Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dana (Danielle) Vago (* 1945)

• narodená 12. augusta 1945 v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši do židovskej rodiny

• židovský pôvod po narodení utajený, pokrstená, do rodného listu uviedli meno Danka Slezáková

• traja súrodenci - o dva roky mladšia sestra Marta a o osem rokov mladší brat Juraj

• rodičia, Arnošt Unger a matka Edita, rod. Schlesingerová, prežili holokaust – z matkinej strany zahynula jej sestra Marta a z otcovej strany siedmi bratia

• po uplynutí hospodárskej výnimky otca (drevár) skrývanie sa rodičov v liptovských horách až do skončenia vojny

• vyrastala v Bratislave, tu Základná škola na Kvačalovej ulici, nasledovala 11-ročná škola (gymnázium) na Novohradskej ulici v Bratislave, Chemická vysoká škola (SVŠT) v Bratislave – promócie 1968

• 1968 dovolenka v Bulharsku – rozhodla sa nevrátiť a emigrovať, prekročenie rumunských hraníc, po neúspešnom pokuse o cestu do Izraela bola cieľom Viedeň

• ubytovanie u rodinnej známej Magdalény Maierhofer

• návšteva matky a sestry – prosba o návrat domov, nakoniec sa sestra sa rozhodla zostať s Danou vo Viedni

• Dana nebola šťastná – stretnutie s pánom Verným z Ameriky – zoznámenie sa a nový vzťah s jeho známym zo zámoria, Jurajom Vagom

• 27. decembra 1970 emigrovala do New Yorku

• nasledoval sobáš a narodenie prvej dcéry Michelle v roku 1971

• Juraj (strojný inžinier) – strata zamestnania – ponuka od firmy Lamas – dva roky strávené v Haagu, narodenie syna Davida 1975

• 1976 návrat do Ameriky (New Jersey), kúpa domu, viacero zamestnaní: práca laborantky v mraziarenskej firme, 1980 práca v Lamas v oblasti chemického inžinierstva a podobne

• rozpadnutie firmy Lamas, strata zamestnania oboch manželov, sťahovanie do Connecticutu, po narodení vnúčat opäť sťahovanie za dcérou Michelle do New Jersey

• súčasnosť – Juraj už nie je medzi nami, Dana trávi čas s rodinou a vnúčatami

Danielle Vago sa narodila 12. augusta 1945 v Liptovskom Mikuláši 3 mesiace po skončení 2. svetovej vojny a sama hovorí, že sa považuje za zázračné dieťa: „Lebo myslím, že sa dá spočítať na prstoch, koľko židovských detí sa narodilo v roku 1945 hneď po vojne.“ Narodila sa do židovskej rodiny rodičom Edite Ungerovej (rod. Schlesingerovej) a Arnoštovi Ungerovi.

Rodičia prežili holokaust vďaka úkrytom

Osudy jej rodičov boli poznačené vojnou a holokaustom. Mamu Editu postihli prvé transporty, v dôsledku ktorých sa aj ona sama dostala do bratislavskej Patrónky, odkiaľ sa ju ale podarilo vyslobodiť. Po vyslobodení bolo jasné, že sa musia ukryť, a tak sa od roku 1942 až do oslobodenia spolu s ďalšou rodinou (približne 11 ľudí) ukrývali v nedostavaných barakoch v Enyháze. Danini starí rodičia mali okrem Edity ešte jednu dcéru, Martu, ktorej kolovala v žilách horúca krv a najmä pre svoju výbušnú a dobrodružnú povahu žila v uliciach Bratislavy a s odfarbenými vlasmi pracovala pre odboj. Rodine pravidelne do úkrytu donášala jedlo, ale aj cenné informácie. Žiaľ, 30. decembra 1944 bola Marta zatknutá pri razii v Bratislave, odkiaľ bola deportovaná do lágru v Ravensbrücku, kde aj zahynula. Zvyšok rodiny však prežil. Rodičia sa svoje deti snažili chrániť, preto Edite zháňali ženícha, ktorý si ju vezme pod svoje ochranné krídla. Zosobášili ju s o 15 rokov starším Arnoštom Ungerom, ktorý mal výnimku hospodárskeho žida a bol ochotný sa s Editou zoznámiť. Prišiel za nimi na návštevu do úkrytu a ako sám spomínal, „zamiloval sa na prvý pohľad a bola ruka v rukáve.“

