Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Emöke Vargová (* 1965)

• umelkyňa, príslušníčka maďarskej menšiny žijúcej na Slovensku

• narodená 29. júla 1965 v Dunajskej Strede

• rodičia Zoltán (maďarskej národnosti) a Mária (slovenskej národnosti) Vargovci, staršia sestra Alica

• nátlak zo strany otca, aby dcéra navštevovala maďarské školy

• rozhodnutie matky zapísať dcéru do slovenskej škôlky a naučiť sa slovenský jazyk

• ukončenie deväťročnej základnej školy v Dunajskej Strede, kde sa prejavovala ako hyperaktívne dieťa

• v roku 1980 nastúpila na Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave

• v roku 1984 bola po talentových skúškach prijatá na Vysokú školu výtvarného umenia v Bratislave, kde na Katedre maľby začala študovať odbor monumentálna maľba

• ukončenie vysokej školy v roku 1991, krátka pauza a absolvovanie stáží v zahraničí

• 1992 získanie ceny Martina Benku, 1998 finalistka súťaže „Mladý slovenský výtvarník“ a 1999 víťazka súťaže „Mladý slovenský výtvarník-Tonal“

• v pauze po absolvovani VŠ reklamné zákazky, vystavovanie diel v ateliéri a reštaurovanie

• 1997 nástup na pozíciu odbornej asistentky kresby na Katedre maľby a iných médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave

• stáže vo Švajčiarsku 1995 a USA 1999

• v súčasnosti je pedagogičkou na vysokej škole, vystavuje svoje diela po celom Slovensku a robí kurzy maľby pre dospelých

• počas stáže vo Švajčiarsku stretla vážnu známosť, ktorú po troch rokoch ukončila

• túžba po dieťati, v roku 2005 narodenie dcéry Laury

• životné heslo - byť obklopený tými, ktorých milujeme

„Ja si to ani neviem reálne predstaviť, že vám zoberú všetko, čo vidíte a čo máte, ale ani tú situáciu, že vás vlastne donútia, aby ste s jedným kufrom niekde odišli.“

Hlavná hrdinka príbehu, Emöke Vargová, úspešná a priebojná žena, umelkyňa patriaca k maďarskej menšine žijúcej na Slovensku, si takto neraz spomenie na svojho starého otca, ktorému za vtedajšieho režimu ako príslušníkovi národnostnej menšiny zobrali majetok a s nevôľou sa musel prizerať, ako ostatní mohli ďalej hospodáriť či žiť na svojom. Je vďačná, že ona sa za svojho života nemusela stretávať s takou extrémnou nenávisťou voči jej národnosti, a že mohla byť celý život hrdá na to, že je Maďarka, ktorá je však na Slovensku veľmi spokojná. 

Pamätníčka sa narodila 29. júla 1965 v Dunajskej Strede zmiešanému páru Zoltánovi a Márii Vargovej. Otec Zoltán bol maďarskej národnosti a narodil sa v Kráľovičových Kračanoch, kde spolu s rodinou patrili do maďarskej menšiny. Rozprával veľmi dobre po maďarsky aj po slovensky a pracoval ako architekt. Aj jeho rodina mala v prvej polovici 20. storočia Slovensko opustiť, avšak vďaka tvrdému postoju jeho matky sa národnému výboru nepodarilo ich vysťahovať. Neprestajne apelovala na úradníkov, že má doma tri malé deti, a preto by potrebovala odklad. Podarilo sa jej to a ostali na Slovensku, až kým neprišlo uvoľnenie. Emökin otec bol hrdý na svoju národnosť a veľmi chcel, aby Emöke navštevovala len maďarské škôlky či školy. Proti tomu zakročila jej matka Mária, ktorá chcela rovnaký spôsob vzdelávania pre svoju staršiu dcéru Alicu aj pre mladšiu Emöke. Jej otec už, žiaľ, zomrel, a to na závažnú Alzheimerovu chorobu.

