ktorí prišli z Moravy. Na prvej hodine sa všetci predstavovali. Pamätníčka si musela dať zmeniť meno. Bola krstená ako Edith. Po roku 1945 musela maminka Edith zmeniť meno v rodnom liste na Edita. Učiteľ vedel o tom, že študovala na nemeckej škole, a tak jej dal prečítať básničku. Edita spomína, že zrejme to bolo trochu s nemeckým prízvukom, lebo doma hovorili aj česky, aj nemecky, presnejšie viedenským dialektom. Dodnes si na básničku pamätá: „ Petr Křička: V lese stojí smrk, štíhly jako brk. Cvrk, cvrk, cvrk. Pod ním jasných ručej hrčí, pryskyřicí voní smrčí, voní celý smrk, cvrk, cvrk, cvrk.“ Báseň mala päť strof a učiteľ sa z Edity smial, že nič nevie. Ona plakala, lebo si myslela, že česky hovoriť vie. Doma celú noc čítala básničku a učila sa výslovnosť. Druhý deň sa opäť prihlásila. No učiteľ sa jej opäť vysmial. Pamätníčka nechcela viac chodiť do českej školy. Vtedy si ju zavolal pán učiteľ hudobnej výchovy a povedal jej: „Dievča, zapamätaj si jednu vec. Ak je niekto vôl, je vôl. A je jedno, či je Nemec alebo Čech!“ Editu to povzbudilo a viac sa posmechu nevenovala. Nakoniec českú školu skončila s dobrým vysvedčením. „Naučila som sa byť čestnou a nebyť darebákom. To som sa naučila už v nemeckej škole v prvej triede.“

V roku 1948 začala Edita študovať na vyššej sociálno-zdravotníckej škole. „Mali sme tam pána profesora Duchoňe, to bol prvý marx-leninista, s ktorým som sa stretla. Tam sme mali politickú výchovu,“ spomína pani Edita na svoje ďalšie štúdium. Rodičia pamätníčky neboli až takí nadšení z myšlienok socializmu. Nakoniec Edita pracovala ako zdravotná sestra.

Práca v zdravotníctve

Vždy chcela pracovať v zdravotníctve. Nie však ako sestra, ale ako sociálna pracovníčka. Kariéru sestry začala vo Svätom Kríži nad Hronom. Zoznámila sa tam so svojím manželom, ktorý pracoval na stavbe hlinikárne. Po vojne mu ponúkli, že tam dostane byt, ak by sa oženil, a tak Edite navrhol sobáš. Pamätníčka sa nechcela vydávať, no bola zaľúbená a s ponukou súhlasila. Sobáš zorganizovali do šiestich týždňov. Presťahovali sa do dvojizbového bytu, kde bývali s dvoma ďalšími robotníkmi. Každý mal svoju izbu. Manželia jednu a robotníci druhú. Keď dostavali hlinikáreň, podnik, kde pracoval pamätníčkin manžel, sa premenoval na Hutné stavby Košice a začal pracovať na dostavbe železiarní v Košiciach. S Editou sa tam presťahovali. Pamätníčka pracovala ako vrchná sestre na oddelení s profesorom Mydlíkom, ktorý založil dialyzačné centrum v Košiciach. Neskôr pracovala na kádrovom oddelení a starala sa o vzdelávanie zdravotníckeho personálu. Podarilo sa jej vycestovať aj do zahraničia. V Lýbii pracovala ako vrchná sestra na internom oddelení. „Myslím, že som obstála celkom slušne. A keď je dobrý človek, je jedno, či je to Arab alebo Róm. Sme všetci slušní a neslušní.“

Edita zažila medzivojnovú Československú republiku, Nemeckú ríšu, socialistcké Československo aj samostatnú Slovenskú republiku. Po všetkom, čo prežila, spokojne žije v Košiciach, kde má celú svoju rodinu.