Svadba Danieliných rodičov bola tajná a hneď po sobáši sa 4. decembra zobrali a išli vlakom do Východnej, odkiaľ pochádzal jej otec. Vo Východnej sa spolu s jeho matkou ukrývali v dome v horách. To bola len jedna z troch skrýš, v ktorých našli útočisko Danielini rodičia. Druhá skrýša sa nachádzala na železničnej stanici vo Východnej, pretože priateľ Gejza Party, ktorý ich ukrýval, tam pôsobil ako prednosta. V tomto úkryte zostala Danielina mama tehotná s Danou. Do tretej skrýše boli následne deportovaní v drevených škatuliach. „Myslím si, že aj mama sa zamilovala na prvý pohľad,“ hodnotí Dana manželstvo svojich rodičov, ktoré pretrvalo 40 rokov a okrem Daniely mali ešte dcéru Martu a syna Juraja. Daniela dostala svoje meno po zavraždenej sesternici a jej sestra po zavraždenej tete.

Strach – charakteristické slovo u nich v rodine

Po oslobodení chvíľu bývali v dome vo Východnej, no neskôr dostal jej otec miesto v Banskej Bystrici, kam sa odsťahovali a kde sa narodila aj jej mladšia sestra. V Banskej Bystrici bývali 5 rokov. V roku 1950 dostal jej otec miesto na Ministerstve zahraničného obchodu v Prahe, kde ho však zachytil Slánského proces. V otcovom prípade našťastie len tak, že ho vyhodili z práce, no ostatných jeho kolegov a nadriadených zavreli. Keď ho jeho šéf prepúšťal, tak mu povedal: „Arnošte, ty to už máš dobrý,“ a o týždeň na to jeho šéfa obesili. Danin otec bol však presvedčeným komunistom, tvrdil, že medzi ľuďmi má byť rovnoprávnosť, nechcel rozdiely v náboženstvách či v rasách a hovorieval, že komunizmus je jediný politický systém, ktorý to zaručí. Celé tie roky bol idealistom, čo si jeho deti dodnes nevedia vysvetliť: „To je taká enigma pre nás ten otec, nerozumieme tomu, ako to on vnímal. Bol dobrák, mal silné morálne zásady, no ako si to on v hlave usporiadal, tomu nerozumieme,“ spomína pamätníčka.

Neskôr sa rodina presťahovala do Bratislavy za maminými rodičmi. Tu začala chodiť Dana aj do základnej školy. V Bratislave to však rodičia nemali ľahké, pretože sa ich otec nevedel zamestnať. Mama bola praktická žena, viedla domácnosť a o všetko sa starala. Pomohlo jej, že sa už v minulosti vyučila za kozmetičku, a tak začala robiť načierno kozmetiku u nich doma. Neskôr ich otec dostal zamestnanie ako skladník v Drevone. Edita v tejto dobe ani netušila, že je židovkou, to slovo ani nepoznala. Otec do nich od malička vštepoval predovšetkým lásku ku kraju a to, že sú Slovákmi bez vierovyznania: „Môj otec mi napísal do môjho pamätníka, keď som mala 6 rokov: Buď pracovitá, pravdomluvná, skromná a priama, budeš obľúbená a vážená, a to mi zostalo ako motto,“ spomína Daniela na svojho otca.

Jej rodičia žili izolovaným a samotárskym životom. Nemali žiadne živé kontakty ani so židovskými, ani s nežidovskými priateľmi, nechodievali ani na žiadne tancovačky alebo zábavy. U rodičov vždy prevládal strach. Ich obavy boli také hlboké, že svoje deti nepúšťali ani na školské výlety či do školy v prírode.

Školské roky

Základnú školu začala Daniela navštevovať v Bratislave na Kvačalovej ulici, odtiaľ išla do 11-ročenky (gymnázium) na Novohradskej ulici v Bratislave. Celými školskými rokmi ju sprevádzala prísnosť a strach jej rodičov. Neskôr otec rozhodol, že na vysokej škole bude Dana študovať chémiu. Povedal jej: „Mala si jednotku z chémie a chémia má budúcnosť,“ a tak bolo rozhodnuté. V roku 1962 začala študovať na vysokej škole v Bratislave, ktorá ju pekne potrápila, pretože to bolo veľmi náročné štúdium. Na druhej strane sa ale v tomto prostredí začala Dana spoznávať s novými ľuďmi, nasávala nové podnety a otvárali sa jej oči. Bola šťastná. Mala nádej na lepšiu budúcnosť. Našla si mnoho priateľov a niekde v hĺbke duše začala tušiť, že je židovkou, no nechcela si to priznať sama pred sebou a už vôbec nie pred svojím okolím. Po promócii dostala umiestenku na Slovenskú akadémiu vied na kryštalografiu, kde mala nastúpiť 1. septembra.