Emökina matka bola slovenského pôvodu, avšak narodená v Maďarsku, konkrétne vo Vácegres, kde patrila k slovenskej menšine. Keď sa jej babička po druhýkrát vydala, rozhodla sa z dôvodu násilného vysťahovania menšín presťahovať na Slovensko, do Veľkého Blahova. Až vtedy sa začala Mária život v rodisku svojich predkov. Pracovala v trafike, ktorej bola zároveň aj majiteľkou. V súčasnosti stále žije v Dunajskej Strede a aj napriek horšiemu zdravotnému stavu sa snaží užívať si dôchodok. Emökini rodičia síce mali prosperujúce zamestnanie, ale ani to ich nezachránilo pred každodenným skorým vstávaním, aby sa dostali do rôznych kútov Slovenska, kam chodili predávať karafiáty či uhorky, až kým sa sestry Vargové nedostali na vysoké školy. 

Pamätníčkina cesta za vzdelaním a nepríjemné spomienky na diskrimináciu z vysokoškolských čias 

„Pamätám si, ako som stála pred tabuľou a ničomu som nerozumela.” Tieto slová pamätníčky dôkazujú, že slovenský jazyk sa naučila až v škôlke, kde sa s ním v podstate aj prvýkrát stretla. Cieľom jej otca bolo podporovať Emöke len v maďarskom jazyku. Aj preto začala navštevovať najprv maďarskú škôlku, avšak trvalo to len jeden rok. Následne prestúpila do slovenskej materskej školy. A keďže žili na Slovensku, jej matka trvala na tom, aby ovládala slovenský jazyk. V tom období bolo úplne bežné, že ľudia z menšín hovorili len svojím rodným jazykom. Dôraz na dvojjazyčnosť sa začal klásť až neskôr.

Pamätníčka ukončila deväťročnú základnú školu v Dunajskej Strede, kde bola počas štúdia považovaná za hyperaktívne dieťa, ktoré však nebolo vôbec spoločenské. Spomína si, že mala rada samotu, z čoho usudzuje, že už asi vtedy inklinovala k umeniu a k svojmu budúcemu povolaniu. Mama jej rozprávala, že jej obľúbenou aktivitou z detských čias bolo napríklad trhanie papiera na drobné kusy či hra na pieskovisku, na ktoré však vstúpila až potom, čo z neho vyhnala všetky ostatné deti. Tieto jej povahové črty zrejme už prezrádzali niečo o jej budúcom smerovaní. Základná škola bola pre Emöke ako za trest. Vôbec ju to nebavila a väčšinu vyučovacích hodín dokázala stráviť pozeraním von z okna. 

V roku 1980 začala navštevovať Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave, ktorá sa nachádzala na krásnej historickej ulici Palisády. Avšak nebola to jej úplne prvá voľba. V skutočnosti bola najprv rozhodnutá pre pedagogickú strednú školu, ale keď videla dievčatá, ktoré sa tam hlásili, uvedomila si, že medzi ne nepatrí. Spomína si, ako jej bývalú spolužiačku prijali na „šupku”, aj keď nemala také výrazné umelecké predpoklady ako ona. A tak to vyskúšala aj Emöke. Na svoju strednú školu spomína ako na veľmi náročnú, patrila k nej poctivá príprava do štvrtej rána, na všetky predmety. Kvôli nej musela v pätnástich rokoch opustiť domov a presťahovať sa na internát, v ktorom bežne prespávalo aj dvadsať ľudí naraz. „V takom veku vydržíš fakt všetko,” dodala k tejto spomienke pamätníčka. Školu však vnímala ako vynikajúcu, pôsobili tam zvučné mená ako Rudolf Fila, Kodoš či Bočkaj. Dokázala sa dostať k literatúre, ku ktorej by inak za socializmu prístup nikdy nemala. Obzory sa jej rozšírili aj vďaka častým návštevám Budapešti, ktorá v tom čase ponúkala väčšie možnosti v oblasti kultúry. 

Keďže podľa jej vlastných slov nevedela okrem umenia nič iné, bolo logické, že po úspešnom ukončení strednej školy v roku 1984 bola jej ďalšou voľbou Vysoká škola výtvarného umenia v Bratislave. Jej prijatiu predchádzali talentové skúšky, na ktoré bola vďaka poctivej odbornej príprave zo strednej školy dobre vybavená. „Na žiadnu školu sa nedalo dostať len tak, so svojím talentom,” okomentovala Emöke nie príliš priaznivé študijné možnosti v časoch socializmu. Pamätá si, že na školu sa hlásilo vyše tristo ľudí a väčšinou prijali štyroch, takže väčšina prijatých študentov mala za sebou kontakty a známosti. Pamätníčka v tom čase mala veľkú podporu vo svojom otcovi, ktorý v nej videl veľký talent. A keďže venovať sa umeniu bolo vtedy považované za synonymum prestíže a bolo to aj veľmi dobre financované, tak Emökin otec predpokladal, že jeho dcéra bude mať remeslo v rukách a tiež sa bude vedieť sama uživiť. Jednoznačne to považoval za perspektívny výber. Emöke bola prijatá na katedru maľby, konkrétne monumentálnu maľbu a začínala u pedagógov, ako boli Lehotská či Fila. Vysokoškolské štúdium ukončila v roku 1991, po ktorom nasledovala pauza a neskôr získala viaceré štipendiá v zahraničí. 