Počas svojich školských rokov prežívala aj svoje prvé lásky, no vždy sa bála vstúpiť do vážneho vzťahu. V júni v roku 1968 za ňou prišla spolužiačka Tamara, povedala jej, že má na august zakúpenú cestu do Bulharska, kam mala pôvodne ísť s jednou priateľkou, ale tá nakoniec nemôže cestovať. Ponúkla Dane, či by nechcela ísť s ňou. Daniela neverila, že jej to rodičia dovolia, no prekvapili ju. Po promócii bol jej otec nesmierne šťastný a hrdý, že má dcéru inžinierku chémie, a tak ako darček za úspešné spromovanie rodičia s jej letnou cestou do Bulharska súhlasili.

„S červenými kockovanými šatami som vkročila do mojej emigrácie“

Z cesty na svoju prvú dovolenku si Daniela skoro nič nepamätá. Všetko bolo pre ňu nové a mala problém spracovať toľko nezvyčajných vnemov. Ich dovolenka mala končiť 21. augusta a oni ani len netušili, čo ich ešte čaká. V tento deň totiž prišli na československé územie iní návštevníci: „My sme bývali tam na pláži a ráno počujeme tam cez mikrofóny na pláži, že Československo bolo napadnuté Sovietskym vojskom... vojskami Varšavskej zmluvy a sme to počuli, sme utekali všetci von, že čo sa deje, no a tak sme boli z toho šokovaní a najväčší šok pre mňa bolo, keď Tamara povedala: `Dana nejdeme domov!`“ Situácia sa vyvíjala tak, že bulharská vláda organizovala autobusy, ktorými mali Čechoslovákov previezť naspäť domov, no Daniela s Tamarou sa rozhodli, že sa domov nevrátia. Potrebovali peniaze, a tak predali všetko, čo mali so sebou aj na sebe: „Ja som mala jedny také červeno-kockované šaty, čo mi moja omama ušila a s tými som vlastne vkročila do mojej emigrácie.“

Nenasadli do autobusov, ktoré ich mali odviezť do Československa, ale do autobusu, ktorý smeroval na západ. Prešli rumunské hranice, zdržali sa v Bukurešti a počas celej cesty im bol veľmi nápomocný Červený kríž. Stále sa snažili dostať ďalej a ďalej na západ. Krajiny ako Rumunsko a Juhoslávia boli v tej dobe veľmi naklonené Čechoslovákom, ktorí mali u nich všetko zdarma. Zadarmo sa dalo cestovať, ale aj nakupovať v obchodoch. Takto sa dievčatá dostali do Juhoslávie, kde skončili v Belehrade. Tam už ich čakalo finálne rozhodnutie: „A tam bolo treba urobiť rozhodnutie, a to bolo prvýkrát, keď ja som bola konfrontovaná s tým slovom žid, no a vtedy prišla Tamara za mnou a povedala: `Dana ja som židovka, a ja chcem ísť do Izraela.`“ A to bolo prvýkrát, kedy Daniela priznala sama pred sebou, ale aj pred svojou blízkou priateľkou, že aj ona je židovka. Chceli sa teda dostať do Izraela, ale v ten deň bol židovský nový rok (Roš Ha-šana), a preto bolo židovské veľvyslanectvo zatvorené. Ich plán odcestovať do Izraela padol a bolo treba prijať nové rozhodnutie. A tak Tamara navrhla: „Poďme do Viedne.“ Tamara tam mala nejakého príbuzného a Dana si spomenula, že vo Viedni žije mamina priateľka z detstva, Magdaléna Maierhofer.

Nemali nič, bez prostriedkov sa zadarmo dostali do Viedne. Ich prvá cesta vo Viedni smerovala do telefónnej búdky, kde začali hľadať telefónne čísla na svojich známych. Nájsť pani Magdalénu Maierhofer bolo o niečo ťažšie, keďže zoznam mien s priezviskom Maierhofer mal asi 20 strán a Magdalén Maierhofer bolo viac, nie len jedna. Nakoniec sa jej ale podarilo spojiť s maminou priateľkou, ktorá jej povedala: „Povedz mi presne, kde si, ani sa odtiaľ nepohni, hneď prídem za tebou!“ U tety Lenky, ako ju volali, ostala Dana niekoľko týždňov.