Vysoká škola bola síce veľmi dôležitým míľnikom v Emökinej ceste za dosiahnutím umeleckého sna, avšak tieto časy považuje aj za dosť kruté. Väčšina pedagógov bola mužského pohlavia, neraz dávali ženám najavo, že tam nemajú čo robiť, a študentky boli počas celého štúdia, až do Nežnej revolúcie, šikanované. Pamätníčka si spomína, ako jeden z jej učiteľov každú svoju hodinu začínal listovaním v Dejinách umenia a zvykol podotknúť: „A teraz mi ukážte, kde je v dejinách umenia nejaká žena.” Keďže v triede boli tri dievčatá a jediný muž, Emöke a jej spolužiačok sa to, prirodzene, zakaždým veľmi dotklo. Tiež im nezabudol pripomenúť, že aj tak budú o chvíľu tehotné a teda naozaj nechápe, prečo sa vôbec pre Vysokú školu výtvarného umenia rozhodli. Strašidelným príkladom diskriminácie bolo aj správanie pedagóga, ktorý si doslova robil čiarky, keď sa mu podarilo niektorú z dievčat dostať zo školy priamo na psychiatriu. Žiaľ, pamätníčka poznala aj také. Dokonca aj ona samotná musela prerušiť štúdium na jeden rok, keďže v istom okamihu už mala problém takú situáciu zniesť. Akonáhle došlo k uvoľňovaniu vtedajšieho politického režimu, nastali kontroly, na základe ktorých museli študenti prísť do školy už o šiestej ráno. Ak niekto neprišiel, hneď ho potom poslali na koberec k rektorovi, ktorý sa neštítil študenta vyhodiť. Emöke nadobudla pocit, že z umeleckého hľadiska sa neučili tvoriť, skôr sa venovali len socialistickému realizmu, teda jedinému štýlu maľby. Odôvodňovali to slovami, že boli také predpisy, avšak kvôli tomu sa študenti za štyri roky štúdia nenaučili takmer nič. Po revolúcii, keď prišiel pedagóg Rudolf Fila a opýtal sa jej, čomu by sa chcela venovať po škole, nevedela odpovedať ani len na to. Chýbali aj vedomosti, ale hlavne sebavedomie a sebadôvera. To bolo možné získať len ťažko, keďže dovtedy za deň počula aj desaťkrát, že všetko, čo vytvorila, je zlé. Najviac bola vďačná práve spomínanému pedagógovi R. Filovi, ktorý jej po revolúcii veril a pomohol jej pri maľbe sa dostať z kŕča a uvoľniť sa. V roku 1992 vďaka nemu získala cenu Martina Benku. Po nej nasledovali aj ďalšie úspechy. Stala sa finalistkou súťaže „Mladý slovenský výtvarník roka 1998” a neskôr víťazkou súťaže „Mladý slovenský výtvarník roka – Tonal 1999”.

Pracovná kariéra a dve najdôležitejšie stáže v zahraničí

Keď v roku 1991 Emöke úspešne ukončila vysokoškolské štúdium, vrátila sa späť domov, do Dunajskej Stredy. Pamätá si, ako z nej bola mama prekvapená, keď na druhý deň ráno nevstávala o siedmej do práce. Žiaľ, istý čas si prácu nevedela nájsť, preto skúšala maľovať doma na plátno, no nebavilo ju to, a tak sa začala venovať ručnému papieru a práci s materiálom. Nemala veľmi na výber, na začiatok robila reklamné veci, vystavovala diela v ateliéri a asi dva roky sa s kamarátkou venovala aj reštaurovaniu.

V roku 1997 Emöke dostala avízo, že Vysoká škola výtvarného umenia chce obsadiť post na výuke kresby. Bol tam už jeden kolega bol, ktorý sa kresbe venoval, avšak škola hľadala niekoho, kto tomu dá širší rozmer, možno niečo alternatívnejšie, nakoľko on patril k tým striktnejším. Z toho dôvodu bolo otvorené druhé miesto, jeho získaniu predchádzalo už len úspešné zloženie skúšok. Tak sa v roku 1997 pamätníčka stala odbornou asistentkou kresby na katedre maľby a iných médií. Bola to jej prvá oficiálna práca, v ktorej zotrvala dodnes. Podľa jej slov nikdy nemala dôvod meniť to, keďže práca ju baví a študenti ju v živote veľmi obohacujú. Všimla si, že prijímaní študenti sa z generácie na generáciu menia. Niekedy má v triede obrovské množstvo talentov, inokedy len jedného. Výrazná zmena nastala hlavne po revolúcii. Nadišlo obdobie prázdnoty a študenti nevedeli, čo s nimi bude. Prepadali depresii či neistote. Naopak, po roku 2000 prišla veľmi sebavedomá generácia, ktorá si verila vo všetkom, avšak im zas chýbali zručnosti. Emöke sa vedela aj s tým popasovať a veľmi rada ich potrebné veci doučila. Jediné, čo naučiť nevie, je tvoriť. 

Počas pôsobenia na vysokej škole sa zúčastnila viacerých stáží v zahraničí. Najvýznamnejšia bola stáž vo Švajčiarsku v roku 1995, kam sa Emöke vracala vyše troch rokov, a v roku 1999 v USA, kde stáž trvala tri mesiace. Pamätníčka sa pri porovnávaní pozastavila najmä nad rôznou mentalitou ľudí. Vo švajčiarskom Zürichu si všimla, že všetky generácie sú vychovávané ku kultúre a majú množstvo možností sa k nej dostať. Veľký rozdiel v porovnaní so Slovenskom, pravdaže, predstavovali financie a lepšia životná úroveň vo Švajčiarsku. Emöke sa nestretla s tým, že by švajčiarske rodiny vlastnili reprodukcie, naopak, vždy to boli len originály. Obyčajná slovenská rodina mala problém vôbec si zaplatiť vstupné do múzea. Doma tiež pociťovala, že sa musí príliš obracať, a aby niečo dosiahla, musela sa prebíjať. Na stáži cítila skôr eufóriu z práce, radosť zo života. Americká stáž bola veľmi krátka, žila striedavo niekoľko mesiacov v San Franciscu a v New Yorku. Keďže na Slovensku mala dobré podmienky pre svoju prácu, neuvažovala nad novým pracovným začiatkom v zahraničí. Ani po narodení dcéry pamätníčka neuvažovala nad emigráciou, pretože sa považuje za nepraktický typ človeka a vytvoriť domov pre seba a svoju dcéru bolo predsa len dôležitejšie. Ľudia, ktorí utekali, väčšinou nemali prácu, avšak ona mala na Slovensku vytvorené podmienky pre všetko, čo chcela a potrebovala.

V súčasnosti okrem toho, že je pedagógom na vysokej škole, tiež vystavuje svoje diela po celom Slovensku a robí kurzy maľby pre dospelých. Realizovanie kurzov považuje za správny krok, keď vidí, ako maľovanie robí ľudí šťastnými a tiež dokazuje, že sa to dá naučiť. Čo sa týka jej aktuálnej tvorby, snaží sa do nej pretaviť najmä ženský motív, spôsob pozitívneho myslenia ženy.