Spolu s Tamarou začali každý deň chodiť do organizácie HIAS, odkiaľ autobusmi posielali svojim rodinám lístočky. Keď tam jedno ráno opäť prišli s Tamarou, oproti nim kráčala celá Tamarina rodina. Lístočky dostala aj Danielina rodina, no jej rodičia neboli schopní odísť, lebo mama nechcela nechať samých svojich rodičov a otec sa bál, mal už svoj vek a trpké skúsenosti s nezamestnanosťou. Tamarina rodina sa ale rozhodla emigrovať spoločne s dcérou, a tak všetci spolu odišli do Kanady. O niekoľko dní sa vo Viedni objavila aj pamätníčkina sestra spolu s mamou. Keďže bol už september, doniesli jej kufor so zimnými vecami. Mama prišla do Viedne s rozkazom od otca, že ju musia doviesť naspäť domov.

Daniela sa však prvýkrát postavila svojim rodičom a výnimočne spravila rozhodnutie sama za seba. Prvýkrát povedala nie. Uvedomovala si, že sa nechce vrátiť, keď už raz pocítila slobodu. Pre jej mamu to bolo veľmi ťažké, nevedela, čo má robiť. Nakoniec však usúdila, že Dana nemôže zostať v cudzine sama a rozhodla, že s ňou zostane aj jej sestra. Počiatočné emigrantské roky boli veľmi ťažké. Najprv bývali u tety Lenky, od ktorej neskôr odišli a vystriedali niekoľko bytov. Daniela si však našla dobré pracovné miesto ako chemická inžinierka vo výskume polyuretánu, kde mala aj pekný plat. Sestra sa zamestnala ako chemická laborantka. Život v cudzine bol však ťažký: „Ja som nebola šťastná, strašne mi chýbala mama, nevedeli sme robiť rozhodnutia samy.“ Naraz sa dievčatám naskytla možnosť absolvovať 5-týždňový seminár v Izraeli. Spolu s ďalšími Čechoslovákmi (dokopy cca 100 ľudí) sa ho zúčastnili a odniesli si odtiaľ neuveriteľné zážitky. Ako spomína sama pamätníčka, práve vtedy a tam sa stala skutočnou židovkou. Takmer všetci účastníci seminára sa ale po 5 týždňoch vrátili do miest, kam z Československa emigrovali: „Už sme boli asi trošku rozmaznaní západom,“ hovorí Daniela.

Počiatok novej životnej etapy

Raz boli spoločne so sestrou na večeri, kam prišiel aj pán Verný, ktorý bol na ceste z New Yorku do Bratislavy. Rozprávali sa a on sa jej opýtal, či by sa nechcela s niekým zoznámiť, že pozná jedného mladého muža, ktorý býva v New Yorku a hľadá si priateľku. Na to si Daniela povedala, že prečo nie, že nech mu dá jej adresu. V júni dostala svoj prvý list od Juraja Vago, ktorý v tej dobe už 10. rok žil v New Yorku. Napísal jej, že príde do Viedne, pretože sa tam stretáva so svojou mamičkou, a keď tam bude, či by bola ochotná mu robiť sprievodkyňu. Dana súhlasila. Začali si dopisovať a napokon stretli vo Viedni, kde sa spolu dva týždne intenzívne stretávali a spoznávali. Krátko pred odchodom za ňou prišiel Juraj s kyticou ruží a požiadal ju o ruku. Zamilovala sa, Juraj Vago bol podľa jej slov úžasný človek, dobrák, múdry, láskavý a nebolo možné nezaľúbiť sa do neho. Bol od nej o 16 rokov starší, čo si však v tej dobe neuvedomovala. Na otázku, či si ho vezme, neodpovedala, no pripustila, že by sa snáď mohla prísť pozrieť za ním do New Yorku. So sestrou uzavrela dohodu, že jej zbalí veci a ak sa v New Yorku rozhodne zostať, tak jej ich pošle. Do Ameriky odletela spoločne s lyžiarskym výstrojom, pretože Juraj bol vášnivým lyžiarom, a mohla tam ostať 30 dní na snúbenecké vízum.

Keď 28. decembra 1970 priletela prvýkrát do New Yorku, z prvého dojmu bola zhrozená. New York sa jej strašne nepáčil. Zdal sa jej špinavý, hlasný, nevedela si zvyknúť na tento nový obraz po upravenej a elegantnej Viedni. 30 dní žila u Juraja v byte a užívali si čerstvé zaľúbenie. Po 30 dňoch prišiel čas, kedy museli urobiť vážne rozhodnutie: „Asi som počúvala svoju dušu, bola som zamilovaná, som si uvedomila, že či byť s ním alebo bez neho, tak som radšej chcela byť s ním. Nevedela som sa rozhodnúť o svadbe, ale keďže inak to nešlo, tak to muselo tak byť, tak som povedala áno, a napísala som dopis, že ostávam, sestru som poprosila, aby mi poslala moje veci a urobili sme si termín na svadbu,“ spomína pamätníčka. Kúpila si šaty i závoj. Na svojej svadbe mali 20 hostí, z toho 19 z Jurajovej strany a z jej strany prišla len jej priateľka Tamara, ktorá už v tom čase bývala v Kanade. Pre Danielu toto obdobie nebolo ľahké: „Ja by som povedala, že to všetko, čo som prežívala celý ten čas, to akoby som sa vznášala, ja som to len veľmi povrchne prežívala, vôbec som si hĺbku ničoho neuvedomovala, bolo to príliš komplikované, ťažké a traumatické,“ spomína pamätníčka. V Ďurkovi ale mala nesmiernu oporu, rozumeli si, mali rovnaké zázemia, pochádzali z podobných rodín, ktoré prežili tú istú minulosť. Jej manžel sám ako 13-ročný prežil holokaust.

Danina rodina emigráciou svojich dcér strašne utrpela. Ona sama žila celý život s výčitkami, že otca kvôli nej vyhodili z komunistickej strany a brat nemohol byť prijatý na vysokú školu a namiesto toho bol poslaný do pracovnej roty medzi utečencov. Rodičia ich odchodom trpeli aj emocionálne. Dana si celý život vyčítala aj to, že nechala svoju sestru samú vo Viedni. V roku 1971 sa páru narodila dcéra Michelle. Juraj neskôr dostal prácu na pobočke svojej firmy v Holandsku, kde sa presťahovali a žili dva roky. Keď mala Michelle dva roky, Dana sa rozhodla navštíviť svojich rodičov v Bratislave. V októbri 1973 to bolo prvýkrát, kedy sa od svojej emigrácie s rodičmi videla a doniesla im ukázať ich prvé vnúča. Syn David sa páru narodil v Holandsku v roku 1975. Po uplynutí dvoch rokov v Holandsku manželia zvažovali, či zostanú v Európe, no napokon sa rozhodli, že ich deti dostanú najlepšie vzdelanie práve v Amerike. Vrátili sa teda do USA, kde Juraj dostal prácu v New Jersey. Najskôr tam bývali u priateľov, neskôr si kúpili byt a následne dom.

Danino prvé zamestnanie v Amerike bola pozícií laborantky v mraziarenskej firme, kde jej úlohou bolo vyrábať mrazený puding: „A vtedy som bola veľmi úspešná matka medzi spolužiakmi Michellinými, lebo som nosila celú triedu na testovanie mrazených pudingov,“ smeje sa Daniela. V mraziarňach robila asi 1,5 roka, potom dostala miesto vo firme Lamas, kde pracoval aj jej manžel Juraj. Neskôr sa kvôli Jurajovej strate zamestnania znova presťahovali do štátu Connecticut, kde mali veľmi pekné bývanie a ona si našla prácu vo svojom odbore a 19 rokov pracovala ako chemička.

Deti medzičasom vyrástli, dcéra Michelle sa vydala, porodila dvojičky a odsťahovala sa naspäť do New Jersey. Po príchode vnúčat boli Daniela a Juraj už penzisti, preto sa rozhodli, že predajú svoj dom v štáte Connecticut a prisťahujú sa bližšie k dcére, aby jej pomáhali s vnúčatami. Ich syn David bol profesorom na dvoch univerzitách a nakoniec sa v roku 2022 rozhodol presídliť do Kanady, pretože jeho manželka je Kanaďanka. Danielin manžel Juraj zomrel 9. apríla 2021 a Daniela stále žije so silou, ktorú získala od svojho muža.