Osobný život pamätníčky a túžba po dieťati

Počas stáže vo Švajčiarsku si našla vážny vzťah, avšak neostala tam, hoci jej priateľovi tento striedavý švajčiarsko-slovenskýrežim vyhovoval. Sama priznala, že aj napriek pracovným či jazykovým komplikáciám by sa možno kvôli rodine a spoločnému životu s ním dokázala prispôsobiť. No záujem o spoločný život nebol obojstranný, preto sa rozhodla, že ostane doma na Slovensku. Z priateľovho správania mala pocit, že Švajčiari majú strach z východnej kultúry a práve tá ich uzavretosť viedla k nepríjemnej sterilite. Odchod domov považovala za akúsi trucovitosť a aj napriek trvajúcemu aktívnemu záujmu z priateľovej strany sa Emöke rozhodla, že v tridsiatich siedmich rokoch už túži po rodine. Umenie je krásna vec, ale šťastná v osobnom živote nebola. Do životného naplnenia jej chýbalo dieťa, čo okomentovala : „Moje najväčšie dielo je moja dcéra.” Laura sa narodila v roku 2005 a v súčasnosti navštevuje Prvé súkromné gymnázium v Bratislave. Žiaľ, z matkinho výtvarného talentu veľa nezdedila a jej blízki majú skôr pocit, že si vyberie hereckú dráhu. Aj napriek obrovskej túžbe po dieťati Emöke nečakala, že to bude také náročné a obávala sa, či sa o výchovu svojej dcéry postará sama. Dokonca ju po pôrode prepadli aj popôrodné depresie a nemohla myslieť, tvoriť, nič. Laura ju naučila socializovať sa aj prostredníctvom návštev detského ihriska. 

Čo sa týka pracovnej stránky, Emöke porodila v apríli a v júni už musela nastúpiť späť do práce, aby zrealizovala výberové konanie. Nemohla si dovoliť prísť o miesto, prišla by o všetko, a preto musela pre dievčatko vybaviť súkromné jasle, v ktorých bývala dvakrát do týždňa, keď musela Emöke pracovať. V práci našla sebarealizáciu, k čomu značne prispela aj jej dcéra, pamätníčka napríklad skúšala tavenie hračiek do obrazov. V tomto období žila v dvoch svetoch súčasne - jeden predstavovala jej práca a druhý život s dcérou. Nebolo pre ňu jednoduché všetko zvládnuť, ale nikdy by tento „dvojitý“ život za nič nevymenila.

Vplyv koronakrízy na umenie 

Koronakrízu Emöke považuje za obrovský zásah do kultúry, ktorý jej určite neprospieva, ba dokonca považuje situáciu za bezvýchodiskovú. Vníma to ako sofistikované ubíjanie umelcov, ktorí nemôžu pokračovať v realizácii svojho umenia. 

Jej konkrétne sa táto situácia dotkla najmä vtedy, keď všetci ľudia museli ostať doma. No pripustila, že sa upokojila, mohla sa nadýchať čerstvého a čistého vzduchu, čo sa jej za normálneho pracovného režimu často nepodarí. Čo sa týka jej práce, je rada, že v porovnaní s mnohými menej šťastnými vôbec nejakú má. Keďže pracuje v štátnej sfére, aspoň nepríde o všetko, i keď aj ju pripravila korona o časť zárobku z výstav. Aktuálne sa jej ešte podarilo otvoriť výstavu v Šamoríne, avšak mala tam zatiaľ len pár návštevníkov. Práca pedagóga na umeleckej škole má výhodu v tom, že pedagóg má len niekoľko študentov v triede, teda dodržiavať bezpečnostné opatrenia pre nich nie je problém a môže bez obmedzení vyučovať. Emöke dúfa, že sa táto situácia čo najrýchlejšie vráti do normálu a umelci neprídu o svoju prácu a nebudú upadať do depresie.

Na záver príbehu by chcela pamätníčka odkázať mladším generáciám umelcov, aby verili tomu, čo robia, pretože majú obrovský dar, ktorý treba využiť. Momentálne sú podmienky na realizáciu ich remesla všelijaké, Emöke však tvrdí, že bolo aj horšie a umelci sa dokázali vyjadriť. Myslí si, že v súčasnosti je povolanie umelca veľmi náročné a často dokáže umelec prežiť len vtedy, ak má kontakty. V dnešnej dobe musí byť hlavne zdatný manažér a nemusí mať až taký veľký talent. Dodala, že citlivosť sa z umenia vytráca. 

Pamätníčka síce nemá návod ako prežiť, ale ako hovorí jeden maďarský básnik, keď je zle, prepne sa do módu, akoby pozerala v kine na filmové plátno. Snaží sa nereagovať hneď, skôr vyčkávať. Emökiným životným heslom je obklopovať sa ľuďmi, ktorých máme radi, byť šťastný a zvládať bežné veci s ľahkosťou. Možno to nie je originálne, ale pre naplňujúci život určite nevyhnutné.